znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 580/2012-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S   2/2012   a   jeho   rozsudkom   z   27.   apríla   2012   a jeho opravným uznesením z 25. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012 faxom doručená a 24. júla 2012 písomne doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   M.   Š.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 2/2012 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2012 a jeho opravným uznesením z 25. mája 2012 (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   jeho   opravným   uznesením“   alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 1. decembra 2011 požiadala Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“), aby jej stanovila preddavky na daň z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 inak, ako vyplýva zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej   len „zákon   o   dani z príjmov“),   a   to v sume   0 €   polročne.   Svoju   žiadosť   podala z dôvodu,   že   podľa   nej   suma   preddavku,   ako   aj   povinnosť   platenia   preddavku   na   daň z emisných   kvót   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2011,   ktorá   vyplýva   zo   zákona   o   dani z príjmov, je v rozpore s právom Európskej únie.

Daňový úrad rozhodnutím č. 602/232/173679/2011 z 13. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu“) určil sťažovateľke platenie preddavku na daň z emisných kvót v zdaňovacom období roku 2011 na II. polrok v sume 500 000 € s dátumom splatnosti 31. decembra 2011. Rozhodnutie daňového úradu sa stalo právoplatným 20. decembra 2012 a sťažovateľka uviedla, že následne určený preddavok na daň v sume 500 000 € zaplatila.

Sťažovateľka 6. februára 2012 podala krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   úradu.   Sťažovateľka   videla   nezákonnosť napadnutého   rozhodnutia   daňového   úradu   v   jeho   nesprávnych   skutkových   a   právnych záveroch   rozporných   s   právom   Európskej   únie,   a   krajskému   súdu   preto   navrhla   zrušiť rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie,   a   to   z   dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   podľa   §   250j   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá bola daná tým, že daňový úrad napriek   výzve   nepredložil   krajskému   súdu   príslušný   administratívny   spis.   Krajský   súd rozsudkom   v   spojení   s   jeho   opravným   uznesením   o   trovách   konania   rozhodol   tak,   že sťažovateľke priznal náhradu   trov   konania v sume 335,58   €   avšak bez dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), pretože nepreukázala, že je jej platcom.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   tak vo výroku   o   zrušení rozhodnutia   daňového úradu a vrátení veci na ďalšie konanie, ako aj vo výroku o trovách konania.

Sťažovateľka   namietala, že   krajský   súd   predčasne   a prísne   formálnou   aplikáciou ustanovenia § 250j ods. 3 OSP pristúpil k zrušeniu rozhodnutia daňového úradu pre jeho nepreskúmateľnosť,   pritom   podľa   sťažovateľky   krajský   súd „rozhodoval   bez   toho,   aby dôkladne zvážil dôsledky svojho konečného rozhodnutia“.

Sťažovateľka   uviedla,   že «Zrušením   Rozhodnutia...   Odporca (krajský   súd,   pozn.) spôsobil, že   výhoda,   priznaná   Rozhodnutím   daňového   úradu   Sťažovateľovi   v   podobe zníženia   preddavku   na   daň   na   výšku   500 000 EUR   polročne,   bola   Rozsudkom   zrušená a navodila tak predchádzajúci, pre Sťažovateľa zjavne menej priaznivý stav, a to stav, kedy by Sťažovateľ k výške preddavku musel dospieť výpočtom podľa ustanovení zákona, ktorá však mnohonásobne prevyšovala výšku preddavku zníženú Rozhodnutím daňového úradu. Týmto úkonom Odporcu tak došlo k zásadnému pochybeniu v podobe odobratia v dobrej viere nadobudnutých práv a k narušeniu právnej istoty Sťažovateľa...

