znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 58/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009 doručená   a 2.   októbra   2009   doplnená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“),   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   4.   mája   2009   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. mája 2009.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   (spolu s ďalšími obvinenými) je trestne stíhaný pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z. zmenený a doplnený zákonom č. 650/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov – ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a ďalšie trestné činy, pre ktoré boli proti nemu postupne vznášané obvinenia, sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov – ďalej len „Trestný poriadok“) 27. septembra 2008. Sudkyňa špeciálneho súdu pre prípravné konanie   uznesením   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   4.   mája   2009   okrem   iného   zamietla   žiadosť sťažovateľa z 23. apríla 2009 o prepustenie z väzby. Sťažovateľovu sťažnosť z 5. mája 2009 proti tomuto uzneseniu zamietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. mája 2009. Namietaným rozhodnutiam súdov zo 4. mája 2009 a z 20. mája 2009 predchádzalo prijatie uznesenia sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2009 z 26. marca 2009, ktorými bola predĺžená lehota trvania sťažovateľovej väzby do 27. septembra 2009.

3. Sťažovateľ tvrdil, že „postupom a uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 04. 05. 2009 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. 05. 2009... bolo porušené moje právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právo   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby...   bolo   porušené   moje   právo   na   riadne odôvodnenie   väzobných   rozhodnutí...“. V podaní   z 29.   septembra   2009 sťažovateľ   ďalej poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009. Vychádzajúc z právnych názorov vyslovených v tomto rozhodnutí sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie   z väzby   rozhodovali   špeciálny   a najvyšší   súd,   ktoré   nespĺňali   požiadavky nezávislého súdu, „v dôsledku čoho boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru“.

4. Podľa názoru sťažovateľa„... I keď uznesenie špeciálneho súdu... zo 04. 05. 2009 obsahuje relatívne podrobný opis skutkov... vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku je však nedostatočné. Tieto sú odôvodnené všeobecne, veľmi stručne... a s poukazom na predchádzajúce väzobné rozhodnutia... V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby. Rovnako uznesenie najvyššieho súdu... z 20. 05. 2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj právnej individualizácie.

Naviac je potrebné dodať, že s mojimi námietkami... sa predmetné rozhodnutia... nevysporiadali, z dôvodu ktorého ich považujem i za nepreskúmateľné...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:... Špeciálny súd... postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo 04. 05. 2009 v časti, ktorou zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, a Najvyšší súd... postupom a uznesením sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. 05. 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špeciálneho súdu... sp. zn. Tp 9/2009 zo 04. 05. 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 Dohovoru... v súvislosti s právom   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   nezávislým   súdom   a   právom sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti väzby.

... Špeciálny súd...   uznesením sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 04.   05.   2009 v časti,   ktorou zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, a Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. 05. 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špeciálneho súdu... sp. zn. Tp 9/2009 zo 04. 05. 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru... v súvislosti s právom sťažovateľa na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť.

... Uznesenie Špeciálneho súdu... sp. zn. Tp 9/2009 zo 04. 05. 2009 v časti, ktorou bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, a uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. 05. 2009 sa zrušujú a Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.“

Súčasne žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 6 000 € a náhradu trov konania.

6. Sťažovateľ k sťažnosti (ako argumentáciu preukazujúcu jeho tvrdenia) pripojil:

- návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty trvania väzby č. k. VII/2 Gv 9/09-45 z 5. marca 2009,

-   uznesenie sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2009 z 26. marca 2009,

- zápisnicu o verejnom zasadnutí sp. zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009,

- uznesenie sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. mája 2009,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndtš 1/2009 z 28. apríla 2009,

- oznámenie sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Tp 9/2009 z 21. apríla 2009.

II.

7.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   z obsahu súdneho spisu špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zistil tieto skutočnosti:

7.1 – žiadosť sťažovateľa z 23. apríla 2009 „o prepustenie z väzby“, ktorú odôvodnil takto (č. l. 175):

„...   uznesením   ŠS   Tp   9/09   zo   dňa   17.   3.   09   bola   väzba   odôvodnená   všetkým obvineným spoločným odôvodnením, čo je v zmysle nálezu ÚS SR III. ÚS 220/04 ústavne neakceptovateľné...

