znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 58/07-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B., vo veci porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na jednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 138/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 138/91 p o r u š i l základné právo Ing. J. M na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. J. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II je p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. M. trovy právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri slovenských korún) na účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Š.   H.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2007   č.   k.   I.   ÚS   58/07-13   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 138/91.

2.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal 16. apríla 1991 okresnému súdu žalobu vo veci vyplatenia odlučného a cestovného, ktorý vo veci   uskutočnil „spolu   sedem   pojednávaní,   avšak   bez   toho,   aby   bolo   vo   veci   vydané meritórne rozhodnutie“. Sťažovateľ udáva, že „Na poslednom pojednávaní konanom dňa 9. 4. 1998 bolo pojednávanie odročené na neurčito“ a okresný súd „do dňa podania tejto sťažnosti, t. j. už skoro 7 rokov od posledného pojednávania... nevytýčil ďalšie pojednávanie a nevykonal   ani   žiaden   ďalší   procesný   úkon,   o ktorom   by   sťažovateľa   informoval“. Sťažovateľ tvrdí, že „V dôsledku nečinnosti Okresného súdu... nebolo v predmetnej veci po dobu 16 rokov vydané ani len prvostupňové rozhodnutie“.

3.   Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy,   ako   aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným   súdom   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 13 C 138/91,   prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa k veci   listom   z 18.   júna 2007   písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu (Spr. 2071/2007). K uvedenému vyjadreniu zaujal 6. augusta 2007 stanovisko právny zástupca sťažovateľa.

4.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo svojom   vyjadrení   uviedla: „Po   oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľovi ním žiadané finančné odškodnenie.

V prejednávanej   veci   síce   nejde   o právne   zložitú   vec,   ide   o konanie   súvisiace s pracovným   pomerom   navrhovateľa,   v   konaní   sa   domáha   vyplatenia   odlučného a cestovného, ktoré mu nevyplatil odporca v I. rade pôvodne označený S., B. a odporca v II. rade S., š. p. B. V priebehu konania došlo k transformácii spoločností označených ako odporca,   pričom   odporca   v I.   rade   sa   od   01.   01.   1991   stal   samostatnou   príspevkovou organizáciou.   Odporca   v II.   rade   sa   transformoval   na   S.   a.   s.   a táto   sa   rozčlenila   na spoločnosti   S.,   a.   s.,   S.   a.s.,   a S.   a.   s..   Na   spoločnosť   S.   a.   s.   bol   Krajským   súdom v Bratislave pod č. k. 2 K 209/2000 dňa 11. 09. 2000 vyhlásený konkurz. Na spoločnosť S. bol vyhlásený konkurz pod č. 3 K/111/2000 dňa 13. 06. 2000.

Skutočnosti   o vyhlásených   konkurzoch   boli   zistené   súdom   v konaní   z výpisov z obchodného registra dňa 18. 09. 2001. Vyhlásenie konkurzu podľa § 14 ods. 1 písm. d) Zákona   č.   328/1991   Zb.   malo   za   následok   prerušenie   konania,   keďže   začalo   pred vyhlásením   konkurzu   a týka   sa   majetku   patriaceho   do   majetkovej   podstaty.   Konkurzné konanie nebolo do dnešného dňa ukončené a prieťah v konaní má objektívne dôvody.“

K vyjadreniu pripojila „Chronológiu procesných úkonov v konaní 13 C 138/91“.

4.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol: „Od podania návrhu na začatie konania, t. j. odo dňa 16. 4. 1991 do vyhlásenia konkurzu na majetok spoločností S., a. s. a S., a. s. (jún – september 2000) uplynulo deväť rokov a dva mesiace, čo je myslím si dostatočne dlhý čas na to, aby prvostupňový súd dokázal rozhodnúť pracovno – právny spor na prvom stupni, osobitne v prípade,   keď   účastníci   konania   nekládli   konaniu   žiadne   prekážky,   pravidelne   sa dostavovali na vytýčené pojednávania, zakladali do spisu dôkazné materiály pre možné meritórne rozhodnutie veci a k meritu veci sa písomne vyjadrovali. (...)

