znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 578/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného advokátom K. H., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Tdo 61/2013 z 3. apríla 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 10/2012 zo 17. apríla 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T 95/2011 z 31. októbra 2011, bližšie neoznačeným postupom Okresnej prokuratúry Nové Mesto   nad   Váhom   a uznesením   povereného   príslušníka   Policajného   zboru   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Novom Meste nad Váhom pod ČVS: ORP-398/MY-NM-2011 z 23. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014 doručená   sťažnosť   P. D.   (ďalej   len   „sťažovateľ)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 6 Tdo   61/2013 z 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 To 10/2012   zo 17.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu“)   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 95/2011 z 31. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“),   bližšie   neoznačeným   postupom   Okresnej prokuratúry   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   a uznesením povereného   príslušníka   Policajného   zboru   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru v Novom   Meste   nad   Váhom   (ďalej   len   „policajt“)   pod   ČVS:ORP-398/MY-NM-2011 z 23. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie policajta“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením policajta pod ČVS:ORP-398/MY-NM-2011 z 23. marca 2011 vznesené obvinenie z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. g) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 95/2011 z 31. októbra 2011 uznaný vinným z prečinu marenia   výkonu   úradného   rozhodnutia podľa   § 348 ods.   1 písm.   g)   Trestného   zákona. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 10/2012 zo 17. apríla 2012 zamietol sťažovateľom podané odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 61/2013 z 3. apríla 2014 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   brojí   proti   svojmu   právoplatnému   odsúdeniu z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. g) Trestného zákona, pričom vo svojej argumentácii primárne poukázal na nesprávne právne posúdenie jeho trestnej   veci   konajúci   súdmi,   resp.   skutku   mu za   vinu   kladenému,   pretože „...   už v prípravnom   konaní   bolo   jednoznačne   zrejmé,   že...   bol   v čase   zákroku   v mieste   jeho trvalého bydliska dňa 22.3.2011 pod vplyvom alkoholu a takto bol predvedený na OO PZ Myjava,   kde   s ním   boli   vykonávané   úkony...   v čase,   keď   nebol   schopný   porozumieť vykonávaným   úkonom,   zhodnotiť   ich   význam   a uvedomiť   si   dôsledky   nesplnenia predmetného   rozhodnutia.  ...   Rozsudok   je   založený   na   nesprávnom   posúdení   zisteného skutku lebo tento skutok, /... nebol trestným činom/. Ak sa sám priviedol v dôsledku požitia alkoholu do stavu krátkodobej nepríčetnosti mali orgány činné v trestnom konaní zvažovať, či nenaplnil definíciu iného trestného činu, prípadne len priestupku.“.

Taktiež poukázal na to, že „Zásadným spôsobom bolo porušené sťažovateľove právo na spravodlivý proces, pretože ako vyplýva zo zadokumentovaného spisového materiálu, policajné orgány so sťažovateľom vykonávali úkony v čase, keď bol ovplyvnený alkoholom a nebol schopný vnímať reálne toto konanie, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia policajta OO PZ Myjava sp. zn.: ORPZ-NM- OPDP5-86/2011, ktorým bol podľa § 27a ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore dňa 22.3.2011 o 22.00 hod. vykázaný z miesta jeho trvalého bydliska po dobu 48 hodín. Tak isto nebol poučený podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku poverenou príslušníčkou PZ, hoci nemal obhajcu v tomto čase a nemohol vykonávať svoje obhajobné práva.“.