Táto   nová   skutočnosť   vyplynula   práve   z uznesenia   TP   9/09   zo   17.   3.   2009 a z odôvodnenia   tohto   uznesenia...   žiadam   o rešpektovanie   právneho   názoru   ÚS   SR a o vyvodenie patričného záveru a teda o moje prepustenie z väzby.

Keď ÚS SR v náleze III. ÚS 220/04 uviedol právny názor, že spoločné odôvodnenie nie je ústavne akceptovateľné, tak nie je ústavne akceptovateľný ani titul mojej väzby. Keďže som vo väzbe na základe protiústavného uznesenia, žiadam o prepustenie.“

7.2 – „Zápisnica o verejnom zasadnutí“ (č. l. 185 – 195) špeciálneho súdu zo 4. mája 2009 konaného za prítomnosti prokurátora, obvinených (sťažovateľ, V. H. a T. Ď.) a ich obhajcu JUDr. P. S. Predmetom verejného zasadnutia bolo rozhodnúť o návrhu prokurátora o zmene   dôvodov   väzby   obvinených   a o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na slobodu.   Sťažovateľovi   na   jeho   žiadosť   bolo   umožnené   počas   prerušenia   verejného zasadnutia nahliadnuť do súdneho spisu. V rámci výsluchu sa sťažovateľ vyjadril k návrhu prokurátora a k svojej žiadosti o prepustenie z väzby a uviedol, že „Súd... nie je viazaný návrhom prokurátora a preto žiadam, aby sa vysporiadal... s právnym názorom Ústavného súdu... v náleze 3 US 220/2004 z 11. 01. 2005... V danom náleze bolo napadnuté uznesenie zrušené a problematika tam rozvedená je totožná s odôvodnením rozhodnutia o väzby, ktorým   bola   mne   a   ostatným   väzba   predĺžená.   Väzba   nám   bola   odôvodnený   jedným spoločným odôvodnením bez náležitej individualizácie a špecifikácie dôvodov väzby voči jednotlivým obvineným. S poukazom na tento nález je rozhodnutie zakladajúce titul mojej väzby ústavne neakceptovateľné, a preto žiadam, aby bol právny názor Ústavného súdu... rešpektovaný, a aby sa súd s mojou právnou argumentáciou aj náležité vysporiadal.“. Po výsluchu ostatných obvinených, prednesoch prokurátora a obhajcu sudkyňa pre prípravné konanie vyhlásila uznesenie, ktorým návrh prokurátora zamietla. Taktiež zamietla žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Po   odôvodnení   uznesenia   a poučení   o opravnom prostriedku   sa   sťažovateľ „po   porade   s obhajcom“ k výroku   uznesenia vyjadril   takto: „Uznesenie   vnímam   ako   nezákonné,   pretože   nebol   súdom   rešpektovaný   právny   názor Ústavného súdu... III. ÚS 224/04. Sťažnosť zatiaľ nepodávam, keďže mám možnosť vyjadriť sa v lehote troch dní.“

7.3   –   písomné   vyhotovenie   uznesenia   sudkyne   pre   prípravné   konanie   sp.   zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009 (č. l. 196 – 214), z odôvodnenia ktorého považuje ústavný súd za dôvodné citovať tieto jeho časti:

„... Dňa 24. apríla 2009 bola podpísanému súdu doručená žiadosť obvineného M. M. o prepustenie z väzby na slobodu. V podanej žiadosti o. i. uviedol, že rozhodnutie, ktorým bol vzatý do výkonu väzby, ako aj rozhodnutie, ktorým bola u neho predĺžená lehota trvania väzby považuje za protizákonné a ústavne neakceptovateľné. Poukázal na to, že vo veci rozhodujúca   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   dôvodnosť   väzby   u neho,   ako   aj   u spoluobvinených V. H. a T. Ď. určila rovnako, čo je po šesťmesačnom výkone väzby ústavne neakceptovateľné. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu... sp. zn. III. ÚS 220/2004. Všetci traja obvinení pred uskutočnenými výsluchmi boli sudkyňou pre prípravné konanie   poučení   o   ich   právach   v   rozsahu,   ktorý   je   uvedený   v   zápisnici   o   verejnom zasadnutí...

