znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 575/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   M.,   t. č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. P. E., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3   Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru západ, oddelenia vyšetrovania ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2008 z 15. novembra 2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, 3, 5, 6 a 7 Trestného   zákona,   ako   aj   obzvlášť   závažné   zločiny.   Okrem   sťažovateľa   bolo   týmto uznesením vznesené obvinenie ďalším osobám.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „Špecializovaný   súd“)   sp.   zn.   Tp   89/2011 z 18. novembra 2011 bol sťažovateľ spolu s ďalšími štyrmi obvinenými vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a lehota väzby začala plynúť u sťažovateľa od 15. novembra 2011. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry“) podal 15. mája 2012 návrh na predĺženie väzby u sťažovateľa, ako aj ostatných obvinených. Sťažovateľ   podal   na   Špecializovanom   súde   24.   mája   2012   žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu.   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného   súdu sp. zn. Tp 42/2012 z 24. mája 2012 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu z 24. mája 2012“)   nebola   predĺžená   lehota   väzby   u sťažovateľa   a ani   u ostatných   obvinených. Špecializovaný súd zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Proti   tomuto   rozhodnutiu,   pokiaľ   ide   o   výrok   o nepredĺžení   lehoty   väzby   sťažovateľa a ostatných   obvinených,   podal   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   sťažnosť. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu“)   bolo   uznesenie   Špecializovaného   súdu   z 24.   mája   2012 zrušené   vo   výroku,   ktorým   nebola   predĺžená   lehota   väzby   sťažovateľa.   Najvyšší   súd predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do   15.   októbra   2012.   Rovnako   bola   väzba predĺžená aj ostatným spoluobvineným.

3.   Sťažovateľ   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   vyčíta   predovšetkým nedostatky v dôkladnom odôvodnení opodstatnenosti ďalšieho trvania jeho väzby. Najvyšší súd   podľa   sťažovateľa   neuviedol   konkrétne   skutočnosti,   z ktorých   by   jasne   vyplývala potreba   ďalšieho   trvania   tzv.   kolúznej   väzby   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:

„To, že Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí subsumuje pod konkrétne skutočnosti charakter, povahu, plánovitosť, organizovanosť a sofistikovanosť trestnej činnosti, ktorá mi je kladená za vinu, je len všeobecným konštatovaním bez uvedenia konkrétnych zistení, na základe ktorých dospel súd k prijatiu predmetných tvrdení a následne k prijatiu záveru o dôvodnosti kolúznej väzby.“

Sťažovateľ nepovažoval za dostatočnú ani argumentáciu najvyššieho súdu, v zmysle ktorej   mala   dôvodnosť   jeho   väzby   vyplynúť   z výpovede   chránenej   svedkyne   či   iných obvinených.   Tieto   osoby   vo   svojich   výpovediach   poukazovali   na   kolúzne   správanie sťažovateľa v minulosti. Podľa sťažovateľa tieto výpovede nemôžu poskytnúť dostatočný dôkaz o obave, že sťažovateľ by mohol konať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože tieto osoby sú buď obvinené, alebo v konaní vystupujú ako spolupracujúci   svedkovia.   Preto   podľa   sťažovateľa   existuje   reálny   predpoklad,   že   tieto osoby   môžu   vypovedať   v neprospech   ďalších   obvinených,   aby   sa   tak   vyhli   trestnému postihu, ktorý im tiež hrozí.

Podľa   sťažovateľa „Spôsob,   akým   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v prejednávanom prípade nevysporiadal s odôvodnením zákonných dôvodov väzby, nabáda posudzovať celé rozhodnutie ako nadmieru všeobecné, tézovité a po materiálnej stránke nepochybne   arbitrárne. Z   môjho   konania   ako   ani   z   iných   konkrétnych   skutočností nevyplýva obava, že budem konať kolúznym spôsobom.

Ďalej dávam do pozornosti Ústavného súdu, že v súčasnej dobe boli už v trestnej veci vypočutí   všetci   obvinení   až   na   obv.   M.   Š.   a   takmer   všetci   svedkovia,   bolo   vykonané rozsiahle dokazovanie formou iných dôkazných prostriedkov. Z doterajšieho vyšetrovania nijako nevyplynulo, že by som konal kolúznym spôsobom v čase, keď som nebol vo väzbe, resp. že tu existuje dôvodná obava, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti po mojom   prepustení   na   slobodu.   Z uvedeného   dôvodu   je   preto   úvaha   súdu,   že   mojím prepustením z väzby bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania,   len ničím nepodložená hypotéza,   ktorá sa nezakladá na žiadnych konkrétnych skutočnostiach a v rozhodnutí súdu nie je dostatočne zdôvodnená s poukazom na fakty, v súlade   s   možnosťou   riadneho   preskúmania   skutočností,   na   základe   ktorých   a akým spôsobom súd dospel k rozhodnutiu.“.