V závere prízvukoval, že „V danom prípade sa jedná o úmyselný prečin, ale úmysel nebol preukázaný, naopak bolo preukázané, že... nebol schopný v dôsledku krátkodobej nepríčetnosti, rozpoznať protiprávnosť svojho konania, ktoré snáď mohlo byť posudzované, v t. č. ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré bolo podnetom na vydanie rozhodnutia   policajta   OO   PZ   Myjava   sp.   zn.:ORPZ-NM-OPDP5-86/2011,   ktorým sťažovateľ   bol   podľa   §   27a   ods.   1   zákona   č.   171/1993   Z.   z.   o   Policajnom   zbore dňa 22.3.2011 o 22.00 hod. vykázaný z miesta jeho trvalého bydliska po dobu 48 hodín. V tom čase nemohol pre uvedenú poruchu vnímať samotné konanie na OO PZ Myjava a vnímať a porozumieť údajne vysvetľovanému a predloženému rozhodnutiu policajta...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1/   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   (OO   PZ   Myjava   -   OR   PZ   Nové   Mesto nad Váhom a Okresná prokuratúra Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp.zn.: ORP-398/MY-NM-2011), Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn 2T/95/2011, Krajský súd v konaní pod sp. zn. 2To /10/2012 a Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. 6Tdo 61/2013 ale aj orgány činné v trestnom konaní porušili základné právo sťažovateľa   zaručené mu   ústavou a to § 46 ods.1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6 „Právo na spravodlivé konanie“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2/ Aby Ústavný súd vyslovil, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Novom meste   nad   Váhom   v   spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne   a   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a konaniu, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo, bolo porušené základné právo sťažovateľa a zrušil právoplatné rozhodnutie a prikázal tomu, kto právo porušil, aby vo veci znovu konal.

3/   Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2500   €,   ktoré   sú povinné zaplatiť spoločne Okresný súd v Novom Meste nad Váhom, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR ale aj Okresná prokuratúra v Novom Meste nad Váhom ako aj Okresné riaditeľstvo PZ v Novom Meste nad Váhom do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. 4/ Okresný súd v Novom Meste nad Váhom, Krajský súd v Trenčíne, Najvyšší súd SR,   Okresná prokuratúra v Novom Meste nad Váhom   a Okresné riaditeľstvo PZ   Nové Mesto nad Váhom sú povinné zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa...»

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II. A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím policajta a bližšie neoznačeným postupom okresnej prokuratúry

7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

8. Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozhodnutiu policajta vrátane bližšie   neoznačenému postupu   okresnej   prokuratúry,   teda   proti   postupu   a rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci v štádiu prípravného konania, ktoré bolo   ukončené   podaním   obžaloby   prokurátora   okresnej   prokuratúry   19.   júla   2011. Ústavnému súdu bola sťažovateľom podaná ústavná sťažnosť doručená 15. júla 2014, čo znamená dávno po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, ktorej uplynutie determinovalo konanie pred ústavným súdom v tejto jej časti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ako podanú oneskorene.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

9.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II. C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

12.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde alebo domáhať sa cestou súdu o rozhodnutie o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   z   21.   2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo na spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebné posudzovať spoločne.

16. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

17. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tdo 61/2013 z 3. apríla 2014 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2   Tr.   por.),   že dovolanie   spĺňa   obligatórne   obsahové   náležitosti   dovolania   (§   374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372   Tr.   por.,   veta   prvá,   keďže   obvinený   pred   podaním   dovolania   využil   svoje   právo a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdov,   ktorý   je   určený   k   náprave   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných a hmotnoprávnych   pochybení,   čo   celkom   zreteľne   vyplýva   z   konštrukcie   jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ Tr. por., resp. aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por. Ako už aj z vyššie uvedeného vyplýva, neslúži teda k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného   dokazovania.   Ťažisko   dokazovania   je   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu potrebné vyšetrovanie podľa § 379 ods. 2 Tr. por.

V   súvislosti   s   obvineným   uplatnenými   dovolacími   dôvodmi   je   potrebné   osobitne upozorniť i na ustanovenie § 371 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., tak ten je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Uvedenou formuláciou zákon vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo   veci   samej,   pokiaľ   tieto   chyby   spočívajú   v   právnom   posúdení   skutku   alebo   iných skutočností podľa noriem hmotného práva.

Pokiaľ   ide   o   obvineným   uplatnený   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i/ Tr. por.,   tak   z   jeho   znenia   ako   aj   z   inštitútu   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní je potom viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob hodnotenia   dôkazov a závery,   ktoré z   dokazovania   súdy   vyvodili   a ktoré   sú   podkladom pre zistenie skutkového stavu.

