znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 58/03-46

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. júna 2003 prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 33 Cb 178/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 178/95   p o r u š i l právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. V. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. V. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom   trinásťtisícstodeväťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu na účet právneho zástupcu JUDr. I. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2003   doručená   sťažnosť   PhDr.   V.   K.,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl.   48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 33 Cb 178/95.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 58/03-28 z 12. marca 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Tak sťažovateľ podaním z 19. mája 2003, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 1. apríla 2003 súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ   31. mája 1994 podal na bývalom Obvodnom súde   Bratislava   1   (ďalej   len   „obvodný   súd“)   žalobu   proti   Všeobecnej   úverovej   banke Bratislava. Uznesením č. k. 20 Cb 282/94-5 z 24. mája 1995 obvodný súd vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a postúpil vec krajskému súdu, kam spis došiel 4. júla 1995 a odvtedy je tam vedený pod sp. zn. 33 Cb 178/95. Až po troch rokoch krajský súd výzvou z 31. marca 1998 vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok. Uznesením sp. zn. 33 Cb 178/95 z 23. júna 1998 krajský súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku a nebral pritom do úvahy, že v tejto   veci   je dané zákonné poplatkové oslobodenie.   Sťažovateľ   v odvolacej lehote 3. augusta 1998 súdny poplatok zaplatil, pričom následným uznesením krajského súdu z 24. augusta 1998 bolo skoršie uznesenie o zastavení konania zrušené. Keďže krajský súd   vo veci   stále nekonal, sťažovateľ   podal   viacero   meritórnych   podaní,   v ktorých   tiež upresňoval   uplatnený   nárok.   Až   po   takmer   piatich   rokoch   od   podania   žaloby   listom z 25. marca 1999 doručeným sťažovateľovi 23. apríla 1999 krajský súd vyzval sťažovateľa na   preukázanie   rôznych   skutočností,   čomu   sťažovateľ   vyhovel   podaním   doručeným 10. mája   1999,   keď   zároveň   rozšíril   žalobu   a doplatil   rozdiel   súdneho   poplatku.   Ďalšie potrebné skutočnosti sťažovateľ doložil 19. mája 1999. Ďalšie požiadavky krajského súdu z 2. augusta 1999 sťažovateľ uspokojil 16. augusta 1999. Rovnakým spôsobom sťažovateľ reagoval aj na viaceré ďalšie požiadavky krajského súdu zo 6. októbra 1999. Keďže krajský súd nekonal v súlade so zákonom, podal sťažovateľ 21. januára 2000 sťažnosť adresovanú predsedníčke krajského súdu. V odpovedi z 22. februára 2000 táto uznala sťažovateľove námietky za čiastočne dôvodné. Súčasne mu oznámila, že vec odňala pôvodnej zákonnej sudkyni a pridelila ju sudkyni JUDr. H. H. Predvolaním z 8. marca 2000 vytýčil krajský súd prvé pojednávanie na 11. apríl 2000, teda 6 rokov po podaní žaloby. Sťažovateľ podaním z 28.   marca   2000   namietol   zaujatosť   sudkyne   a sťažoval   sa   aj   na   nekontrolovateľnosť dôvodov odnímania veci a spôsobu ich prideľovania jednotlivým sudcom na krajskom súde. Vzhľadom na jeho námietku bolo upovedomením z 29. marca 2000 pojednávanie určené na 11.   apríl   2000   odročené   na   neurčito   a spis   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 452/2000 z 1. júna 2000, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 6.   