znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 576/2015-7

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpenýchadvokátom JUDr. Petrom Svrčekom, advokátska kancelária, Dončova 1443/5, Ružomberok,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1ÚstavySlovenskejrepublikyrozsudkomKrajskéhosúduv Žilinesp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdomRužomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 143/2012 sa žalobca domáhalproti sťažovateľom určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k parcele KN „C“č., v súčasnej dobe vedenej na LV č.nachádzajúcej sa v katastrálnom území(ďalej len „sporná nehnuteľnosť“), ktorú žalobca (ďalej len „vydražiteľ“)úspešne vydražil na dražbe uskutočnenej súdnym exekútorom 10. januára 2002v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. Er 123/2001 na majetokpovinného z exekúcie (ďalej len „povinný z exekúcie“), vo vlastníctve ktorého bola spornánehnuteľnosť vedená katastrom nehnuteľností ku dňu dražby. Vydražiteľ sa napriek tomudomáhal určenia svojho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti z dôvodu, že mu súdnyexekútor udelil príklep, ktorý bol schválený uznesením okresného súdu sp. zn. Er 123/01z 11. júla 2002 (potvrdeným aj uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 2134/02z 28. februára 2003, pričom tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 23. júla 2003, pozn.),a sťažovatelia aj napriek tomu, že vydražiteľ zaplatil ním v dražbe najvyššiu učinenúponuku, si v procesnom postavení žalovaných uplatňovali na spornú nehnuteľnosťvlastnícky nárok.

3. Sťažovatelia si tento svoj vlastnícky nárok k spornej nehnuteľnosti, resp. k jej častiodvodzovali od kúpnej zmluvy z 20. septembra 1999, na základe ktorej sa v postaveníkupujúcich stali bezpodielovými spoluvlastníkmi podielu vo veľkosti 1/3 na spornejnehnuteľnosti, pričom podiel odkúpili od povinného v exekúcii, pričom vklad ichvlastníckeho práva k predmetnému spoluvlastníckemu podielu na spornej nehnuteľnosti bolpríslušným Katastrálnym úradom v Ružomberku (ďalej len „katastrálny úrad“) povolený27. októbra 1999, avšak z dôvodu pochybenia katastrálneho úradu bol tento vkladvlastníckeho práva zapísaný do katastra nehnuteľností až 20. júla 2002, t. j. ažpo uskutočnení zmienenej dražby v exekučnom konaní sp. zn. Er 123/01, ktorá sa konala10. januára 2002, preto bol v čase konania dražby v katastri nehnuteľností vedenýako vlastník spornej nehnuteľnosti stále povinný z exekúcie.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 143/2012 z 20. mája 2013 žalobe vydražiteľav celom rozsahu vyhovel a určil, že vydražiteľ je výlučným vlastníkom spornejnehnuteľnosti. Rozsudok bol ako vecne správny potvrdený aj rozsudkom krajského súdusp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013. Dovolanie sťažovateľov podané proti tomutorozsudku krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 401/2014 z 24. marca 2015 ako neprípustné odmietnuté.

5. Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovatelia odôvodnili takto:«V konaní o určenie vlastníckeho práva bolo preukázané, že sťažovatelia nadobudli na základe kúpnej zmluvy a následného právoplatného rozhodnutia Okresného úradu Ružomberok spoluvlastnícky podiel k pozemku KN parc. č. vo veľkosti 1/3. Taktiež bolo preukázané, že vlastnícke právo k tomuto pozemku nadobudol v exekučnej dražbe vydražiteľ ⬛⬛⬛⬛. Došlo teda k stretu dvoch vlastníckych práv, ktoré boli nadobudnuté v súlade s právom, a teda by mali požívať rovnakú právnu ochranu.

