znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 58/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   T.   a maloletého   K.   T.,   J.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou   S.   s.   r.   o.,   B.,   za   ktorú   koná   advokát   JUDr.   M.   J.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 10 a čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoP 89/2012 z 23. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. T. a maloletého K. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. decembra 2012 doručená sťažnosť K. T. (ďalej len „sťažovateľ“)   a maloletého K. T. (ďalej   len   „maloletý   sťažovateľ“   obaja   spolu   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa   čl.   10   a čl.   32   ods.   1   a 4   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“), práva podľa čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoP 89/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný   súd“)   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   súd   uložil   matke maloletého   sťažovateľa   povinnosť   odovzdať   ho   sťažovateľovi   do   jeho   starostlivosti. Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   5   P   280/2012   z 18.   septembra   2012 zamietol.   Sťažovateľ   sa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolal.   O odvolaní   rozhodol krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a konanie zastavil.   Zároveň   vo   výroku   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   vyslovil,   že   nemá právomoc   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal krajský súd na ustanovenie § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 97/1963 Zb.“), podľa ktorého je právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt alebo jeho obvyklý pobyt   nemožno   určiť.   Maloletý   sťažovateľ   však   má   obvyklý   pobyt   v J.,   preto nebola v zmysle § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. daná právomoc rozhodnúť o návrhu sťažovateľa,   ktorý   bol   návrhom   vo   veciach   maloletých.   Podľa   §   39   ods.   3   zákona č. 97/1963 Zb., ak právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých nie je   daná,   slovenský   súd   urobí   len   opatrenia   potrebné   na   ochranu   osoby   alebo   majetku maloletého   a upovedomí   o tom   príslušný   orgán   štátu   obvyklého   pobytu   maloletého. Opatrenia   prijme   súd   podľa   slovenského   hmotného   práva.   Okresný   súd   po zhodnotení pomerov maloletého sťažovateľa zistil, že sa nachádza v starostlivosti svojej matky, teda o neho je postarané, nie je bez dozoru a nie je ohrozený na živote a zdraví, a preto jeho situácia nevyžaduje, aby súd vykonal opatrenia na ochranu jeho osoby v zmysle § 39 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. S týmito dôvodmi sa plne stotožnil aj krajský súd. Okresný súd však mal podľa krajského súdu konanie zastaviť, pretože nebola daná právomoc slovenských súdov   vo   veci   konať,   ktorá   je   jednou   z podmienok   konania.   Okresný   súd   však   návrh sťažovateľa   prerokoval.   Z uvedeného   dôvodu   preto   krajský   súd   napadnutým   uznesením podľa § 221 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2012 a konanie zastavil. Zároveň krajský súd osobitným výrokom vyslovil, že vo veci nemá právomoc konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľ však s takýmto vymedzením právomoci súdov o jeho návrhu nesúhlasí. Podľa sťažovateľa za daných okolností boli splnené predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, pretože maloletý sťažovateľ bol konaním svojej matky oddelený od sťažovateľa a vyňatý z jeho domova v J.. Sťažovateľ poukázal na blízky vzťah, ktorý je medzi ním a maloletým sťažovateľom, ktorý sa môže takýmto odlúčením výrazne narušiť. Za takejto situácie si sťažovateľ nemôže uplatňovať svoje rodičovské práva a zároveň sa maloletému sťažovateľovi   nedostáva   starostlivosť   od   oboch   rodičov.   Na   takýto   záujem   maloletého sťažovateľa   však   súdy   neprihliadli   a nezabezpečili   jeho   ochranu.   Pokiaľ   sa   maloletý sťažovateľ   nachádza   na   území   S.   a je   mu   podľa   sťažovateľa „... bránené   v návrate   do krajiny   obvyklého   pobytu“, nemôžu   príslušné   súdy   v J.   vo veci   maloletého   sťažovateľa konať. Návrat maloletého sťažovateľa do J. sťažuje tiež fakt, že medzi S. a J. neexistujú, resp.   nie   sú   ratifikované   medzinárodné   zmluvy   týkajúce   sa   medzištátnych   únosov   detí. Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   pri   vydaní   napadnutého   uznesenia   nezohľadnil   záujmy maloletého dieťaťa, ktoré však mali byť prvoradé pri jeho rozhodovaní.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takýmto nálezom: „Právo   K.   T.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do rodinného   života garantované   v   čl.   10   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   právo   K.   T.   na   ochranu   pred svojvoľným zasahovaním do rodiny a domova garantované v čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a právo K. T. na ochranu rodičovskej starostlivosti a výchovy garantované v čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoP/89/2012-88 zo dňa 23.10.2012 porušené boli. Právo maloletého K. T. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života garantované v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, právo maloletého K. T. na ochranu   pred   svojvoľným   zasahovaním   do rodiny   a   domova   garantované   v   čl.   17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež v čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa, právo maloletého K. T. na osobitnú ochranu dieťaťa garantované v čl. 32 ods.   1   Listiny   základných práv   a   slobôd ako   aj   v článku 41 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky,   právo   maloletého   K.   T.   na   ochranu   rodičovskej   starostlivosti   a   výchovy garantované v čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd ako aj v článku 41 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   maloletého   K.   T.   na   zohľadnenie   jeho   záujmu   ako prvoradého   kritéria   pri   činnosti   súdu   garantované   v   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach dieťaťa a právo maloletého K. T. nebyť oddelené od rodiča garantované v čl. 9 ods. 1 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   Uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   sp.   zn. 13CoP/89/2012-88 zo dňa 23.10.2012 porušené boli.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn.   13CoP/89/2012-88   zo   dňa 23.10.2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je. povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia K. T. a maloletého K. T. na účet ich právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).

