znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 58/01-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2001 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Daniela Švábyho a sudcov JUDr. Lajosa Mészárosa a JUDr.   Štefana   Ogurčáka   predbežne   prerokoval   návrh   T.   F.,   trvale   bytom   R.   S., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, H., na začatie konania vo veci porušenia   jeho   základných   práv   a slobôd   podľa   čl.   47   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Rimavskej Sobote v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-284/20-RS-2000 a rozhodnutiami Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 2 T 134/00 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8 To 395/01 a takto

r o z h o d o l :

Podnet T. F. na začatie konania o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. mája 2001 doručené   podanie   T.   F.,   trvale   bytom   R.   S.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   označené   ako „Žiadosť“,   v ktorom   navrhovateľ   namietal   porušenie   Trestného   zákona   vyšetrovateľom Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Rimavskej   Sobote   (ďalej   len „vyšetrovateľ“), ku ktorému malo dôjsť nerešpektovaním práva navrhovateľa na obhajobu. Na výzvu ústavného súdu na doplnenie podania navrhovateľ predložil splnomocnenie na jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   pre   advokáta   JUDr.   J.   Č.,   ktorý splnomocnenie listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 2. júla 2001, prijal a podanie navrhovateľa listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 13. augusta 2001, doplnil.

Z podania   navrhovateľa   a z predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že vyšetrovateľ   na   základe   oznámenia   poškodeného   L.   I.   5.   júna   2000   vzniesol   proti navrhovateľovi obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a trestný čin obmedzovania osobnej slobody   podľa § 231 ods.   1 a 2 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. V uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bol navrhovateľ upozornený, že v zmysle ustanovenia § 36 ods. 3 Trestného poriadku musí mať obhajcu už v prípravnom konaní a že pokiaľ si obhajcu   do   troch   dní   od   doručenia   predmetného   uznesenia   nezvolí,   bude   mu   obhajca v zmysle § 38 a § 39 Trestného poriadku ustanovený. Okresný súd v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresný súd“) navrhovateľovi 27. júna 2000 ustanovil za obhajcu JUDr. R. L. (ďalej len „obhajca“), ktorému bolo uznesenie o jeho ustanovení za obhajcu doručené 4. júla 2000. Okresný súd 15. marca 2001 uznal navrhovateľa vinným zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 a 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného   zákona   a uložil   mu   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   osemnástich mesiacov. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. mája 2001 zamietol.

Navrhovateľ   uvádza,   že   k porušeniu   jeho   práva   na   právnu   pomoc   v konaní   pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky – ďalej len „ústava“), ako aj jeho práva, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu (čl. 50 ods. 3 ústavy), malo dôjsť   jednak   postupom   vyšetrovateľa,   ktorý   v čase   pred   ustanovením   obhajcu navrhovateľovi   okresným   súdom   vykonal   v dňoch   6. júna   a 16.   júna   2000   výsluch poškodeného napriek tomu, že nešlo o neodkladné alebo neopakovateľné úkony v zmysle ustanovenia § 158 ods. 4 a 6 Trestného poriadku, a jednak rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 2 T 134/00 (v podaní navrhovateľa opakovane nesprávne označené ako 1 T 134/00) a krajského   súdu   sp.   zn. 8   To   395/01,   na základe   ktorých   bol   navrhovateľ právoplatne odsúdený   pre   predmetné   trestné   činy   a   ktoré   údajný   nezákonný   postup   vyšetrovateľa v prípravnom konaní neodstránili.

Z uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho návrh na začatie konania   prijal   na   ďalšie   konanie   a po   jeho   prijatí   vyslovil   porušenie   základných   práv navrhovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) postupom vyšetrovateľa a príslušnými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 40 ods. 3 Listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy zodpovedá povinnosť štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to   v   rozsahu   konania   pred   príslušným   orgánom   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   60/98). Podmienky, za ktorých navrhovateľ mohol toto právo voči príslušnému orgánu uplatniť v prípravnom konaní, vymedzuje ustanovenie § 36 ods. 3 v spojení s ustanoveniami § 37 a § 38 Trestného poriadku. Ustanovenie obhajcu navrhovateľovi po tom, ako si obhajcu v určenej   lehote   nezvolil,   a teda   postup   vyšetrovateľa   a okresného   súdu   v súlade s predmetnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku   nebol   spôsobilý   porušiť   právo navrhovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, in concreto jeho právo, aby mu v zmysle § 36 ods. 3 v spojení s § 38 ods. 1 Trestného poriadku bol ustanovený obhajca.

