SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 579/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Abelovským, advokátska kancelária, Šoltésovej 2,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods.1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 3. septembra 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol trestným rozkazomokresného súdu sp. zn. 1 T 9/2014 zo 17. januára 2014 (ďalej len „trestný rozkaz“)vydaným v konaní proti ušlému uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnejvýživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v zneníneskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osemnásťmesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňomstráženia. Keďže trestný rozkaz bol vydaný v konaní proti ušlému, nebol doručený do rúksťažovateľa, len jemu ustanovenému obhajcovi, ktorý proti trestnému rozkazu nepodalodpor. Okresný súd vyznačil na trestnom rozkaze právoplatnosť dňom 30. januára 2014.Sťažovateľ sa 21. januára 2015 po návrate zo zahraničia pri návšteve trvalého bydliska ⬛⬛⬛⬛ dozvedel od svojich príbuzných, že bol právoplatne odsúdenýrozhodnutím okresného súdu. Následne sťažovateľ 28. januára 2015 prostredníctvom svojhoobhajcu doručil okresnému súdu podanie vo veci sp. zn. 1 T 9/2014, ktorým namietal, žetrestný rozkaz sa nestal právoplatným ani vykonateľným, keďže nikdy nebol doručenýdo rúk sťažovateľa, preto navrhol, aby okresný súd zrušil trestný rozkaz formouautoremedúry a nariadil hlavné pojednávanie. Okresný súd prípisom z 2. februára 2015vrátil podanie späť obhajcovi, keďže v prílohe podania nepredložil splnomocnenie udelenésťažovateľom na jeho zastupovanie v uvedenej trestnej veci, a toto splnomocnenie sanenachádzalo ani v trestnom spise. Okresný súd zároveň upovedomil obhajcu, že trestnýrozkaz bol vydaný v konaní proti ušlému a zrušiť trestný rozkaz formou autoremedúryzákon nepripúšťa. Sťažovateľ 16. marca 2015 podal prostredníctvom svojho obhajcudovolanie proti trestnému rozkazu, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 22/2015z 29. apríla 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol podľa § 382 písm. b)Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade došlo zásadným spôsobomk porušeniu práva na obhajobu v dôsledku straty možnosti podať odpor proti trestnémurozkazu. Poukázal na to, že trestný rozkaz osobne neprevzal, preto ho považujeza nezákonný a nespĺňajúci podmienku podľa § 353 ods. 6 Trestného poriadku.Podľa sťažovateľa náhradné doručenie trestného rozkazu je vylúčené, keďže Trestnýporiadok nepripúšťa takýto spôsob doručenia.
4. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ bližšie uviedol:„... konanie proti ušlému ako druh osobitného konania by... mal byť aplikovaný až ako posledné riešenie, nemal by nahradzovať príkaz na zatknutie a určite by nemal byť používaný ako alternatívny spôsob doručovania rozhodnutia. Taký postup totiž odporuje ust. § 354 ods. 2 Tr. por. v spojení s ust. § 353 ods. 6, druhá veta Tr. por. pretože prioritne sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a v prípade, že má obhajcu, tak aj obhajcovi. Navyše ani doručovanie trestného rozkazu len obhajcovi v konaní proti ušlému podľa § 361 ods. 1 Tr. por. nenahradzuje doručenie obvinenému.
Vzhľadom na charakter konania proti ušlému, ktorým sa neumožňuje obvinenému realizovať právo na obhajobu osobne a bezprostredne. Takéto konanie možno vykonať až po vyčerpaní všetkých dostupných možností a zákonných nástrojov smerujúcich k zabezpečeniu prítomnosti obvineného. Na začatie konania proti ušlému nestačí iba konštatovanie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, že obvinený sa nezdržiava v mieste svojho bydliska, aj keby takáto úvaha mohla vychádzať z opakovane nevyzdvihnutých zásielok, či predvolaní zaslaných obvinenému niektorým z týchto subjektov. Z týchto dôvodov orgán činný v trestnom konaní alebo súd vykoná aj ďalšie úkony a opatrenia zamerané na zistenie na akom mieste sa obvinený zdržiava a prečo sa v mieste bydliska nenachádza. Uskutočniť konanie proti ušlému nie je totiž prípustné iba z dôvodu urýchleného vybavenia veci. Konanie proti ušlému, ktoré do značnej miery obmedzuje princípy spravodlivého procesu, preto musí byť vykonané iba na základe ústavnej zásady vyslovenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a nielen preto, aby vec bola urýchlene skončená. V uvedenej veci z doposiaľ vykonaných dôkazov však nebolo preukázané, že by sa obvinený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine a ani, že by sa skrýval.
