znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 574/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátom JUDr. S. D., K., vo veci   namietaného   porušenia čl. 1   a čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a   jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii   (zamestnaní   a povolaní)   a práva   podľa   čl.   6   Medzinárodného   paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená   sťažnosť   B.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   čl.   1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základných práv podľa čl.   35   ods.   1   a 3,   čl.   36   a čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   a čl.   37   ods.   3   Listiny základných   práv   a slobôd   [(ďalej   len   „listina“),   sťažovateľka   zrejme   nesprávne   uviedla v petite sťažnosti čl. 37 ods. 4 listiny, pozn.], práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii a práva podľa čl. 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych   a kultúrnych   právach   (ďalej   len   „pakt   o hospodárskych   právach“)   postupom Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 6 S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v R. (ďalej len „úrad práce“) č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 bol so sťažovateľkou ukončený štátnozamestnanecký pomer „... podľa ust. § 39 ods. 1 písm. a/, § 40 ods. 2 písm. a/ a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe   v znení   platnom   a účinnom   v čase   vydanie   rozhodnutia,   a to   z dôvodu,   že   jej štátnozamestnanecké miesto malo byť zrušené“.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   úradu   práce   podala   sťažovateľka   16.   júna   2006 odvolanie, o ktorom odvolací orgán (vedúca úradu práce) rozhodnutím č. AA/2006/085853 zo 16. októbra 2006 na základe stanoviska poradnej komisie rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol a rozhodnutie č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 potvrdil.Sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) 28. decembra 2006 domáhala preskúmania uvedených rozhodnutí žalovaného (úradu práce,   pozn.),   t.   j.   rozhodnutia   z 1.   júna 2006, ako aj rozhodnutia   odvolacieho   orgánu, vedúcej úradu práce č. AA/2006/085853 zo 16. októbra 2006 „... podľa 2. hlavy 5. časti OSP... “.

Okresný   súd   postúpil   uznesením   zo   4.   januára   2007   vec   sťažovateľky   vecne a miestne príslušnému krajskému súdu. Krajský súd vyzval uznesením sp. zn. 6 S 25/2007 z   13.   marca   2007   sťažovateľku   na   doplnenie   návrhu   a tiež,   aby   si   v súlade   s § 250a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zvolila advokáta na zastupovanie, pretože v uvedenom konaní sa vyžaduje povinné právne zastúpenie. Na jej žiadosť jej krajský súd 16.   mája   2007   ustanovil   v konaní   v   jej   právnej   veci   právnu   zástupkyňu   (advokátku). Ustanovená právna zástupkyňa písomným podaním doručeným súdu 12. júla 2007 doplnila žalobu sťažovateľky.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 25/2007 z 26. júna 2008 žalobu sťažovateľky zamietol,   pričom   sa „...   pri   rozhodovaní   o veci   zaoberal   iba   skutočnosťami,   ktoré sťažovateľka výslovne uviedla v Návrhu na začatie konania zo dňa 21.12.2006“. Krajský súd sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré boli uvedené v administratívnom spise žalovaného, zároveň sa však nezaoberal ani argumentáciou vyjadrenou v doplnení žaloby, ktorú podala sťažovateľka, zastúpená právnou zástupkyňou, na krajskom súde 12. júla 2007. Krajský súd tento postup odôvodnil tým, že tieto ďalšie dôvody vyjadrené v doplnení žaloby z 12. júla 2007 boli uplatnené až po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby podľa § 250b OSP. Krajský súd dospel k uvedenému záveru aj napriek tomu, že sťažovateľke ustanovil právnu zástupkyňu na zastupovanie až po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Proti rozsudku krajského súdu 26. júna 2008 podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že sa súd pri rozhodovaní o jej žalobe nezaoberal všetkými uplatnenými   argumentmi,   ale   iba   tými,   ktoré   boli   výslovne   uvedené   v jej   žalobe z 21. decembra 2006. Zároveň sťažovateľka poukázala na to, že ustanovenia § 126, § 138 a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 312/2001 Z. z.“), na základe ktorých bolo rozhodované   o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľky,   sú „...   v príkrom rozpore   s ust.   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a   čl.   36   písm.   b/   Ústavy   SR...“,   pretože   o odvolaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru rozhodovala vedúca úradu, teda osoba, ktorá bola v zmysle § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. zároveň orgánom príslušným na rozhodovanie v prvom   stupni.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Sťažovateľka podala proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 131/2009 z 23. septembra 2009 tak, že konanie bolo zastavené.