Vo vzťahu k poslednému obvineným namietanému dovolaciemu dôvodu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) je potrebné uviesť iba toľko, že dovolací súd nezistil v rámci daného trestného konania žiadne také procesné pochybenia, ktoré by boli spôsobilé tento dôvod naplniť.   Z   obsahu   spisu   je   totiž   zrejmé,   že   všetky   práva,   ktoré   sú   vyjadrením   práva na obhajobu a podmienky na spravodlivé rozhodnutie súdu boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Treba zároveň upozorniť na to, že nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu, keď príslušné orgány hodnotia dôkazy ináč, než je predstava obvineného. K citovanému ustanoveniu § 371 ods. 3 Tr. por. je potrebné uviesť, že obvinený v podanom   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom, sp. zn. 2T 95/2011, z 31. októbra 2011 podané na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom 22. decembra 2011 neuviedol také dôvody, ktoré uvádza v dovolaní, to znamená, že v deň spáchania   skutku   22.   marca   2011   bol   pod   vplyvom   alkoholu   a   v   dôsledku   požitých alkoholických   nápojov   nastala   krátkodobá   nepríčetnosť   a   preto   jeho   ovládanie a rozpoznávacie   schopnosti   boli   vymazané.   Tieto   skutočnosti   a   dôkazy   museli   byť obvinenému   známe,   pretože   v   dovolaní   cituje   jednotlivé   výpovede   svedkov,   svoju, z prípravného konania, listinné dôkazy a tieto skutočnosti v odvolaní neuviedol. Obvinený v odvolaní uviedol, že do domu nevstúpil protiprávne, vstúpil len do garáže, ktorá patrí výlučne jemu. Bola mu zima, bol bez odevných zvrškov, nemal kde ísť, a preto svoje konanie považoval za legálne.

Horeuvedené   skutočnosti   sú   dôvodom   na   odmietnutie   dovolania.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky k uvádzaným dôvodom považuje za potrebné uviesť nasledovné. Nie každé   konanie   a   každé   vykonanie   úkonu   s   osobou   pod   vplyvom   alkoholu   zakladá nepríčetnosť. Aj keď sú pravdivé konštatovania obvineného, že citované dôkazy potvrdzujú, že v čase zadržania bol pod vplyvom alkoholu, vzhľadom na jeho správanie, odmietanie vykonania   niektorých   úkonov   nešlo   o   také   ovplyvnenie   alkoholom,   ktoré   by   mohlo   byť vyhodnotené tak, že sa dostal do stavu nepríčetnosti v dôsledku požitých alkoholických nápojov   a   nemôže   byť   preto   zodpovedný   za   toto   protiprávne   konanie.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   poukazuje   na   rozpory   obvineného   v   jeho   výpovediach.   V   jednej výpovedi   tvrdí,   že   bol   pod   vplyvom   alkoholu,   ale   na   nič   si   nepamätá.   Táto   veta   bola zapísaná vo výpovedi obvineného,   keď využil svoje právo a odmietol vypovedať. Takže nemôže sa brať do úvahy ako dôkaz. V ďalšej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že vypil dva alebo tri poháriky 0,2-ky nejakého likéru, nebol opitý. Z konštatovaného vyplýva, že jeho tvrdenia v dovolaní sú v rozpore s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní. V neposlednom rade pri hodnotení, či je alebo nie je naplnený dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., treba brať do úvahy to, čo vo svojom vyjadrení uviedol okresný prokurátor v Novom Meste nad Váhom uvedenom na konci str. 3 a začiatku str. 4 tohto rozsudku.

