znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 574/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., P. M., a A. H., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   namietajúcich   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 150/2011 z 18. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., P. M. a A. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014 doručená   sťažnosť   sťažovateľov   J.   M.,   P.   M.,   a A.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“,   resp. „sťažovateľ v 1. rade“, v citáciách aj „dovolateľ“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práv   zaručených   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 150/2011 z 18. februára 2014.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že «Sťažovateľ v 1. rade a právna predchodkyňa sťažovateľov v 2. a 3. rade... podali na Okresnom súde Košice II dňa   11.   9.   2007,   doplnený   podaním zo dňa   23.   7.   2008,   návrh   na určenie neplatnosti hospodárskej zmluvy o dočasnom užívaní nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 3. 5. 1982... ktorou bola záhradkárska osada Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov... Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“, pozn.) rozhodol rozsudkom sp. zn. 42 C/129/2007   zo   dňa   9.   11.   2009,   ktorým   určil,   že   hospodárska   zmluva   o   dočasnom užívaní nehnuteľností, uzatvorení dňa 3. 5. 1982..., je neplatná. Proti uvedenému rozsudku sa odvolali odporcovia v 2., 3., 4., 5. a 6. rade. Dňa 7. 12. 2010 zomrela... Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa v 1. rade pokračoval v konaní so sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade ako jej právnymi nástupcami. Krajský   súd   v   Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“,   pozn.) rozsudkom   sp.   zn. 5 Co/66/2010 zo dňa 21. 2. 2011 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal dňa 2. 5. 2011 dovolanie sťažovateľ v 1. rade. Najvyšší súd... rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 150/2011 zo dňa 18. 2. 2014, ktorý bol právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručený   dňa   7.   4.   2014,   rozhodol   tak,   že   dovolanie zamietol a žalovaným v 1. až 6. rade náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.».

3. Podľa názoru sťažovateľov „Dovolací súd vo svojom rozsudku akceptoval právne posúdenie veci odvolacím súdom bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa v 1.   rade smerujúce k tomu,   že také právne posúdenie veci,   ktoré slovami odvolacieho súdu smeruje k tomu, aby v maximálnej možnej miere poskytol taký výklad práva, ktorý umožní považovať predmetnú zmluvu za platnú, je narušením proporcionality medzi   záujmom   na   usporiadaní   vlastníctva   v   záhradkových   osadách   a   ochranou vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov.

Takýto postup dovolacieho súdu nie je v súlade s právom nielen sťažovateľa v 1. rade zakotveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale svojimi dôsledkami zasahuje aj do uvedených práv sťažovateľov v 2. a v 3. Rade, keďže ako už bolo uvedené, dopad takéhoto postupu na sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľov v 2. a 3. rade je rovnaký, keďže sa týka vlastníctva pozemkov, ku ktorým im patrí vlastnícke právo.“.

4.   Sťažovatelia   uviedli,   že „Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 5 Co/66/2010 zo dňa 21. 2. 2011 podal dovolanie len sťažovateľ v 1. rade so zreteľom na skutočnosť, že v predmetnej veci sa rozhodnutie súdu vzťahuje na všetkých účastníkov konania. Rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa v 1. rade sú dotknutí aj sťažovatelia v 2. a v 3. rade.“.

5. Sťažovatelia „sú však presvedčení, že nielen nedostatok odôvodnenia dovolacieho súdu (a predtým aj odvolacieho súdu) je porušením nimi namietaných práv, ale že takýmto porušením   a   neprípustným   zásahom   do   ich   vlastníckeho   práva   je   aj   taký   výklad a interpretácia na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktorý sa zásadným spôsobom odlišuje   od   interpretácie   týchto   právnych   predpisov   v   inak   ustálenej   právnej   teórii   aj v aplikačnej praxi súdov.“.

6. Sťažovatelia ďalej namietajú, „že dovolací súd rozhodujúc o dovolaní sťažovateľa v 1. rade, osvojil si vo veci podstatnej pre otázku či pozemky, ku ktorým im patrí vlastnícke právo   podliehajú   režimu   podľa   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   taký   arbitrárny   právny   názor, ktorého   dôsledky   sú   nezlučiteľné   s   Ústavou   SR   a   Dodatkovým   protokol   k Dohovoru... garantovanými právami sťažovateľov na ochranu ich vlastníckeho práva.“.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Práva sťažovateľov:

- právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...