3.   Sťažovateľka   napadla   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   203/2008 z 2. apríla   2009,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S 25/2007   z 26.   júna   2008 sťažnosťou na ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky nálezom sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28.   júla   2011,   ktorým   vyslovil,   že   postupom   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky vedenej   pod   sp.   zn.   8   Sžo   203/2008   a jeho   rozsudkom   z 2.   apríla   2009   bolo   porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny v spojení so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd zároveň zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd tak opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 S 25/2007 z 26. júna 2008. Vzhľadom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. júla 2011 najvyšší súd zrušil z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP rozsudok krajského súdu z 26. júna 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd viazaný závermi v uvedenom náleze ústavného súdu dospel k záveru, že pokiaľ krajský súd vo veci sťažovateľky nepreskúmal komplexne aj jej námietky uvedené v odvolaní zo 16. júna 2006 proti   rozhodnutiu   žalovaného   o ukončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   a v doplnení žaloby   podanej   na   krajskom   súde 12.   júla   2007,   porušil   základné   právo   sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy. Krajskému   súdu   preto   uložil   v medziach žaloby dôsledne vysporiadať sa aj s týmito námietkami sťažovateľky.

4.   Krajský   súd   preto   opätovne   preskúmal   napadnuté   rozhodnutia   žalovaného v rozsahu   a dôvodoch   uvedených   v   žalobe   vrátane   dôvodov   uvedených   v odvolaní sťažovateľky   zo   16.   júna   2006   proti   rozhodnutiu   žalovaného   o ukončení štátnozamestnaneckého   pomeru   a v doplnení   žaloby   podanej   na   krajskom   súde 12.   júla 2007. Krajský súd sa zároveň tiež oboznámil s administratívnym spisom odporcu a dospel znovu   k záveru, že   žaloba sťažovateľky   nie   je dôvodná.   Krajský   súd rozhodol   vo   veci sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 6 S 25/2007 z 12. januára 2012 tak, že žalobu zamietol a nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 13/2012 z 24. mája 2012, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012.

5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta v zásade dva okruhy nedostatkov, ktoré majú mať za následok porušenie jej označených práv:

a) k porušeniu práv sťažovateľky malo dôjsť jednak v postupe žalovaného – úradu práce, a následne aj konajúcich súdov, pretože tá istá osoba (vedúca úradu) bola oprávnená rozhodovať v správnom konaní ako prvostupňový orgán a na základe stanoviska odvolacej komisie, ktorú táto osoba sama kreuje, aj ako odvolací orgán. Sťažovateľka namieta nesúlad § 126, § 138 a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36 ústavy a v sťažnosti uvedenými ustanoveniami medzinárodných dohovorov,