Dovolanie obvineného nebolo dôvodné a preto ho Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nedôvodné odmietol.“

18. Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 To 10/2012 zo 17. apríla 2012 uviedol: „Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, tak aj súdu prvého stupňa, v tomto smere neboli v odvolaní vytýkané žiadne chyby a ani odvolací súd nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Po   splnení   prieskumnej   povinnosti   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   vo vzťahu k rozhodovaniu o vine a treste vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, ktoré správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10, 12 Tr. por., preto dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy, vypočul obžalovaného P. D., svedkov P. D. ml., H. D., M. Ch., B. D., V. O., R. N., R. Ž., V. M. a oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, ktoré   na   seba   nadväzujú,   navzájom   sa   podporujú   a   dopĺňajú,   nemal   ani   odvolací   súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd sa plne   stotožnil   s   hodnotením   dôkazov   prebratých   na   hlavnom   pojednávaní   tak,   ako   to vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku. Krajský súd poukazuje na tú, skutočnosť,   že   skutkový   stav   tak,   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa,   bol   nepochybne a jednoznačne   preukázaný.   Argumentácia   obžalovaného,   že   bol   nedostatočne   oblečený, bola zima a legálne vstúpil na pozemok s garážou v jeho výlučnom vlastníctve, neobstojí, nakoľko obžalovaný, ako je z vykonaných dôkazov zrejmé, sám na policajnej stanici dal zo seba   dole   základné   odevné   zvršky   a   odmietol   si   tieto   pri   odchode   vziať.   Ďalej obžalovaný, ktorému bol vydaný príkaz, ktorým bol vykázaný z rodinného domu na dobu 48 hodín, tento nerešpektoval a do domu vstúpil. Nie je rozhodujúce, kto je vlastníkom, a teda ani   nebolo   potrebné   skúmať,   či   obžalovaný   vstúpil   do   časti,   ktorá   bola   jeho   výlučným vlastníctvom,   nakoľko   práve   takéto   rozhodnutie   policajného   orgánu   prikazuje   dotknutej osobe   nevstupovať   do   takéhoto   obydlia   bez   ohľadu   na   jeho   vlastnícky   vzťah   dotknutej osoby.   Naviac   v   danom   prípade,   ako   je   z   výpovedí   svedkov,   najmä   P. D.   ml.   zrejmé, obžalovaný porušil zákaz vstupu do domu nielen tým, že zotrval v garáži, ale pohyboval sa v ďalších častiach domu (kúpeľňa). Rovnako je právne irelevantné, či manželka - poškodená sa v dome v čase vstupu obžalovaného do domu, táto tam nachádzala, alebo nenachádzala. Naopak táto z domu odišla práve z obavy pred obžalovaným, že i napriek zákazu vstupu sa do domu vráti.

Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, okresný súd teda nepochybil, keď   konanie   obžalovaného   právne   posúdil   ako   prečin   marenia   výkonu   úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. g/ Tr. zák.

Odvolací   súd,   teda   dospel   k   rovnakým   skutkovým   a   právnym   záverom,   ako   súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými rozviedol a vysvetlil svoje zistenia. Vo vzťahu k výroku o treste odvolací súd zistil, že okresný súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, vychádzal zo všetkých zásad určených na ukladanie trestu podľa § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., pričom sledoval účel uloženého trestu, ktorý má zabezpečiť ochranu spoločnosti   pred   páchateľom   tým,   že   mu   zabráni   v   páchaní   trestnej   činnosti,   vytvorí podmienky   na   jeho   výchovu   k   tomu,   aby   viedol   riadny   život   a   súčasne   iných   odradí od páchania trestných činov. Trest zároveň musí vyjadrovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.   Neopomenuteľnou   súčasťou   určenia   druhu   trestu   a   jeho   výmery   bolo prihliadnuť   na   spôsob   spáchania   trestnej   činnosti,   jej   následok,   zavinenie,   pohnútku, priťažujúce, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Na všetky tieto skutočnosti okresný súd prihliadal a obžalovanému potom, čo podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. m/ Trestného zákona uložil na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona bol pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže obžalovaný bol   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   za   úmyselný   trestný   čin   pred   spáchaním   tohto trestného činu.

