SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 58/2016-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na primerané hmotnézabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnejpoisťovne, ústredie v konaní vedenom pod č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA,ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.10 Sžz 7/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobepodľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Sociálnej poisťovne, ústredie(ďalej len „Sociálnapoisťovňa“, v citáciách„porušovateľ1/“)v konanívedenompod č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA (ďalej len „napadnuté konanie Sociálnejpoisťovne“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“, v citáciách „porušovateľ 2/“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 7/2014 a jehorozsudkom z 18. marca 2015 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“ a „napadnutérozhodnutie“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ„... dňa 14. 02. 2014 podal žiadosť o prepočet dôchodkovej dávky. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia sťažovateľa listom z 14. 03. 2014 informoval o tom, že požiadal porušovateľa 1/ o prevod dôchodkového poistenia sťažovateľa od 01. 01. 2004.
Dňa 05. 05. 2014 bol sťažovateľovi na vedomie zaslaný list porušovateľa 1/, v ktorom oznamuje, že dôchodkové poistenie od 01. 01. 2004 Vojenskému úradu neprevedie dokým sa vedú súdne spory medzi sťažovateľom a porušovateľom 1/.
Sťažovateľ voči vyššie uvedenému postupu porušovateľa 1/ dňa 08. 05. 2014 podal sťažnosť. Porušovateľ reagoval na sťažnosť listom z 15. 05. 2014, ktorým sťažnosti nevyhovel.
Sťažovateľ následne podal dňa 14. 05. 2014 žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy voči porušovateľovi 1/.
Porušovateľ 2/ rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom 10 Sžz 7/2014 z 18. 03. 2015 (doručeným 08. 04. 2014), ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľ nepodal sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach č. 9/2010 Z. z. v platnom znení, čím nevyčerpal všetky prostriedky.“.
3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ následne v sťažnosti vyvodzuje porušeniesvojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zo strany najvyššieho súdu tým, že„... porušovateľ 2/ napriek tomu, že sťažnosť podaná bola zamietol žalobu sťažovateľa s odôvodnením, že nepodal sťažnosť“,a zo strany Sociálnej poisťovne tým, že„... porušovateľ 1/ v správnom súdnictve nedoručil porušovateľovi kompletný spis napriek tomu, že mal zákonnú povinnosť tak urobiť“. Sťažovateľ v kontexte zmieneného považujeza zrejmé, že najvyšší súd si od Sociálnej poisťovne pre účely rozhodovania vo vecikompletný spisový materiál nevyžiadal, respektíve alternatívne, že Sociálna poisťovňakompletný spisový materiál (vrátane podanej a vybavenej sťažnosti) najvyššiemu súdunepredložila.
4. Sťažovateľ v podanej sťažnosti rovnako namieta i porušenie svojho základnéhopráva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ku ktorému malo dôjsť nezákonnýma protiústavným postupom Sociálnej poisťovne, ktorá odmietla„... previesť odvedené poistné sťažovateľa Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia....
Porušovateľ 1/ si nesplnil svoju povinnosť v zákonom stanovenej lehote 30 dní a odmieta previesť poistné.... V dôsledku postupu porušovateľa 1/ nemôže Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia zvýšiť sťažovateľovi starobný dôchodok (považovaný za výsluhový), nakoľko mu neboli poukázané potrebné finančné prostriedky.
Sťažovateľ osobitne poukazuje na to, že napriek vysokému veku 83 rokov je stále zárobkovo činný a odvádza platby poistného do fondov porušovateľa 1/. Porušovateľ 1/ naopak má jediný záujem, a to ponechať si peniaze poctivo odvedené sťažovateľom ako dôchodkové poistenie a brániť mu v zvyšovaní starobného dôchodku a to aj nezákonným postupom (zásahom)....“.
5. V závere podanej sťažnosti si sťažovateľ uplatňuje primerané finančnézadosťučinenie„... ako násobok sumy, o ktorú mal byť dôchodok zvýšený, ktorá mu nebola doteraz vyplatená a súčtu s úrokom z omeškania stanoveným v zmysle občianskeho zákonníka“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnomprerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:
„Základné práva a slobody sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu SR v konaní číslo 10Sž 7/2014 porušené boli. Základné práva a slobody sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne v konaní č. BA-84683/2014 34039 - 2/2014 - BA a v konaní číslo 10Sž 7/2014 vedenom na Najvyššom súde SR porušené boli. Základné práva a slobody sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa článku 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne v konaní č. BA-84683/2014 34039 - 2/2014 - BA a v konaní číslo 10Sž 7/2014 vedenom na Najvyššom súde SR porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10 Sžz 7/2014 z 18. 03. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ uhradiť sumu 292,25 EUR.