Ďalej vo svojej výpovedi poukázal (sťažovateľ, pozn.) na nález Ústavného súdu... sp. zn. III ÚS 220/2004 z 11. januára 2005, z ktorého o. i. vyplýva, že aj keď v momente vzatia do väzby je možné vzhľadom na organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti akceptovať   aj   spoločné   odôvodnenie   väzby   pri   všetkých   obvinených,   pri   rozhodovaní o predĺžení   lehoty   väzby   však   takýto   prístup   nemôže   byť   ústavne   akceptovateľný. S poukazom   na   tento   nález   je   rozhodnutie   zakladajúce   titul   jeho   väzby   ústavne neakceptovateľné, a preto žiadal, aby sa súd s jeho právnou argumentáciou aj náležité vysporiadal...

Obhajca všetkých troch obvinených JUDr. P. S. tak isto navrhol, aby súd návrh prokurátora v celom rozsahu zamietol. Tak isto poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom výsluchu citoval obvinený M. M. Samotná hrozba vysokého trestu bez ďalšieho nemôže byť dôvodom na rozšírenie dôvodov väzby ani u jedného z obvinených. Prokuratúra   nepredložila   žiadny   relevantný   dôkaz,   ktorý   by   rozšírenie   dôvodov   väzby odôvodňoval. Obhajca považoval návrh prokurátora za účelový, u žiadneho z jeho klientov nie sú podľa jeho mienky dané dôvody väzby...

Pokiaľ si obvinený M. M. podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, tejto žiadosti vyhovené nebolo. U obvineného M. M. naďalej existujú dôvody väzby, tak ako to bolo   konštatované   sudcom   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   v Trenčíne   zo   dňa

1. októbra 2008, sp. zn. 0Tp 72/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. októbra 2008, sp. zn. 6 Tpo 98/08-69 a ako to bolo posledne v nedávnej minulosti konštatované   aj   v   uznesení   sudkyne   pre   prípravné   konanie   podpísaného   súdu   zo   dňa 17. marca 2009, sp. zn. Tp 9/2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 26. marca 2009, sp. zn. 3 Toš 6/2009, kedy bola právoplatne predĺžená lehota trvania   väzby   u   všetkých   troch   obvinených   do   27.   septembra   2009.   Znova   je   potrebné zdôrazniť, že obvinený M. M. bol bez preukázateľného zdroja príjmu. Naďalej pretrváva obava,   že   v prípade   prepustenia   na slobodu   by   obvinený mohol   pokračovať   v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pre ktorú sa v súčasnosti proti jeho osobe vedie vyšetrovanie. Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že obvinenému bolo vznesené obvinenie aj   pre   ďalšie   trestné   činy,   ako   je   to   v   tomto   rozhodnutí   vyššie   uvedené.   Tiež   naďalej pretrváva dôvodná obava, že obvinený pokiaľ by bol na slobode, mohol by vyvíjať kolúzne aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré jednak už boli vo veci vypočuté, alebo ešte len budú vyšetrovateľom   vypočutí   s   cieľom   riadne   dokumentovať   vyšetrovanú   trestnú   činnosť obvineného.   Táto   skutočnosť   je   preukázaná   výpoveďami   vo   veci   vypočutých   svedkov   - poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred vyšetrovateľom prejavili strach o seba, ako aj o rodinných príslušníkov z obvineného M. M.

Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

7.4 – sťažnosť prokurátora č. k. VII/2 Gv 9/09-129 z 5. mája 2009 proti uzneseniu zo 4.   mája   2009   o zamietnutí   návrhu   prokurátora   na   rozhodnutie   o zmene   dôvodov   väzby u obvinených (č. l. 219 – 221).