... je zrejmé, že pokiaľ by bol správne doručený trestný rozkaz, a bola by možnosť, aby obvinený podal odpor, v takom prípade by obvinený mal možnosť sa vyhnúť odsudzujúcemu rozsudku a to minimálne formou účinnej ľútosti.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosťna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b/ a písm. c/ a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach a slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
2. Najvyšší súd SR porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b/ a písm. c/ a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach a slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
3. Trestný rozkaz Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn.: 1T9/2014 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Žiar nad Hronom vracia na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
9. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatreníalebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inomzásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákono ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03).
10. Sťažovateľ v samotnej sťažnosti uvádza, že o svojom právoplatnom odsúdenítrestným rozkazom okresného súdu sa dozvedel 21. januára 2015. Sťažnosť sťažovateľanamietajúca porušenie ním označených práv okresným súdom bola ústavnému súdudoručená 7. septembra 2015, resp. odovzdaná na poštovú prepravu 3. septembra 2015, tedazjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde.
11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv najvyššímsúdom, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 5 Tdo 22/2015 z 29. apríla 2015 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 24. júna 2015.Zásielka určená sťažovateľovi sa 25. júna 2015 vrátila okresnému súdu z adresy, ktorúsťažovateľ uviedol v dovolaní ( ⬛⬛⬛⬛, pozn.) s tým, že adresát jeneznámy.
12. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažovateľ sa objektívnemohol o napadnutom uznesení najvyššieho súdu dozvedieť 24. júna 2015, kedy bolonapadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručené jeho obhajcovi. V okolnostiach danej vecipreto lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti postupu najvyššieho súdu začalasťažovateľovi plynúť 24. júna 2015 a uplynula 24. augusta 2015. Sťažnosť sťažovateľaodovzdaná na poštovú prepravu 3. septembra 2015 bola teda podaná už po uplynutízákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
13. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
15. Podľa § 362 Trestného poriadku odsúdený v konaní proti ušlému má právo podaťnávrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplneniepodmienok podľa § 358 ods. 1... (odsek 1). Ak súd zistí splnenie podmienok podľa ods. 1,zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrhzamietne (odsek 2). Proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť (odsek 3).
16. Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v jeho prípade neboli splnené podmienkyna konanie proti ušlému podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku, keď v sťažnosti tvrdil, žev konaní nebolo preukázané, že by sa vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine,resp. že by sa skrýval, mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy v zmysle § 362Trestného poriadku, ktorým je návrh odsúdeného na opätovné prejednanie veci súdomv jeho prítomnosti. Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ využil tento právnyprostriedok, ktorý mu Trestný poriadok poskytuje a ktorý ústavný súd považuje za účinnýprostriedok na ochranu tých základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietalvo svojej sťažnosti pred ústavným súdom. Sťažovateľ namiesto toho podal proti trestnémurozkazu dovolanie, ktoré nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, pretožeobvinený môže dovolaním napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa[§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku]. Keďže sťažovateľ ani netvrdil, tým menejpreukazoval, že podmienku využitia účinného právneho prostriedku nápravy nesplnilz dôvodov hodných osobitného zreteľa, zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzaldo úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto dospelk záveru o neprípustnosti sťažnosti sťažovateľa pre nevyčerpanie dostupných a účinnýchprávnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd.
17. Ústavný súd zároveň konštatuje, že prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnostisťažovateľa aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
18. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
19. Návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí spĺňať všeobecnénáležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde. Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákonao ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovaťoznačenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušilizákladné práva alebo slobody.
20. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe, pokiaľ ide o znenie jejpetitu (návrhu na rozhodnutie), ktorý je východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu,uvedené zákonné požiadavky nespĺňa. Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnymzástupcom v petite sťažnosti síce uviedol, ktoré práva podľa ústavy, listiny či dohovoru malibyť v jeho prípade porušené, pričom označil aj porušovateľov týchto práv (okresný súda najvyšší súd), avšak neoznačil konkrétne právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah, ktorým mali byť tieto práva porušené.
21. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavnýsúd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postupslúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričomz doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súdposudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnenízákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v zneníneskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatiesťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začínakonanie pred ústavným súdom.“
22. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný rozhodol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015