znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 576/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne prerokoval   sťažnosť   MUDr.   V.   M.,   B.,   a   Ing.   P.   M.,   B.,   zastúpených Advokátskou   kanceláriou   M.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   advokátom   Mgr.   S.   M.,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 140/2012 zo 14. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. M., a Ing. P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 doručená sťažnosť MUDr. V. M., a Ing. P. M. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len,,medzinárodný pakt“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 140/2012 zo 14. februára 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   v   procesnom postavení žalovaných   účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania   o   určenie   vlastníckeho práva   vedeného   na   Okresnom   súde   Topoľčany   (ďalej   len  ,,okresný   súd“) pod sp. zn. 5 C 111/2008. Rozsudkom okresného súdu z 30. septembra 2009 tento žalobu žalobkyne G. Č. pôvodne zamietol, avšak uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 25 Co 127/2009 z 20. januára 2010 bol tento rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresného súdu z 23. júna 2010 tento žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti –   pozemku,   ktorý   bol   vo   výroku   rozsudku   špecifikovaný.   Na   odvolanie   sťažovateľov krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   25   Co   154/2010   z   26.   októbra   2011   tento   rozsudok okresného súdu potvrdil. Na podklade dovolania sťažovateľov vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. 6 Cdo 140/2012 zo 14. februára 2013 (teda nie rozsudkom, ako nesprávne uvádzajú sťažovatelia v sťažnosti, pozn.) ich dovolanie odmietol.

3.   Sťažovatelia   namietajú   porušenie   označených   práv,   ku   ktorému   podľa   petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, došlo rozsudkom (správne uznesením, pozn.) najvyššieho súdu, pričom sťažnostná argumentácia sťažovateľov bola najskôr orientovaná na popis priebehu konania pred všeobecnými súdmi s odkazom na relevantné skutkové a právne okolnosti:

,,...   postupom   a   rozhodovaním   súdov   bolo   rozsiahlym   spôsobom   zasiahnuté do základných práv a slobôd garantovaných príslušnými všeobecne záväznými predpismi sťažovateľom a to najmä vo vzťahu k právu na riadnu súdnu ochranu, keď

-   súdy   v   celom   doterajšom   priebehu   súdneho   konania   nezdôvodnili   riadnym spôsobom nimi prijaté negatívne rozhodnutia voči sťažovateľom a to z dôvodu absencie zákonnej argumentácie pre závery súdu a absencie akejkoľvek protiargumentácie vo vzťahu k rozhodnej a významnej argumentácií predkladanej sťažovateľmi,

- súdy v celom doterajšom priebehu súdneho konania nerešpektovali prejednaciu zásadu, ktorou sa riadi občianske súdne konanie,

- súdy nerešpektovali ani príslušné ustanovenia zák. č. 99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,

to   všetko   v   intenzívnom   rozsahu   znamenajúcom   odňatie   možnosti   konania pred súdom a teda nezabezpečenia práva na súdnu ochranu...

Pre   ozrejmenie   skutkového   a   právneho   základu   podávanej   ústavnej   sťažnosti, si sťažovatelia   dovolia   ozrejmiť   základ   prejednávaného   súdneho   sporu.   Jeho   podstatou je uplatnenie vlastníckeho práva žalobkyne ku konkrétne špecifikovanému pozemku voči sťažovateľom a to na základe výmeru o vlastníctve pôdy z 08. 05. 1948 č. 1701/48. Obrana sťažovateľov voči uplatnenému nároku žalobkyne bola založená na dvoch rozhodujúcich skutočnostiach a to:

A/ rozhodný výmer je aktom nulitným, B/   vlastníctvo   sporných   pozemkov   bolo   vydržané   predchodcami   sťažovateľov a žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by uvedené vydržanie spochybnil.

A/ nulitnosť rozhodného výmeru o vlastníctve pôdy bola odôvodňovaná niekoľkými rozhodujúcimi skutočnosťami a to, že

1. v zmysle Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, bolo umožnené prideľovať presne špecifikovaný majetok odplatne, alebo /vo výnimočných prípadoch/ bezodplatne. V prípade odplatného pridelenia majetku, bol presne upravený postup určenia prídelovej ceny.