Záverom   si   dovolím   zopakovať   základné   fakty:   -   1.   navrhovateľ   nemá   vedomosť o tom,   že   by   konkurzní   úpadcovia   boli   účastníkmi   súdneho   konania,   o tejto   skutočnosti nebolo   vydané   súdne   uznesenie   a nebolo   tiež   navrhovateľovi   doručované,   tak   aby   mal možnosť   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolať   alebo   svoj   návrh   primerane   upraviť, 2. navrhovateľ   nemá   vedomosť   o tom,   že   by   samotné   súdne   konanie   bolo   v dôsledku konkurzu   prerušené   (nebolo   o tom   aspoň   nikdy   vydané   a navrhovateľovi   doručené rozhodnutie), 3. súdne konanie sa vedie už takmer 16 rokov po podaní návrhu na začatie konania, pričom do vyhlásenia konkurzov, na ktoré poukazuje súd 1 – stupňa sa viedlo viac ako   9   rokov,   s tým,   že   z dôkazov   doložených   do   spisu   vyplýva,   že   zodpovednosť   voči navrhovateľovi má jednoznačne odporca v I. rade a nie odporca v II. rade.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žiadam, aby Ústavný súd SR vydal nález v obsahovom znení ako som to uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 4. 2007.“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo   nedošlo   k tzv.   zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02, I. ÚS 23/06).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 138/91 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav predmetného konania:

1. Žalobou proti S. v B. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“) a proti S., š. p., B. (ďalej aj „žalovaný   v 2.   rade“)   doručenou   O.   B.   (ďalej   len   „obvodný   súd“)   18. apríla   1991 sa sťažovateľ   domáhal „vyplatenia   odlučného   a cestovného“. Právne   bol   zastúpený advokátom JUDr. A. B., B.

2. Odporca v 1. rade sa k žalobe písomne vyjadril 2. júla 1991.

3. Pojednávanie konané 11. júla 1991 za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a zástupcu žalovaného v 1. rade bolo odročené na neurčito za účelom predloženia relevantných   písomností   žalovaným   v 1.   rade   a špecifikovaním   žaloby   sťažovateľom. (Požadované listiny boli predložené súdu 16. júla 1991 a špecifikácia žaloby 26. júla 1991.)

4. Obvodný súd 6. septembra 1991 stanovil termín pojednávania na 3. október 1991.

5. Pojednávanie konané 3. októbra 1991 (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca a zástupca žalovaného v 1. rade) bolo po vypočutí prítomných účastníkov konania odročené na neurčito. Žalovanému v 2. rade bola uložená poriadková pokuta v sume 500 Kčs.

6. Žalovaný v 2. rade 22. októbra 1991 podal proti uloženej pokute odvolanie a tvrdil, že predmetná vec sa týka len žalovaného v 1. rade, s ktorým mal sťažovateľ uzatvorenú pracovnú zmluvu.

7.   Mestský   súd   v B.   uznesením   z 8.   novembra   1991   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie.

8. Žalovaný v 2. rade sa 29. októbra 1991 vyjadril k žalobe.

9. Obvodný súd 19. februára 1992 stanovil termín pojednávania na 12. marec 1992. Toto pojednávanie (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca a zástupcovia žalovaných v 1. a 2. rade) bolo po vypočutí zástupcu žalovaného v 2. rade odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ upresní svoju špecifikáciu žaloby. (Špecifikácia bola predložená súdu 5. mája 1992).

10. Obvodný súd 30. novembra 1992 stanovil termín pojednávania na 28. január 1993. Toto pojednávanie bolo z dôvodu zániku žalovaného v 2. rade odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ oznámi, koho bude žalovať.

11.   Sťažovateľ   18.   februára   1993   požiadal   obvodný   súd   o zistenie   právnych nástupcov žalovaného v 2. rade.

12.   Na   základe   dopytu   obvodného   súdu   z 5.   mája   1993   registrový   súd   oznámil 29. júna 1993 právnych nástupcov žalovaného v 2. rade.

13. Obvodný súd 16. novembra 1993 urgoval predloženie návrhu na úpravu žaloby u právneho zástupcu   sťažovateľa. (Sťažovateľ   8.   decembra 1993   opätovne požiadal   súd o zistenie právnych nástupcov žalovaného v 2. rade „z úradnej moci“).

