znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 575/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 16/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 doručená sťažnosť Ing. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods.   2 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 16/2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na Krajskom súde v Žiline (ďalej len,,krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu   č.   A/2011/00233/KSÚ   z 26.   septembra   2011,   ktorým   bolo   potvrdené územné rozhodnutie mesta Ž. č. 2007/C-6727/MsÚ/Pš z 25. júla 2007 o umiestnení stavby „K. – Ž. – P.“ v katastrálnom území P. na C-KN p. č. 1356/67 o výmere 33 378 m2. Krajský súd   rozsudkom   sp. zn.   20   S   431/2011   z   1.   februára   2012   žalobu   sťažovateľa   zamietol a na jeho odvolanie najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 16/2012 z 29. novembra 2012 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

3. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru došlo   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   pričom   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľa   bola obmedzená takto:

«Najvyšší   súd   aj   krajský   súd   k   nezákonnosti   postupu   pri   doručovaní   písomností verejnou   vyhláškou   uviedol,   že   ide   o   zvlášť   rozsiahlu   stavbu,   pričom   definovanie   tejto stavby ako stavby zvlášť rozsiahlej už konštatoval najvyšší súd v uznesení č. 5 Sžo 150/2010 zo dňa 22. 12. 2010.   Z   obsahu   súdnych rozhodnutí   vzťahujúcich sa   na danú   vec pritom nevyplýva zdôvodnenie, v čom samotná rozsiahlosť stavby má spočívať...

Je   pravdou,   že   najvyšší súd   v   uznesení č.   5 Sžo   150/2010   zo   dňa   22. 12. 2010 nad rámec žaloby vyslovil predpoklad že: „V spornom konaní sa jedná o zvlášť rozsiahlu stavbu, ako je vyššie uvedený projekt na kombinovanú výrobu elektriny a tepla, a teda svojim   prípadným   vplyvom   predpokladá   taktiež   veľký   počet   účastníkov.   Uvedená charakteristika stavby a počet účastníkov územného konania o umiestnení stavby vytvára predpoklady   na   oznámenie   začatia   územného   konania   verejnou   vyhláškou.“   Súd   však v danej veci predpoklad viazal na projekt stavby ako celok, ktorá stavba následne bola rozdelená na dve samostatné konania a to: územné konanie vo veci stavby „K. – Ž. – P.“ a územné   konanie   a   stavebné   konanie,   ktoré   sa   týkali   stavby   „Plynovod   a   teplovod pre Kogeneračný zdroj C. Ž. P.“ plynovodu, ako stavby líniovej, ktorá je súčasne stavbou rozsiahlou   nakoľko prechádza   cez   viacero katastrálnych   území   a týka sa práv veľkého okruhu   účastníkov   konania   –   pre   ilustráciu   uvádzame,   že   v   danom   prípade   „líniovej stavby“ stavebný úrad rozhodnutia práve doručoval do vlastných rúk.

Vo   vzťahu   k   spôsobu   doručovania   územného   rozhodnutia   verejnou   vyhláškou zo strany   sťažovateľa   došlo   k   tvrdeniu   neexistencie   zákonných   podmienok   pre   zvolenie si spôsobu doručovania formou verejnej vyhlášky a k súčasne k poukázaniu na uznesenie najvyššieho súdu č. 6 Sžo 290/2008, podľa ktorého: „Aj podľa odvolacieho súdu použitie verejnej   vyhlášky   nemôžu   odôvodňovať   akékoľvek   skutočnosti,   ale   iba   také,   ktoré sú relevantné.“   –   tzn.,   že   obdobná   vec   a   to   priama   forma   doručovania   bola   týmto uznesením riešená. Najvyšší súd ani krajský súd však v svojich rozhodnutiach nezdôvodnili v čom spočívajú zákonné podmienky doručovania písomností formou verejnej vyhlášky a v čom má spočívať predpoklad rozsiahlosti stavby...