Len výmer o vlastníctve pôdy, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti zabezpečujúce, že   sa   jedná   o   riadny   akt,   zakladal   následky   vyplývajúce   z   príslušnej   právnej   úpravy... Skutočnosť,   že   výmer   o   vlastníctve   pôdy   neobsahoval   určenie   prídelovej   ceny   znamená absenciu podstatnej náležitosti čoho následkom je nulita uvedeného rozhodného výmeru a teda tento nespôsobuje vznik akýchkoľvek následkov.

Argumentácia súdov bola založená na tvrdení, že podľa predmetného výmeru mala byť cena určená v prídelovej listine, § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1946 Zb. umožňoval vydávať Výmery o vlastníctve ešte pred zaplatením ceny, teda aj pred jej určením, z iných dôkazných prostriedkov sa javí, že k určeniu ceny došlo. Jednalo sa o argumentáciu súdu v úplnosti prehliadajúcu a ignorujúcu argumentáciu sťažovateľov, podľa ktorej k vydaniu prídelovej listiny, ktorá aj podľa súdu mala obsahovať cenu prídelu nikdy nedošlo a táto nebola súdu nikdy predložená...

2.   Sťažovatelia   počas   celej   doby   súdneho   konania   tvrdili,   že   predmetný   výmer o vlastníctve pôdy bol vydaný subjektom, ktorý nemal kompetenciu vydať takýto výmer. Podstata uvedeného spočíva v skutočnosti, že rozhodný výmer o vlastníctve pôdy bol prijatý Pracovnou skupinou povereníctva pre pozemk. ref. v T. Oprávnenie prijímať výmery o vlastníctve pôdy bolo však dané Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a to   nariadením   č.   104/1945   Sb.   v   spojení   s   nariadením   č.   104/1946   Sb.   Postavenie a kompetencie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy určovalo nariadenie č. 27/1945 Sb.n. SNR, ktoré jasne určovalo štruktúru a kompetenciu predmetného orgánu. Žiaden   všeobecne   záväzný   právny   predpis   neurčoval   takúto   kompetenciu   akejkoľvek pracovnej skupine, prípadne inému útvaru povereníctva...

3. Nepodpísanie rozhodného výmeru, keď tento nebol podpísaný žiadnym úradníkom, ale bolo využité tzv. faksimile, t. j. otlačok pečiatky nahrádzajúci podpis. Jednalo sa o ďalší nedostatok rozhodného výmeru, keď rozhodnutie správneho orgánu musí byť podpísané konajúcou osobou.

B/ vydržanie vlastníctva sporných pozemkov predstavuje   problém,   kde   sa   v   podaní   súdov   opätovne   stretávame   s   absenciou riadneho   zdôvodnenia,   nerešpektovaním   prejednacej   zásady,   ktorou   sa   riadi   občiansky súdny poriadok a nerešpektovaním času ako kategórie významnej v predmetnej veci. Podstata   uvedeného   spočíva   v   ignorácii   faktu,   že   žalobkyňa   nepredložila   žiaden dôkaz,   ktorý   by   preukazoval   nepravdivosť   naplnenia   podmienok   vydržania   právnymi predchodcami   sťažovateľov   potvrdených   verejnou   listinou.   Sťažovatelia   pred   súdom preukázali,   že   ich   predchodcovia   nadobudli   vlastnícke   právo   k   sporným   pozemkom vydržaním,   t.   j.   originárnym   spôsobom   nadobudnutia   veci....   Z   uvedeného   je   zrejmé, že žalobkyňa   v   konaní   pred   súdom   nepredložila   žiaden   dôkaz,   ktorý   by   spochybnil vydržanie, t. j. nadobudnutie vlastníckeho práva predchodcami sťažovateľov v období kedy k nemu došlo...