14. Obvodný súd 1. februára 1994 požiadal právnych nástupcov žalovaného v 2. rade (spoločnosti S., a. s., B., S., a. s., ZSP B., S., a. s., B.,) o oznámenie, na ktorého z nich prešiel právny záväzok voči sťažovateľovi.

15.   Spoločnosť   S.,   a.   s.,   ZSP   B.,   18.   februára   1994   predložila   obvodnému   súdu negatívnu odpoveď. Rovnaké odpovede predložila aj spoločnosti S., a. s., B. (po urgovaní 20. októbra 1994) 28. októbra 1994 a S., a. s., B., 6. decembra 1994.

16. Obvodný súd 21. augusta 1995 stanovil termín pojednávania na 28. september 1995, na ktoré predvolal sťažovateľa a žalovaného v 1. rade. Na tomto pojednávaní namietal žalovaný v 1. rade nedostatok svojej pasívnej legitimácie a za aktívne žalovaných označil právnych nástupcov žalovaného v 2. rade, ktorý bol zriaďovateľom O. Pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   nahliadnutia   do   delimitačných   protokolov   právnych nástupcov žalovaného v 2. rade.

17. Sťažovateľ 18. októbra 1995 predložil súdu ďalšie 3 exempláre žaloby.

18. Sťažovateľ 10. januára 1996 predložil obvodnému súdu kópiu listu Ministerstva výstavby Slovenskej republiky, odboru kontroly (ďalej len „ministerstvo“), z 28. júla 1995, ktorým mu bolo oznámené, že náhradu odlučného za rok 1987 si má uplatniť „u š. p. S., ktorý sa v prvej vlne privatizácie k 1. máju 1992 zmenil na a. s., S., a prebral všetky záväzky po štátnom podniku“.

19. Obvodný súd 18. novembra 1996 stanovil termín pojednávania na 16. január 1997. Na pojednávanie predvolal aj spoločnosť S., a. s., ktorej zaslal kópiu listu ministerstva a žalobu na vyjadrenie.

20.   Pojednávanie   konané   16.   januára   1996   (prítomní:   sťažovateľ,   jeho   právny zástupca   a zástupcovia   žalovaného   v 1.   rade   a spoločnosť   S.,   a.   s.)   bolo   po   vypočutí účastníkov   konania   (žalované   organizácie   namietali   nedostatok   pasívnej   legitimácie) odročené na neurčito.

21. Okresný súd 3. decembra 1997 stanovil termín pojednávania na 5. február 1998, na ktoré predvolal sťažovateľa, žalovaného v 1. rade, spoločnosť S., a. s., B., spoločnosť S., a. s., ZSP, B. Okresný súd požiadal registrový súd o zaslanie výpisov z Obchodného registra spoločnosti S., a. s., B. (výpis bol predložený súdu 21. januára 1998).

22.   Pojednávanie   konané   5.   februára   1998   (prítomní:   sťažovateľ,   zástupca žalovaného v 1. rade a zástupca spoločnosti S., ZSP, a. s., B. – žalovaný v 4. rade) bolo odročené na 9. apríl 1998 s tým, že budú predvolaní na pojednávaní neprítomní účastníci. Ministerstvo bolo požiadané o zaslanie delimitačných protokolov.

23.   Žalovaný   v 1.   rade   18.   februára   1998   predložil   súdu   kópiu   osobného   spisu sťažovateľa,   spoločnosť   S.,   a.   s.,   B.,   ospravedlnila   svoju   neúčasť   a súčasne   namietala nedostatok svojej pasívnej legitimácie, Ministerstvo výstavby a verejných prác Slovenskej republiky   20.   marca   1998   predložilo   delimitačný   protokol   (odovzdávajúci   š.   p.   S.   B., preberajúci: S. B., z 15. januára 1991).

24. Pojednávanie konané 9. apríla 1998 (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca, zástupca   žalovaného   v 1.   rade   a 4.   rade)   bolo   po   vypočutí   na   pojednávaní   prítomných účastníkov   odročené   na   neurčito   s tým,   že   žalovaný   predloží   v lehote   40   dní   do   spisu „prehľad o jeho pohybe na pracovisku za žalované obdobie t. j. od 1. 4. 1988 do 11. 7. 1991“.   Žalovanému   v 1.   rade   bolo   uložené „v   tomto   smere   vykonať   šetrenie   a založiť do spisu potrebné doklady“.