júla   2000,   najvyšší   súd   rozhodol,   že   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 33 Cb 178/95. Následne sudkyňa predvolaním z 26. júna 2000 vytýčila termín pojednávania na 14. august 2000. Sťažovateľ 10. júla 2000 podal sťažnosť Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   v ktorej   namietal   spôsob   a metodiku prideľovania veci jednotlivým sudcom na krajskom súde. Ďalej sťažovateľ 18. júla 2000 podal na Okresnej prokuratúre Bratislava I trestné oznámenie na viaceré sudkyne krajského súdu   vrátane sudkyne   JUDr.   H.   H.   Na pojednávaní 14. augusta   2000 dostal   sťažovateľ možnosť vyjadriť sa vo veci samej. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené predvolaním z 31. augusta   2000   na   9.   október   2000,   avšak   listom   z 22. septembra   2000   bol   termín pojednávania zrušený v súvislosti s tým, že sudkyňa JUDr. H. H. vyjadrila svoju zaujatosť a predložila spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu, keďže sťažovateľ podal na ňu trestné oznámenie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 951/2000 z 19. decembra 2000, ktoré bolo doručené sťažovateľovi 6. februára 2001, bola sudkyňa JUDr. H. H. z pojednávania a rozhodovania   veci   sp.   zn.   33   Cb   178/95   vylúčená.   Dňa   19.   februára   2001   bola   vec pridelená   v poradí   už tretej   zákonnej   sudkyni JUDr.   V.   Š.   Sťažnosťou   z 20.   júna 2001 sťažovateľ namietal u predsedníčky   krajského súdu   extrémne prieťahy v konaní, pričom upozornil,   že   sudkyňa   JUDr.   V.   Š.   ani   pol   roka   po   prevzatí   veci   nekoná.   Návrhom z 12. septembra   2001   požiadal   sťažovateľ   o vydanie   predbežného   opatrenia.   Listom z 24. novembra 2001, ktorý bol sťažovateľovi doručený 5. decembra 2001, predsedníčka krajského súdu po pol roku odpovedala na jeho sťažnosť z 20. júna 2001. Uznala dôvodnosť sťažnosti s tým, že vybavovanie veci bude sledovať. Keďže sudkyňa o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nerozhodla ani po vyše piatich mesiacoch, sťažovateľ 25. februára 2002 podal návrh na vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 369/02 z 28. júna 2002, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 26. júla 2002, bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. V. Š. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania   veci   sp.   zn.   33   Cb   178/95.   Dňa   30.   júla   2002   podal   sťažovateľ   štvrtú sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke krajského súdu. Listom z 9. septembra 2002 doručeným sťažovateľovi 4. októbra 2002 predsedníčka krajského súdu prieťahy uznala. Zároveň priznala, že zákonná sudkyňa ani nereagovala na jej výzvy na vysvetlenie, prečo vo veci nekoná. Podľa názoru sťažovateľa odpoveď predsedníčky krajského súdu preukazuje, v akom   štádiu   vnútorného   rozvratu   a rozkladu   je   všeobecné   súdnictvo   na   Slovensku a krajský súd obzvlášť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 33 Cb 178/95 z 20. augusta 2002 doručeným sťažovateľovi 3. septembra 2002 bolo po vyše dvoch rokoch rozhodnuté, že sa sťažovateľovi   nepriznáva   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Proti   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie. Výzvou z 20. augusta 2002 doručenou sťažovateľovi 3. septembra 2002   vyrubil   krajský   súd   sťažovateľovi   súdny   poplatok   500   Sk   z návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia. Stalo sa tak rok po podaní návrhu.