C/ Dôvody iné

v   priebehu   súdneho   konania   bolo   poukazované   na   viacero   ďalších   porušení právnych predpisov okrem iného aj na skutočnosť, že súd vo veci rozhodol nad rámec petitu,   ktorý   bol   navrhnutý   žalobkyňou   a   ináč   ako   bola   zmena   petitu   pripustená rozhodnutím   súdu.   Základ   uvedeného   právneho   problému   spočíva   v   skutočnosti,   že žalobkyňa zmenu petitu navrhla podaním zo dňa 26. 03. 2009. V zmysle uvedeného podania súd   na   pojednávaní   11.   05.   2009   pripustil   zmenu   návrhu.   V   samotnom   rozsudku   však rozhodol   tak,   ako   to   nenavrhovala   ani   žalobkyňa   a   ani   ako   bola   zmena   petitu   súdom pripustená. Sťažovatelia sú názoru, že súd je povinný rešpektovať návrh žalobkyne a od tohto /s výnimkou zákonom určených prípadov/ sa nemôže odchýliť...“

Sťažovatelia   v sťažnosti   ďalej   citujú   relevantné   ustanovenia   ústavy,   dohovoru a medzinárodného paktu, aby následne na vlastné odôvodnenie tvrdeného zásahu do ich označených práv uviedli:

,,1. súdy a najvyšší súd nemôžu ignorovať a vôbec sa nevenovať

- skutočnosti, či rozhodný dokument, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy neobsahuje základnú zákonnú náležitosť a to určenie ceny. V tejto súvislosti nie je možné akceptovať výklad v úplnosti rozporný so zákonným znením a nie je možné akceptovať, že súdy počas celej doby konania nepredložia zákonné znenie, ktoré by odôvodňovalo ich výklad právneho predpisu /skutočnosť absencie prídelovej ceny/,

- skutočnosti, že rozhodný dokument, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy bol vydaný neoprávnenou osobou, tejto skutočnosti sa nevenovať žiadnym spôsobom a nešpecifikovať žiaden   právny   predpis,   ktorý   by   preukazoval   oprávnenie   subjektu   konajúcemu   vo   veci /vydanie výmeru pracovnou skupinou povereníctva/,

- skutočnosti,   že rozhodný dokument,   nebol riadne podpísaný a neobsahoval ani otlačok pečiatky kompetentného orgánu. Súdy sa uvedenému vôbec nevenovali...

2.   Nedostatky   odôvodnenia   rozsudkov   v   predmetnej   veci   sú   umocnené aj skutočnosťou, že na všetky nedostatky odôvodnenia, t.j. chýbajúce zdôvodnenie súdu, upozorňovali   sťažovatelia   hneď   po   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   žalobe vyhovel. Prvostupňový súd pôvodne rozhodol v prospech sťažovateľov, avšak následne bol nútený akceptovať právny názor odvolacieho súdu. Druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo   realizované   len   poukazom   na   zdôvodnenie   odvolacieho   súdu   a   s   odvolaním   sa na povinnosť jeho právny názor rešpektovať. Je zrejmé, že takýto postup neznamenal riadne zdôvodnenie súdu prvého stupňa, avšak uvedený nedostatok nebol odstránený ani neskôr v odvolacom a dovolacom konaní.

3.   Významným   prvkom   vyvolávajúcim   absenciu   riadneho   zdôvodnenia   rozsudkov súdov je aj skutočnosť, že v odôvodneniach v úplnosti absentuje odkaz na rozhodujúce právne predpisy. Je síce pravdou, že súdy citujú množinu právnych predpisov typu § 80 písm.   c/   OSP,   §§126   ods.   1   a   132   ods.   1   občianskeho   zákonníka   riešiacich   otázky prípustnosti určovacej žaloby, práv vlastníka a obdobne /t.j. skutočností, ktoré v priebehu súdneho   konania   vôbec   neboli   významné,   resp.   sporné/,   avšak   vôbec   necitujú   právnu úpravu riešiacu rozhodujúce otázky špecifikované v bode 1 /absencia zákonných náležitosti výmeru, nerozhodovanie kompetentným orgánom a pod./...