- v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,

- v spojení s právom na vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a na základe zákona podľa čl. 20 ods. 4,

- právo zakotvené v Dohovore... na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1;

- v spojení s právom na ochranu pokojného užívania majetku podľa čl. 1 vety prvej Dodatkového protokolu k Dohovoru...,

- v spojení s právom na ochranu pred zbavením majetku inak ako za podmienok, ktoré   ustanovuje   zákon   podľa   čl.   1   vety   druhej   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 Cdo 150/2011 zo dňa 18. 2. 2014.

Ústavný   súd   zakazuje   Najvyššiemu   súdu...   pokračovať   v   porušovaní   práv sťažovateľov vo veci sp. zn. 1 Cdo 150/2011. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu...   sp.   zn.   1 Cdo   150/2011   zo   dňa   18.   2.   2014   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu... na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11.   Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   v petite   sťažnosti označených   základných   práv   zaručených   ústavou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom a dodatkovým   protokolom   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Cdo   150/2011 z 18. februára 2014 (pozri body 1 a 7).

12.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,   ktoré   označili   sťažovatelia,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 443/2012). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 443/2012).

13. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

14.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou, dohovorom a   dodatkovým   protokolom   garantovaných   základných   práv   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd napadnutým   rozsudkom   porušil   označené   základné   práva   (resp.   práva)   predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bodoch 3, 4, 5 a 6. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   posúdiť,   či   medzi   odôvodnením   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľmi označených základných práv podľa ústavy, resp. práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu k nemu, existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   účastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a na   základe   zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každý má právo pokojne užívať svoj majetok.

16. Z obsahu sťažnosti vyplýva (pozri tiež bod 4), že sťažovatelia v 2. a 3. rade nepodali proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 66/2010 z 21. februára 2011 dovolanie.

17. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

18.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

19.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavný súd   nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II.   ÚS   73/05, I. ÚS 243/2010).

20. Proti namietanému rozsudku krajského súdu mohli sťažovatelia v 2. a 3. rade podať dovolanie. Je zrejmé, že označení sťažovatelia nevyčerpali tento opravný prostriedok, ktorý im Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu ich základných práv.

21.   Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   títo   sťažovatelia   mali možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

22.   Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľmi   ústavný   súd   uzavrel,   že   vo   vzťahu   k   namietaným   porušeniam   práv sťažovateľov   v 2.   a 3.   rade   nie   je   sťažnosť   prípustná,   preto   ju   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