7.5 – sťažovateľova sťažnosť z 5. mája 2009 „proti výroku č. II uznesenia Tp 9/2009 zo   dňa   4.   mája   2009,   ktorým   bola   zamietnutá   moja   žiadosť   o prepustenie   z väzby...“, č. l. 228 – 229, v odôvodnení ktorej pri poukázaní na odôvodnenia (právne vety) rozhodnutí ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   79/02,   III.   ÚS   135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 220/04 okrem iného ešte uviedol: „V zmysle judikatúry ústavného súdu SR mám nespochybniteľný nárok na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavný nárok na   to,   aby   sa   súd   zaoberal   mojimi   právnymi   námietkami.   ŠS   v Pezinku   sa   uznesením Tp 9/2009 zo dňa 4. 5. 2009 nijakým spôsobom nevyrovnal s mojou podstatnou námietkou poukazujúcou na neústavnosť väzby od 27. 3. 2009, keď skončila základná lehota mojej väzby...   ŠS   v Pezinku   uznesením   Tp   9/2009   zo   4.   5.   2009   odignoroval   moju   právnu argumentáciu   a porušil   moje   základné   práva   na   riadne   odôvodnenie   a aj   práva   na prepustenie z väzby, keďže sa titul väzby vzhľadom na nález ÚS SR III. ÚS 220/04 stáva ústavne neakceptovateľným pretože je odôvodnený formalistickým spoločným odôvodnením bez náležitej individualizácie. Len žiadam, aby bol rešpektovaný právny názor ústavného súdu SR a aby boli rešpektované moje ústavné práva.“

7.6 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošš 12/2009 z 20. mája 2009 (č. l. 239 – 240,   ktorým   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   sťažnosti   prokurátora a sťažovateľa proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie sp. zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009 zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k zamietnutiu sťažovateľovej sťažnosti najvyšší súd uviedol:

„... Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Špeciálneho súdu... zo dňa 4. mája 2009, sp. zn. Tp 9/2009... bola zamietnutá... žiadosť obvineného M. M. o prepustenie z väzby (v bode II.), keď dospela k záveru, že dôvody väzby... u neho i naďalej trvajú, pretože dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   trestne   stíhaný,   aj naďalej trvá...

V   zákonnej   lehote...   podali   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť   prokurátor   ako   aj obvinený M. M.

Obvinený   M.   M.   na   odôvodnenie   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   sa   nestotožňuje   so stanoviskom   sudkyne   pre   prípravné   konanie,   pretože   táto   postupovala   pri   rozhodovaní nedôsledne a v konečnom dôsledku porušila jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru... Vyjadril názor, že Špeciálny súd svojim uznesením odignoroval jeho právnu argumentáciu, rozhodnutie odôvodnil formalistický, čím porušil jeho právo na odôvodnenie ako aj právo na prepustenie z väzby...

Najvyšší súd... na podklade podanej sťažnosti prokurátora a obvineného... zistil, že sudkyňa   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   rozhodla   v   predmetnej   veci   správne a v súlade so zákonom.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu dôvody väzby u obvinených M. M., V. H. a T. Ď.... v danom štádiu trestného konania i naďalej trvajú... V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa plne stotožnil... Odvolací súd zistil, že pri rozhodovaní o žiadosti obvineného M. M. v predmetnom prípade   (bod   II.   napadnutého   uznesenia)   boli   dodržané   všetky   formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska sú u neho splnené všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie jeho väzby, tak ako to bolo konštatované a podrobne odôvodnené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach Okresného súdu v Trenčíne (zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn.   0   Tp   72/2008),   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (zo   dňa   30.   októbra   2008,   sp.   zn. 6 Tpo 98/08), Špeciálneho súdu v Pezinku (zo dňa 17. marca 2009, sp. zn. Tp 9/2009) a tiež aj Najvyššieho súdu... (zo dňa 26. marca 2009, sp. zn. 3 Toš 6/2009).

