znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 574/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 M Cdo 11/2011 z 27. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 21/10 z 10. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 29. januára 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   T.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   a   práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v   konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a napokon porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 11/2011 z 27. novembra 2012 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 21/10 z 10. februára 2011 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ   sa   žalobným návrhom domáhal   proti   žalovanému   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“) zaplatenia sumy 438,16 € s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava I sčasti vyhovel žalobe sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. 16 C 238/2008 z 23. novembra 2009 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 408,29 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Krajský súd ako odvolací súd podľa § 220 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania.

3.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   boli   porušené   jeho   označené základné práva tým, že „... vec sťažovateľa nebola verejne prerokovaná v jeho prítomnosti a nemohol sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Navyše v predmetnej právnej veci, odvolací   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvostupňového   súdu   v   prospech   odporcu   pričom nerešpektoval   zistený   skutkový   stav   veci   napríklad,   v   súvislosti   so   mzdovým   listom sťažovateľa za roky 2004 a 2005. Odporca nijakým spôsobom nerozporoval údaje uvedené v   mzdových   listoch   sťažovateľa.   Preto   nie   je   zrejmé   na   základe,   akého   vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k zmene rozsudku pričom sa k tomu nemohol vyjadriť sťažovateľ   vrátane   akých   si   nepreukázateľných   údajne   ďalších   vykonaných   dôkazov. Odvolací súd porušil aj § 123 OSP.“.

4.   Ďalšie   námietky   sťažovateľa   smerovali   voči   výroku   o   náhrade   trov   konania a v tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza: „Ďalšie   porušenie   zákonnosti   odvolacím   súdom je nepochybné v priznaní náhrady trov konania v nesprávne vyčíslenej sume a nesprávne určenej   advokátskej   kancelárii,   ktorá   odmieta   vyčíslenú   sumu   nakoľko   nezastupovala odporcu.   V   odôvodnení   rozsudku   sa   uvádza,   že   trovy   konania   predstavujú   odmenu predchádzajúceho právneho zástupcu za 7 úkonov právnej služby medzi ktoré boli zaradené 3 vyjadrenia k návrhu. Nie je známe podľa akého ustanovenia OSP došlo k svojvoľnému predloženiu   ďalších   dvoch   vyjadrení,   keď   ani   jeden   zo   súdov   nevyjadril   možnosť so žiadosťou predloženia o tieto ďalšie dve vyjadrenia a ani ich nevyžadoval. Na tento nedostatok odvolací súd nereagoval a tým nezistil skutočný stav veci vo vzťahu k nesprávne stanovej   výške náhrady trov   právneho   zastupovania.   Teda,   došlo k ďalšej nesprávnosti a porušenia práv sťažovateľa na spravodlivé a nestranné rozhodovanie odvolacím súdom.“

5.   Sťažovateľ   na   podklade   už   uvedenej   argumentácie   podal   generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor sa so sťažovateľom uvádzanými dôvodmi vo   vzťahu   k   výroku   o   trovách   konania   čiastočne   stotožnil   a   podaným   mimoriadnym dovolaním vytýkal protizákonnosť rozsudku krajského súdu v tom smere, že nesprávne zaviazal sťažovateľa na náhradu trov právneho zastúpenia k rukám advokátskej kancelárie H., s. r. o., B., ktorá zastupovala žalovaného len v odvolacom konaní a ktorá si náhradu trov konania neuplatnila, pričom podľa názoru generálneho prokurátora povinnosť platby trov konania mala smerovať k rukám advokátky JUDr. M. T., ktorá zastupovala žalovaného v konaní   na   prvom   stupni   a   ktorá   trovy   konania   aj   vyčíslila.   Iné   námietky   generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní neuviedol.

6. Uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté.   Sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   napáda   uznesenie   najvyššieho   súdu z identických dôvodov, ktorú uviedol vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (bod 4).

7. V petite sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, zrušil uznesenie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a vrátil vec na nové konanie najvyššiemu súdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a trovy konania.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených základných práv

rozsudkom krajského súdu

11.   Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém   ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

12. Z obsahu sťažnosti   a k nej pripojených príloh   vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a to napriek tomu, že v jeho veci boli dané dovolacie dôvody podľa § 238 ods. 1 OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

13.   Keďže   sťažovateľ   mohol   a   mal   na   ochranu   svojich   základných   práv   využiť dovolanie, ktoré pre neho v okolnostiach prípadu predstavovalo účinný právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavný súd bol nútený jeho sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku krajského súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

14.   Nad rámec uvedeného ústavný   súd   k   argumentácii sťažovateľa, podľa   ktorej „... odvolací súd vedome zavádza, klame a porušuje § 115a ods. 1 OSP nakoľko sťažovateľ ako   účastník   konania   nikdy   nedal   súhlas   s   rozhodnutím   vo   veci   bez   nariadenia pojednávania   a   ani   výslovne   sa   nevzdal   svojho   práva   na   verejné   prerokovanie   veci“ uvádza,   že   sťažovateľ   sa   mylne domnieva,   že   nariadenie   pojednávania   pred   odvolacím súdom je závislé od jeho prejavenej vôle. Odvolací súd je povinný skúmať, či v tom-ktorom prípade nie sú naplnené podmienky dikcie § 214 ods. 1 OSP, a ak zistí, že nie sú (pričom sťažovateľom   namietaná   potreba   zopakovania   alebo   doplnenia   dokazovania   je   zásadne na úvahe súdu), môže o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania. K namietanému porušeniu § 115a ods. 1 OSP ďalej ústavný súd dopĺňa, že z predloženej sťažnosti je zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal vo veci niekoľko pojednávaní, a teda vo veci sťažovateľa ani len nezvolil postup podľa § 115a ods. 1 OSP. V naznačených súvislostiach preto z pohľadu ústavného   súdu   nie   sú   dané   žiadne   dôvody,   ktoré   by   signalizovali   možné   porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci zo strany konajúcich všeobecných súdov. Postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej   veci,   nemožno   považovať   za porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