Sociálna poisťovňa, ústredie je povinná ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ uhradiť sumu 113,96 EUR.
Najvyšší súd SR a Sociálna poisťovňa, ústredie sú povinní uhradiť
, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov konania na Ústavnom súde vo výške 355,73 EUR na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
7. Podaním doručeným ústavnému súdu 27. mája 2015 sťažovateľ pozornosťústavného súdu upriamil na vydanie uznesenia sp. zn. 10 So 107/2014 z 15. apríla 2015zo strany najvyššieho súdu, ktorý zrušil v rámci odvolacieho konania napadnuté rozhodnutieKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Sd 101/2012-119 z 8. júla 2014(vo veci preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 320 503 7490 0 z 19. septembra2013) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ k podaniu zároveň pripojilfotokópiu predmetného rozhodnutia.
II.
8. Ústavný súd si pre účely preskúmania a objektívneho posúdenia sťažovateľomtvrdených skutočností v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zadovážilpríslušný podkladový spis najvyššieho súdu (súdny spis sp. zn. 10 Sžz 7/2014), akoi Sociálnej poisťovne (dávkový spis č. 320 503 7490).
8.AZo súdneho spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 10 Sžž 7/2014ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
- žalobou zo 14. mája 2014 (č. l. 1 a nasl.) doručenou najvyššiemu súdu19. mája 2014 sa sťažovateľ domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnejsprávy (sťažovateľ v žalobe neargumentoval splnením podmienky prípustnosti konaniao nezákonnom zásahu vyžadovanej Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“)v ustanovení § 250v ods. 3, a teda vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňujeosobitný predpis, pozn.),
- v podaní zo 6. augusta 2014 (č. l. 19) doručenom najvyššiemu súdu11. augusta 2014 sťažovateľ okrem„vyjadrenia vo veci“splnenie zákonnej podmienkyprípustnosti konania o nezákonnom zásahu podľa § 250v ods. 3 OSP neuviedol,
- v zápisnici o pojednávaní z 18. marca 2015 splnomocnený zástupca sťažovateľak zákonným podmienkam prípustnosti podaného návrhu uviedol, že„... návrh bol podaný včas, čo vyplýva zo samotného podania návrhu a pokiaľ ide o použitie opravného prostriedku, zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú.“a
- v súdnom spise najvyššieho súdu bola poznámka o zapožičaní príslušnéhopodkladového spisu Sociálnej poisťovne, ktorý bol najvyššiemu súdu doručený 9. júna 2014a vrátený Sociálnej poisťovni po rozhodnutí najvyššieho súdu 31. marca 2015.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené považoval za preukázané, že najvyšší súd v časerozhodovania vo veci návrhu sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánuverejnej správy v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 10/2014 disponoval príslušnýmdávkovým spisom Sociálnej poisťovne, ktorý bol Sociálnej poisťovni vrátený spolus rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 7/2014 z 18. marca 2015.
8.BZ dávkového spisu Sociálnej poisťovne vedeného pod č. 320 503 7490ústavný súd zistil, že:
- v podaní z 8. mája 2014 (označenom ako„o zvýšenie starobného dôchodku - sťažnosť na nezákonný postup a nedodržanie lehoty“) sťažovateľ prostredníctvomsplnomocneného zástupcu Sociálnej poisťovni uviedol:
«Dňa 14. 02. 2014 som podal v mene mandanta... žiadosť o prepočet dôchodkovej dávky. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ma listom z 14. 03. 2014 informoval o tom, že požiadal Sociálnu poisťovňu o prevod dôchodkového poistenia od 01. 01. 2004. Dňa 05. 05. 2014 mi bol na vedomie zaslaný list Sociálnej poisťovne, v ktorom oznamuje, že dôchodkové poistenie od 01. 01. 2004 Vojenskému úradu neprevedie dokým sa vedú súdne spory medzi Sociálnou poisťovňou a mandantom.