Zo samotného charakteru stavby „Kogeneračný zdroj C. – Ž. – P.“ v katastrálnom území P. na C-KN p. č. 1356/67 o výmere 33 378 m2, vyplýva, že ide o stavbu, ktorá nespĺňa zákonné podmienky pre doručovanie písomností verejnou vyhláškou a to z dôvodu že: nejde o   líniovú   stavbu,   zvlášť   rozsiahlu   stavbu,   stavbu   s   veľkým   počtom   účastníkov   konania, ani o územné   konanie   o   využití   územia,   o   stavebnej   uzávere   a   o   ochrannom   pásme, ak sa týka   rozsiahleho   územia.   Z   rozhodnutia   o umiestnení   stavby...   nesporne   vyplýva, že sa jedná o objekt, ktorý má byť postavený iba na KN-C p. č. 1356/67 – zdroj kogenerácie v katastrálnom území P. – preto nie je možné tvrdiť, že ide o líniovú stavbu, čo pripustil aj KSÚ   Ž.,   avšak   nejde   ani   o rozsiahlu   stavbu,   účastníkmi   tohto   konania   sú   okrem stavebníka iba vlastníci susediacich pozemkov, a preto nie je možné hovoriť ani o okruhu veľkého počtu účastníkov...

K samotnému spôsobu doručovania verejnej vyhlášky podľa § 26 ods. 2 zákona č. 71/1967   Zb.   v   platnom   znení   druhá   veta,   ktorá   sa   týka   zverejnenia   tejto   vyhlášky „súčasne   iným   spôsobom   v   mieste   obvyklým,   najmä   v   miestnej   tlači,   rozhlase   alebo na dočasnej   úradnej   tabuli   správneho   orgánu   na   mieste,   ktorého   sa   konanie   týka“ uvádzame,   že   súd   nesprávne   interpretuje   citovanú   časť   ustanovenia,   pokiaľ   tvrdí, že obvyklým   spôsobom   zverejnenia   v   mieste   ktorého   sa   konanie   týka,   je   zverejnenie na internetovej stránke Mesta Ž., lebo to vyplýva zo samotnej činnosti stavebného úradu v iných stavebných konaniach. I napriek skutočnosti, že stavebné úrady tento spôsob v iných konaniach využívajú, je tento postup nesprávny a teda nezákonný. Účelom tohto znenia je predovšetkým zverejnenie v mieste v ktorom sa stavba realizuje, ktoré miesto nesporne je vymedzené   katastrálnym   územím.   V   danom   prípade   miestom   realizácie   stavby je katastrálne   územie   P.   a   preto   zverejnenie   na   internetovej   stránke   mesta   Ž.   nie   je naplnením tohto účelu. Iba zabezpečenie zverejnenia verejnej vyhlášky priamo v k. ú. P., alebo v miestnej tlači je naplnením tohto zákonného ustanovenia. Účelom tohto zverejnenia je predovšetkým zabezpečenie možnosti danej informácie do vedomostnej sféry obyvateľov v mieste, v ktorom sa má stavba realizovať. P. je prímestská obec Ž., pričom v uvedenej obci žijú obyvatelia v staršom veku a v samotnej obci sa nachádza obecná tabuľa, a aj v prípade ak by takáto tabuľa neexistovala je povinnosťou stavebného úradu zabezpečenie dočasnej tabule na dané miesto, resp. v mieste realizácie stavby.

V rámci konania bola sťažovateľom vznesená občianskoprávna námietka týkajúca sa jeho   vlastníckeho   vzťahu   k   pozemku,   na   ktorom   má   byť   stavba   umiestnená   (aj   keď následne   k   súdnemu   sporu   o   vlastníctvo   došlo   k   vypracovaniu   geometrického   plánu ide nesporne o susediacu parcelu, ktorej vlastník je dotknutý na svojich právach. V čase vydania územného rozhodnutia však parcela o ktorej vlastnícke právo prebieha spor bola súčasťou CKN p. č. 1356/67 o výmere 33 378 m2. Ako dôkaz do odvolacieho konania bola predložená žaloba o určenie vlastníckeho práva k časti pozemku, ktorého sa stavba týka a preto mal žalovaný postupovať podľa § 137 stavebného konania, nakoľko ide o námietku, o ktorej správny orgán nemôže rozhodnúť a do doby rozhodnutia v súdnom konaní mal zo zákona   konanie   vo   veci   prerušiť.   V   danom   prípade   ide   o   námietku   týkajúcu sa vlastníckeho   práva,   ktorú   účastník   konania   môže   uplatniť   počas   celého   konania. Už so samotnej konštrukcie stavebného zákona vyplýva, že uvedenú námietku nie je možné podradiť   pod   zákonné   ustanovenie   §   36   ods.   1   stavebného   zákona   ako   námietku uplatniteľnú najneskôr na ústnom pojednávaní s odvolaním sa na koncentračnú zásadu. Vyslovenie záveru súdov, že sťažovateľovi nebolo upreté práva v správnom konaní týkajúce   sa   nemožnosti   uplatnenia   námietok   na   ústnom   pojednávaní,   a   to   vo   vzťahu platnosti   koncentračnej   zásady   v   tomto   konaní,   nie   je   správne   a   je   porušením   práva na spravodlivé   konanie   a   v   samotnom   rozpore   s   účelom   upraveným   príslušnými hmotnoprávnymi,   ako aj procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na toto konanie. Základným znakom vymedzenia účastníka konania je jeho hmotnoprávny pomer k veci ktorá má byť predmetom konania a to práve k charakteru konkrétnej stavby a nie samotnému projektu stavby. Zákonnou povinnosťou správneho orgánu je povinnosť tieto práva, ktoré zákon priznáva osobám ktorých práva môžu byť stavbou dotknuté, rešpektovať a umožniť ich efektívne vykonávanie a nie ich vedome porušovať. Stavebný úrad od počiatku mal preukázané, že účastníkom konania je aj sťažovateľ a preto vzhľadom na charakter stavby mal s ním od počiatku konať ako s účastníkom a doručovať mu písomnosti do vlastných rúk, nakoľko iba takýto postup je postupom zákonným.