23. Pokiaľ ide o sťažovateľom v 1. rade namietané porušenie jeho základného práva podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v danej   veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa v 1. rade rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 150/2011 z 18. februára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   dovolanie sťažovateľa v 1. rade ako nedôvodné, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych   záverov.   V odôvodnení   najvyšší   súd   oboznámil   dovtedajší   priebeh   konania na okresnom súde a krajskom súde a dovolaciu argumentáciu sťažovateľa v 1. rade:„Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 1/ dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu   potvrdí.   Dovolanie   odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.).   Predmetnú hospodársku zmluvu považoval za neplatnú v zmysle § 24 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, majúc   za   to,   že   je   v   rozpore   s   právnymi   predpismi,   nakoľko   neobsahuje   náležitosti ustanovené § 9 ods. 3 zákona č. 123/1975 Zb. Pokiaľ odvolací súd vo veci aplikoval § 25 Hospodárskeho zákonníka, dovolateľ poukazoval na to, že právna teória sa už v čase, keď bola posudzovaná zmluva uzatvorená, zhodovala v názore, že rozpor s právnymi predpismi nemožno   odstrániť   výkladom   rovnako   ako   nemožno   výkladom   odstrániť   nedostatok obsahových náležitostí konkrétneho právneho úkonu. Namietal, že zmluva neobsahovala určenie doby dočasného užívania, nakoľko s výkladom tohto pojmu podaným odvolacím súdom sa nestotožnil. Taktiež nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu o splnení podmienky predchádzajúceho   súhlasu   orgánu   štátneho   hospodárskeho riadenia poľnohospodárstva. V tejto spojitosti argumentoval, že rozhodnutie MsNV z 29. decembra 1979 sa vzťahovalo k zmluve z roku 1979 uzatvorenej medzi odlišnými subjektmi, že výmera pozemkov v nej bola iná a že je neakceptovateľné, aby sa Okresná poľnohospodárska správa vo vyjadrení z 12.   decembra   1979   vyjadrovala   k   zmluve   z   3.   mája   1982.   Dovolateľ   mal   za   to,   že z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 123/1975 nepochybne vyplýva, že do dočasného užívania možno prenechať pozemky, preto výklad odvolacieho súdu o tom, že v písomne uzatvorenej zmluve pozemky nemusia byť identifikované, považoval za rozporný s týmto ustanovením.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.   s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   zastúpený advokátom   (§ 241   ods.   1   O.   s.   p.),   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedených v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., dovolací súd sa zaoberal otázkou, či nejde o prípad, kedy by a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť,   a nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené vady dovolateľ nenamietal a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Dovolací súd podľa § 242 ods. 1 O. s. p. sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na odvolacom   súde   nevyskytol   procesný   nedostatok,   ktorý   by   vykazoval   znaky   tzv.   inej procesnej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Ani vada tejto povahy nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Žalobca 1/ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.   Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľ namietal, že hospodárska zmluva o dočasnom užívaní je neplatná v zmysle § 24 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, pričom poukazoval na jej rozpor s § 9 ods. 3 zákona č.   123/1975   Zb.,   konkrétne   na   absenciu   dohody   o   dobe   dočasného   užívania   ako   aj predchádzajúceho   súhlasu   orgánu   štátneho   hospodárskeho riadenia poľnohospodárstva. Ďalší dôvod jej neplatnosti videl v nedostatočnej identifikácii predmetu zmluvy.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (v znení účinnom do 31.   decembra   1982)   právne   úkony   socialistických   organizácií   sú   neplatné,   ak   sú v rozpore s právnymi predpismi alebo ich účel obchádzajú alebo sú v rozpore so zásadami hospodárskej politiky Československej socialistickej republiky alebo ak ich predmetom je nemožné   plnenie.   Plnenie   nie   je   nemožné,   ak   ho   možno   uskutočniť   len   za   sťažených podmienok alebo s väčšími nákladmi alebo až po určenom čase.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby (v znení účinnom do 30. júna 1988) dočasné užívanie vzniká   písomnou   zmluvou,   uzavretou   so   súhlasom   okresného   národného   výboru po vyjadrení   príslušného   orgánu   štátneho   hospodárskeho   riadenia   poľnohospodárstva. V zmluve   treba   dojednať   spôsob   a   dobu   dočasného   užívania;   môže   sa   v   nej   dohodnúť aj primeraná odplata.

Posudzovaná hospodárska zmluva o dočasnom užívaní nehnuteľností (č. 1. 33-35 spisu) vymedzovala predmet dočasného užívania v bode 1., a to označením príslušných záhradkárskych   lokalít   nachádzajúcich   sa   v   intraviláne   obce...   s   uvedením   ich výmer. Konkrétne išlo o lokalitu... vo výmere 2,16 ha; lokalitu... vo výmere 1,32 ha; lokalitu... vo výmere 3,87 ha; lokalitu... vo výmere 3,12 ha; lokalitu... vo výmere 1,98 ha a lokalitu... vo výmere 1,14 ha. Presné vymedzenie hraníc týchto nehnuteľností bolo v zmysle bodu 2. zmluvy uvedené na priloženej výkresovej dokumentácii, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Jednotlivé záhradkárske lokality boli odovzdané do užívania konkrétnym ZO SZZ už pred uzavretím hospodárskej zmluvy, ich hranice preto medzi účastníkmi zmluvy sporné neboli. Zvolený spôsob identifikácie predmetu užívania /výkresovou dokumentáciou/ možno za   týchto   okolností   a   na   účely   danej   zmluvy   (dočasné   užívanie   nehnuteľností)   označiť za postačujúci. Skutočnosť, že geometrické plány porealizačného zamerania predmetných nehnuteľností   boli   dokončené   až   po   uzavretí   zmluvy,   nemala   preto   na   platnosť   zmluvy z hľadiska jej určitosti žiaden vplyv.