Uvedený postup Sociálnej poisťovne je nezákonný, podľa ust. § 67 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb. v plamom znení:
„Sociálna poisťovňa je povinná vyžiadané poistné na starobné poistenie a údaje o poistencovi odviesť útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia do 30 dní od vyžiadania, ak také poistné nebolo zhodnotené pre nárok na dôchodok a jeho výšku Sociálnou poisťovňou. Starobný dôchodok podľa osobitného predpisu 33e) v takom prípade zvyšuje príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.“
Z citovaného ustanovenia vyplýva explicitne povinnosť Sociálnej poisťovne vyžiadané poistné previesť. Žiadne zákonné ustanovenie naopak nepriznáva Sociálnej poisťovni možnosť odmietnuť prevedenie poistného.
Sociálna poisťovňa nesplnila svoju povinnosť v zákonom stanovenej lehote 30 dní a odmieta ju splniť naďalej. Týmto žiadam aby Sociálna poisťovňa zjednala nápravu a previedla poistné Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia a to v lehote do 13. 05. 2014. Po uplynutí uvedeného termínu podám v mene mandanta žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, čím sociálnej poisťovni predpokladateľne vznikne aj povinnosť uhrádzať trovy konania.
Žiadam o informovanie o zjednaní nápravy bezodkladne. Odporúčam vec nepodceňovať!» a
- Sociálna poisťovňa v reakcii na podanie sťažovateľa z 8. mája 2015 listomz 15. mája 2014 (č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA; označeným ako„ ⬛⬛⬛⬛, prevod poistného na starobné poistenie - stanovisko“) zaujala k veci toto stanovisko:«K Vášmu podaniu, zo dňa 8. mája 2014, vo veci prevodu poistného na starobné poistenie podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), týkajúceho sa Vášho mandanta ⬛⬛⬛⬛, bytom
, uvádzame.
Podľa § 67 ods. 4 zákona Sociálna poisťovňa je povinná vyžiadané poistné na starobné poistenie a údaje o poistencovi odviesť útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia do 30 dní od vyžiadania, ak také poistné nebolo zhodnotené pre nárok na dôchodok a jeho výšku Sociálnou poisťovňou.
Dňa 17. januára 2013 si ⬛⬛⬛⬛ uplatnil v Sociálnej poisťovni nárok na starobný dôchodok od 1. januára 2013. Na nárok na starobný dôchodok nebolo menovanému zhodnotené žiadne obdobie dôchodkového poistenia získané po 31. decembri 2003. Sociálna poisťovňa preto rozhodnutím zo dňa 19. septembra 2013 žiadosť menovaného o starobný dôchodok zamietla. Rozhodnutie ⬛⬛⬛⬛ prevzal dňa 27. septembra 2013. Pretože v zákonom ustanovenej lehote podal návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia súdom, rozhodnutie Sociálnej poisťovne nenadobudlo právoplatnosť.
Po preskúmaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne súdom môžu nastať dve situácie. Súd buď potvrdí rozhodnutie Sociálnej poisťovne, v takomto prípade sa poistné na starobné poistenie nebude zhodnocovať pre nárok na starobný dôchodok Sociálnou poisťovňou, alebo súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne zruší a vráti jej vec na ďalšie konanie o nároku na starobný dôchodok, v ktorom bude zhodnotené obdobie sociálneho poistenia, ako aj poistné.
Pokiaľ súd o rozhodnutí Sociálnej poisťovne právoplatne nerozhodne, Sociálna poisťovňa nemá možnosť v súvislosti so žiadosťou o prevod poistného na starobné poistenie relevantne posúdiť, či požadované poistné bolo alebo nebolo zhodnotené pre nárok na starobný dôchodok Sociálnou poisťovňou na účely aplikácie § 67 ods. 4 zákona. Ak by Váš mandant rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí jeho žiadosti o starobný dôchodok nenapadol podaním návrhu na preskúmanie súdom a toto rozhodnutie by bolo nadobudlo právoplatnosť, Sociálna poisťovňa by na základe žiadosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, zo dňa 14. marca 2014, previedla poistné na starobné poistenie, pretože by bola splnená jedna z podmienok podľa § 67 ods. 4 zákona o tom, že poistné nebolo zhodnotené pre nárok na dôchodok a jeho výšku Sociálnou poisťovňou. Z uvedeného vyplýva, že Sociálna poisťovňa pristúpi k prípadnej realizácii prevodu poistného až po preskúmaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nároku na starobný dôchodok súdom a nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu.»
