znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 579/2013-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn.   9 Co   434/2012   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   264/2008 a sp. zn. 15 Co 127/2011) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012 p o r u š e n é b o l i.

2. M. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2013 doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012 [predtým   vedenom   pod sp. zn. 15   Co   264/2008   a sp. zn.   15   Co   127/2011)   (ďalej   len „napadnuté konanie“)].

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v pozícii žalobcu v konaní vedenom Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   rozsudkom sp. zn. 15 C 152/02   z   28.   januára   2008   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   uložil žalovanému notárovi JUDr. I. M. povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 5 000 000 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 264/2008 zo 4. februára 2009 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že povinnosť zaplatiť znížil na sumu 270 000 Sk a vo zvyšnej časti návrh   zamietol.   Predmetný   rozsudok   krajského   súdu   bol   zrušený   v   rámci   dovolacieho konania   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 69/2010 z 31. januára 2011 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 15 Co 127/2011 z 22. novembra 2011 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že priznal sťažovateľovi sumu 78 503,61 € s príslušenstvom   a   vo   zvyšnej   časti   žalobu   zamietol.   Tento   rozsudok   krajského   súdu bol opätovne   zrušený   v   rámci   dovolacieho   konania   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Cdo   64/2012   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu.   Spis   bol   krajskému   súdu predložený 8. augusta 2012.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v   jeho   právnej   veci   postupuje   v   rozpore   s   jeho základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ od roku 2008 dosiaľ nebolo v jeho veci právoplatne rozhodnuté z dôvodu, že krajský súd ignoruje právny názor dovolacieho súdu. Postup krajského súdu spočívajúci v nesprávnej   a   neefektívnej   činnosti   podľa   sťažovateľa   spôsobuje   prieťahy   v   konaní a nevedie k odstráneniu jeho právnej neistoty, pričom celková doba konania od podania žaloby je 11 rokov, pričom konanie na krajskom súde trvá už 5 rokov.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   argumentoval,   že   nejde   o   zložitú   právnu   vec a   ani účastníci   konania   nespôsobovali   prieťahy   v   konaní.   Z   hľadiska   sťažovateľa   však   ide o „existenčný spor“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu, pretože v danom prípade nejde o typickú nečinnosť, ale o „nekvalitu“ v rozhodovaní krajského súdu ako odvolacieho súdu, na ktorú sa účastník konania sťažovať nemôže.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti   navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave,   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012 /predtým 15Co 127/2011 a 15Co 264/2008/ porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v označenej veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.000 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť mu do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. M. M. priznáva náhradu trov konania v sume 331,12 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet JUDr. E. Ľ. do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 579/2013 z 18. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   3192/13   doručeným   ústavnému   súdu   faxom   4.   októbra   2013   a   poštou 10. októbra 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Prípisom zo dňa 30. 09. 2013 som požiadal JUDr. M. F., predsedníčku senátu 9 Co Krajského   súdu   v   Bratislave   o   vyjadrenie   k   veci   sp. zn. 9 Co 434/2012;   požadované vyjadrenie menovanej predsedníčky senátu mi bolo doručené dňa 02. 10. 2013.

V tomto vyjadrení JUDr. M. F. uviedla, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9Co 434/2012 rozhodoval odvolací súd už len o časti navrhovateľom uplatňovanej náhrady   škody   (keď   časť   náhrady   bola   už   navrhovateľovi   priznaná   predchádzajúcimi rozhodnutiami   prvostupňového   i   odvolacieho   súdu),   pričom   spornou   zostalo   posúdenie miery   účastí   navrhovateľa,   ako   poškodeného,   na   vzniknutej   škode.   V   prípade   konania vedeného pod sp. zn. 9Co 434/2012 išlo v poradí o tretie odvolacie konanie v danej veci, nakoľko   o   odvolaní   odporcu   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   15C 152/2002-193 zo dňa 28. 01. 2008 rozhodoval odvolací súd najprv v odvolacom konaní sp. zn.   15Co   264/2008   a   potom   aj   v   odvolacom   konaní   sp. zn. 15Co 127/2011   (rozsudky odvolacieho   súdu   boli   zrušené   v   dovolacom   konaní   uzneseniami   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky a vrátené odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu do oddelenia 9Co dňa 12. 09. 2012 (podľa   evidencie   v   registri   spisovej   kancelárie)   po   tom,   ako   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v (poradí druhom) dovolacom konaní svojím uznesením sp. zn. 7 Cdo 64/2012 zrušil (v poradí druhý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 127/2011 zo dňa 22. 11. 2011 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Následne bola predmetná právna vec vedená pod sp. zn. 9Co 434/2012 rozhodnutá na odvolacom pojednávaní dňa 11. 04. 2013 (odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej   vyhovujúcej   časti,   týkajúcej   sa   sumy   78.503,61   €   zmenil   tak,   že   odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 45.309,70 € s 15,5 % úrokom z omeškania ročne od 15. 02. 2002 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol a rozhodol o trovách konania). Písomné rozhodnutie vo veci bolo   vypracované   dňa   20.   05.   2013   (po   predĺžení   lehoty   na   vypracovanie   rozhodnutia do 20. 05. 2013).