Odvolací   súd,   keďže   nezistil   žiadne   zákonné   dôvody   na   zmenu   napadnutého rozsudku, odvolanie obžalovaného P. D. ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.“

19. Z dôvodu obsahovej spojitosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 10/2012 zo 17. apríla 2012 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 95/2011 z 31. októbra 2011 považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

„Obžalovaný, či už sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, založil svoju obranu na tom, že v noci zo dňa 22.03.2011 na 23.03.2011 vstúpil iba do garáže a miestnosti nad garážou,   kde   zotrval,   ktoré   miestnosti   však   nie   sú   súčasťou   rodinného   domu,   a   to z dôvodu, že túto garáž považuje obžalovaný za stavbu nesúvisiacu s rodinným domom č..., o čom mal vypovedať aj ním predložený listinný dôkaz z katastra nehnuteľností. Vykonaným dokazovaním, a to oboznámením fotodokumentácie a výsluchom P. D. ml. a H. D., bolo jednoznačne preukázané, že garáž ako aj miestnosť nad garážou sú zo stavebného hľadiska integrálnou   súčasťou   rodinného   domu,   čo   je   pri   letmom   oboznámení   sa s fotodokumentáciou   na   prvý   pohľad   zrejmé   aj   osobe,   ktorá   nemá   vzdelanie   v   odbore stavebníctva - napr. súdu. Skutočnosť, že nejaká pôvodná stavba vo výlučnom vlastníctve obžalovaného alebo jeho predkov, ktorej existenciu naznačoval obžalovaný, mohla stáť na mieste, kde v súčasnosti stojí rodinný dom č..., nie je pri posúdení porušenia policajného zákazu   vstupu   do   obydlia   relevantná.   Relevantnou   by   nebola   ani   tá   skutočnosť,   ak   by pozemok   pod   stavbou   rodinného   domu   alebo   jeho   časť   (napr.   práve   pod   garážou) z právneho hľadiska bol stále vo výlučnom vlastníctve iba obžalovaného. Pre ohraničenie definičného pojmu zákazu vstupu do obydlia tu totiž v danom prípade nie sú rozhodujúce iba kritériá technické - stavebníkov, geodetov, či katastrálnych úradov, ale najmä kritériá právne. Ak by tomu tak aj nebolo, tak treba poznamenať, že z obsahu výpovedí svedkov - zasahujúcich policajtov R. N. a R. Ž. jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný v čase zásahu dňa 23.03.2011, potom, ako mu syn vytkol, že v dome č... nemá čo hľadať, bol policajtmi nájdený v kúpeľni tohto rodinného domu, t. j. nie v garáži, ani nie v miestnosti nad garážou. Obžalovaný sa teda v čase, keď pod vplyvom alkoholu už pravdepodobne nebol, a teda bol si vedomý pokračovania v porušovaní policajného zákazu vstupu do obydlia, zdržiaval aj naďalej v takej miestnosti tohto obydlia - kúpeľni, ktorú miestnosť by zrejme ani stavebný laik nikdy nevyňal z obligatórnych súčastí akéhokoľvek rodinného domu.