Pokiaľ   súd   tvrdí,   že   sťažovateľ   bol   od   počiatku   účastníkom   konania,   a   to   až do momentu   vydania   rozhodnutia   o   nepriznaní   jeho   účastníctva   nemôže   byť   konaním v súlade so zákonom, ktorý správne orgány musia rešpektovať, nakoľko ak má postavenie účastníka vo vzťahu k umiestneniu stavby mu mali byť písomnosti doručované do vlastných rúk. Preto ak pri doručovaní písomnosti tieto neboli doručované tak ako to zákon vyžaduje, nie je možné tvrdiť že tieto práva mal uplatniť najneskôr na ústnom pojednávaní... Ak by správne orgány nepostupovali v rozpore so zákonom a doručovali písomnosti účastníkom   konania   spôsobom   ktorý   ustanovuje   zákon   (nakoľko   pre   doručovanie písomností   verejnou   vyhláškou   neexistovali   zákonné   podmienky)   a   neprebiehali protizákonne konania o nepriznaní postavenia účastníctva sťažovateľa bolo možné tvrdiť, že ak títo účastníci pri dodržaní zákonných podmienok zo strany konajúcich štátnych orgánov nevyužili svoje práva vzniesť námietky (jedná sa o občianskoprávnu námietku a námietku neexistencie   prístupu   k stavbe,   nakoľko   prístup   k   stavbe   je   riešený   práve   cez   pozemok nachádzajúci sa vo vlastníctve sťažovateľa a MUDr. B.) najneskôr na ústnom pojednávaní k podanému návrhu na umiestnenie stavby, bolo by možné vysloviť, že tieto práva nevyužili. Taktiež v rámci konaní bolo tvrdené a aj preukázané, že pre vydanie rozhodnutia pre stavebníka   nebola   splnená   jedna   zo   základných   zákonných   podmienok   spočívajúca v prístupe stavebníka na stavebný pozemok...

Je   irelevantné   tvrdenie   súdov,   že na   pozemkoch   ktoré   sú   vlastníctve   sťažovateľa a ďalšej   osoby   je   postavená   stavba   vo   vlastníctve   spoločnosti   R.,   a.   s.,   s ktorou   má stavebník   uzatvorenú   dohodu   o   užívaní   cesty   –   komunikácie.   To   že   pozemok   je vyasfaltovaný je právne bezvýznamné. Pokiaľ spoločnosť R., a. s, predala stavebníkovi KN- C p. č. 1356/67 a súčasne zriadila právo užívania asfaltu nie je to naplnením zákonnej podmienky pre začatie konania...