Ak Odporca zrušil Rozhodnutie daňového úradu, v zmysle zákona Rozhodnutie nikdy nebolo vydané a Sťažovateľ zrejme v zmysle zákona ex tunc nepožíval výhody, ktoré mu boli Rozhodnutím priznané (t. j. platiť znížený preddavok na emisnú daň). Avšak Sťažovateľ v skutočnosti (vychádzajúc z Rozhodnutia) zaplatil len znížený preddavok na emisnú daň. V zmysle zrušeného Rozhodnutia však Odporca spôsobil, že vlastne Sťažovateľ nezaplatil preddavok na emisnú daň v správnej výške, pretože keďže zrušil právny titul, z ktorého Sťažovateľovi   vyplývalo právo (platiť   preddavok   v nižšej ako zákonom stanovej   výške), od počiatku akoby Sťažovateľ mal povinnosť platiť preddavok vo výške stanovej podľa § 51b Zákona o dani z príjmov (t. j. 100 %) a keďže Sťažovateľ tak neurobil (t. j. do 31. 12. 2011, kedy bol tento preddavok splatný), daňový úrad ho by zrejme mal mať povinnosť Sťažovateľa (striktne dodržiavajúc zákon) za to sankcionovať podľa § 156 ods. 1 písm. b) Zákona o správe daní...

Odporca... neposkytol tak Sťažovateľovi ochranu jeho legálne (resp. v dobrej viere) nadobudnutých práv, keď rozhodnutie daňového úradu bez ďalšieho zrušil a vec vrátil daňovému   úradu   na   ďalšie   konanie,   čím   bola   Sťažovateľovi   odňatá   skoršie   priznaná „výhoda“   v   podobe   zníženia   preddavku   Dane.   Napriek   tomu,   že   Odporca   postupoval v zmysle   rozhodovacích   oprávnení   priznaných   mu   zákonom,   aplikoval   právnu   normu v súlade   s   ustanoveniami   OSP   a   využil   zákonnú   možnosť   zrušiť   a   vrátiť   rozhodnutie správneho   orgánu   na   ďalšie   konanie,   Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   postupom   Odporcu vzhľadom k tomu, že pri rozhodnutí neprihliadal na následky, ktoré Sťažovateľovi spôsobí, a že prijatím Rozsudku Sťažovateľa ukráti na jeho v dobrej viere nadobudnutých právach. Minimálne Rozsudok Odporcu je možné označiť za predčasný, pretože Odporca ústavne konformným spôsobom vo vzájomnej súvislosti neaplikoval jednotlivé ustanovenia OSP, aby sa   v   čo   najväčšom   možnom   rozsahu   pokúsil   zabrániť   do   zásahu   týchto   v   dobrej   viere nadobudnutých   práv.   Takúto   možnosť   mal   Odporca   napríklad   tým,   že   mohol   a   mal postupovať inter alia podľa § 53 a nasl. OSP...

Ak by odporca postupoval v súlade s ústavne konformným výkladom, neaplikoval by bez ďalšieho hneď po jedinej výzve zaslanej daňovému úradu na predloženie predmetného spisu ustanovenie § 250 j ods. 3 OSP tak, ako to vykonal, ale prednostne mohol a mal využiť donucovacie prostriedky, ktoré mu zákon zveruje do právomoci. Takýmito prostriedkami sú predovšetkým   poriadkové   opatrenia   v   zmysle   ustanovenia   §   53   a   nasl.   OSP,   ktoré   sa vyznačujú   predovšetkým   výchovnou   funkciou   a   sú   prostriedkom   na   zabezpečenie nerušeného a plynulého chodu konania pred súdom...

Takisto nie je možné súhlasiť s tým, že daňový úrad vykazoval znaky značnej pasivity. Ochota daňového úradu kooperovať sa prejavila aj tým, že daňový úrad dňa 19. 04. 2012 zaslal   Odporcovi   vyjadrenie   k   žalobe   Sťažovateľa   a   v   konečnom   dôsledku,   aj   keď oneskorene, predložil Odporcovi aj predmetný spis. Navyše, Sťažovateľ Odporcovi de facto poskytol kópiu celého spisu ako súčasť žaloby (formou príloh)...».