25.   Žalovaný   v 1.   rade   14.   mája   1998   predložil   súdu „dokumenty   k pasívnej legitimácii“, ktoré mali podporiť jeho tvrdenie, že „nemá pasívnu legitimáciu zodpovedať za žalovaný nárok..., lebo získalo právnu subjektivitu od 1. 1. 1991“.

26. Žalovaný v 1. rade 14. mája 1998 podal okresnému súdu informáciu – „výsledok šetrenia v archívnych materiáloch k veci vyslania navrhovateľa M. na stavenisko“.

27.   Sťažovateľ   27.   mája   1998   predložil   okresnému   súdu „Prehľad   o pohybe...na rôznych staveniskách v dobe od 1. 4. 1988 do 11. júla 1991“.

28. Okresný súd 9. apríla 2001 zisťoval na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), či proti žalovaným spoločnostiam (S., a. s., S., a. s. S. ZPS, a. s.) nie je vedené konkurzné a vyrovnávacie konanie (negatívna odpoveď bola doručená okresnému súdu 2. mája 2001).

29.   Okresný   súd   31.   júla   2001   požiadal   registrový   súd   o zaslanie   výpisu z obchodného   registra   na   žalované   spoločnosti.   Výpisy   boli   okresnému   súdu   doručené 18. septembra 2001 a z ich obsahu vyplývalo, že na spoločnosť S., a. s., B., bol uznesením krajského súdu z 11. septembra 2000 vyhlásený konkurz a na majetok dlžníka spoločnosti S., a. s., B., bol vyhlásený konkurz 13. júla 2000.

30. Na dopyt okresného súdu z 9. januára 2002 krajský súd 7. februára 2002 oznámil, že vo veci úpadcu spoločnosti S., a. s., sa 6. júla 2001 uskutočnilo prieskumné konanie a vo veci úpadcu spoločnosti S., a. s., nebolo ešte skončené konkurzné konanie (táto vec je vedená pod sp. zn. 2 K 209/00).

31.   Krajský   súd   30.   augusta   2002   na   dopyt   okresného   súdu   z 21.   augusta   2002 oznámil, že vo veci úpadcu spoločnosti S., a. s., ešte nebolo skončené konkurzné konanie.

32.   Krajský   súd   12.   augusta   2003   oznámil   okresnému   súdu,   že   vo   veci   úpadcu spoločnosti S., a. s., nie je ešte konkurzné konanie ukončené.

33.   Krajský   súd   3.   novembra   2003   oznámil   okresnému   súdu,   že   konanie vo veci sťažovateľa proti S. (vedenej pod sp. zn. 2 K 209/00) je v štádiu speňažovania.

34. Krajský súd 10. júna 2004 oznámil okresnému súdu, že konkurzné konanie vo veci dlžníka spoločnosti S., a. s. (sp. zn. 2 K 209/00), nie je ešte skončené.

35.   Krajský   súd   listami z 5.   októbra   2004,   10.   februára   2005, 22.   augusta   2005, 31. augusta   2005,   3.   januára 2006, 11.   júla 2006, 19.   októbra   2006   a 5.   februára 2007 oznámil okresnému súdu, že konkurzné konanie vo veci sp. zn. 2 K 209/00 nie je ešte skončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň... zakázať pokračovať v porušovaní základných práv.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   138/91   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v primeranej   lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že súdne konanie v pracovnoprávnej veci síce   začalo   18.   apríla   1991,   teda   pred   viac   ako   16 rokmi,   a k dnešnému   dňu   nie   je právoplatne   rozhodnuté,   ústavný   súd   je   však   oprávnený   posudzovať   vec   len   v období po 15. februári 1993 (pozri prvý odsek II. časti nálezu).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 14 rokov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o porušení   základných   práv   pred   15.   februárom   1993, neznamená   to,   že   pri   celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

1.2 Ústavný súd je toho názoru, že uvedená dĺžka posudzovaného konania nebola výlučným dôsledkom zložitosti predmetnej právnej veci vedenej v konaní okresného súdu. Ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť (skutkovú, právnu resp. procesnú prekážku), na základe ktorej – samostatne alebo v spojení s inými – by mohol predmetnú vec vrátane konania o nej posúdiť ako vec, ktorej dĺžka do vyhlásenia konkurzu na právnych nástupcov odporcu v II. rade, by bola spôsobená jej zložitosťou.