V   zmysle   §   9   ods.   3   druhej   vety   zákona   č.   123/1975   Zb.   bola   obligatórnou náležitosťou   zmluvy   okrem   spôsobu   aj   doba   dočasného   užívania.   Táto   dočasnosť   -   jej vymedzenie - predstavujúca pojmový znak tejto zmluvy však neznamenala, že by užívanie mohlo   byť   dohodnuté   len   na   dobu   presne   časovo   určenú.   Doba   užívania   musela   byť v zmluve stanovená predovšetkým čo do jej začiatku. Trvanie užívania mohlo byť v zmluve určené buď uvedením konkrétneho časového obdobia (vzhľadom na účel zmluvy najmä v rokoch), prípadne určitou okolnosťou, ktorej splnením by užívanie zaniklo, alebo aj bez časového obmedzenia, t. j. na neurčitú dobu. Takéto chápanie pojmu „doba dočasného užívania“ je súladné nielen s vtedy platnou právnou úpravou obdobných zmlúv (porovnaj napr. hospodársku zmluvu o dočasnom užívaní podľa § 348 Hospodárskeho zákonníka, ktorá výslovne rátala taktiež s neurčitou dobou užívania), ale aj s výkladom tohto termínu podávaným súčasnou právnou teóriou v súvislosti s porovnateľným inštitútom nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (porovnaj napr. Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta   Škárová,   Milan   Hulmák a kolektív,   Občanský zákoník II.   Komentár,   C. H. Beck, Praha 2008, str. 1714 - 1715). V danom prípade si účastníci v bode 4. zmluvy stanovili dočasné užívanie na určitú dobu neurčitý čas s tým, že vzniká 1. mája 1982 a neskončí bez vedomia   nadobúdateľa.   Z   tohto   slovného   vymedzenia   je   dostatočne   jasné,   že v   čase uzavretia   zmluvy   nebola   doba,   uplynutím   ktorej   skončí   užívanie,   určená   (dojednaná) uvedením   konkrétneho   časového   obdobia,   prípadne   s uvedením určitej   okolnosti,   ktorej splnením by užívanie zaniklo. Z tohto prejavu vôle zároveň vyplýva, že účastníci si dojednali dočasné užívanie nehnuteľností bez časového obmedzenia - na neurčitý čas. Keďže takéto zmluvné dojednanie o neurčitej dobe dočasného užívania (ako už bolo vyššie vysvetlené) citovanému   ustanoveniu   zákona   č.   123/1975   Zb.   nijako   neodporovalo,   dovolací   súd považuje   námietku   dovolateľa   o   chýbajúcej   dohode   o   dobe   dočasného   užívania   za neopodstatnenú.

Pokiaľ   dovolateľ   tvrdil,   že   napadnutá   zmluva   je   neplatná   z   dôvodu   absencie predchádzajúceho   vyjadrenia   príslušného   orgánu   štátneho   hospodárskeho   riadenia poľnohospodárstva, ani táto jeho námietka neobstojí. Okresná poľnohospodárska správa... sa totiž k využívaniu predmetných nehnuteľností na záhradkárske účely vyjadrila; vyplýva to z rozhodnutia Mestského národného výboru, odboru vodného a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva... z 29. decembra 1979 č. 356/138/1980 (č. l. 46-47 spisu), v ktorého odôvodnení sa pod bodom 3. uvádza, že svoj súhlas potvrdila vyjadrením z 12. decembra 1979.   Je   pravdou,   že   toto   jej   stanovisko   sa   týkalo   zmluvy   o   dočasnom   užívaní   z   13. decembra 1979, v ktorej ako nadobúdateľ vystupoval Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz ZO..., ako však správne dovodil odvolací súd, tieto skutočnosti neboli v danom prípade rozhodujúce, nakoľko účel podaného vyjadrenia bol rovnaký a všetky pozemky tvoriace predmet zmluvy z 3. mája 1982 boli zahrnuté už aj v predchádzajúcej zmluve. Správnosť tohto záveru napokon potvrdzuje aj dodatočné stanovisko k posudzovanej zmluve vydané na žiadosť žalovaného 3/ Okresnou poľnohospodárskou správou... (č. l. 79 spisu), v ktorom sa už len poukazuje na spomínané rozhodnutie MsNV s tým, že všetky záhradkárske lokality už existujú, sú oplotené a využívané vo schválenej pôdnej kultúre.

So   zreteľom   na   uvedené   posúdenie   možno   konštatovať,   že   žalobca   1/   napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené   v   §   237   O.   s.   p.   a   konanie   nie   je   postihnuté   ani   inou   vadou,   ktorá   by   mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).»

25. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

26. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa v 1. rade zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v 1. rade v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

27.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 150/2011 z 18. februára 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   okresný   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

28. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   v 1.   rade   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29.   Sťažovatelia   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietali   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 4 ústavy a porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

30. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie najvyššieho súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že označené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ako   aj   dôvody   uvádzané   sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

31. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery (bod 28) ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

32. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014