znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 576/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jurajom Gavalčinom, Platanová 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 150/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“) a   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 150/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu 29. júna 2010 domáhal zverenia svojich maloletých detí do striedavej starostlivosti oboch rodičov   a tiež   zrušenia   vyživovacej   povinnosti   k   maloletým   deťom. Napriek   nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 480/2013 z 12. decembra 2013 (bol doručený právnemu zástupcovi   sťažovateľa   a okresnému   súdu   7.   februára   2014,   pozn.)   a   štyroch   rokov   od podania návrhu na súde, vec nie je právoplatne skončená.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   napáda   aj   postup   zákonnej   sudkyne   na   pojednávaní konanom 4. februára 2014, ktorá podľa neho „odmietala zaprotokolovať dôkazy podstatné pred vynesenie rozsudku vo veci, hrubo ma ohovorila a urazila. Počas pojednávania mi bolo   viac   krát   upreté   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“.

4.   Sťažovateľ   namieta   aj   zdĺhavý   postup   okresného   súdu,   ktorý   znalcovi ustanovenému 4. februára 2014 doručil spis až 24. júna 2014.

5.   Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   sudkyne   Okresného   súdu   Košice   I,   v   konaní   č.k. 22P/150/2010-4 porušené bolo.

... Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudkyne Okresného súdu Košice I, v konaní č.k. 22P/150/2010-4 porušené bolo.

... Základné právo upravené v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudkyne Okresného súdu Košice I, v konaní č.k. 22P/150/2010-4 porušené bolo.

... Okresnému súdu Košice I prikazuje aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   ruší   uznesenie   Okresného   súdu Košice I   zo   dňa   4.2.2014   a   prikazuje   mu,   aby   sa   vo   svojom   rozhodnutí   vo   veci   oprel o znalecký posudok č. 01/2009, nachádzajúci sa v spise sp. zn. 15C/41/2008 o rozvode.... Sťažovateľovi.... priznáva finančné zadosťučinenie 10 000 EUR...... Sťažovateľovi... priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta,   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   povinné   zaplatiť   na   účet   advokáta, ktorého sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR - do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

9. Vo veci sp. zn. IV. ÚS 480/2013 sa nerozhodovalo o podmienkach konania, ale o veci   samej,   ktorou   bol   nárok   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   individualizovaný tvrdením o porušení jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v namietanom konaní okresného súdu. Ústavný súd rozhodol vo veci samej nálezom 12. decembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. februára 2014. Ten istý   nárok   na   ochranu   ústavnosti   uplatnil   sťažovateľ   aj   v tomto   konaní.   Tvrdí,   že bolo porušené jeho základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 22 P 150/2010.

10.   Z týchto   právne   významných   skutočností   vyplýva,   že   ústavný   súd   by   mal opätovne konať a rozhodovať vo   veci,   o ktorej   už pred necelými 5 mesiacmi rozhodol. Tento   záver   platí   aj   napriek   tomu,   že v ďalšom   období   od doručenia   nálezu   sp.   zn. IV. ÚS 480/2013   bol   postup   okresného súdu   týkajúci   sa   znaleckého dokazovania podľa tvrdenia sťažovateľa zdĺhavý. Ide totiž o také krátke obdobie, ktoré vylučuje, aby ústavný súd, ak by nepovažoval sťažnosť za neprípustnú, mohol rozhodnúť znova tak, ako vo veci sp.   zn.   IV.   ÚS   480/2013.   Táto   doba   by   žiadnym   ústavne   významným   spôsobom neovplyvnila pôvodné   rozhodnutie ústavného súdu,   čo   potvrdzuje   aj stabilná judikatúra ústavného súdu, ktorá obdobie nečinnosti v takom rozsahu zásadne nepovažuje za dobu relevantne zasahujúcu do základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

11. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná po takej krátkej dobe od doručenia prvého nálezu ústavného súdu nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol o nej tak, ako   to   je   uvedeného   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   200/03, IV. ÚS 157/04, IV. ÚS 242/07, III. ÚS 101/2011 a III. ÚS 12/2012).

12. Ústavný súd však pripomína, že dlhšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu, prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti   s porušovaním   základného   práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti   opätovného   konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

13. Ústavný súd nad rámec k tomu konštatuje, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   keďže   právny   zástupca   sťažovateľa nedoručil ústavnému súdu najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia (petit), ktorým je podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   viazaný,   čo   osobitne   platí v prípadoch,   v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných práv a slobôd sú zastúpené   advokátom.   Návrh   na   rozhodnutie   o sťažnosti   (petit),   tak   ako   ho   formuloval sťažovateľ (bod 5), nezodpovedá správnemu označeniu konania, pod ktorou sa v súčasnosti vedie   na   okresnom   súde.   V rámci   výroku   sťažnosti   vyhovujúcemu   nálezu   namietané konanie totiž bolo spojené s konaním sp. zn. 21 P/72/2008, v ktorom už predtým citovaným nálezom ústavný súd konštatoval porušenie jeho práv. Takisto aj požiadavka sťažovateľa, aby ústavný súd sa pri svojom rozhodovaní „oprel o znalecký posudok č. 01/2009“, resp. na úhradu   trov   právneho   zastúpenia   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, rovnako nespĺňa zákonné požiadavky, a napokon aj odôvodnenie sťažnosti nekorešponduje s jej   petitom,   keďže   sťažovateľ   namietané   porušenie   označeného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie „základného práva upraveného čl. 12 ods. 2 ústavy“, ktoré navyše považuje za základné právo, vôbec neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde).   V neposlednom   rade   ústavný   súd   dodáva,   že   k prípadnému porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   mohlo   eventuálne   dôjsť   postupom   okresného súdu, a nie samotnej sudkyne.

14. Uvádzané nedostatky sú síce odstrániteľné, ústavný súd však sťažovateľa na ich odstránenie   nevyzýval,   pretože   je   kvalifikovane   zastúpený   advokátom.   Ústavný   súd pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

15. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014