S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu sa v celom rozsahu stotožňuje.“

K   vyjadreniu   krajského   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 17. októbra 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„a. ESĽP vo svojej judikatúre uprednostňuje globálny, celkový pohľad na súdne konanie. K porušeniu práva na skončenie veci v primeranej dobe dochádza aj vtedy, ak konanie trvá neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v danom prípade boli zaznamenané prieťahy zo strany súdu /Libavský v. ČR alebo Králiček v. ČR/.

Namietané konanie ako celok v trvaní 11 rokov a z toho odvolacie konanie trvajúce vyše 5 rokov, nezodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavrieť takýto druh konania podľa judikatúry ESĽP /maximálne 5-6 rokov vzhľadom aj na prebehnuté dovolacie konanie/.

b. V okolnostiach prípadu najmä neefektívny postup krajského súdu mal za následok vznik prieťahov v konaní, a tým aj porušenie označených práv sťažovateľom. Ignorovanie jeho názoru i názoru kasačného rozhodnutia NS SR, nutne viedlo k novému prejednaniu veci a tým aj k predĺženiu konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení predseda senátu Milan Ľalík a sudcovia Marianna   Mochnáčová   a   Peter   Brňák.   Na   základe   podaného   oznámenia   sudcu   Milana Ľalíka o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci bol uznesením sp.   zn. II.   ÚS   195/2013 z 19.   marca 2013 Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Súčasne na základe oznámenia Petra Brňáka o dôvodoch vylúčenia zo sudcovskej funkcie v tejto veci bol uznesením sp. zn. II. ÚS 419/2013 zo 4. septembra 2013 Peter Brňák vylúčený z konania a rozhodovania v tejto veci. Z uvedených dôvodov v zmysle čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu rozhodoval vo veci samej senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd zo sťažnosti a najmä zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 152/02 zistil tento priebeh napadnutého konania:

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 152/2002 z 28. januára 2008 bol žalovaný zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľovi   5   000   000   Sk   s   15,5   %   úrokom   z   omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia. Po podaní odvolania žalovaným bola veci na krajskom súde pridelená sp. zn. 15 Co 264/2008.

Krajský   súd   vo   veci   prvýkrát   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   264/2008 zo 4. februára 2009, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu z 28. januára 2008 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 8 962,36 € s 15,5 % úrokom z omeškania ročne od 15. februára 2002 do zaplatenia (tento výrok nadobudol právoplatnosť 12. marca 2009). V zostávajúcej napadnutej časti návrh zamietol.

Dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   264/2008 zo 4. februára 2009 bolo okresnému súdu doručené 14. apríla 2009.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 69/2010 z 31. januára 2011 bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 164/2008 zo 4. februára 2008 v zamietajúcej časti zrušený a vec   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   kde   bola   vedená pod sp. zn. 15 Co 127/2011.

Po pojednávaní uskutočnenom krajským súdom 2. novembra 2011 bol 22. novembra 2011   vyhlásený   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   rozsudok   okresného   súdu   zmenil v napadnutej   zamietajúcej   časti   tak,   že   žalovaný   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi 78 503,61 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia.

V ten istý deň bolo vydané opravné uznesenie, ktorým krajský súd opravil výrok svojho rozsudku z 22. novembra 2011 v časti určenia sumy súdneho poplatku.

Na   základe   dovolania   podaného   sťažovateľom   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 15 Co 127/2011 z 22. novembra 2011 najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 64/2012 z 19. júla 2012 predmetný rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   opakovanom   predložení   spisu   krajskému   súdu   bola   veci   pridelená sp. zn. 9 Co 434/2012.

V   poradí   tretí   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu zmenený tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 45 309,70 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia, bol vyhlásený na pojednávaní 11. apríla 2013.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 434/2012 z 11. apríla 2013, ktorým rozhodoval o časti sťažovateľom uplatnenej náhrady škody, nadobudol právoplatnosť 5. júna 2013.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

III.A K namietanému   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu   škody   vyplývajúce   z   občianskoprávnych   vzťahov   tvoria   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   pri   preskúmaní   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   zásadným   spôsobom neprispel k celkovej dĺžke konania.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   krajského   súdu   z   hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý, no zároveň poznačený neefektívnosťou.

K postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd uvádza, že v danom prípade posudzoval aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 127/2011 a sp. zn. 15 Co 264/2008, keďže ide o tú istú vec, ktorej po podaní odvolania, resp. dovolaní boli po vrátení veci na krajský súd pridelené stále iné spisové značky.