Za   ďalší   nedostatok   považuje   sťažovateľ   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom   uznesení   podľa   neho   nevysporiadal   s podmienkou   v zmysle   §   76   ods.   2 Trestného poriadku, teda že jeho prepustením na slobodu bude zmarené alebo podstatne sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Sťažovateľ   považuje   argumentáciu najvyššieho súdu týkajúcu sa tejto podmienky za všeobecnú a nedostatočnú.

Sťažovateľ v závere sťažnosti poukazuje tiež na porušenie zásady kontradiktórnosti trestného   konania   v súvislosti   s rozhodovaním   najvyššieho   súdu   o predĺžení   lehoty   jeho väzby. Porušenie vidí sťažovateľ konkrétne v tom, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa so sťažnosťou prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu Špecializovaného súdu   z 24.   mája 2012,   ktorým   nebola predĺžená lehota   väzby sťažovateľa,   a vyjadriť   sa k nej. Týmto postupom mal najvyšší súd porušiť jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, resp. základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

4.   Sťažovateľ   v závere   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal   na   ďalšie konanie a následne o nej rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 06.06.2012 pod sp. zn.: 3 Tost 20/2012, boli porušené základné práva M. Š. , nar.... v..., trv. bytom..., ul...., garantované čl.5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   17   ods.   2   a čl. 46.   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   06.06.2012   pod   sp.   zn.: 3 Tost 20/2012 sa zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k rukám advokáta JUDr. P. E. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o., so sídlom..., B., IČO :... zap. v Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Bratislava   1,   vl.  ...,   odd.  ...,   a to   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý,   musí   byť   bez   meškania a v jazyku,   ktorému   rozumie,   oboznámený   s dôvodmi   svojho   zatknutia   a s každým obvinením proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, musí byť   bez   meškania   a v jazyku,   ktorému   rozumie,   podrobne   oboznámený   s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo v prípade sťažovateľa posúdiť, či napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a jeho   postupom   mohlo   dôjsť   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom najvyššieho súdu

9. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vidí porušenie týchto práv   v postupe   najvyššieho   súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napadnutého   uznesenia, pretože   mu   nebolo   umožnené   oboznámiť   sa   s obsahom   sťažnosti   prokurátora   úradu špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 a ani sa k nej vyjadriť. Tento fakt sťažovateľ považuje za porušenie zásady kontradiktórnosti trestného konania.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   cituje   viaceré   rozhodnutia   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúce sa na ochranu práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   dohovoru.   Konkrétne   sťažovateľ   zvýrazňuje   oprávnenie: „...   byť upovedomený o všetkých dôkazoch podaných súdu“ (Meftah proti Francúzsku), alebo aby „...   každá   strana   občianskeho   (trestného)   súdneho   konania   mala   primeranú   možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom...“ (Szwabowicz proti Švédsku).  

V prvom   rade   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   bolo   rozhodnuté   o sťažnosti   prokurátora   úradu   špeciálnej prokuratúry   proti   uzneseniu   Špecializovaného   súdu   z 24.   mája   2012,   ktorým   nebola predĺžená lehota väzby sťažovateľa a ostatných spoluobvinených. Najvyšší súd napadnutým uznesením   zrušil   uvedené   uznesenie   z 24.   mája   2012   a predĺžil   lehotu   trvania   väzby sťažovateľa do 15. októbra 2012, t. j. je výsledkom konania a rozhodnutia o väzbe [§ 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku]. Týmto uznesením tak nebolo rozhodované vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

10. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ sa domáhal tiež ochrany práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru. Ústavný súd aj v tomto prípade poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými   sa   rozhoduje   o   väzbe,   nie sú   konaniami o   trestnom   obvinení   a   ani konaniami o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   ako   to   vyžaduje   citovaný   článok   dohovoru. Väzobným   konaním   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   dôjsť   k   porušeniu   práv zaručených v čl. 6 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach   čl.   5   dohovoru.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje   aj   na   stabilnú rozhodovaciu   prax   ESĽP,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   čl.   5   dohovoru   (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). To napokon vyplýva aj zo sťažovateľom citovaných rozhodnutí ESĽP k čl. 6 dohovoru,   z ktorých   obsahu   je   zrejmé,   že   sa   nepochybne vzťahujú   na   trestné   konanie, no v štádiu rozhodovania vo veci samej, t. j. o vine a trestne obvineného.