Pokiaľ v rámci správneho konania a následne aj súdneho konania bolo tvrdené, že skutočnosť   existencie   prístupu   k   stavbe   bol   preukázaná   vyjadreniami   dotknutých orgánov, ktoré sú pre stavebný úrad záväzné poukazujeme, že ide o vyjadrenia záväzné iba z pohľadu   možnosti   prístupu   k   stavbe.   Je   zákonnou   povinnosťou   stavebného   úradu skúmať vlastnícke vzťahy k pozemku, ktorý je priamo dotknutý stavbou a to práve vo vzťahu k   vlastníctvu.   Bolo   povinnosťou   správnych   orgánov   skúmať   preukázanie   iného   práva k tomuto pozemku, nakoľko existencia dohody o užívaní komunikácie (tvrdíme neplatnej nakoľko spoločnosť R., a. s. nepredložila doklad o existencii vlastníctva k danej stavbe) nie je naplnením tohto zákonného ustanovenia....»

4.   Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom tak, že postupom   najvyššieho   súdu   v   predmetnom   konaní   boli   porušené   jeho   označené práva, ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 16/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“) a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený.   Dôvodom   odmietnutia   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť je absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

9.   Ako   z   uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu   opomína   a   sťažnosť   uplatnil   v   podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok   v   systéme všeobecného   súdnictva.   Sťažnosť   neobsahuje   žiadnu   ústavnoprávnu   argumentáciu, a v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovateľ uplatnil v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

10.   Vychádzajúc   z   možných   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku   krajského   súdu,   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa,   vyjadrenie   žalovaného správneho orgánu, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

«,Najvyšší   súd   po   oboznámení   sa   s   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   žalobcov, a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa   odchýlil   od   logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych   noriem   vytvárajú   dostatočné   právne   východiská   pre   vyslovenie   výroku napadnutého rozsudku vo veci samej. Preto sa s nimi najvyšší súd zásadne stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní uvádza nasledovné... Z obsahu pripojeného administratívneho spisového materiálu zhodne s krajským súdom zistil, že preskúmavaným rozhodnutím... žalovaný potvrdil rozhodnutie Mesta Ž... o umiestnení stavby „Kogeneračný zdroj C. – Ž. – P..., keď územné konanie začal stavebný úrad v zmysle ustanovenia § 36 ods. 4 stavebného zákona oznámením zverejneným verejnou vyhláškou, ktorá bola vyvesená na úradnej tabuli Mesta Ž. dňa 04. júna 2007 a zvesená dňa 19.   júna   2007,   ako   aj   na   svojej   internetovej   stránke.   Z   oznámenia   o   začatí   územného konania   mal   najvyšší   súd   za   preukázané,   že   Mesto   Ž.   –   spoločný   obecný   úrad   v Ž., ako príslušný stavebný úrad nariadil ústne pojednávanie na 27. júna 2007 o 09:00 hod. v budove Mestského úradu Ž. s tým, že súčasne upozornil účastníkov konania na možnosť nahliadnuť do podkladov a vzniesť svoje námietky a pripomienky najneskôr pri ústnom pojednávaní   s   poučením,   že   inak   k   nim   nebude   prihliadnuté.   Ďalej   mal   najvyšší   súd z obsahu pripojeného spisu za preukázané, že žalobcovia v určenej lehote žiadne námietky ani pripomienky nevzniesli.

Po preskúmaní súdneho, ako aj administratívneho spisu najvyšší súd dospel k záveru, že   námietka   žalobcov   týkajúca   sa   vyhodnotenia   žaloby   krajským   súdom   iba   v   rovine účelovej   argumentácie   žalovaného   s   odvolaním   sa   na   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžo 150/2010, ktoré je podľa názoru žalobcov pre danú vec irelevantná, nie je dôvodná.   Práve   naopak   citované   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sa   na   predmetnú   vec vzťahuje. Totiž predmetom označeného rozhodnutia najvyššieho súdu bol súdny prieskum totožného rozhodnutia Mesta Ž...,   na základe žaloby iného účastníka konania.   V   tomto rozhodnutí najvyšší súd vyslovil právny záver, že v spornom územnom konaní sa jedná o zvlášť rozsiahlu stavbu kogeneračného zdroja na kombinovanú výrobu elektrickej energie a   tepla,   ktorá   svojim   vplyvom   predpokladá   veľký   počet   účastníkov   konania,   a   teda predmetná   charakteristika   stavby   a   počet   účastníkov   územného   konania   vytvára predpoklady pre oznámenie začatia územného konania verejnou vyhláškou...