K namietanému porušeniu označených základných práv

uznesením najvyššieho súdu

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

17. Podstata mimoriadneho dovolania, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, spočívala v posúdení právnej otázky, komu patrí náhrada trov konania (či ide o nárok advokáta alebo o nárok účastníka) a výklad a aplikácia ustanovenia § 149 ods. 1 OSP   v   prípade,   že   účastníka,   ktorému   má   byť   prisúdená   náhrada   trov   konania, už nezastupuje pôvodný advokát, ktorý poskytol právne služby v súdnom konaní a vykonal aj úkony potrebné na priznanie náhrady trov konania, t. j. uplatnil nárok na náhradu trov konania a tieto vyčíslil, ale zástupcom je nový advokát.

18.   Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   uznesenia   vysporiadal   s   nastolenou   právnou otázkou takto:

«Ak je účastník zastúpený advokátom a prisudzuje sa mu náhrada trov konania, ktorú zaviazaný účastník je povinný zaplatiť na účet advokáta, je irelevantné, či ide o trovy, ktoré vynaložil priamo účastník alebo ich za neho hradil advokát. Vzájomné nároky tohto zastúpeného účastníka a jeho advokáta sú ich vnútorným vzťahom. Náhradu trov konania súd   priznáva   účastníkovi   a   jeho   advokát   je   len   platobným   miestom   na   zaplatenie   tejto náhrady; tento nárok preto nemôže advokát vo vlastnom mene úspešne vymáhať v rámci exekúcie (porovnaj tiež dôvody v R 33/2005). Nárok na náhradu trov konania má účastník konania,   on   je   osobou   oprávnenou   na   náhradu   trov   konania   („Ak advokát   zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania...“), nie jeho advokát, ktorý podľa § 149 ods. 1 O. s. p. predstavuje iba zákonné platobné miesto vymedzené zákonodarcom vo vete „je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi“. Táto úprava sa vzťahuje len na prípad, kedy účastníka, ktorému má byť prisúdená náhrada trov   konania,   zastupuje   advokát.   Ak   by   účastník   v   tom   čase   už   zastúpený   žiadnym advokátom nebol (§ 25 ods. 1, § 26 ods. 4 O. s. p.), aplikácia ustanovenia § 149 ods. 1 O. s. p. neprichádza do úvahy a náhradu trov celého konania (kam patria aj trovy spojené s jeho   už   skončeným   zastúpením   advokátom   či   advokátmi)   sa   uloží   zaplatiť   priamo v prospech tohto (už advokátom nezastúpeného) účastníka. Ak mal počas konania účastník postupne viacerých advokátov a v čase rozhodovania je zastúpený advokátom, zákonným platobným miestom pre náhradu trov celého konania (vrátane trov spojených so zastúpením predošlými advokátmi) je tento – v poradí posledný – advokát (porovnaj k tomu aj príslušnú odbornú literatúru, napr. Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní rád I, Komentár, C. H. Beck, Praha 2009, 1. vydanie, str. 1003; Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, str. 386-387).

Odvolací   súd   v   intenciách   podaných   právnych   záverov   správne   aplikoval ustanovenie § 149 ods. 1 O. s. p., keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, a to Advokátskej kancelárii H., s. r. o., B. V čase jeho rozhodovania predsa zastúpenie odporcu advokátkou JUDr. M. T. už netrvalo a práve uvedené (nové) advokátske zastúpenie odporcu predstavovalo aktuálne zákonné platobné miesto.»

19. Ústavný   súd vo svojej   konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad   aplikovaných   právnych   predpisov   a   dostatočne odôvodňuje   svoj   výrok.   V   uznesení   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda vyžadujúcim   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie je vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora.

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

22. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva priama súvislosť medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   alebo   právom na verejné   prerokovanie   veci   a   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri aj bod 14). Ústavný súd ďalej poznamenáva, že skutočnosť, že konajúce súdy neakceptovali argumentáciu sťažovateľa, nemá za následok porušenie   jeho   základných   práv.   Právo   na   súdnu   ochranu   neznamená   procesný   úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97). Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

23. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že „generálny prokurátor vedome neuviedol všetky evidentné a preukázateľné porušenia zákonnosti, ale obmedzil sa len na nesprávne uvedenie   mena   advokáta...“,   ústavný   súd   naostatok   uvádza,   že   je   výlučne   na   zvážení generálneho   prokurátora,   s   ktorými   skutočnosťami   uvedenými   v   podnete   sa   stotožní a argumentačne ich pojme do mimoriadneho dovolania, keďže z ustanovenia § 243e a nasl. OSP možno tiež vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi, a nie účastníkovi konania.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp. pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013