O neefektívnosti postupu krajského súdu svedčí najmä skutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 69/2010 z 31. januára 2011 dovolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 zo 4. februára 2009 zrušil v zamietajúcej časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:„Podľa záverov súdov zodpovednosť, ktorá je predmetom tohto súdneho konania má povahu zodpovednosti objektívnej. Napriek tomu sa v rámci konania zameriavali na zistenie konkrétneho   porušenia   povinnosti   odporcu   ako   je   to   pri   zodpovednosti   všeobecnej a v odôvodnení rozsudkov poukazovali na jednotlivé ustanovenia zákona č. 323/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré odporca (ako notár) mal porušiť. Za týchto okolností z rozsudkov súdov nie je zrejmé, ako posúdili zodpovednosť, ktorá je predmetom konania a ich rozhodnutia sú v tomto smere nedostatočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné... Ustanovením § 40 ods. 1 zákona 323/1992 Z. z. v znení do 30. 6. 2003 bolo treba chápať   aj   v   súvislosti   s   ustanovením   §   20   zák.   č.   58/1969   Zb.,   podľa   ktorého   nie   je ustanovené   inak,   spravujú   sa   právne   vzťahy   upravené   v   tomto   zákone   Občianskym zákonníkom. Z tohto hľadiska a najmä so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu bude treba zvážiť aj použití ustanovenia § 441 Obč. zák. o zavinení poškodeného, podľa ktorého ak škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného znáša škodu pomerne; ak škoda bola spôsobená   výlučne   jeho   zavinením,   znáša   ju   sám.   V   uvedenej   súvislosti   súdy   zvážia a vyhodnotia aj chovanie samotného navrhovateľa a ustália či tu nie je dôvod na použitie ustanovenia   o   zavinení   §   441   Obč.   zák.,   čo   je   osobitne   významné   z   hľadiska   rozsahu náhrady škody.

Pokiaľ   ide   o   použitie   ustanovenia   §   40   ods.   3   zákona   č.   323/1992   Zb.   v   znení do 30. 6.   2003   skutkový   stav   dokazovania   bude   treba   doplniť   o   zistenia   požadované v dovolaní ako aj o zistenie, akú konkrétu starostlivosť, bolo možné odo odporcu vyžadovať pri nakladaní s predmetom úschovy...“

Postup krajského súdu bol poznačený aj ďalšou neefektívnosťou, keď najvyšší súd uznesením   sp.   zn.   7   Cdo   64/2012   z   19.   júla   2012   dovolaním   sťažovateľa   napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 127/2011 z 22. novembra 2011 opätovne zrušil v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Pokiaľ odvolací súd zistil, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, ide o   zistenie,   ktoré   odôvodňuje   použitie   ustanovenia   §   441   Obč.   zák.   Tu   však   bolo   treba vyhádzať z miery účasti poškodeného na vzniku škody. Pre záver o zavinení poškodeného taktiež   treba,   aby   boli   splnené   všetky   zákonné   predpoklady   vzniku   jeho   zodpovednosti za škodu...

Na druhej strane treba (ako nesprávnosť) vytknúť odvolaciemu súdu ustálenie miery účasti poškodeného (žalobcu) na vzniku škody v pomere 50 ku 50. V predmetnej veci bolo treba   zohľadniť,   že   podstatnou   je   objektívna   zodpovednosť   žalovaného   (notára)   za vzniknutú   škodu.   Pokiaľ   sa   však   aj   žalobca   na   škode   podieľal   (najmä   tým,   že   svojim neopatrným konaním umožnil, resp. uľahčil dokončiť nekalú transakciu), spoluzavinil škodu z nedbanlivosti.   Miera   jeho   nedbanlivosti   v   porovnaní   s   objektívnou   zodpovednosťou žalovaného potom bude podstatne nižšia, než ustáli odvolací súd. So zreteľom na to možno vyvodiť záver, že odvolací súd si nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval ustanovenie § 441 Obč. zák.“

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len vymedzenie   najzávažnejších   príkladov   takejto   neefektívnej   činnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   22/02,   III.   ÚS   103/09)   taktiež uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   v   prípade,   ak jeho činnosť   nesmerovala k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup krajského súdu   v označenom konaní ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil najmä skutočnosť, že až v poradí tretím rozsudkom krajského   súdu   po   predchádzajúcich   dvoch   dovolacích   konaniach   bolo   právoplatne rozhodnuté o celom sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom neefektívnou činnosťou krajského súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Z   petitu   podanej   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd   aj o vyslovenie porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy v napadnutom konaní vedenom krajským súdom, pričom jeho prípadné porušenie vo svojej   argumentácii   vyvodzoval   len   z   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Preskúmanie postupu krajského súdu nesignalizuje taký postup súdu, z ktorého by sa dalo odvodiť, že sťažovateľovi nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na nestrannom a nezávislom   súde.   Ústavný   súd   z   hľadiska   svojej   konštantnej   judikatúry   uvádza,   že prieťahy   v   súdnom   konaní   nemajú   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu (II. ÚS 154/05). Krajský súd svojím postupom neodoprel sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie na krajskom súde už právoplatne skončené rozsudkom sp. zn. 9 Co 434/2012 z 11. apríla 2013, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať krajskému súdu konať vo veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 8 000 € z dôvodov uvedených sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „Počas celej uvedenej doby neistoty je sťažovateľ frustrovaný nekvalitou a neefektivitou odvolacieho súdu, trpí pocitom   beznádeje   a úzkosti,...   pričom   časový   horizont   právoplatného   skončenia   veci, je ešte v nedohľadne...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci bolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia JUDr. E.   Ľ. v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 331,12 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 17. októbra 2013 (stanovisko   k   vyjadreniu   krajského   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013