V danom prípade konajúci krajský súd už vyslovený právny záver najvyššieho súdu pokiaľ   ide   o   splnenie   podmienok   pre   začatie   konania   verejnou   vyhláškou,   ako aj pre doručovanie   rozhodnutí   verejnou   vyhláškou   rešpektoval   a   v   danom   prípade sa najvyšší súd od tohto názoru vysloveného iným senátom najvyššieho súdu nemal dôvod odchýliť.

Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   dôvodná   ani   námietka   žalobcov   pokiaľ   ide o doručovanie   písomnosti.   Pokiaľ   sa   v   danom   prípade   správny   orgán   rozhodol   začať konanie verejnou vyhláškou, keďže všetky podmienky na tento spôsob začatia územného konania boli splnené..., nebol ani dôvod na doručovanie písomností žalobcom do vlastných rúk,   pretože   zákon   kombináciu   doručovania   verejnou   vyhláškou   a   do   vlastných   rúk nepozná.   Nie je preto dôvodné tvrdenie žalobcov,   že boli   ukrátení na svojich právach, pokiaľ   im stavebný   úrad   rozhodnutia   do   vlastných   rúk   nedoručoval.   Aj   podľa   názoru najvyššieho   súdu   v   danom   prípade   oznámenie   o   začatí   územného   konania   verejnou vyhláškou   je v súlade   s citovanými   ustanoveniami   stavebného   zákona,   obsahuje upozornenie   účastníkov   na možnosť   vzniesť   námietky   a   pripomienky   v   lehote   do nariadeného ústneho pojednávania.

Vzhľadom k tomu, že žalobcovia do uvedenej lehoty žiadne námietky, pripomienky, a to ani občianskoprávneho charakteru nevzniesli, nemohol na ne konajúci stavebný úrad prihliadnuť.   Z   uvedeného   dôvodu   nemohol   na   ne   prihliadnuť   ani   žalovaný,   hoc   boli vznesené v odvolacom konaní a ani konajúci krajský súd.

Pokiaľ ide o námietku, že začatie územného konania verejnou vyhláškou malo byť zverejnené v obci P., keďže miestom realizácie je katastrálne územie tejto obce, podľa názoru   najvyššieho   súdu   je   aj   táto   námietka   nedôvodná.   Postup   doručovania   verejnou vyhláškou upravuje zákon o správnom konaní vo svojom ustanovení § 26 ods. 2. Z tohto ustanovenia   vyplýva,   že   doručovanie   verejnou   vyhláškou   sa   vykoná   tak,   že   písomnosť sa zverejní po dobu 15 dní na úradnej tabuli správneho orgánu. Aj keď to zákon vyslovene neuvádza,   je   to   vždy   úradná   tabuľa   správneho   orgánu,   ktorý   by   mal   inak   povinnosť písomnosť doručiť. V danom prípade je takýmto orgánom stavebný úrad, t. j. Mesto Ž. – Spoločný obecný úrad v Ž. Pokiaľ teda bolo oznámenie o začatí územného konania..., ako aj územné   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby   zverejnené   na úradnej   tabuli   Mesta   Ž.   – Spoločného   obecného   úradu   v Ž.   bol   tento   postup   správny.   Súčasne   správny   orgán označené písomnosti zverejnil aj na internetovej stránke, čo je v súčasnosti obvyklý spôsob zverejňovania. Najvyšší súd taktiež nezistil zo strany správneho orgánu porušenie zákona pokiaľ ide o dobu vyvesenia písomnosti.

Čo sa týka námietky, že územné konanie malo byť spojené s miestnym zisťovaním, najvyšší súd poukazuje na to, že vzhľadom na znenie ustanovenia § 36 ods. 1 stavebného zákona, nie je povinnosťou stavebného úradu v každom prípade začatia územného konania nariaďovať miestne zisťovanie. Je len na úvahe stavebného úradu, či miestne zisťovanie spojí s nariadeným ústnym pojednávaním, alebo miestne zisťovanie vôbec nenariadi. Pokiaľ stavebný úrad v danom prípade miestne zisťovanie nenariadil,   nedopustil sa porušenia zákona.