11.   Preto   tým,   že   sťažovateľovi   nebola   doručená   sťažnosť   prokurátora   úradu špeciálnej   prokuratúry   proti   uzneseniu   Špecializovaného   súdu   z 24.   mája   2012,   resp. postupom najvyššieho súdu, ktorého výsledkom bolo napadnuté uznesenie, nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru a ani jeho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, ktorých   ochrany sa   sťažovateľ v tejto časti   sťažnosti domáhal.   Za   týchto   okolností   neexistuje   vecná   súvislosť   medzi   postupom   či následne vydaným   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   väzba   sťažovateľa predĺžená,   a   namietaným   porušením   označených   článkov   ústavy   a dohovoru.   Sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na to, aby ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v   čl.   17 ods.   2   ústavy   a   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   1 písm. c) a 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

13.   Uznesením   Špecializovaného súdu   z 24.   mája 2012   nebolo vyhovené   návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa a jeho väzba   sa   nepredĺžila.   Okrem   toho   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu a tiež nebol prijatý sľub sťažovateľa na nahradenie jeho väzby. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý navrhol, aby najvyšší súd zrušil uznesenie Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 v celom rozsahu a predĺžil   lehotu   väzby   u sťažovateľa   a aj   ostatných   obvinených   o 6   mesiacov,   t.   j. do 15. decembra 2012. Najvyšší súd napadnutým uznesením vyhovel sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry a predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, ako aj ostatných obvinených, avšak iba do 15. októbra 2012, teda o 4 mesiace.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: „Najvyšší   súd   dospel   tiež   k   záveru,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu o nepredlžení   lehoty   trvania   väzby   u   obvinených   bolo   nesprávne.   Majúc   na   zreteli špecifickú funkciu väzby ako prostriedku „ultima ratio" pre zabezpečenie obvinených v rámci trestného konania, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   po zvážení všetkých okolností v danom prípade musel prisvedčiť námietkam prokurátora, že prepustením obvinených z väzby na slobodu by aj naďalej hrozila reálna obava zo zmarenia účelu trestného konania, ktorým je v zmysle § 1 Tr. por. náležité zistenie skutkového stavu a spravodlivé potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd.

V   tomto štádiu   trestného   konania aj   naďalej trvá   jeden z materiálnych   dôvodov väzby, a to podozrenie zo spáchania trestného činu. Najvyšší súd zistil, rovnako ako súd prvého   stupňa,   že   trestné   stíhanie   obvinených   pre   skutky,   pre   ktoré   im   bolo   vznesené obvinenie,   sa   vedie   dôvodne,   lebo   tieto   majú   znaky   skutkových   podstát   vyššie špecifikovaných trestných činov; existuje aj dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali (spolu s ďalšími obvinenými osobami) všetci vyššie uvedení obvinení.

Tieto   závery   sú   aktuálne   v   terajšej   situácii,   ale   rozhodnutie   o   vine   či   nevine obvinených však bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súd   sú   povinné   s   rovnakou   starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvineným ako aj okolnosti svedčiace v ich prospech. Okrem   podozrenia   ako   jedného   z   predpokladov   vzatia   obvinených   do   väzby   je v posudzovanej   veci   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   splnená   aj   ďalšia   základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Tieto skutočnosti vyplývajú z doposiaľ zabezpečených dôkazov (výpovede chránenej svedkyne Z. S., ale aj spoluobvinených – P., S.),- z výpovedí ktorých vyplýva reálna obava, že po prepustení obvinených na slobodu budú títo pôsobiť nielen na nevypočutých svedkov, ale najmä sa budú snažiť zastrašovať jednotlivých spoluobvinených, aby si tak zabezpečili alibi. V tejto súvislosti je však potrebné prihliadnuť aj na fakt, že kolúzna väzba predstavuje oproti ďalším dôvodom väzby (preventívna, úteková) ten najvážnejší zásah do základných práv, avšak aj v tomto štádiu trestného konania prevyšuje obava zo zmarenia trestného konania pred právom obvinených na osobnú slobodu. Na druhej strane, ako to nakoniec vyplýva aj zo sťažnosti prokurátora, že totiž štádium prípravného konania je už v podstate na   konci   vyšetrovania,   teda   že   po plánovaných   výsluchoch   niektorých   svedkov   - pracovníkov   Č.,   pristúpi   vyšetrovateľ   v   zmysle   §   208   Tr.   por.   k   sprístupneniu   spisu oprávneným osobám na preštudovanie a k následnému vypracovaniu príslušného návrhu pre prokurátora.