1.3   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

1.4 Ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka konania nebola v posudzovanej veci   (vzhľadom   na   doteraz   vykonané   úkony   súdu   a z toho   vyplývajúci   nízky   stupeň pripravenosti relevantných podkladov na možnosť rozhodnutia v merite veci) závislá od zložitosti   (právnej   alebo   faktickej)   posudzovaného   sporu   vedeného   v konaní   okresným súdom a ani vyvolaná správaním sťažovateľa (pozri bližšie chronologický prehľad úkonov predmetného súdneho konania – v II. časti odôvodnenia).

1.5 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   toto   konanie   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu vrátane akcentovania významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Podľa názoru ústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako je to v danej veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v globále   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a najmä čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 13 C 138/91 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od   20.   októbra   1994   (urgencia)   do   21.   augusta   1995   (stanovenie   termínu pojednávania), t. j. viac ako 10 mesiacov,

- od 28. septembra 1995 (pojednávanie) do 18. novembra 1996 (stanovenie termínu pojednávania) t. j. viac ako 13 mesiacov,

- od   16.   januára   1997   pojednávanie)   do   3.   decembra   1997   (stanovenie   termínu pojednávania), t. j. viac ako 10 mesiacov,

- od 27. mája 1998 (predloženie dôkazov súdu sťažovateľom) do 9. apríla 2001 (dotaz okresného súdu na konkurzný súd), t. j. viac ako 25 mesiacov (pri prihliadnutí na termín vyhlásenia konkurzu v mesiacoch júl a september roku 2000),t.   j.   spolu   viac   ako   58   mesiacov   (viac   ako   4   roky   a 10   mesiacov)   bez   akýchkoľvek zákonných   dôvodov   nečinný,   resp.   nevykonal   vo   veci   úkony   smerujúce   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Keďže bol na právnych nástupcov odporcu v 2. rade vyhlásený 11. septembra 2000, resp. 13. júla 2000 krajským súdom konkurz a konkurzné konanie nebolo do dňa podania sťažnosti   ústavnému   súdu   ukončené,   ústavný   súd   neposudzoval   postup   okresného   súdu v období nasledujúcom po vyhlásení konkurzov za postup spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní. Vyhlásením konkurzu na majetok odporcu, t. j. účastníka napadnutého konania pred okresným súdom bolo konanie zo zákona prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní] a z tohto dôvodu ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva. Sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod   na   prerušenie   konania.   Ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   zaoberať   sa   jeho právnymi   úvahami   o nedostatku   pasívnej   legitimácie   na strane   odporcov   (na   majetku ktorých   bol   vyhlásený   konkurz),   lebo   to   nie   je   predmetom   tohto   konania   (namietané zbytočné   prieťahy   v konaní)   a je   výlučnou   záležitosťou   všeobecných   súdov   sa   s touto problematikou vyporiadať v ďalšom konaní.

1.6 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

2. Keďže konanie v predmetnej veci   je t. č. prerušené z už uvedených dôvodov, ústavný súd nepovažoval za dôvodné a účelné prikázať okresnému súdu vo veci konať.

3. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

3.1 Sťažovateľ žiadal z dôvodu neúnosnosti dĺžky konania vplývajúcu na jeho právnu istotu priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

3.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia označených základných práv nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Uznal preto za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa   (pozri   body   1.1   až 1.6   tejto   časti),   ako aj s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku doterajšieho   konania   (a aj   ku   skutočnosti,   že k prerušeniu   konania   nedošlo   vinou sťažovateľa), považuje za primerané v sume 80 000 Sk.

3.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné   podanie   (sťažnosť)   z 10.   apríla   2007   a stanovisko   zo   6.   augusta   2007.   Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk), čo predstavuje odmenu za jeden úkon 2 970 Sk a spolu s režijným paušálom 178 Sk sumu 3 148 Sk za jeden úkon právnych služieb. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 9 444 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007