Pokiaľ ide o občianskoprávnu námietku sporného vlastníctva k parcele...,   ktorú žalobca v 1. rade (sťažovateľ, pozn.) vzniesol až počas odvolacieho konania, najvyšší súd z dokladov založených v spisovom materiály spornosť vlastníctva k tejto parcele, na ktorej má   byť   predmetná   stavba   realizovaná   nevzhliadol.   Podľa   výpisu   z   listu   vlastníctva č... vlastníctvo   k   predmetnej   parcele   svedčí   navrhovateľovi,   t.   j.   spoločnosti   A., a. s.   B. a s poukazom   na   ustanovenie   §   70   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov sa tieto   údaje   považujú   za   hodnoverné.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nebol   ani   dôvod na prerušenie   konania   do   právoplatného   skončenia   konania   o   žalobe   žalobcu   v 1. rade vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 8 C/182/2010, keďže žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k pozemku parc.   č...,   ktorá vznikla oddelením z parcely č... na základe   geometrického   plánu   vypracovaného   na   žiadosť   žalobcu   v 1. rade.   Táto novovytvorená   parcela   susedí   síce   s   parcelou   na   ktorej   má   byť   predmetná   stavba umiestnená,   pričom však žalobca v 1.   rade neuvádza   akým spôsobom   by sa realizácia predmetnej stavby dotkla jeho práv k tejto novovytvorenej parcele v prípade, keby mu súd vlastnícke   právo   k   tejto   parcele   priznal.   Navyše   umiestnenie   predmetnej   stavby   je plánované viac ako 100 metrov od hranice parcely č.... Čo sa týka neplnenia podmienky prístupu stavebníka na svoj stavebný pozemok, najvyšší súd je toho názoru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Predovšetkým aj túto námietku mali žalobcovia uplatniť v súlade s koncentračnou zásadou v lehote do začatia ústneho pojednávania o územnom konaní, t. j. do   27.   júna   2007,   čo   však   neučinili.   Pre   úplnosť   veci   najvyšší   súd   poukazuje, že z obsahu   administratívneho   spisu   je   preukázané,   pre   prístup   k   pozemku   parc.   č... je zabezpečený   cez   existujúcu   komunikáciu   vedúcu   do   areálu   obchodnej   spoločnosti R., a. s., ktorá je napojená na miestnu verejnú komunikáciu II. triedy č. 507, s ktorou má stavebník uzavretú zmluvu o užívaní predmetnej komunikácie.“

11. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, prečo v okolnostiach tejto veci (i) boli naplnené zákonné podmienky na doručovanie písomností verejnou vyhláškou, a to aj s odkazom na svoju   predchádzajúcu   rozhodovaciu   činnosť,   od   ktorej   nezistil   dôvod   sa   odchýliť, (ii) prečo   aj   samotné   doručovanie   verejnou   vyhláškou   bolo   realizované   v   zákonných mantineloch,   (iii)   aké   dôsledky   malo   nedodržanie   koncentračnej   zásady   zo   strany sťažovateľa   a   (iv)   ako   sa   vysporiadal   s   občianskoprávnou   námietkou   týkajúcou sa vlastníctva pozemku sťažovateľom a prístupom stavebníka k stavbe. Ústavný súd preto konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by   bolo   možné   konštatovať   len   v prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil od znenia príslušných   ustanovení zákona, že by tým   zásadne poprel   ich   účel   a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

12.   V   rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   odpovedá   na   všetky   odvolacie   dôvody a námietky   sťažovateľa,   nie   je   arbitrárny   a   zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nenamieta jeho porušenie zo strany najvyššieho súdu, ale naopak zo strany správnych orgánov, a najvyššiemu súdu iba vyčíta, že (podľa jeho názoru) nezákonný postup správnych orgánov ako zákonný aproboval. Ako však vyplýva zo skôr   uvedeného,   aj   v   tomto   smere   ústavný   súd   posúdil   rozsudok   najvyššieho   súdu ako ústavne konformný a akceptovateľný a vo výklade jednoduchého práva nezistil taký exces, ktorý by vyžadoval ústavno-súdnu korekciu.

13. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je zvýraznené aj jej   vnútornou   štruktúrou.   V   jej   rámci   totiž   prevažuje   snaha   sťažovateľa   predložiť ústavnému   súdu   svoj   pohľad   na   výklad   jednoduchého   (v   zmysle   podústavného)   práva, konkrétne noriem zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov,   a   tvrdený   zásah   do   označených   práv, ktorého sa mal dopustiť najvyšší súd, nie je odôvodnený vôbec. Celkovo je sťažnostná argumentácia orientovaná najmä na rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie však v zmysle princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) nespadá do právomoci ústavného súdu, ale do právomoci všeobecných súdov.

14.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013