Ústavný súd po nahliadnutí do dávkového spisu Sociálnej poisťovne č. 320 503 7490považoval za nesporné, že Sociálna poisťovňa podanie sťažovateľa z 8. mája 2014nevyhodnotila ako sťažnosť podanú v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) (uvedené sťažovateľ v „spornompodaní“ z 8. mája 2014 ani netvrdil). Sociálna poisťovňa preto listom č. BA-84683/201434039-2/2014-BA z 15. mája 2014 zaujala stanovisko k podaniu sťažovateľa z 8. mája 2014a predmetné podanie za sťažnosť podanú v zmysle zákona o sťažnostiach nepovažovala.Uvedený postup vybavenia podania sťažovateľa z 8. mája 2014 zo strany Sociálnejpoisťovne sťažovateľ následne nerozporoval.
III.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, a k namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. Sťažovateľ sa v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 6) domáha vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 49 ods. 1 ústavypostupom Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA, ako i postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sž 7/2014. Zároveňžiada rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 7/2014 z 18. marca 2015 zrušiť a vec vrátiťnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnejsťažnosti neuniklo, že sťažovateľ pravdepodobne mylne v dôsledku nepozornosti uviedolv súvislosti s namietaním porušenia základného práva na primerané hmotné zabezpečeniev starobe„čl. 49 ods. 1 ústavy“, a nie čl. 39 ods. 1 ústavy, rovnako nesprávne uviedol ajnapadnuté konanie najvyššieho súdu ako sp. zn.„10 Sž 7/2014“, a nie ako sp. zn.10 Sžz 7/2014.
III.A K namietanému porušeniu čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod č. BA-84683/2014 34039-2/2014- BA
12. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomociústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza,že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je danáiba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sapri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolanéchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
13. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojich základných práv zaručenýchv ústave (bod 6) (proti napadnutému postupu Sociálnej poisťovne) možnosť domáhať saochrany svojich práv návrhom v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánuverejnej správy podľa § 250v OSP, čo aj využil.
Vecne príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu právsťažovateľa bol v zmysle dikcie ustanovenia § 246 ods. 2 písm. b) OSP najvyšší súd.Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v častismerujúcej proti postupu Sociálnej poisťovne, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.B K namietanému porušeniu čl. 39 ods. 1 ústavy napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 7/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručenéhov čl. 39 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozhodnutím, ústavnýsúd podotýka, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smereústavnú sťažnosť neodôvodnil v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Na podporu svojho tvrdenia o porušení čl. 39 ods. 1 ústavy vo svojej sťažnosti neuviedolžiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom v prípade postupunajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 7/2014, respektíve v prípadenapadnutého rozhodnutia, takéto porušenie signalizovali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, žesťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňaani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí, eventuálne, porušenie čl. 39 ods. 1 ústavy sťažovateľ napádal ibaako súčasť jeho argumentácie k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.C K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 7/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomutoprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietanýchporušeniachústavoualebopríslušnoumedzinárodnouzmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie súzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
18. Ústavný súd v kontexte námietky sťažovateľa týkajúcej sa skutočnosti,že najvyšší súd v čase rozhodovania nemal k dispozícii dávkový spis odporkynea sťažovateľ splnil podmienku prípustnosti návrhu v zmysle ustanovenia § 250v ods. 3 OSP,v prvom rade poznamenáva, že po nahliadnutí do súdneho spisu najvyššieho súdusp. zn. 10 Sžž 7/2015 považoval ústavný súd za preukázané, že najvyšší súd v časerozhodovania vo veci návrhu sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánuverejnej správy príslušným dávkovým spisom Sociálnej poisťovne, ktorý bol Sociálnejpoisťovni vrátený spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 7/2014z 18. marca 2015 (bod 8.A), disponoval.
