znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 577/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 194/2012 z 28. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2012 doručená sťažnosť JUDr. D. B. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 194/2012 z 28. mája 2012, ktorým krajský súd zmenil uznesenie Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   7   C   281/2011-67   z   9.   januára   2012   tak,   že   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   medzi   sťažovateľkou   ako   žalobkyňou a Ing. K.   S.   ako   žalovaným   prebieha   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 7 C 281/2011   súdne konanie «... o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy uzavretej medzi Mgr. K. S. (synom obdarovaného) na strane darcu a žalovaným na strane obdarovaného, podala   sťažovateľka   dňa   29.   12.   2011   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   o ktorom Súd prvého stupňa rozhodol tak, že mu v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami K. B., S. M., evidovanými pre okres M., obec B., na liste vlastníctva ako parcely registra „...“ nachádzajúcimi sa v katastrálnom území   B...».   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 7   C   281/2011   o   nariadenom predbežnom opatrení podal žalovaný 24. januára 2012 odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 194/2012 z 28. mája 2012 rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.  

3.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského   súdu „neobsahuje   jasné   a   výstižné   vysvetlenie,   ktoré   skutočnosti   krajský   súd považoval za preukázané a ktoré nie tak, ako to vyžaduje § 157 Občianskeho súdneho poriadku.   V   odôvodnení   taktiež   absentuje,   z   ktorých   dôkazov   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil“. Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti ďalej uviedla, že „... Odvolací súd mal riadne zdôvodniť, prečo listinné dôkazy predložené sťažovateľkou v konaní nepovažoval za dostačujúce pre záver o dôvodnosti nariadenia predbežného opatrenia, a to vo vzťahu ku konkrétnym listinným dôkazom   a v súvislosti   s konkrétnymi   okolnosťami   (odlišnosťami)   posudzovanej   právnej veci“.

4. Sťažovateľka porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vidí najmä   v   tom,   že   sa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   194/2012 z 28. mája   2012 „sťažovateľke   odňala   možnosť   konať   pred   súdom   a   chrániť   svoje práva a oprávnené záujmy“ a zároveň že uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 Co 194/2012 z 28. mája 2012 „je arbitrárne, nakoľko krajský súd v rámci neho neskúmal a nedal ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné tvrdenia a námietky sťažovateľky uvedené v návrhu na vydanie predbežného opatrenia... pričom v odôvodnení rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak urobil...“.  

5.   Z   vyššie   uvedených   dôvodov   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal na základe ústavnej sťažnosti tento nález:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces JUDr. Ľ. B... garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Krajského súdu v Bratislave   zo dňa 28.05.2012, sp. zn. 14Co/194/2012-84, bolo porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.05.2012, sp. zn. 14Co/194/2012- 84, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť JUDr. Ľ. B... trovy konania vo výške 323,50 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

9. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.

10. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia   krajského   súdu   a je   toho   názoru,   že   krajský   súd   sa   riadne   a   dôsledne nevysporiadal s jej argumentáciou uvedenou v návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako aj priloženými listinnými dôkazmi. Avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti.

11.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   záverov   konštatuje,   že   krajský   súd v napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   a   podrobne   rozoberá   dôvody,   na   základe   ktorých dospel k záveru o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a ku každému z týchto   dôvodov   uvádza   príslušný   zákonný   základ.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má na dané   okolnosti   iný   názor,   nijako   neindikuje   porušenie   jej   práva   na   súdnu   ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

12. Krajský súd v napadnutom uznesení jednoznačne uvádza, že „... okresný súd... nezohľadnil,   či   je   splnená   najpodstatnejšia   podmienka   pre   nariadenie   predbežného opatrenia a to, či bez okamžitého zásahu súdu hrozí navrhovateľovi predbežného opatrenia bezprostredná ujma, a to aj v podobe zmarenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia“. Krajský súd v tejto súvislosti ďalej uviedol, že „... zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobkyňa predložila súdu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia dôkazy, ktorým by osvedčila také konanie žalovaného, ktoré by preukazovalo jeho úmysel   ďalej   nakladať   s predmetnými   nehnuteľnosťami takým   spôsobom   (scudziť,   resp. zaťažiť   ich   právami   tretích   osôb   a   pod.),   v   dôsledku   ktorého   by   žalobkyni   hrozila bezprostredná ujma“.

13.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vrátane   tej,   ktorú   označila sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).

14.   V   danom   prípade   sa   krajský   súd   dostatočne   vysporiadal   so   základnými námietkami sťažovateľky, ako aj jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   poukazujúc   na   absenciu   preukázania   bezprostredne hroziacej ujmy v prípade nenariadenia predmetného predbežného opatrenia. Podľa názoru ústavného súdu je takýto postup všeobecného súdu ústavne konformný.

15. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 194/2012   z 28.   mája   2012   zistil,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením neporušil   základného právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia,   a   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012