Ďalšia   časť   námietok   sťažovateľky   smerovala   proti   podľa   nej   nedôvodnému nepriznaniu náhrady DPH súčasne s priznaním náhrady trov konania, a to z dôvodu, že podľa krajského súdu nepreukázala, že je jej platcom. Sťažovateľka k namietanému výroku o trovách konania v tejto časti uviedla, že „Postup Odporcu pri skúmaní otázky priznania náhrady DPH považuje prinajmenšom za laxný. Odporca sa evidentne vôbec nezaoberal otázkou preskúmania, či právny zástupca platcom DPH je alebo nie je, pričom dokumenty predložené Sťažovateľom priamo indikovali skutočnosť,   že právny zástupca Sťažovateľa platcom   DPH   podľa   osobitného   predpisu   je.   Takýmto   dokumentom   bola   nielen   žaloba Sťažovateľa adresovaná Odporcovi zo dňa 2. 2. 2012, ktorá na záver textu obsahovala pečiatku právneho zástupcu Sťažovateľa so všetkými povinnými náležitosťami vrátane tzv. IČO a IČ DPH, ale i Vyjadrenie Sťažovateľa k výzve zo dňa 14. 02. 2012 podanej dňa 08. 03. 2012, v ktorom si uplatnil náhradu trov konania vo výške 551,40 EUR vrátane DPH, kde sa takisto nachádzala pečiatka so všetkými týmito povinnými údajmi. Bez ďalšieho, v pochybnostiach mohol Odporca siahnuť po verejnom registri platiteľov DPH, v ktorom si na základe identifikačných údajov uvedených v pečiatke právneho zástupcu Sťažovateľa mohol overiť predmetnú skutočnosť a síce, že právny zástupca je platiteľom DPH. Takúto informáciu   možno   nepochybne   považovať   za   verejne   známu   a   teda   nie   je   potrebné ju dokazovať. Napokon, Odporca sa mohol v pochybnostiach obrátiť priamo na Sťažovateľa a požiadať   o doplnenie chýbajúcej informácie.   O to viac by takýto postup bol   správny, keďže voči Rozsudku nebolo možné sa odvolať. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca však žiadnu obdobnú výzvu neobdržali. Konaním Odporcu bol tak právny zástupca Sťažovateľa poškodený   na   svojich   právach,   a   to   na   základe   skutočnosti,   že   opravným   uznesením Odporcu   bol   Sťažovateľ   ukrátený   o   náhradu   DPH   z   náhrad   za   vykonané   úkony,   ktoré riadne vyčíslil a v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., mal a má na uvedené právny nárok...

Voči   Rozsudku   nebolo   možné   sa   odvolať.   Hoci   proti   samotnému   opravnému uzneseniu   bolo   možné   podať   odvolanie   do   15   dní   odo   dňa   jeho   písomného   doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prípadné podanie odvolania by v zmysle ustálenej súdnej praxe bolo možné len voči tomu,   či opravné uznesenie riadne odstránilo chybu v písaní,   uvedenú   v   Rozsudku,   alebo   nie,   teda   či   sa   zosúladilo   písomné   vyhotovenie Rozsudku so zápisnicou. Nebolo však možné odvolať sa vo veci samej (t. j. ani voči časti Rozsudku, ktorým Odporca nepriznal Sťažovateľovi DPH.)...“.

Sťažovateľka videla porušenie ňou označených práv aj v tom, že podľa nej krajský súd na svojej úradnej tabuli nezverejnil oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku.

Sťažovateľka   v   úvode   sťažnosti   uviedla,   že   ju   podáva „vo   veci   porušenia základných práv... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36, ods. 1 a ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   konaním   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4S   2/2012“, a   v   závere   sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4S 2/2012 svojím postupom a   rozsudkom   č.   k.   4S   2/2012-127   zo   dňa   27.   04.   2012   a   opravným   uznesením sp. zn. 4S 2/2012-130 zo dňa 25. 5. 2012 porušil základné práva Sťažovateľa...

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 2/2012-127 zo dňa 27. 04. 2012 a opravné uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 2/2012-130 zo dňa 25. 5. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 2/2012 a rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením, ktorým krajský súd v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového   úradu   zrušil   rozhodnutie   daňového   úradu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Podľa sťažovateľky krajský súd formalisticky aplikoval ustanovenie § 250j ods. 3 OSP,   keď   nevyužil   donucovacie   prostriedky   na odstránenie   dôvodu   nepreskúmateľnosti rozhodnutia daňového úradu a bez meritórneho posúdenia napadnutého rozsudku ho podľa citovaného ustanovenia zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka napriek tomu, že sama v žalobe o preskúmanie rozhodnutia daňového úradu navrhovala toto rozhodnutie zrušiť pre jeho nezákonnosť a vrátiť daňovému úradu na ďalšie konanie, zrušenie tohto rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť považovala za také, ktoré je v rozpore s jej označenými základnými a inými právami.