Vyriešenie stretu dvoch práv ústavne súladným spôsobom je úlohou orgánu aplikácie práva. Návod na ústavne súladný postup ponúka napr. Ústavný súd Českej republiky, ktorý uvádza: „Podle ustálené judikatury Ústavního soudu při střetu dvou základních práv musí obecné soudy nejprve rozpoznat, která základní práva jednotlivých účastníků sporu jsou ve hře, a poté, s přihlédnutím ke všem rozhodným okolnostem daného případu, musí rozhodnout tak, aby, je-li to možné, zůstalo zachováno z obou základních práv co nejvíce, a není-li to možné, pak dát přednost tomu základnímu právu, v jehož prospěch svědčí obecná idea spravedlnosti, respektive obecný princip (výše citovaný nález sp. zn. I. ÚS 353/04, nález sp. zn. I. ÚS 3571/10 ze dne 12. 5. 2011 (N 91/61 SbNU 415) či výše citované nálezy sp. zn. Pl. ÚS 34/09 a sp. zn. I. ÚS 1826/11)...

...Súdy prvého i druhého stupňa porušili základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v prvom rade tým, že sa možnosťou ústavne súladného riešenia stretu dvoch základných práv vôbec nezaoberali. V druhom rade nastalo toto porušenie ústavného práva sťažovateľov ústavne nesúladným priklonením sa na stranu vlastníckeho práva vydražiteľa bez zohľadnenia možnosti vyváženej ochrany vlastníckeho práva sťažovateľov i vydražiteľa. V tomto bode rozhodovania (po identifikácii kolidujúcich základných práv) mali všeobecné súdy skúmať možnosť zachovania maxima z obidvoch vlastníckych práv.

...Sťažovatelia tak vlastnia len rodinný dom, ale nie pozemok pod ním ani vedľa neho.... Vydražiteľ na výkon svojho vlastníckeho práva k rodinnému domu súpisné č. nepotreboval vlastnícke právo k časti pozemku pod rodinným domom vo vlastníctve sťažovateľov, ako ani k časti pozemku vedľa tohto domu, aby bol sťažovateľom umožnený prístup do rodinného domu (vchod doň sa nachádza zboku z pozemku, ktorý v dôsledku dražby sťažovateľom nepatrí).

Vydražiteľ previedol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na manželov ⬛⬛⬛⬛, ktorí ho následne previedli na svojho syna ⬛⬛⬛⬛. Títo vlastníci zabraňujú sťažovateľom previesť vlastnícke právo k rodinnému domu tým, že odmietajú predať pozemok pod rodinným domom vo vlastníctve sťažovateľov za neprimerane vysokú cenu, ktorú ponúkli sami vlastníci. ⬛⬛⬛⬛ ďalej obmedzujú prístup sťažovateľov k rodinnému domu zamykaním brány, ktorá im navyše nepatrí. Tieto skutočnosti nemohli všeobecné súdy, samozrejme, pri svojom rozhodovaní vedieť, avšak je zrejmé, že protiústavná aplikácia práva zo strany súdov viedla k výkonu vlastníckeho práva právnych nástupcov vydražiteľa v rozpore s dobrými mravmi.»

6. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ichsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/432/2013-139 zo dňa 29. 10. 2013 bolo porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/432/2013-139 zo dňa 29. 10. 2013, uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 6 C/143/2012-148 zo dňa 13. 12. 2013, uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/277/2014-183 zo dňa 30. 5. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 7 Cdo 401/2014 zo dňa 24. 3. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

7. Uzneseniami okresného súdu č. k. 6 C 143/2012-148 z 13. decembra 2013a krajského súdu č. k. 5 Co/277/2014-183 z 30. mája 2014 bolo rozhodnuté iba o náhradetrov konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 143/2012 po meritórnomrozhodnutí veci.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podstata námietok sťažovateľov týkajúca sa porušenia základného právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsťv príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013,je založená na ich tvrdení o arbitrárnosti označeného rozsudku krajského súdu, ktorýpodľa ich názoru neuviedol náležité dôvody, na základe ktorých priznal väčšiu mieruochrany vlastníckemu právu vydražiteľa, ktorý v dražbe nadobudol spornú nehnuteľnosť,a to na úkor ochrany ich vlastníckeho práva k tejto identickej spornej nehnuteľnosti.Sťažovatelia rovnako ako vydražiteľ vlastnícke právo nadobudli legálnym spôsobom,a to dokonca skôr ako vydražiteľ.

11. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocoupodľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecnýchsúdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadamiupravenými v ústave. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádaný rozsudok krajského súdu (dovolanie,proti ktorému najvyšší súd ako neprípustné odmietol), ústavný súd tento vecne preskúmal,a to v súlade so svojou ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej v prípadoch,ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiťochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehotana podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovanáaj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

13. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1ústavy, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde aj právona určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočnéodôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutiasíce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania,avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatnéskutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

14. Krajský súd napádaný rozsudok odôvodnil takto:„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - navrhovateľ a odporcovia v 1/ a 2/ rade, ako aj v písomnom vyjadrení navrhovateľ, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.“

15. Keďže krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutiaokresného súdu v rozsudku sp. zn. 6 C 143/2012 z 20. mája 2013, pre úplnosť veci ústavnýsúd považuje za nevyhnutné poukázať aj na toto odôvodnenie v jeho podstatnej časti:„Exekúcia je jedným zo spôsobov núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Na rozdiel od výkonu rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku, tento spôsob núteného výkonu nezabezpečuje štát priamo svojimi orgánmi (súdmi), ale prostredníctvom fyzickej osoby - exekútora. Štát tak zákonom preniesol na iný než štátny orgán časť svojich povinností a oprávnení pri poskytovaní súdnej ochrany. Exekučné konanie prebieha pred štátom ustanoveným a povereným orgánom a pod dohľadom štátu. Výsledok exekučného konania má rovnaké účinky, ako keby nútený výkon uskutočnil súd. Z uvedeného vyplýva požiadavka stability právnych vzťahov založených v exekučnom procese, najmä práv, ktoré nadobudli tretie osoby. Osoby, ktoré sa zúčastnia dražby pri uskutočňovaní exekúcie predajom nehnuteľných a hnuteľných vecí, musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci. Nemajú možnosť, ale ani dôvod skúmať, či exekútor pri príprave exekučnej dražby postupoval v súlade s Exekučným poriadkom. Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne ako Občiansky súdny poriadok v § 243d tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté. Znamená to, že v exekučnom konaní môže dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od osoby, ktorá nie je jej vlastníkom, a teda k prelomeniu zásady nemo plus iuris, a tiež zásady nepremlčateľnosti vlastníckeho práva ako základného ľudského práva zakotveného v Ústave SR. Pôvodný vlastník totiž v tomto prípade nemá k dispozícii účinné prostriedky, ktorými by sa mohol domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej vydražiteľ, ktorému bol v exekučnom konaní udelený príklep a zaplatil najvyššie podanie, nadobudol vlastníctvo k vydraženým veciam. Takto nadobudnuté vlastnícke právo nemôže byť dotknuté ani prípadnými vadami exekučného konania (rozsudok NS SR sp. zn. 1 ObdoV 2/2004 zo dňa 26. 05. 2005, R 64/2008). Na doplnenie je potrebné poukázať na to, že uznesenie, ktorým bol schválený príklep súdneho exekútora v predmetnej exekučnej veci, nebolo v riadnom ani mimoriadnom opravnom konaní zrušené.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom pozemku KN „C“ č. zapísaného Správou katastra Ružomberok na LV č. v celom rozsahu vyhovel. Pokiaľ potom odporcovia odvodzovali svoje vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1/3-tina k celku k uvedenému pozemku od vyššie špecifikovanej kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod ⬛⬛⬛⬛, súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nemohol prihliadnuť na ich obranu, že sú podielovými spoluvlastníkmi na predmetnom pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3-tina k celku. Pokiaľ odporcovia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukazovali na to, že v čase vykonania predmetnej dražby, t. j. ku dňu 10. 01. 2002 už boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci k predmetnému pozemku v tom čase na LV č. (v súčasnosti na LV č. ), táto skutočnosť bola jednoznačne vyvrátená z oznámenia Správy katastra v Ružomberku zo dňa 28. 09. 2012, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy ⬛⬛⬛⬛ bolo do katastra nehnuteľností zapísané až 20. 07. 2002. Bez ohľadu na uvedenú, v konaní preukázanú skutočnosť si súd opätovne dovoľuje poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. R 64/2008 v zmysle ktorého vydražiteľ, ktorému bol v exekučnom konaní udelený príklep a zaplatil najvyššie podanie, nadobudol vlastníctvo k vydraženým veciam. Takto nadobudnuté vlastnícke právo nemôže byť dotknuté ani prípadnými vadami exekučného konania. Správnosť postupu v exekučnom konaní môže byť na podnet účastníkov s účinkami pre exekučné konanie skúmaná len v rámci tohto konania, v rozsahu a prostriedkami stanovenými predpisom upravujúcim toto konanie.“