Z judikatúry ústavného súdu však zároveň vyplýva, že právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy je podľa okolností konkrétneho prípadu potrebné vykladať v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, pričom rozsah a intenzita ústavou zaručeného práva na obhajobu sa mení   v okamihu   zmeny   právneho   postavenia   oprávnenej   osoby   zo   zadržaného   na obvineného – okamihom vydania uznesenia o obvinení sú práva obvineného na obhajobu vymedzené čl. 50 ods. 3 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 34/99).

Vo vzťahu k právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd už vyslovil, že „formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. (...) Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom obhajcu“ (II. ÚS 8/96). Ústavný súd tiež vyslovil, že „skutočnosť oneskoreného doručenia opatrenia o ustanovení obhajcu nie je v príčinnej súvislosti s ustanovením obhajcu, ak bola poskytnutá efektívna právna pomoc počas celého trestného konania“ (II. ÚS 54/99).

Z predloženého   spisového   materiálu   však   nevyplýva,   že   by,   napriek   istému oneskoreniu   pri   ustanovení   obhajcu   navrhovateľovi   okresným   súdom,   navrhovateľovi nebola poskytnutá právna pomoc ani že by v dôsledku tohto oneskorenia právna pomoc, ktorú obhajca navrhovateľovi poskytol, nebola efektívna. Obhajca sa úkonov vykonaných v rámci prípravného konania zúčastnil už v dňoch 27. a 28. júna 2000, teda pred tým, než mu bolo doručené uznesenie okresného súdu o jeho ustanovení za obhajcu navrhovateľa. Sám   navrhovateľ   bol   o ustanovení   obhajcu   poučený   27.   júna   2000,   pričom   s týmto ustanovením   súhlasil.   Námietka   navrhovateľa,   že   k porušeniu   jeho   predmetných   práv vyšetrovateľom   malo   dôjsť   výsluchom   poškodeného   pred   tým,   než   bol   navrhovateľovi ustanovený obhajca, a že v dôsledku toho teda nemohla byť právna pomoc obhajcu ani jeho obhajoba navrhovateľa efektívna, neobstojí tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že obhajca sa 17. augusta 2000 zúčastnil konfrontácie medzi navrhovateľom a poškodeným, v rámci ktorej   navrhovateľ   i jeho   obhajca   mali   možnosť   bezprostrednej   reakcie   na   tvrdenia poškodeného a túto možnosť aj využili. Medzi výsluchom poškodeného vyšetrovateľom v dňoch 6. júna a 16. júna 2000 a právom navrhovateľa na právnu pomoc, ako aj právom na prípravu a prednes obhajoby podľa názoru ústavného súdu nie je taká súvislosť, z ktorej by vyplývala otázka ústavného významu a intenzity, teda otázka, ktorou by sa ústavný súd mal zaoberať v rámci meritórneho preskúmania veci.

Pre   posúdenie   prípustnosti   návrhu   navrhovateľa   na   poskytnutie   ochrany   jeho základným   právam   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   podstatnou   tiež   skutočnosť,   že z predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by navrhovateľ porušenie svojho práva na   právnu   pomoc   a   obhajobu   relevantným   spôsobom   namietol   v priebehu   predmetného trestného   konania.   Navrhovateľ   ani   jeho   obhajca   napríklad   nežiadali,   aby   vyšetrovateľ zopakoval výsluch poškodeného, na ktorom sa obhajca navrhovateľa nezúčastnil a ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práva na právnu pomoc a obhajobu. Obhajca v liste z 28. júna 2000   vyšetrovateľovi   síce   vytýka   porušovanie   práva   navrhovateľa   na   obhajobu a upozorňuje ho, že táto skutočnosť bude predmetom sťažnosti na nadriadený orgán, žiadnu takúto sťažnosť však predložený spisový materiál neobsahuje a navrhovateľ ju vo svojom podaní   nespomína.   Rovnako   sa   ani   v predloženom   spisovom   materiáli,   ani   v podaní navrhovateľa   nenachádza   žiaden   doklad   o tom,   že   by   navrhovateľ   alebo   jeho   obhajca využili možnosť požiadať prokurátora o odstránenie závad v postupe vyšetrovateľa podľa § 167 Trestného poriadku. Navrhovateľ síce tvrdí, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   predmetných   trestných   činov,   namietol okrem iného aj nerešpektovanie svojich práv v prípravnom konaní, ani toto odvolanie však žiadnu takúto námietku neobsahuje. Navrhovateľ tak na ochranu práv, ktorých porušenie namieta vo svojom návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, nevyužil tie opravné prostriedky, ktoré mu na ochranu týchto práv poskytuje Trestný poriadok.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú neopodstatnenosť návrhu a tento odmietne. Podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 31a ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany základných   práv   a slobôd   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   riadne   opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   práva   navrhovateľa,   ktorých   porušenie namietal,   nemohli   byť   napadnutým   postupom   vyšetrovateľa   porušené   a že   navrhovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytoval zákon, rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   tak,   ako   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001