b) zároveň mali byť porušené práva sťažovateľky v konaní pred súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom), pretože jej nezabezpečili plnú ochranu jej práv, ktoré mali byť porušené   v konaní   pred   správnymi   orgánmi.   V tejto   súvislosti   poukázala   sťažovateľka opakovane   na „...   absenciu   nestrannosti   orgánu,   ktorý   rozhodol   o jej   odvolaní   voči rozhodnutiu   o skončení   štátno-zamestnaneckého   pomeru“.   Podľa   sťažovateľky   je   totiž právomoc   súdov   v správnom   súdnictve   obmedzená   iba   na   preskúmanie   zákonnosti napadnutých   rozhodnutí   správnych   orgánov.   Preto   v prípade,   ak   boli   splnené   všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   pre   vydanie   rozhodnutia   správneho   orgánu,   súd nedisponuje právomocou takéto rozhodnutie zrušiť, čo „... evokuje formalizmus ochrany práv   sťažovateľky   a jej   právo   na   nezaujatý   a nestranný   orgán,   ktorý   by   rozhodol   o jej základných právach“. Tým bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 13 dohovoru. Zároveň sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 listiny, práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   dohovoru,   práva   podľa   čl. 26   paktu,   práva   podľa čl. 1 Dohovoru   o   diskriminácii   (zamestnaní   a   povolaní)   a   práva   podľa   čl.   6 paktu o hospodárskych   právach postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012. Zároveň požaduje zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 13/2012 z 24. mája 2012 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Napokon žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie „vo výške 10.000,- €“ a úhrada trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí. Z obsahu sťažnosti zistil, že podstatná časť argumentácie   sťažovateľky   sa   sústredila   na   vyjadrenie   nesúhlasu   s tým,   že   okolnosti skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru boli žalovaným – úradom práce a následne aj konajúcimi súdmi posudzované podľa § 126, § 138 a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. Tieto ustanovenia sú podľa sťažovateľky v rozpore s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36 ústavy, ako aj v sťažnosti uvedenými ustanoveniami medzinárodných dohovorov. V tejto súvislosti ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   v   konaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   oprávnený   rozhodnúť   (v   prípade,   že sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti),   či   konaním, opomenutím   alebo iným aktom označeného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva alebo slobody, nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   medzinárodnou   zmluvou   a   v   závislosti od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa (I. ÚS 414/2010, PL. ÚS 34/07). Sťažovateľka ako fyzická osoba totiž nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť je v tejto časti podaná niekým, kto nie je oprávnený podať takýto návrh, bolo potrebné ju v tejto časti odmietnuť pri jej predbežnom prerokovaní ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10.   Vzhľadom   na   uvedené   ostalo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť   namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 25/2007 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho   rozsudkom   z 12.   januára   2012   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 13/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 24. mája 2012.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 12. januára 2012

11.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   v daných   okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 12. januára 2012. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv v súvislosti s postupom krajského súdu ako súdu prvého stupňa v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom podaním odvolania proti nemu. Túto možno aj sťažovateľka reálne využila   a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z 12.   januára   2012   už   bol   predmetom posúdenia najvyšším súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudku z 12. januára 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 24. mája 2012

12.   Sťažovateľka   v tejto   časti   sťažnosti   vyjadruje svoju   nespokojnosť   s rozsahom právomoci súdov v správnom súdnictve. Vo veci sťažovateľky išlo o konanie podľa druhej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   o rozhodovanie   o žalobách   proti rozhodnutiam   a postupom   správnych   orgánov   ako   súčasti   správneho   súdnictva.   Súdy preskúmavali zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného (úradu práce), no nedisponovali právomocou   odstrániť   sťažovateľkou   tvrdenú   zaujatosť   správneho   orgánu,   ktorá   mala spočívať v tom, že tá istá osoba (vedúca úradu) rozhodovala vo veci sťažovateľky ako prvostupňový   orgán   a na základe   stanoviska   odvolacej   komisie,   ktorú   táto   osoba   sama kreuje, aj ako odvolací orgán.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Preto každá osoba,   ktorá   sa   cíti   poškodená   takýmto   rozhodnutím,   má   právo   dovolať   sa   súdu   ako nezávislého   orgánu,   a vyvolať   tak   konanie,   v ktorom   už   správny   orgán   nebude   mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Súdy zrušia napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, a prípadne aj správneho orgánu prvého stupňa, keď v napadnutom rozhodnutí, prípadne predchádzajúcom postupe správneho orgánu zistia niektorú z vád uvedenú v § 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP. Ide o široký rozsah nedostatkov a pochybení týkajúcich sa zisťovania skutkového stavu, právneho   posúdenia   veci,   úplnosti   spisového   materiálu,   ako   aj   procesných   pochybení správneho   orgánu.   Preto   nemožno   súhlasiť   s názorom   sťažovateľky   o nedostatočnej právomoci   súdov   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   žalovaného   (úradu   práce),   ktorým bolo potvrdené   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   o skončení   jej štátnozamestnaneckého pomeru či o formalizme ochrany jej práv zo strany súdov. Podstata argumentácie sťažovateľky je však aj v tejto časti sťažnosti namierená predovšetkým proti hmotnoprávnej   úprave   zákona   č. 312/2001   Z. z.,   podľa   ktorej   sa   postupovalo   v prípade sťažovateľky.   V tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   článok   9   odôvodnenia   tohto uznesenia,   podľa   ktorého   sťažovateľka   nie   je   oprávnená   na   podanie   návrhu   na   začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, pretože nepatrí do okruhu osôb   oprávnených na podanie takého návrhu podľa   čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde.