16. Citované odôvodnenie okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý sa s nímv celom rozsahu stotožnil, je plne v súlade so závermi ústavného súdu vyslovenýminapr. v sp. zn. II. ÚS 289/08, sp. zn. I. ÚS 46/2012 a sp. zn. IV. ÚS 324/2013, pokiaľide o posúdenie postavenia vlastníka veci (odlišného od osoby povinného v exekúcii)voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne udelením a následnýmsúdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, aj keď v čase exekúcie predmetná vecnebola vo vlastníctve povinného z exekúcie.

17. Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08z 5. novembra 2008 «... v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnouprávnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútorpri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľnýchvecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedenýchv katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právospochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jejpráva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu,aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútoromudelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnostiku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie,ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.Nepochybne aj „pôvodný vlastník“ alebo iná osoba disponujúca silnejším právomk predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajomexekvovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodujej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní, alebo z jej nevedomosti o existenciiprávnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšiehood práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať saochrany tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a z titulu „právasilnejšieho“ k vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydaniavýťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osobasa však nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa staljej vlastníkom zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenieudelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho právaupravených v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za „privilegovaný“ (prioritný)spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právomnadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom.

Navyše v prípade, ak sa osoba so silnejším právom k exekvovanej veci k právupovinného z exekúcie nemohla domôcť ochrany svojho práva pred predajom (vydražením)tejto veci v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môžesa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jehozamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, prípadne žalobou podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.»

18. V danom prípade sa exekučné konanie uskutočnilo v súlade s platnou právnouúpravou, pretože povinný z exekúcie bol v katastri nehnuteľností (z dôvodu pochybeniakatastrálneho úradu) riadne vedený ako vlastník exekvovanej spornej nehnuteľnosti, a tedavydražiteľ sa bez ohľadu na sťažovateľmi spochybňované vlastníctvo povinného z exekúcie,ako aj bez ohľadu na vedomosť, resp. nevedomosť sťažovateľov o prebiehajúcomexekučnom konaní stal legitímnym vlastníkom spornej nehnuteľnosti ku dňu udeleniapríklepu a zaplatením najvyššieho podania. Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho právaje „privilegovaným“ spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva (odobreného štátom).

19. Na existencii „práva silnejšieho“ proti právu povinného z exekúcie, ktorý jeako vlastník predmetu dražby zapísaný v katastri nehnuteľností, je založená možnosťvyužitia žaloby proti oprávnenému z exekúcie na vydanie výťažku z predaja predmetudražby z dôvodu, že pri výkone rozhodnutia bol neprimerane obohatený z majetkuskutočného vlastníka (tzv. žaloba z lepšieho práva). Na tomto mieste ústavný súd podotýka,že silnejším právom oproti vlastníckemu právu osoby zapísanej ako vlastník v katastrinehnuteľností môže byť iba iné vlastnícke právo, resp. vlastnícke právo inej osoby, ktoréje síce reálne preukázateľné (napr. súdnym rozhodnutím alebo platnou zmluvou), aj keďnie je zapísané v katastri nehnuteľností.

20. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastníkkonania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jehopožiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo vecirozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ženeboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces.

21. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že krajský súd (a pred ním okresnýsúd) v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013 ústavne udržateľnýmspôsobom aplikoval závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu, od ktorej ústavný súdnepovažuje za dôvodné odchýliť sa ani v tomto prípade, preto ústavný súd sťažnosťsťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobodysťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tomto ich nárokuuž nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015