7.   Ústavný   súd   v prvom   rade   uvádza,   že   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený advokátom   nepreukázal   aktívnu   legitimáciu   maloletého   sťažovateľa   (maloletého   K.   T., nar.  ...,   pozn.),   ktorého   vzhľadom   na   stret   záujmov   oboch   rodičov   v konaní   zastupuje kolízny opatrovník, a teda nie sťažovateľ ako otec. Táto výhrada sa zároveň vzťahuje aj na skutočnosť,   že splnomocnenie   na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom   podpísal v mene maloletého sťažovateľa sťažovateľ ako jeho otec.

Ústavný súd je zároveň v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom   sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 10 a čl. 32 ods. 4 listiny a práva podľa čl. 17 medzinárodného paktu. Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi sa v sťažnosti namieta porušenie týchto práv: základné práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 10 a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, právo podľa čl. 17 medzinárodného paktu a práva podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa   čl.   10   ods.   2   listiny   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná ochrana detí a mladistvých je zaručená.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   iba   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa   čl.   17   medzinárodného   paktu   nikto   nesmie   byť   vystavený   svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie...

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže   príslušné   úrady   na   základe   súdneho   rozhodnutia   a v súlade   s platným   právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa...

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému   zasahovaniu   do   svojho   súkromného   života,   rodiny,   domova   alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.

Tieto   práva   mali   byť   porušené   napadnutým   uznesením   krajského   súdu z 23. októbra 2012. Ustanovenia ústavy, listiny, medzinárodného paktu, ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, garantujú základné práva a práva hmotného   charakteru,   ktoré   zaručujú   ochranu   rodiny   a detí,   rodinného   života,   ochranu pred neoprávnenými zásahmi do rodinného života, ako aj záväzky štátov pri ochrane práv detí.

9. Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS   150/09)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.Sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   však   v sťažnosti   nenamietal porušenie ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Vzhľadom   na   predmet   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   ktorý   sa   týkal starostlivosti o maloleté dieťa, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu aj   z hľadiska   možného   porušenia   týchto   princípov.   Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu vrátane jeho odôvodnenia ústavný súd nezistil, že interpretácia a aplikácia právnych noriem krajským súdom by vyžadovala zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. Právomoc slovenských súdov v prerokovávanej veci nebolo možné vyvodiť z ustanovenia § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. (maloletý má obvyklý pobyt v J.) a ani z § 39 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb., pretože nebola osvedčená nutnosť nariadenia predbežného opatrenia na ochranu osoby maloletého. Právomoc slovenských súdov nebola daná, preto mal okresný súd podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastaviť. Okresný súd však návrh   sťažovateľa   vecne   prerokoval   a jeho   návrh   zamietol.   Krajský   súd   preto   ako   súd druhého stupňa uznesenie okresného súdu   zrušil   a konanie zastavil.   Zároveň   osobitným výrokom určil, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť.

10. Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie za ústavne akceptovateľné a výklad ustanovenia § 39 zákona č. 97/1963 Zb. týkajúci sa právomoci slovenských súdov zvolený krajským   súdom   nemožno   hodnotiť   ako   svojvoľný   či   arbitrárny.   Tiež   právny   názor krajského súdu, že pomery maloletého nevyžadujú nutnosť realizácie opatrení na ochranu jeho   osoby   [predbežného   opatrenia   podľa   §   76   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku] nevzbudzuje pochybnosti o jeho korektnosti či náležitom zhodnotení pomerov maloletého. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.   I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Krajský súd preto napadnutým uznesením neporušil princípy podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti krajského súdu za porušenie   základných   práv   hmotnoprávneho   charakteru,   a   preto   ústavný   súd   hodnotí sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 10 a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny a práv podľa čl. 17 medzinárodného paktu a čl. 16 Dohovoru o právach   dieťaťa   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   navyše   nezistil   príčinnú súvislosť, ktorá by spájala napadnuté uznesenie krajského súdu a základné práva či práva, ktorých   ochrany   sa   sťažovateľ   aj   v mene   maloletého   sťažovateľa   domáhal.   Pokiaľ   sa sťažovateľ   dožaduje   výkonu   svojich   rodičovských   práv   a starostlivosti   o maloletého, je potrebné, aby sa sťažovateľ urýchlene obrátil s takýmto návrhom na príslušné súdy v J., v ktorých právomoci bude o takomto návrhu rozhodnúť.

Rovnako ústavný súd hodnotí sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa.

Z hľadiska uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   pretože   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013