Z podanej   sťažnosti,   ako   aj   z doplňujúceho   podania   doručeného   ústavnému   súdu 4. marca 2003 vyplýva, že sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 33 Cb 178/95. Ďalej požaduje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby konal vo veci vedenej pod sp. zn. 33 Cb 178/95 bez zbytočných prieťahov. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 900 000 Sk. Z ďalšieho podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 21. mája 2003 vyplýva, že sťažovateľ požaduje z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia priznanie sumy 13 194 Sk.

Z vyjadrenia krajského súdu z 1. apríla 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 22. apríla 2003, vyplýva, že sťažovateľ podal 31. mája 1994 na obvodnom súde žalobu proti Všeobecnej   úverovej   banke   Bratislava   o zaplatenie   1 107 693,89   Sk   s prísl.   Uznesením sp. zn. 20 Cb 282/94 z 24. mája 1995 bola vec postúpená krajskému súdu, kam došla 4. júla 1995 a je vedená pod sp. zn. 33 Cb 178/95. Od júla 1995 do apríla 1998 nebol vo veci vykonaný žiaden úkon. Až 1. apríla 1998 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho   poplatku.   Uznesením   z 23.   júna   1998   bolo   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku zastavené, ale keďže sťažovateľ súdny poplatok zaplatil dodatočne, uznesením z 24. augusta 1998 bolo predchádzajúce uznesenie o zastavení konania zrušené. Sťažovateľ 2. októbra 1998 vykonal zmenu návrhu a 17. decembra 1998 upresnil označenie žalovaného účastníka   konania,   ako   aj   požadované   znenie   žalobného   petitu.   Príslušná   sudkyňa v priebehu roka 1999 viackrát vyzvala sťažovateľa na predloženie potrebných dokladov. Dňa 28.   augusta   1998 vyzvala aj žalovaného vyjadriť   sa   k žalobe a vykonala aj ďalšie potrebné šetrenia. Sťažovateľ 30. júla 1999 zaslal ďalšiu zmenu žaloby a 15. decembra 1999 upresnil svoje označenie ako žalobcu. Ďalej 21. januára 2000 vzal čiastočne žalobu späť. Podľa   nového rozvrhu   práce na rok   2000 bola právna vec sťažovateľa pridelená novej sudkyni,   ktorá   spis   prevzala   protokolárne   10.   januára   2000.   Po   naštudovaní   pomerne rozsiahleho   spisu   plného   nie   veľmi   zrozumiteľných   podaní   sťažovateľa   bolo   nariadené pojednávanie   na   11.   apríl   2000.   Sťažovateľ   28.   marca   2000   podal   návrh   na   vylúčenie sudkyne   z prejednávania   a rozhodovania   veci   z titulu   zaujatosti,   a preto   pojednávanie nariadené   na   11.   apríl   2000   muselo   byť   zrušené   a vec   bola   3.   apríla   2000   predložená najvyššiemu súdu, ktorý uznesením z 1. júna 2000 rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená. Spis sa vrátil na krajský súd 21. júna 2000 a sudkyňa nariadila ďalšie pojednávanie na 14. august 2000. Toto pojednávanie sa aj uskutočnilo a bolo odročené na 9. október 2000 za účelom   doplnenia   dokazovania.   Sťažovateľ   však   podal   na   sudkyňu   trestné   oznámenie, v dôsledku čoho táto sama vyslovila svoju zaujatosť, a preto bol spis znova 25. septembra 2000   predložený   najvyššiemu   súdu,   ktorý   sudkyňu   uznesením   z 19.   decembra   2000 z rozhodovania veci vylúčil. Opatrením z 19. februára 2001 predsedníčka krajského súdu vec   pridelila   na   vybavenie   inej   sudkyni.   Táto   však   vo   veci   nekonala,   a to   ani   napriek napomínaniam zo strany predsedníčky krajského súdu. Nerozhodla ani o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý sťažovateľ podal 12. septembra 2001. Sťažovateľ 26. februára 2002   znova   požiadal   o vylúčenie   sudkyne,   a preto   bol   spis   opätovne   predložený najvyššiemu súdu, a to 14. júna 2002. Najvyšší súd 28. júna 2002 rozhodol tak, že sudkyňa vylúčená nie je, pričom spis sa na krajský súd vrátil 19. júla 2002. Sudkyňa 21. augusta 2002   rozhodla   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Zároveň   sťažovateľa vyzvala   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia. Predsedníčka krajského súdu 22. októbra 2002 sudkyňu písomne opätovne upozornila na prieťahy   v konaní.   Od 18.   septembra   2002   je spis   znova   na   najvyššom   súde   z dôvodu odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Krajský   súd   na   záver   svojho   vyjadrenia   konštatuje,   že   k prieťahom   v konaní nesporne došlo, a to od júla 1995 do apríla 1998 a od 19. februára 2001 do 14. júna 2002, keď   sa   vo   veci   vôbec nekonalo.   Je potrebné zohľadniť aj správanie   sťažovateľa, ktorý nekvalifikovanými   podaniami,   sťažnosťami   a námietkami   tiež   neprispel   k plynulému priebehu konania. Najmä treba poukázať na obštrukcie sťažovateľa vždy práve v čase, keď už krajský súd konečne urobil nejaký úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci. Sťažovateľ vedie   na   krajskom   súde   viac   takýchto   nekvalifikovaných   sporov   a v každej   veci   sa   aj obdobným spôsobom permanentne sťažuje.

Sťažovateľ v podaní z 19. mája 2003 doručenom ústavnému súdu 21. mája 2003 reagujúc na vyjadrenie   krajského   súdu   uvádza,   že   predsedníčka   krajského   súdu   uznáva prieťahy v konaní, pričom neuviedla žiadne z ústavného hľadiska prijateľné vysvetlenie pre viacročnú nečinnosť krajského súdu. Nepovažuje preto za potrebné a konštruktívne púšťať sa do akýchkoľvek polemík s tvrdeniami predsedníčky krajského súdu. Žiadne argumenty sťažovateľa neboli vo vyjadrení krajského súdu zásadne popreté či vyvrátené.