4.   Konajúce   súdy,   a   aj   NS   SR,   vo   veci   mali   tendenciu   nahrádzať   absenciu špecifikácie všeobecne záväzných právnych predpisov poukazom na iné rozhodnutia súdov v údajne obdobných veciach. V tejto súvislosti je zaujímavá skutočnosť, že najmä odvolací súd   sa   predovšetkým   zameral   na   vlastné   rozhodnutia.   Citované   boli   aj   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR...

5. Za popretie práva na riadnu súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces je možné považovať   aj   ďalšie   namietané   skutočnosti;,   najmä   nerešpektovanie   prejednacej   zásady a skutočnosť,   že   vo   veci   bolo   rozhodnuté   ináč   ako   navrhovala   žalobkyňa   a   ako   bolo pripustené súdom.“

4. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že rozsudkom   (správne   uznesením,   pozn.)   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   140/2012 zo 14. februára 2013 boli porušené ich označené práva, ďalej žiadali, aby ústavný súd zrušil tento   rozsudok   (správne   uznesenie,   pozn.)   najvyššieho   súdu   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie konanie. Požadovali priznať aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený.   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

9.   Ako   z uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovatelia však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomínajú a sťažnosť uplatnili v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody,   ktoré už sťažovatelia uplatnili v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňajú všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzujú porušenie svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

10.   Vychádzajúc   z   možných   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu. Predchádzajúce rozsudky okresného súdu a osobitne ani krajského súdu ústavný   súd   posudzovať   nemohol,   keďže   je   viazaný   sťažnosťou   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde)   a   sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   nenamietali   porušenie   svojich   práv týmito rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh   výroku   rozhodnutia   ústavného   súdu,   teda   petit   sťažnosti,   kde   sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

11. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku okresného   súdu   a   krajského   súdu,   dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľov,   vyjadrenie žalobkyne, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním", ale je mimoriadnym opravným prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád a dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou žalovaných, že konanie trpí vadou   uvedenou   v   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   spočívajúcou   v   nedostatočnom   odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu....

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo objasnil,   z   akých   úvah   vychádzal   pri   závere,   že   boli   splnené   všetky   podmienky   vzniku vlastníctva   právnych   predchodcov   žalobkyne   na   základe   výmeru   a   prečo   nie   je   možné považovať tento výmer za akt nulitný. Rovnako vysvetlil dôvody, z ktorých mal za to, že právni   predchodcovia   žalovaných   nemohli   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam   vydržaním,   ako   aj   ďalšie   pre   posúdenie   veci   rozhodujúce   skutočnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   ako   celok   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Nemožno nechať bez povšimnutia, že súd prvého stupňa bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho zrušujúcom   uznesení   z   20.   januára   2010,   ktoré   rovnako   vychádzalo   pri   posudzovaní platnosti a účinnosti výmeru zo záverov dovolacieho súdu v obdobnej veci, rozhodovanej pod sp. zn. 4 Cdo 48/2008. Nie je nedostatkom odôvodnenia súdu prvého stupňa, ak sa odvoláva alebo opakuje závery nadriadeného súdu, ktorými je viazaný.

Krajský súd, ktorý zotrval na svojich záveroch uvedených vo svojom zrušujúcom uznesení, sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktorý považoval za vecne správny. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.   umožňujúcim   odvolaciemu   súdu   podrobnejšie   nezdôvodňovať   svoje   rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Za   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaných. Žalovanými namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci   (ktorú   naostatok   žalovaní   ani   nekonkretizujú)   a   že   ich   rozhodnutia   spočívajú na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§   241   ods.   2   písm.   b/,   c/   O.   s.   p.),   sú   síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Ako už bolo uvedené vyššie, dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý nemožno   podať   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania; nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť   vecnému   prieskumu,   a   preto   ani   zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaných nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“

12.   Ako   z uvedeného   vyplýva,   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez meritórneho posudzovania   dovolacích   námietok,   pretože   nezistil   existenciu   niektorej   z   vád,   ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľom vysvetlil, že nimi formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú   prípustnosť   dovolania,   a   z   pohľadu   podstaty   ich   dovolacej   argumentácie nemožno považovať odôvodnenia rozsudkov nižších súdov za kolidujúce s požiadavkou na ich riadne odôvodnenie. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti preto bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Navyše, je potrebné uviesť, že sťažovatelia v sťažnosti opäť namietajú v podstate len nesprávne právne posúdenie otázok týkajúcich sa vlastníckeho práva k spornej parcele, pričom tieto otázky posudzovali iba okresný súd a následne krajský súd. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez posudzovania relevancie   dovolacích   námietok   (teda   bez   posudzovania   vecnej   správnosti   rozsudku krajského súdu), z čoho možno vyvodiť, že sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ani nie je náležite odôvodnená.