Sťažovateľka najmä zdôraznila, že zrušením rozsudku daňového úradu podľa nej došlo   k zásahu   do   ňou   dobromyseľne   nadobudnutých   práv   týkajúcich   sa   rozsahu   jej povinnosti platiť preddavky na daň z emisných kvót, ako aj za vytvorenie stavu právnej neistoty   spôsobenej   hrozbou   povinnosti   uhradiť   úroky   z   omeškania   z   nezaplateného preddavku dane z emisných kvót.

Sťažovateľka   namietala   aj   nedôvodnosť   nepriznania   jej   náhrady   DPH   krajským súdom, ako aj nezverejnenie oznámenia o mieste a čase vyhlásenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z   ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   postup   krajského   súdu   a   jeho   rozsudok v spojení s jeho opravným uznesením.

Po preskúmaní postupu a napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s jeho opravným   uznesením   ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup pri zistení   a   hodnotení   skutkového   stavu   veci   a   pri   ustálení   právnych   záverov   mohol zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný postup a napadnutý rozsudok boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Naopak, krajský súd postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a v jeho postupe a rozhodnutí nie je možné ustáliť také prvky formálnosti (ani pokiaľ ide o učinenie záveru o danosti dôvodu pre zrušenie rozhodnutia daňového úradu pre jeho nepreskúmateľnosť, ani pokiaľ ide o jeho záver o nepreukázanosti, že právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH), ktoré by dosahovali ústavnoprávny rozmer.

Sťažovateľka   videla   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv   aj v spochybnení,   že   došlo   k   zverejneniu   oznámenia   o   vyhlásení   napadnutého   rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu, a to z dôvodu, že krajský súd na jej žiadosť neposkytol informáciu potvrdzujúcu zverejnenie tohto oznámenia.

Ústavný súd v nadväznosti na túto argumentáciu sťažovateľky požiadal krajský súd o vyjadrenie k zverejneniu oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku na jeho úradnej tabuli.   Predseda   krajského   súdu   reagoval   na   žiadosť   ústavného   súdu   listom sp. zn. Spr 3576/12   z   11.   októbra   2012,   v   ktorom   uviedol: «Z   obsahu   vyjadrenia predsedníčky senátu vyplýva, že dňa 20. 04. 2012 na pokyn zákonného sudcu o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. 4S/2/2012 bol tento prijatý kanceláriou dňa 20. 04. 2012 a v totožný deň aj realizovaný (č. l. 119). Kópia pokynu a jeho realizácie   „oznámenie“   sa   nachádza   v   spise.   Oznam   bol   vyvesený   na   úradnej   tabuli tunajšieho súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p., taktiež bol zaznamenaný tento termín (20. 04. 2012) v programe podateľňa – register v zmysle Inštrukcie MS SR č. 8/2006 zo dňa 02. 05. 2006.

Na uvedenej úradnej tabuli bol oznam o vyhlásení rozsudku do 27. 04. 2012 vrátane, t.   j.   do   dňa   vyhlásenia   rozsudku,   kedy   bol   po   vyhlásení   rozsudku   (v   popoludňajších hodinách) zvesený.

Po oboznámení sa s danou vecou som zistil, že skutočnosti uvedené predsedníčkou senátu   v   predmetnom   vyjadrení   korešpondujú   s   obsahom   spisového   materiálu sp. zn. 4S/2/2012,   o   čom   svedčí   pokyn   predsedníčky   senátu   zo   dňa   20.   04.   2012   pre kanceláriu   z č. l.   119   súdneho   spisu   vrátane   úradného   záznamu   zo   dňa   27.   04.   2012 a oznámenia o vyhlásení rozsudku v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p., ktoré Vám vo fotokópii   zasielam   v   prílohe   tohto   vyjadrenia.   V   prípade   potreby   Vám   bude   spisový materiál uvedenej spisovej značky na Vašu žiadosť obratom zaslaný.

