znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 58/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom Mgr. P. S., B., ktorou namietala   porušenie   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   46   T   121/2011   z   21.   februára   2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 71/2013 zo 14. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. novembra 2013 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej len   „okresný   súd“) sp. zn. 46 T 121/2011 z 21. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 71/2013 zo 14. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako poškodená podala Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave III trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu znásilnenia v zmysle § 199 ods. 1 Trestného zákona po tom, ako ju 10. februára 2010 Mgr. P. B. údajne znásilnil v samostatnej izbe ubytovne v B., čím porušil zákonom chránené právo ženy slobodne sa rozhodovať o svojom pohlavnom živote a spôsobil tým sťažovateľke psychickú traumu.

3. Proti vtedy obžalovanému Mgr. P. B. vzniesla Okresná prokuratúra Bratislava III vo   veci   obžalobu,   o   ktorej   následne   rozhodol   okresný   súd   tak,   že   obžalovaného   spod obžaloby oslobodil, keďže dospel k záveru, že skutok sa síce stal, avšak nie je trestným činom. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal okresný prokurátor odvolanie, v ktorom namietal, že sa nestotožňuje s dôvodmi, o ktoré sa vo svojom odôvodnení okresný súd opieral, a uviedol, že uvedený súd hodnotil dôkazy len jednostranne. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu a odvolanie prokurátora zamietol v zmysle § 317 Trestného poriadku ako neodôvodnené.

4.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   podľa   jej   názoru   bolo   konaním okresného súdu a krajského súdu v danej veci porušené ústavné právo na spravodlivý proces tým,   že   uvedené   súdy   dospeli   k   rozhodnutiam,   ktoré   považuje   za   arbitrárne, nepreskúmateľné   a   nezákonné   a   ktoré   nemali   oporu   v   dokazovaní   a   ani   v   zistenom skutkovom stave. Sťažovateľka tiež nesúhlasí s procesným postupom súdov, keďže podľa jej názoru súdy vykonali len tie dôkazy, ktoré korešpondovali s ich predstavou o správaní sťažovateľky ako obete znásilnenia.

5. Sťažovateľka v petite navrhla, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces, a zároveň navrhla, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z titulu sekundárnej traumatizácie, ktorú sú okresný súd a krajský súd povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Sťažovateľka v závere požaduje, aby jej uvedené súdy uhradili trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom v sume 556,70 € bez DPH na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (mutatis   mutandis I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

9.   Ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam občianskeho súdneho konania.

10. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu obsahujú podľa názoru ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   pre   zákonné   a   spravodlivé rozhodnutie. Ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa   z   obsahu   napadnutých   rozsudkov   presvedčil,   že   uvedené   súdy   sa   námietkami sťažovateľky   zaoberali   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré súdy dostatočne odôvodnili a ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

12. Ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrhom na primerané finančné zadosťučinenie a náhradou trov právneho zastúpenia), keďže tieto sú viazané len na prípad, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014