Doposiaľ vykonané dokazovanie poukazuje na dôvodné podozrenie, že obvinený M. M.   sa   zúčastňoval   na   organizovaní   a   páchaní   závažnej,   rozsiahlej   trestnej   činnosti súvisiacej   s   úmyselným   poškodzovaním   cudzieho   majetku   s   cieľom   získania   vplyvu, spôsobovania strachu a získavania neoprávnených výhod u osôb, ktoré sa vzopreli jeho neodôvodneným požiadavkám.

Konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov ďalšieho trvania väzby menovaného obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. spočívajú nie len v charaktere, spôsobe   a   rozsahu   trestnej   činnosti,   zo   spáchania   ktorej   je   dôvodne   podozrivý,   ale vyplývajú   aj   z   obsahu   výpovedí   viacerých   svedkov   -   poškodených.   Jedná   sa   o   trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je podozrivých viacero osôb, vyšetrovanie ktorej si nepochybne vyžiada   ešte   ďalšie   rozsiahle   a   časovo   náročné   dokazovanie.   Preto   dôvodná   obava   z možného kolúzneho konania obvineného je plne opodstatnená aj v tomto štádiu trestného konania.

S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie ako aj jej vecný i časový rozsah a s poukazom aj na predchádzajúci život obvineného, sa na dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nič nezmenilo. Sťažnostné   námietky   obvineného   vo   vzťahu   k   procesnému   postupu   sudkyne   pre prípravné konanie Špeciálneho súdu, nie je možné akceptovať. Odvolací súd pripomína tiež, že dosiaľ vykonané dokazovanie v predmetnej trestnej veci dáva dostatočné podklady pre vyslovenie   odôvodnenosti   podozrenia   obvineného   zo   spáchania   predmetnej   trestnej činnosti.

Preto   správne   a   v   súlade   so   zákonom   bolo   rozhodnutie   sudkyne   pre   prípravné konanie Špeciálneho súdu, keď táto konštatovala existenciu, resp. ďalšie trvanie väzobných dôvodov u obvineného M. M., tak ako to uviedla v napadnutom uznesení.

Najvyšší   súd   nezistil   ani   žiadne   také   prieťahy   v   doterajšom   konaní,   ktoré   by odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvineného do väzby, je neproporcionálna vecnej i formálnej obťažnosti veci. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že vyšetrovanie prebieha plynulo a sústredene.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd... sťažnosť obvineného M. M. nepovažoval za dôvodné, a preto ich podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“ Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené sťažovateľovi 3. júna 2009.

7.7   – „doplnenie   sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu Tp 9/2009 zo dňa 4. 5. 2009...“ (č. l. 242). Toto podanie bolo napísané 20. mája 2009 a doručené najvyššiemu súdu 25. mája 2009, teda v čase po neverejnom zasadnutí konanom 20. mája 2009. Sťažovateľ opätovne odôvodňoval svoju sťažnosť nerešpektovaním „nálezu ÚS SR III. ÚS 220/04“ a prvýkrát ako novú skutočnosť uviedol, že „... 20. 5. 2009 rozhodol ÚS SR o protiústavnosti špeciálneho súdu a nález ÚS SR... vytvára stav... že titul mojej väzby   dňa   17.   3.   2009,   Tp   9/2009,   vydal   súd   ktorý   nie   je   v súlade   s ústavou...   Podľa mediálnych informácii ostávajú rozsudky ŠS v platnosti, no moja vec je odlišná, keďže sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej...

Aj bez ohľadu na rozhodnutie ÚS SR zo dňa 20. 5. 2009 je vzhľadom na právny záver ÚS SR v náleze III. ÚS 220/04 moje držanie vo väzbe od 17. 3. 09 ústavne neakceptovateľné a preto prosím NS SR, aby mojej žiadosti o prepustenie z väzby rešpektujúc právny názor ÚS SR, III. ÚS 220/04 vyhovel.“.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 4. mája 2009 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 12/2005 z 20. mája 2009 v podstate   preto,   že   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   rozhodol   nie   nezávislý   súd a väzobné rozhodnutie nebolo riadne odôvodnené (pozri body 3 až 5).