V záujme objasnenia otázky splnenia podmienky prípustnosti návrhu podľa § 250vods. 3 OSP najvyšší súd tak, ako to uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,„... za tým účelom nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 OSP) na deň 18. marca 2015, na ktorom preveroval okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení OSP upravujúcich postup súdu pre konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.“. Najvyšší súd sa na pojednávaní 18. mája 2015 pýtalsplnomocneného zástupcu sťažovateľa na splnenie zákonných podmienok prípustnostipodaného návrhu a tento k veci uviedol, že„... návrh bol podaný včas, čo vyplýva zo samotného podania návrhu a pokiaľ ide o použitie opravného prostriedku, zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú“.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené považoval za preukázané, že sťažovateľ splneniepodmienky prípustnosti návrhu v zmysle § 250v ods. 3 OSP v samotnom návrhuzo 14. mája 2014 (bod 8.A) nielenže netvrdil, ale nebol si toho vedomý ani na pojednávanínariadenom najvyšším súdom na 18. máj 2015. Predmetné splnenie podmienky prípustnostinávrhu podľa § 250v ods. 3 OSP začal sťažovateľ uvádzať až po tom, čo najvyšší súd jehonávrh rozsudkom sp. zn. 10 Sžz 7/2014 z 18. mája 2015 z uvedeného dôvodu zamietol.Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, akoi príslušného súdneho spisu sp. zn. 10 Sžz 7/2014 (bod 8.A) ústavný súd teda dospelk záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na ochranupred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z dôvodu nesplnenia zákonnejpodmienky prípustnosti návrhu v zmysle ustanovenia § 250v ods. 3 OSP, náležiteodôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia z v konaní zistených skutkových skutočnostía na tomto základe vyvodených právnych záverov.
19. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (s. 3 7) vyplýva, že najvyšší súds poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžz 1/2009 z 3. marca 2009a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 428/09 z 28. apríla 2005 pomernevyčerpávajúcim spôsobom reagoval na otázku nesplnenia podmienok prípustnosti návrhupodľa § 250v ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite vyargumentoval.
Pre posúdenie danej veci ústavným súdom je relevantný najmä právny závernajvyššieho súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa odôvodený tým, že:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 10 ods. 2, § 246 ods. 2 písm. b/ OSP) sa oboznámil s podaným návrhom, ako aj ďalšími podaniami účastníkov, tieto skúmal primárne z hľadiska splnenia podmienok na konanie; za tým účelom nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 OSP) na deň 18. marca 2015, na ktorom preveroval okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení OSP upravujúcich postup súdu pre konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Zástupca navrhovateľa na pojednávaní k zákonným podmienkam prípustnosti podaného návrhu uviedol, že návrh bol podaný včas, čo vyplýva zo samotného návrhu a pokiaľ ide o použitie opravného prostriedku, zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú.
Senát najvyššieho súdu po zistení, že návrh nebol podaný po vyčerpaní prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis (§ 250v ods. 3 veta prvá OSP), tento návrh v zmysle § 250v ods. 4 OSP jednomyseľne zamietol (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) ako neprípustný bez meritórneho preskúmania jeho dôvodnosti....
Aj keď zákonodarca vzhľadom na rôznorodosť oblastí verejnej správy z hľadiska predmetu právnej regulácie, ako aj nadväzujúcich typov správnych konaní, v rámci ktorých môžu prichádzať do úvahy rôzne právne prostriedky nápravy (v niektorých prípadoch aj viaceré z nich), bližšie nedefinuje obsah pojmu „prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“, odpoveď možno nájsť v ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj v súvisiacich rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky zaoberajúcimi sa okrem iného aj rozsahom a účelom takéhoto právneho nástroja.... Povinnosťou vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, sa zaoberali aj v ďalších svojich rozhodnutiach ako Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 317/04, I. ÚS 74/05-18, III. ÚS 78/2010. IV. ÚS 428/09), tak aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. 8 Sžnč 6/2011, 8 Sžz 1/2010). Z uvedených dôvodov je potrebné na uplatnení tohto inštitútu trvať a nemožno na jeho vyžadovanie rezignovať. Preto nebolo možné uznať námietku navrhovateľa, že zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú, z čoho vyvodil, že v prejednávanej veci zákonná požiadavka na vyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, nemá svoje opodstatnenie.
Vychádzajúc z judikatúry (napr. IV. ÚS 428/09-33 z 28. apríla 2005) možno ustáliť, že takýto prostriedok musí byť podaný osobou dotknutou zásahom, musí byť primerane kvalifikovaný a formalizovaný (aby z jeho obsahu bolo prinajmenšom zrejmé, kto ho robí, komu je určený, čoho sa týka a čo sa vytýka, prípadne podporený relevantnými dôkazmi, resp. odkazmi na ne) tak, aby dotknutý orgán mal čas a priestor na zaujatie kvalifikovaného stanoviska a prípadne nepokračoval v zásahu, resp. odstránil škodlivé následky svojho konania.