V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   mal   žiadať   o   poskytnutie   informácie o zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia uvedeného rozsudku, pričom listom zo dňa 06. 06. 2012 mu krajský súd oznámil, že požadovanú informáciu nie je možné sťažovateľovi sprístupniť, pretože ňou krajský súd nedisponuje, si Vám dovoľujem oznámiť, že Krajský súd v Bratislave ako povinná osoba v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o   slobode   informácií“)   dňa   06.   06.   2012   vybavil   iba   jednu   žiadosť týkajúcu sa poskytnutia informácií o verejnom vyhlásení rozsudku, a to pod číslom Spr. 6139/12, kde vydal rozhodnutie, ktorým z dôvodu podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií (teda, že nemá požadované informácie k dispozícii a nie je dôvod na postúpenie žiadosti) odmietol žiadosť pani J. B., B. (ktorá je/bola zamestnankyňou A. s. r. o., ktorá zastupovala obchodnú spoločnosť P., a. s. v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4S/2/2012), zo dňa 28. 05. 2012 o sprístupnenie informácií – všetkých oznámení o verejnom vyhlásení rozsudku, ktoré boli od 01. 01. 2012 do 28. 05. 2012 zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   žiadosť   o   poskytnutie   informácie   neobsahovala identifikáciu   konkrétneho   konania   (v   danom   prípade   vedeného   na   tunajšom   súde pod sp. zn. 4S/2/2012,   v   ktorom   malo   byť   oznámenie   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku zverejnené na úradnej tabuli), na základe ktorého by bolo možné túto informáciu zistiť a žiadateľovi poskytnúť. V odôvodnení svojho rozhodnutia povinná osoba preto explicitne uviedla,   že   nie   je   v   možnostiach   povinnej   osoby   zistiť   všetky   predmetné   oznámenia o verejnom   vyhlásení   rozsudku   za   žiadateľkou   požadované   obdobie.   Ak   teda   sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza (túto skutočnosť nie je zo strany krajského súdu možné posúdiť, nakoľko mu predmetná ústavná sťažnosť nebola zaslaná), že žiadal o poskytnutie informácie vo vzťahu ku konkrétnemu konaniu (sp. zn. 4S/2/2012), o ktorej bolo povinnou osobou dňa 06. 06. 2012 vydané rozhodnutie pod č. Spr. 6139/12 o odmietnutí žiadosti, takéto   tvrdenie   sťažovateľa   sa   nezakladá   na   pravde,   resp.   v   zmysle   vyššie   uvedených skutočností ide z jeho strany o zavádzajúce tvrdenie, o čom svedčí obsah uvedenej žiadosti, ako   aj   obsah   predmetného   rozhodnutia,   ktoré   Vám   taktiež   v   prílohe   tohto   vyjadrenia zasielam.»

Ústavný   súd   uzatvára,   že   vyjadrením   predsedu   krajského   súdu   v   spojení   s   jeho prílohami   bola   v celom   rozsahu   vyvrátená   dôvodnosť   pochybnosti   sťažovateľky o zverejnení   oznámenia   o   vyhlásení   napadnutého   rozsudku   na   úradnej   tabuli   krajského súdu. Preto ani túto časť argumentácie sťažovateľky nemožno hodnotiť ako takú, ktorá by mohla   zadávať   možnosť   porušenia   označených   základných   a   iných   práv   sťažovateľky postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že za stavu, keď sa sťažovateľka sama domáhala žalobou o preskúmanie rozhodnutia daňového úradu a zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie pre jeho nezákonnosť a krajský súd predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť (teda napadnutý rozsudok nie je konečným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   o   právach   a   povinnostiach   sťažovateľky),   je objektívne vylúčená možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia ňou označených práv takýmto rozsudkom.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom v spojení s opravným uznesením. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS   310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením neboli   porušené   práva   procesnoprávneho   charakteru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia   individuálne   určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľky.   Preto ak sťažovateľka namietala porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s porušením ňou označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto práv nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základných   a   iných   práv   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   sa   vzťahuje   aj   na   namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012