11.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie špeciálneho súdu ako súdu prvostupňového, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a   rozhodnutie   špeciálneho   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku podaného opravného prostriedku (sťažnosti) najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k špeciálnemu súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

12.   Sťažovateľ   napadol   aj   postup   a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tošš 12/2009 z 20. mája 2009, ktorému najmä vytýka, že zamietnutím jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu mu neposkytol ochranu jeho základnému právu na slobodu, resp. právu na slobodu zaručenému ústavou a dohovorom. Dôvodom porušenia označených práv   bolo   sťažovateľom   tvrdené   a už   uvedené   rozhodovanie   v jeho   väzobnej   veci   nie nezávislým   špeciálnym   súdom   (resp.   senátom   odvolacieho   súdu),   ako   aj   nedostatočné odôvodnenie ich väzobných rozhodnutí.

III.A

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľom tvrdeným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby nie nezávislým súdom

13. V posudzovanej veci sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby 23. apríla 2009. Dôvodom   ním   tvrdenej   nezákonnosti   väzby   mal   byť   najmä   postup   väzobných   súdov nesúladný s nálezom ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 220/04, konkrétne spoločné   odôvodnenie   väzby   všetkých   obvinených   v jeho   trestnej   veci.   Sťažovateľovu žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamietla   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   uznesením   zo 4. mája 2009. V sťažnosti z 5. mája 2009 proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ opätovne argumentoval   najmä   rozhodnutím   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. III. ÚS 220/04   a súdu   vytýkal, že sa „...   titul väzby...   stáva ústavne   neakceptovateľným pretože   je   odôvodnený   formalistickým   spoločným   odôvodnením   bez   náležitej individualizácie“.   O sťažovateľovej   sťažnosti   z 5.   mája   2009   rozhodol   najvyšší   súd uznesením z 20. mája 2009 tak, že ju zamietol.

14.   Vychádzajúc   z časového   ohraničenia   vyplývajúceho   z petitu   posudzovanej sťažnosti (pozri bod 5) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v rámci súdneho konania o jeho   žiadosti   z 23.   apríla   2009   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   ako   argument o neústavnosti jeho väzby nepoužil nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 17/08-238 z 20. mája 2009 a z neho vyplývajúce závery vo vzťahu k nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou. Tento argument („o protiústavnosti špeciálneho súdu“)   sťažovateľ   použil   až   v podaní   z 20.   mája   2009   označenom   ako „doplnenie sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu Tp 9/2009 zo dňa 4. 5. 2009...“, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 25. mája 2009, teda v čase po jeho rozhodnutí na neverejnom   zasadnutí   konanom   20.   mája   2009   (pozri   tiež   bod   7.7).   K uvedenému   už ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   sťažovateľ   nosný   (bazálny)   argument „o   neústavnosti špeciálneho   súdu“ uplatnil   až   v konaniach   o jeho   ďalších   žiadostiach   o prepustenie   na slobodu   (napr.   z 20.   mája   2009,   21.   mája   2009,   31.   júla   2009,   13.   júla   2009).   Súdne rozhodnutia o nich však nie sú predmetom posudzovanej ústavnej sťažnosti, teda nie sú ani predmetom tohto ústavného prieskumu ústavného súdu.

15. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

16.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol zamietnutý opravný prostriedok sťažovateľa proti prvostupňovému   uzneseniu   o nevyhovení   sťažovateľovej   žiadosti   z 23.   apríla   2009 o prepustenie z väzby, ústavný súd pripomína, že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods.   1 ústavy a   § 49   zákona o   ústavnom   súde)   limitujúceho vzťah   ústavného   súdu   ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom (mutatis mutandis III. ÚS 90/03). Inak povedané, pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom zásadnú argumentáciu, ktorú   mohol   predniesť   aj   pred   všeobecnými   súdmi,   avšak   túto   (v   aktuálnom   časovom období,   pozn.)   nepredniesol,   treba vychádzať z toho,   že   materiálne nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, preto sťažnosť v takomto prípade podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   nie   je   prípustná.   Uvedené   závery   platia   aj   v súvislosti   s námietkou sťažovateľa „o   protiústavnosti   špeciálneho   súdu“,   ktorú   sťažovateľ   v priebehu rozhodovania špeciálneho a najvyššieho súdu (bod 5) o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 23. apríla 2009 nevyužil (bod 7.7).