Podľa názoru súdu navrhovateľ pred podaním návrhu na ochranu pred zásahom na súd takto nepostupoval, nesplnil teda podmienku vyžadovanú zákonom ako predpoklad prípustnosti návrhu v zmysle § 250v ods. 3 OSP, preto aj s poukazom na citovanú judikatúru, keďže nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil, Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh navrhovateľa ako neprípustný v súlade s ust. § 250v ods. 4 OSP in fine zamietol.“.
20. V kontexte zmieneného ústavný súd zdôrazňuje, že konanie v zmysle piatej hlavypiatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa začína žalobou, v ktorej bude fyzická osobaalebo právnická osoba tvrdiť, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránenýchzáujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tentozásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný,môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak takýto zásah alebo jeho dôsledkytrvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
V žalobe preto žalobca musí tvrdiť, že bol ukrátený na svojich právach a právomchránených záujmoch (musí ísť o jeho práva a záujmy, inak žaloba nemôže byť úspešná),že ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím a jeho účinky priamo dopadajú na žalobcu,že dôsledky zásahu trvajú alebo objektívne hrozí jeho opakovanie, že vyčerpal všetkyprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon tak, ako to je v konaní protinečinnosti správneho orgánu, a že dodržal zákonom ustanovenú lehotu na podanie žaloby,ktorá je 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr všakdo jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.
Sťažovateľ však tak v podanom návrhu zo 14. mája 2014 (bod 8.A), akoi na pojednávaní najvyššieho súdu 18. mája 2015 skutočnosť, že vyčerpal všetkyprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon, netvrdil a neuviedol to ani potom,ako sa ho na to na pojednávaní pýtal najvyšší súd.
21. K tomu, aby bol sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom úspešný, nestačilo,aby Sociálnej poisťovni doručil sporný dokument z 8. mája 2014 (bod 8.B) a tentoaž potom, ako mu najvyšší súd návrh zamietol z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienkyprípustnosti návrhu podľa § 205v ods. 3 OSP, začal označovať za prostriedok, ktoréhopoužitie v zmysle § 250v ods. 3 OSP umožňuje osobitný predpis, t. j. za sťažnosť v zmyslezákona o sťažnostiach (ako jednu z podmienok prípustnosti návrhu v zmysle piatej hlavypiatej časti Občianskeho súdneho poriadku).
Preto ak sťažovateľ uplatnil procesný prostriedok nesprávne, teda tak, že tentonásledne nebol spôsobilý požadovanú ochranu práva poskytnúť, v takomto prípade nastávaobdobná situácia, ako by procesný prostriedok neuplatnil vôbec, oneskorene alebo chybne.Konanie pred ústavným súdom navyše nie je konaním, v rámci ktorého by bolomožnénaprávaťto,čoúčastníkpredchádzajúcehokonaniapredsprávnym,respektíve následne i súdnym orgánom svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadnenehájil svoje práva, hoci tak urobiť mal a mohol [vigilantibus iura (m. m. I. ÚS 155/08)].
22. Hoci je podľa názoru ústavného súdu takýto vyslovene formálny prístupnajvyššieho súdu k otázke splnenia zákonných podmienok prípustnosti návrhu podľa piatejhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 250v ods. 3) v napadnutom rozhodnutído istej miery na rozhraní ústavnej akceptovateľnosti, v konkrétnych okolnostiach danéhoprípadu (bod 18 a bod 19) ho však ešte možno považovať za ústavne udržateľný.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dáva zároveň sťažovateľoviinštruktážny návod, ako má prípadne brániť svoje práva v obdobnej situácii v budúcnosti.
23. Po zhodnotení obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súduústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným, ústavne udržateľným spôsobomodôvodnil postup, akým dospel k záveru o nesplnení podmienok prípustnosti konaniav zmysle § 250v ods. 3 OSP, poukazujúc na rozhodovaciu prax tak najvyššieho súdu,ako i ústavného súdu.
Tým najvyšší súd splnil požiadavky kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods. 1 ústavy,ktorých absenciu mu sťažovateľ vyčítal. Uvedený výklad najvyššieho súdu nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, resp. za taký, ktoré by popieral zmyselpráva na súdnu ochranu.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.D
24. Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocneniena zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnenísa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súdv zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslominštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenomsplnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipovalaj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom doručil i splnomocneniepre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenievykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konanípred ústavným súdom) týka. Predloženie splnomocnenia je pritom povinnosťouvyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatoknáležitostí predpísaných zákonom.
25. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie jepovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatokzákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokátje povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovaťpráva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzovalúkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boliobjektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Ajv tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
24. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016