Po   zvážení   všetkých   okolností   Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   k   tomu   nebude potrebný   taký   dlhý   časový   úsek,   ako   požadoval   vo   svojom   návrhu   prokurátor,   a   preto na základe jeho sťažnosti podanej v neprospech obvinených rozhodol o kratšom obmedzení osobnej slobody obvineným väzbou, majúc ale na zreteli aj rozhodnutie č. 12 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2012; lehotu väzby u všetkých obvinených preto predĺžil o 4 mesiace, teda do 15. októbra 2012.Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej absencii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, najvyšší súd uviedol:

«Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových okolností   a   dôkaznej   situácie   v   konkrétnej   trestnej   veci   posúdi,   či   vzatie   obvineného do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno   dosiahnuť   inak.   V   posudzovanej   veci   tieto   konkrétne   skutočnosti   zakladajúce u obvinených dôvod kolúznej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná plánovité a organizovane po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky, ako aj vyznačujúca sa vysokou mierou sofistikovanosti. Ani záver o tom, že už   boli   svedkovia   vypočutí,   a   teda   odpadol   dôvod   kolúznej   väzby,   nemožno   považovať za absolútny. Pre tento dôvod väzby nie je podstatné, či tieto osoby už boli vypočuté alebo ešte nie. Aj po ich vypočutí obava môže naďalej trvať, nehovoriac o tom, že v súčasnosti sú jednotliví   obvinení   umiestnení v rôznych ústavoch   na výkon   väzby a   po ich prepustení na slobodu   možno   dôvodne   predpokladať,   že   budú  .pôsobiť   nielen   na   svedkov,   ale   aj na spoluobvinených, aby si tak zabezpečili alibi.»

14. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, prečo považoval uznesenie Špecializovaného súdu z 24. mája 2012 o nepredĺžení lehoty väzby sťažovateľa (a ďalších   spoluobvinených)   za   nesprávne.   Najvyšší   súd   zároveň   vyhodnotil   splnenie všetkých zákonom požadovaných podmienok na predĺženie lehoty väzby, ktoré považoval za riadne naplnené. Najvyšší súd zistil rovnako ako Špecializovaný súd, že skutky, pre ktoré sa   vedie   trestné   stíhanie,   boli   spáchané,   že   tieto   majú znaky trestných   činov   a zároveň existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ a ďalší spoluobvinení.

Existenciu   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku (tzv. kolúzna   väzba)   odvodil   najvyšší   súd   z dosiaľ   zabezpečených   dôkazov.   Na   rozdiel od sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uviedol aj konkrétne skutočnosti zakladajúce   dôvod   kolúznej   väzby   u sťažovateľa   a ďalších   spoluobvinených.   Sú   nimi povaha a charakter závažnej trestnej činnosti, jej organizované páchanie po dlhšiu dobu a vysoký   finančný   zisk,   ktorý   z nej   pre   obvinených,   a teda   aj   sťažovateľa   mal   plynúť. O pozornom   prístupe   najvyššieho   súdu   svedčí   aj   vyjadrenie   v napadnutom   uznesení,   že prípravné konanie je na konci a po vykonaní plánovaných výsluchoch konkrétnych svedkov pristúpi vyšetrovateľ v zmysle § 208 Trestného poriadku k sprístupneniu spisu oprávneným osobám na preštudovanie a následne k vypracovaniu príslušného návrhu pre prokurátora. Najvyšší   súd   preto   dospel   k záveru,   že   lehotu   väzby   sťažovateľa   a ostatných spoluobvinených nie je potrebné predĺžiť až o 6 mesiacov, ako to požadoval prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry v sťažnosti, ale iba o 4 mesiace (t. j. do 15. októbra 2012).

15. Z uvedeného preto vyplýva, že najvyšší súd dal primeranú odpoveď na všetky pre rozhodnutie   o väzbe   relevantné   otázky.   Odôvodnenie   preto   nemožno   považovať za všeobecné, tézovité či arbitrárne, ako to uvádza sťažovateľ.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu javí ako akceptovateľné.

Z tohto hľadiska   treba považovať pozbavenie osobnej slobody   sťažovateľa, resp. predĺženie lehoty jeho väzby za zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným v zákone, na základe rozhodnutia príslušného súdu a z dôvodov uvedených v zákone.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   uplatnil ústavne akceptovateľný a udržateľný výklad príslušných   ustanovení   Trestného poriadku. Zároveň   ústavný   súd nezistil,   že   by ich   uplatnenie vo   veci   sťažovateľa   mohlo vyvolať účinky   nezlučiteľné   s ústavou   či   dohovorom.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

16.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   nemohlo   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a ani jeho práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 dohovoru, preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012