znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 575/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, konajúcej prostredníctvom

, zastúpenejadvokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorejkoná advokát a konateľ ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 475/2013-108z 10. decembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.19 C 197/2012-78 z 20. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,o d m i e t a.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola15. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 5 Co 475/2013-108 z 10. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutýrozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len„okresný súd“) č. k. 19 C 197/2012-51 zo 14. mája 2013 v znení opravného uzneseniač. k. 19 C 197/2012-78 z 20. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pred všeobecnýmisúdmi ako žalovaná účastníčkou konania o náhradu škody. Napadnutým rozsudkomokresného súdu jej bolo uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 505 344,22 €spoločne s úrokom z omeškania. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.Namietala, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vo svojich výrokoch vecne nesprávnya vzhľadom na to aj nezákonný, pretože okresný súd riadne nevyhodnotil vykonané dôkazy,nepripustil vykonanie ňou navrhovaného dôkazu a vychádzal z nesprávneho právnehoposúdenia veci. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 5 Co 475/2013-108z 10. decembra 2013 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Na podnet sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“) podal v zákonnej lehote proti napadnutým rozsudkom mimoriadnedovolanie. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo Najvyšším súdomSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 11. septembra 2014 zamietnuté.

4. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že napadnutýrozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu sú nedostatočneodôvodnené, pretože všeobecné súdy sa nevysporiadali s jej podstatnými tvrdeniami.

5. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 5Co/475/2013-108 zo dňa 10.12.2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k.: 19C/197/2012-51 zo dňa 14.05.2013 v znení opravného uznesenia č. k.: 19C/197/2012-78 zo dňa 20.05.2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 5Co/475/2013-108 zo dňa 10.12.2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k.: 19C/197/2012-51 zo dňa 14.05.2013 v znení opravného uznesenia č. k.: 19C/197/2012-78 zo dňa 20.05.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 EUR (slovom: jedenstopäťdesiattisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške vo výške 340,90 EUR (slovom: tristo štyridsať 90/100 eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa, do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbaleboprávnickýchosôb,aknamietajúporušeniesvojichzákladnýchprávalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 napadnutým rozsudkom okresného súdu

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojichoznačených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, proti ktorému podala odvolanie.O tomto jej odvolaní bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu.

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavyrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektoréhozo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, žeochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravypred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

10. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej v sťažnosti označených základných práv napadnutým rozsudkom okresnéhosúdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podanímodvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smerujeproti napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákonao ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

11. Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sapri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení aleboinom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňujezákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03,III. ÚS 14/03).

12. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva názor sťažovateľky, že v jej prípade je potrebnélehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od doručenia uznesenia(15. októbra 2014) najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 3/2014 z 11. septembra 2014, ktorýmnajvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

Ústavný súd sa však s takouto konštrukciou nestotožňuje, pretože deň doručeniauznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 3/2014 z 11. septembra 2014 nie je dňom, keďsa sťažovateľka mohla o údajnom zásahu do jej označených práv dozvedieť. Svedčí o tomaj podanie podnetu na mimoriadne dovolanie. Uvedené dokazuje, že o zásahu do jej práv užnajneskôr v čase podania podnetu na mimoriadne dovolanie 10. februára 2014 sťažovateľkamusela vedieť. Sťažnosť podaná ústavnému súdu 15. decembra 2014 je teda zjavne podanámimo zákonom ustanovenú lehotu.

13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotuza zachovanú ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen „ESĽP“) a jeho vlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podaniesťažnosti vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu jev prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú,s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudokESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09).

14. Je však potrebné zdôrazniť, že uvedená rozhodovacia prax sa týka výlučnetzv. riadneho dovolacieho konania na základe dovolania podaného účastníkom konania.Z viacerých dôvodov však nemožno tento postup aplikovať na konanie o mimoriadnomdovolaní. V prvom rade samotný mechanizmus uplatnenia mimoriadneho dovolania, ktorýje zákonom exkluzívne zverený iba generálnemu prokurátorovi, je celkom odlišnýod dovolania, ktoré je v dispozičnej sfére účastníka konania. Ústavný súd v tejto súvislostipoukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzickýchosôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnejúvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadnedovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podaniemimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávnaochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07,III. ÚS 342/2010).

15. Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnostisťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné chápať vo vzájomnejsúvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnémusúdu je považovaná za prostriedokultima ratioochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavnýsúd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajúochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanoveniasa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títosťažovatelia. V uvedených súvislostiach, berúc do úvahy účel tu aplikovaných zákonnýchustanovení, ústavný súd konštatuje, že mimoriadne dovolanie v žiadnom prípade nemožnopovažovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľke na nápravu údajneporušených jej práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnostiz dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.Inak povedané, sťažovateľka pri náležitej starostlivosti mohla v záujme zachovania svojichpráv podať sťažnosť v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutiaalebo sama iniciovať dovolacie konanie.

16. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosťbola podaná oneskorene, v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmisťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015