Hoci   obhajca   obžalovaného   v   záverečnej   reči   správne   poukázal   na   to,   že pre naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu podľa § 348 ods. 1 písm. g) Trestného zákona musí ísť u páchateľa o konanie buď opakované, čo nie je prípad obžalovaného, alebo takéto konanie musí byť identifikované ako závažné, nemožno sa stotožniť s názorom, že z dôvodu neprítomnosti poškodenej v rodinnom dome č... v noci zo dňa 22.03.2011 na 23.03.2011   nejde   u   obžalovaného   o   konanie   závažné,   pretože   nemalo   ako   zo strany obžalovaného dôjsť k zmareniu účelu vykázania z obydlia, ktorým účelom bola ochrana ohrozenej   osoby   -   poškodenej.   Tu   je   podľa   názoru   súdu   snáď   potrebné   uviesť,   že zákonodarca   reprobuje   a   sankciami   postihuje   mnohoraké   aspekty   ľudského   konania, pri ktorých   nemusí   vždy   dôjsť   aj   k   faktickému   spôsobeniu   ujmy   konkrétnemu   záujmu chránenému   Trestným   zákonom.   Inými   slovami   povedané,   nie   všetky   zákazy   niektorých typov ľudského konania sú postihované až vtedy, ak k nejakej ujme na majetku, zdraví či dokonca na živote osôb už došlo. Inak by totiž dosť dobre nemohla byť naplnená aj tá zložka preventívnej funkcie trestného práva, ktorej úlohou v spoločnosti je predchádzať vzniku ujmy   na   oprávnených   právach   a   záujmoch   subjektov   práva.   Akceptáciou   prístupu bazírujúceho na obligatórnej existencii následku v podobe reálneho vzniku hmatateľnej škody   by   asi   nemohlo   dochádzať   k   postihovaniu   tzv.   ohrozovacích   trestných   činov a spoločnosť by tiež rovno mohla upustiť aj od trestania nedokonaných trestných činov, spáchaných   iba   v   štádiu   pokusu.   Či   sa   v   konkrétnom   prípade   porušenia   práva   jedná o závažné   konanie,   závisí   nielen   od   objektívnych   okolností   prípadu,   ale   aj   od   osoby páchateľa takéhoto konania. K vzťahu medzi osobou obžalovaného a právnou kategóriou závažnosti je nutné uviesť vekmi overenú pravdu, že duo cum faciunt idem, non est idem (ak dvaja   robia   to   isté,   nie   je   to   to   isté).   Kto   teda   je   páchateľom   súdeného   skutku? Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v osobe obžalovaného nejde o tzv. prvopáchateľa, nejde ani o človeka, u ktorého by sa už predchádzajúca trestná činnosť vôbec netýkala poškodenej,   prípadne   nesúvisela   s   alkoholom.   Obžalovaný   bol   podmienečne   prepustený z výkonu   trestu odňatia   slobody,   ktorý   mu bol   uložený za trestný   čin   vraždy,   spáchaný v súvislosti s požívaním alkoholických nápojov, pričom obeťou tohto skutku sa stal jeho vlastný   syn.   Po   prepustení z výkonu   trestu,   miesto   vedenia riadneho života   obžalovaný opätovne začal požívať alkoholické nápoje a znepríjemňovať v rámci domácnosti, ktorej bol členom, život svojej manželke a synovi. Práve predchádzajúca tragická osobná skúsenosť manželky obžalovaného a jeho zostávajúceho syna a poznanie, aké následky môže mať nepredvídateľné,   avšak   pravidelne   agresívne   správanie   obžalovaného   pod   vplyvom alkoholu,   umocňovali u recipientov tohto správania vedomie ďalšej podobnej hroziacej ujmy. Bolo preukázané, že udalosti zo dňa 22.03.2011 v rodinnom dome č... neboli prvými po   prepustení   obžalovaného   z   výkonu   trestu,   ktorými   pod   vplyvom   alkoholu   zasahoval do práv svojich blížnych, ale mali svoju predohru minimálne v jednom v riešenom skutku z januára 2011. S takouto minulosťou a za takýchto okolností, ktoré predchádzali vykázaniu obžalovaného z obydlia v... dňa 22.03.2011, je toto jeho konanie potrebné hodnotiť ako mimoriadne závažné, a to bez ohľadu na to, či sa v čase páchania tohto skutku poškodená v dome č... nachádzala alebo nie. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že obžalovaný až dodatočne v rámci trestného konania pozbieral nejaké argumenty, ktorými sa snažil spochybniť závažnosť svojho konania a vedomosť o protiprávnosti svojho konania, najmä z dôvodu, že veď poškodená v inkriminovanom čase v rodinnom dome aj tak nebola a teda by sa jej aj tak nič nemohlo stať alebo že mu bola z dôvodu nedostatočného oblečenia zima a nemal kde hlavu skloniť. V noci zo dňa 22.03.2011 na 23.03.2011 však konal tak, že mu bolo úplne jedno, či tu nejaký zákaz vstupu do obydlia je alebo nie je. O tom, že takýto zákaz mu bol ukradnutý, svedčí aj jeho správanie potom, ako mu ráno nasledujúceho dňa jeho syn pripomenul platnosť tohto zákazu a ako ho policajná hliadka našla vykonávať so stoickým kľudom rannú hygienu v kúpeľni rodinného domu č...