III.B

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľom tvrdeným nedostatočným odôvodnením jeho väzobných rozhodnutí

17.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   (pozri   bod   4),   že „... vlastné   odôvodnenie väzobných dôvodov... je však nedostatočné... nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby... uznesenie najvyššieho súdu... z 20. 5. 2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj právnej individualizácie. Naviac...   s mojimi   námietkami   proti   trvaniu   väzby   sa   predmetné   rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadali... ich považujem i za nepreskúmateľné.“. Sťažovateľ tiež tvrdil (pozri bod 3), že postupom a rozhodnutiami menovaných väzobných súdov „bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí“.

18.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 383/09)

19.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ústavný súd poukazuje na obsah uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   4.   mája   2009   o zamietnutí   žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby z 23.   apríla   2009   uvedený   v bode   7.3.   Vychádzajúc z obsahu   odôvodnenia   predmetného   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   sudkyňa   pre prípravné   konanie   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   podrobne   a v časovej postupnosti   (chronologicky)   oboznámila   obsah   rozhodnutí   orgánov   činných   v trestnom konaní (s individuálnym popisom skutkov a právnej kvalifikácie u každého z obvinených). Citovala   tiež   relevantné ustanovenia   Trestného   poriadku,   ktoré   pri   svojom   rozhodovaní aplikovala, a pri odôvodnení zamietnutia žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby individuálne konkretizovala skutočnosti (vyplývajúce z doterajšieho priebehu dokazovania) odôvodňujúce jeho ponechanie vo väzbe.

20.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tošš   12/2009   z 20.   mája   2009   sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 4. mája 2009 zamietol (pozri bližšie dôvody   bod   7.6).   Ústavný súd   k odôvodneniu uznesenia   najvyššieho súdu považuje za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. Toto prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

21. Ústavný súd konštatuje, že uznesenia najvyššieho súdu (a v tomto ohľade tiež špeciálneho súdu) spĺňajú zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení   s   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku]   a podľa   ústavného   súdu   sú z hľadiska   individualizácie   dôvodov   väzby   sťažovateľa   aj   s ohľadom   na   doterajšiu judikatúru   ústavného   súdu   ústavne   konformné   a akceptovateľné.   Keďže   najvyšší   súd preskúmaval   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia   a predchádzajúceho   konania špeciálneho súdu, pričom sa s rozhodnutím špeciálneho súdu stotožnil (považoval ho za ústavné a zákonné), odkázal na jeho dôvody, nebolo jeho povinnosťou opätovne podrobne uvádzať dôvody, na základe ktorých rozhodol špeciálny súd. Aj napriek tomu však najvyšší súd individualizoval a konkretizoval vecný obsah väzobných dôvodov [§ 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku]. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že je riadne odôvodnené, nie je arbitrárne, pričom ho možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd preto považoval aj uznesenie najvyššieho súdu za zákonné a ústavne akceptovateľné.

22.   Vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   uznesením najvyššieho súdu (a v tomto ohľade tiež špeciálneho súdu) nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj túto jej časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.C

23. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom sťažovateľa, aby bolo zrušené uznesenie špeciálneho súdu zo 4. mája 2009 sp. zn. Tp 9/2009 a uznesenie najvyššieho súdu z 20. mája 2009 sp. zn. 3 Tošs 12/2009, ako aj jeho návrhom,   aby   ústavný   súd   prikázal,   aby   sťažovateľa   neodkladne   prepustili   z väzby   na slobodu a priznali mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010