13. V reakcii na dôvody sťažnosti ústavný súd len stručne dopĺňa. Najvyšší súd správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   obmedziť   sa   na   skonštatovanie správnosti   dôvodov   napadnutého   rozsudku,   čo   v   danej   veci   bolo   zvýraznené aj skutočnosťou, že krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. októbra 2011 odkázal aj dôvody skoršieho zrušujúceho uznesenia v tejto veci z 20. januára 2010 a zároveň závery vyslovené   v   iných   skorších   rozhodnutiach   odvolacieho   súdu   a   dovolacieho   súdu,   ktoré sa zaoberali   obdobnými   otázkami.   Aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   takýto   postup in concreto ústavne   konformný   a   nevyžadujúci   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu. Rovnako,   pokiaľ   ide   o   absenciu   zistenia   ostatných   dôvodov   zakladajúcich   prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu možno považovať za jasné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.

14. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, podľa ktorej ,,bolo rozhodnuté ináč ako navrhovala žalobkyňa a ako bolo pripustené súdom,... rozhodnutie spôsobom, ktorý nie je navrhovaný,   je   rozhodnutím,   ktoré   odníma   možnosť   účastníka   konať   pred   súdom...“, ústavný   súd   túto   pre   nedostatok   právomoci   nemohol   posúdiť.   Z   dovolania,   ktoré sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   26.   októbra   2011   a   ktoré   v   kópii pripojili   k   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   totiž   nevyplýva,   že   by   túto   právnu argumentáciu uplatnili v konaní pred najvyšším súdom ako dovolacím súdom.

15. Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť aj povinnosť sťažovateľov   efektívne   uplatniť   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   každú   námietku na ochranu svojich základných práv, t. j. povinnosť uplatniť ju ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého   v   prípade,   ak   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd uplatní v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc   (III. ÚS 135/03,   III.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   266/08).   Obdobne   vo   veci   vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 284/08 ústavný súd uviedol, že ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní   pred   ústavným   súdom,   hoci   ju   mohol   predtým   uplatniť   v   konaní   pred   iným orgánom   verejnej   moci,   nemožno   uznať,   že   splnil   podmienky   na   vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke   sťažovateľov   nemožno   založiť   až   jej   uplatnením   v   konaní   o   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovatelia mohli uplatniť v napadnutom konaní, pričom   podľa   platného   právneho   poriadku   o   nej   mohol   a   aj   bol   povinný   meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   takejto   námietky   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

16.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   nemal   ústavnú   a   zákonnú   právomoc posudzovať otázky týkajúce vlastníckeho práva žalobkyne, resp. sťažovateľov k predmetnej parcele,   keďže   tieto   patrili   do   výlučnej   ústavnej   (čl.   142   ods.   1   ústavy)   a   zákonnej (§ 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľom však   nič   nebránilo,   aby   sa   domáhali   ústavno-súdneho   prieskumu   aj   vo   vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011, vo vzťahu ku ktorému by ústavný súd mohol posúdiť, či ním nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľov. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   už   v   minulosti   konštatoval,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (III.   ÚS   114/2010,   porovnaj   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).   Keďže   však   sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), v petite sťažnosti nenamietali porušenie označených práv aj potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu a ústavný súd je sťažnosťou   viazaný, nemohol   pri   rozhodovaní   tejto   veci   ísť ultra   petitum a posúdiť,   či týmto rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do ich práv. Povinnosti advokáta vyplývajúce   zo   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľov,   ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku   správne uznesenia,̶ pozn.   najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).̶

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013