Možno teda prezentovať jednoznačný právny záver, že vina obžalovaného v zmysle obžaloby bola na hlavnom pojednávaní preukázaná nepochybne. Obžalovaný v noci zo dňa 22.03.2011   na   23.03.2011   protiprávne   vstúpil   do   rodinného   domu   v   obci   B...   č...,   kde do 23.03.2011 neoprávnene zotrval do príchodu policajnej hliadky, a to napriek tomu, že rozhodnutím   príslušníka   Policajného   zboru   zo   dňa   22.03.2011,   vydaného   o   22.00   hod. podľa   §   27a   ods.   1   zákona   č.   171/1993   Z.   z.   o   Policajnom   zbore   v   znení   neskorších predpisov bol vykázaný z tohto rodinného domu na dobu 48 hodín. Obžalovaný je za tento skutok   plne   trestne   zodpovedný,   nebola   zistená   žiadna   okolnosť,   ktorá   by   ho   trestnej zodpovednosti zbavovala. Obžalovaný konal v priamom úmysle a svojím konaním porušil záujem chránený Trestným zákonom, ktorým záujmom je riadne plnenie príkazov a zákazov na základe právoplatných a vykonateľných orgánov verejnej moci.

... Pri úvahách o druhu a výmere trestu, ktorý by bolo primerané obžalovanému za jeho   protiprávne   konanie   uložiť,   musel   súd   prihliadať   najmä   na   tú   skutočnosť,   že obžalovaný   trestný   čin   spáchal   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia   z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého za úmyselný trestný čin. S poukazom na § 49 ods. 2 Trestného zákona bolo preto u obžalovaného potrebné uvažovať o treste odňatia slobody nepodmienečnom, keďže vybavenie jeho trestnej veci alternatívnym trestom s poukazom na jeho   trestnú   minulosť   a   okolnosti   spáchania   skutku   neprichádzalo   do   úvahy.   U obžalovaného   neidentifikoval   súd   žiadnu   poľahčujúcu   okolnosť,   na   prechádzajúce odsúdenie ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona neprihliadol z dôvodu, že toto našlo už svoj odraz v obligatórnej aplikácii ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného   zákona.   Vzhľadom   k   možnostiam   nápravy   obžalovaného   a   jeho   osobným pomerom sa súdu javila výmera trestu v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby ako   primeraná.   S poukazom   na   to   súd   podľa   §   348   ods.   1   Trestného   zákona   uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, na ktorého výkon ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže v predchádzajúcich desiatich rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody uloženého pre úmyselný trestný čin.   Takto uložený trest považuje súd za zodpovedajúci zásadám   ukladania   trestov,   požiadavkám   individuálnej   a   generálnej   prevencie,   ktorý   v dostatočnej miere vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“

20. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu,   ani jeho posúdenie skutkovej   otázky.   Ústavný súd teda   pripomína už spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon nevynímajúc,   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   K tomu   dodáva,   že   nepatrí   do   jeho právomoci   zaoberať   sa   rozhodnutím   o vine   a treste   (II.   ÚS   31/94)   ani otázkou   právnej kvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a o ktorom   sa   s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu (vo svetle právnych úvah vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a ústavne   konformné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých   rozhodnutiach   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcim spôsobom   reflektovali   na   sťažovateľom   vznesené   obhajobné   tvrdenia   a   ním   udané pochybenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc   sa   o   skutkové   zistenia   plynúce   z vykonaného   dokazovania   a z nich   odvodené právne závery. Inými slovami, všeobecné súdy (predovšetkým okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní   o vine   sťažovateľa   z trestnej   činnosti   kladenej   mu   za   vinu,   pozn.) transparentne a čitateľne predostreli svoje úvahy, ktoré zdôvodnili logickým a vykonanými dôkazmi   podporeným spôsobom,   pričom   citlivo a operujúc s presvedčivými argumentmi dospeli k záveru o sťažovateľovej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok majúc na pamäti aj jeho vlastné zhodnotenie skutkovej situácie, resp. spáchaného činu.

22.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

23.   Na   podporu   svojich   záverov   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   súčasťou   práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces   zahŕňa aj právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad“   (napr.   Georgidias   c.   Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,   č.   303-B).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

24. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   týmito   napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a sťažovateľom namietaným porušením   označeného základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   jej   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

25.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014