II.

Pokiaľ   ide   o skutkový   priebeh   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 33 Cb 178/95,   ústavný   súd   vychádzal   z tvrdení   účastníkov   konania,   ktoré   sú   v podstate zhodné,   resp.   v niektorých   detailoch   sa   vzájomne   doplňujú.   Preto   nebolo   nevyhnutné v tomto prípade trvať na predložení spisu krajského súdu sp. zn. 33 Cb 178/95.

Zo žaloby sťažovateľa podanej na obvodnom súde 31. mája 1994 sa dá zistiť, že sťažovateľ označil seba ako žalobcu aj v mene členov konzorcia a za žalovaného označil Všeobecnú   úverovú   banku, ústredie,   a Všeobecnú   úverovú   banku, pobočku   Bratislava   - mesto. Požadoval zaplatenie 1 107 693,98 Sk vrátane úrokov z omeškania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

A. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd nepovažuje vec, ktorá je predmetom konania   na   krajskom   súde,   za   skutkovo   a právne   zložitú.   Z tohto   pohľadu   preto   nijaké osobitné nároky z hľadiska časového nie sú opodstatnené.

Treba konštatovať, že celková dĺžka konania vo veci (od podania žaloby 31. mája 1994 až doposiaľ) je 9 rokov. A z toho na krajskom súde (od 4. júla 1995) takmer 8 rokov. Táto dĺžka konania je celkom zrejme neprimeraná.

B.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mal svoj podiel aj sťažovateľ, napr. zaplatenie súdneho poplatku až v odvolacej lehote (3. augusta 1998), t. j. po vyše štyroch mesiacoch od jeho vyrubenia, zmena žaloby z 2. októbra 1998, upresnenie označenia žalovaného a žalobného petitu zo 17. decembra 1998, ďalšia zmena žaloby z 23. júla 1999, upresnenie označenia žalobcu z 15. decembra 1999 a pod. Ústavný súd dal za pravdu krajskému súdu, aj pokiaľ sťažovateľovi vytýka uplatňovanie   námietok   zaujatosti   v čase,   keď   už   bolo   nariadené   pojednávanie.   Je   síce právom účastníka konania takúto námietku uplatniť, ale pokiaľ námietka nie je úspešná, nie je možné vzniknutý prieťah pričítať súdu.

C. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Treba   uviesť,   že   krajský   súd   sám   uznal   prieťahy   v období   od   4.   júla   1995   do 31. marca 1998, čo predstavuje 2 roky, 8 mesiacov a 27 dní, a v období od 19. februára 2001   do   14.   júna 2002,   čo   predstavuje 1 rok,   3 mesiace a 26   dní.   Celkove   teda   uznal prieťahy v rozsahu 4 rokov a 23 dní.

Podľa názoru ústavného súdu treba dôjsť k záveru, že zbytočné prieťahy spôsobené krajským súdom boli v období od 4. júla 1995 do 31. marca 1998 a od 19. februára 2001 do 14. júna 2002, teda v rozsahu 4 rokov a 23 dní, ako to krajský súd sám uznal. V týchto obdobiach bol krajský súd v podstate nečinný. V súčasnosti nemožno hovoriť o prieťahoch, keďže od 18. septembra 2002 je spis na najvyššom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa vo veci oslobodenia od súdneho poplatku.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno konštatovať, že postup krajského súdu   nezodpovedal   ústavou   priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ako ani dohovorom priznanému právu na prejednanie veci v primeranej lehote. Preto bolo potrebné vysloviť porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

V zmysle citovaného ustanovenia bolo potrebné prikázať krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95 konal podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo výške 900 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do   pôvodného   stavu.   V   danom   prípade   ústavný   súd   považoval   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000   Sk.   Prihliadal   pritom   na   celkovú   dĺžku   konania   v predmetnej   veci,   ako   aj   na správanie sťažovateľa.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci   a   priznal   odmenu   za   tri   úkony   právneho zastúpenia po 4 270 Sk a za tri režijné paušály po 128 Sk, teda celkom 13 194 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2003