13. Ústavný súd však s záujme zachovania materiálnej ochrany práv sťažovateľky preskúmal   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 24.   mája   2012,   ako   aj   napadnuté   konanie najvyššieho súdu, ktoré mu predchádzalo z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Vychádzajúc   z takto   vymedzenej   právomoci   ústavného   súdu   bolo   jeho   úlohou posúdiť, či rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského   súdu   z 12.   januára   2012,   prípadne   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom konaní mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľky. V odôvodnení napadnutého rozsudku   po   prepise   dôvodov   rozsudku   krajského   súdu,   opise   dôvodov   odvolania sťažovateľky   a vyjadrenia   žalovaného   najvyšší   súd   popísal   skutkový   stav   vo   veci sťažovateľky. Najvyšší súd skutkový stav zistil zo súdneho spisu, ako aj administratívneho spisu žalovaného a následne sa podrobne zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľky. Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   citoval   príslušné   ustanovenia zákona č. 312/2001   Z. z.,   ktoré   sa   aplikovali   v   prípade   sťažovateľky.   Následne   sa korektne vysporiadal s argumentáciu sťažovateľky, ktorá namietala ako nedostatok právnej úpravy fakt, že ako odvolací orgán v jej veci rozhodovala vedúca úradu (na základe stanoviska odvolacej komisie), ktorá rozhodovala aj ako prvostupňový orgán. Najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012 aj z hľadiska námietok sťažovateľky, ktoré uplatnila v odvolaní proti   rozhodnutiu žalovaného o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru a v doplnení žaloby z 12. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu z 24. mája 2012 vrátane jeho postupu v napadnutom konaní bol v intenciách nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. júla 2011.

14.   Ústavný   súd   preto   hodnotí   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 24.   mája   2012   ako dôkladne   a kvalifikovane   odôvodnený.   Záver   najvyššieho   súdu   o správnosti   rozsudku krajského súdu z 12. januára 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá nemožno rozhodne   považovať   za   svojvoľný,   resp.   zjavne   neodôvodnený.   Najvyšší   súd   preto rozsudkom z 24. mája 2012, prípadne postupom v napadnutom konaní, nemohol porušiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a ani právo na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto   nedostatky   rozhodne   nevykazuje, a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

15. Obdobne ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky aj   v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného   v čl.   37   ods.   3   listiny   a práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13 dohovoru.

Sťažovateľka   sťažnosť   v tejto   časti   vôbec   bližšie   neodôvodňuje   a ústavný   súd z popísaného priebehu konania nezistil nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by najvyšší súd v napadnutom   konaní   pristupoval   k sťažovateľke   ako   účastníkovi   odvolacieho   konania diskriminačne v porovnaní s prístupom k žalovanému.

Rovnako   ústavný   súd   nezistil   porušenie   práva   sťažovateľky   na   účinný   opravný prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru.   Krajský   súd   rozsudkom   z 12.   januára   2012   žalobu sťažovateľky zamietol, proti ktorému sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   z 24.   mája   2012,   ktorým   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil. O odvolaní sťažovateľky tak bolo rozhodnuté príslušným súdom, urýchlene a nepochybne kvalifikovane, ako už bolo konštatované v bode 14 odôvodnenia tohto uznesenia. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

16.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012