znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 573/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   INPEX   MT,   s.   r.   o., Rakovo 179,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Silviou   Tatarkovou,   AK   JUDr.   Silvia Tatarková, s. r. o., E. B. Lukáča 2, Martin, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 47/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti INPEX MT, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014 doručená sťažnosť spoločnosti INPEX MT, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 Cob 47/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného v súdnom   spore „o   zaplatenie   4 298   eur   s   príslušenstvom“ (z   titulu   bezdôvodného obohatenia)   vedenom   na Okresnom   súde   Martin   (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 18 C 106/2013.   Okresný   súd   uznesením   zo   7.   novembra   2013   pripustil,   aby   z konania vystúpil žalovaný sťažovateľ „a aby na jeho miesto do konania vstúpila ako žalovaná Iveta Hlaváčová   INPEX...“.   Okresný   súd   súčasne   uložil   žalobcovi   povinnosť   nahradiť sťažovateľovi   trovy   konania.   O odvolaní   žalobcu   krajský   súd   namietaným   uznesením z 20. marca 2014 zmenil uznesenie okresného súdu tak, „že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „je... nepochybné, že dôvod zámeny účastníka na strane žalovaného/sťažovateľa   spôsobil   žalobca...   a teda   je   povinný   nahradiť   vzniknuté   trovy konania“.

4. Sťažovateľ sa domnieva, „že pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady trov konania odvolacím súdom bola použitá taká aplikácia zákonných ustanovení, ktorá popiera účel a zmysel práva na náhradu trov konania, nakoľko odvolací súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, čím mu odoprel ochranu práv zakotvených v ústavnom poriadku. Stalo sa tak napriek tomu, že sťažovateľ sa stal účastníkom súdneho konania bez svojho pričinenia a vinou žalobcu v konaní muselo dôjsť k zámene účastníkom konania.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy..., právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa, čl. 46. ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny..., právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl.   37   ods.   2   Listiny...   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru... uznesením Krajského súdu... sp. zn. 13 Cob/47/2014 zo dňa 20. 03. 2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 13 Cob/47/2014 zo dňa 20. 03. 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3.   Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 381,82 €...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval na neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom   (body   1 a 5) uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 47/2014 z 20. marca 2014, keď tvrdil, že odvolací súd porušil tieto práva, keď zmenil prvostupňové rozhodnutie v časti o trovách konania podľa jeho názoru v jeho neprospech.

8. Podľa čl. 46 ods. l ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi...

Podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

9. Podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech   len   čiastočný,   súd   náhradu   trov   pomerne   rozdelí,   prípadne   vysloví,   že   žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil,   že   konanie sa   muselo   zastaviť,   je povinný uhradiť jeho trovy.   Ak   sa   však   pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania   odporca.   Podľa   §   224   ods.   1   OSP   ustanovenia   o trovách   konania   pred   súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách konania   (namietal   nesprávne   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a naň   nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mal krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

11.   V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

12.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať, či všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu   možno   pokladať   za   udržateľné   (obdobne   I. ÚS   17/00,   I. ÚS   93/08, I. ÚS 373/2012).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone,   a dospel   tiež   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zmenil prvostupňové uznesenie o trovách   konania, aj náležite odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení podstaty skutkovej a právnej argumentácie okresného súdu oboznámil odvolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného (sťažovateľa) k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Krajský súd... ako súd odvolací (§10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania zmenil podľa ust. § 220 O. s. p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Za   aplikácie   vyššie   citovaného   zákonného   ustanovenia   krajský   súd   preskúmaval uznesenie   okresného   súdu   v   napadnutom   výroku   o   trovách   prvostupňového   konania v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 29. 11. 2013.

Podstatou odvolania žalobcu bola námietka nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho   právneho   posúdenia   pri   priznaní   náhrady   trov   prvostupňového   konania žalovanému, pokiaľ okresný súd postupoval podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p... Pre posúdenie odvolania podaného žalobcom sa krajský súd oboznámil s obsahom spisového   materiálu   a   priebehom   konania   pred   okresným   súdom,   ktoré   predchádzalo vydaniu   napadnutého   uznesenia.   Zistil,   že   žalobca   sa   návrhom   na   vydanie   platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Martin dňa 05. 03. 2013 domáhal uloženia povinnosti žalovanému   zaplatiť   žalobcovi   sumu   vo   výške   4.298   Eur   s   príslušenstvom   titulom bezdôvodného   obohatenia.   V   dôvodoch   žaloby   uviedol,   že   na   základe   výzvy   zo   strany žalovaného dňa 27. 11. 2012 uskutočnil v prospech žalovaným určeného účtu č... vedeného v Slovenskej sporiteľni úhradu sumy 4.298 Eur. Po následnom posúdení okolností žalobca usúdil, že so žalovaným neuzavrel žiadnu zmluvu, ani nevstúpil do žiadneho iného právneho vzťahu, preto usúdil, že uvedenú platbu uskutočnil bez právneho dôvodu a žiadal ju vrátiť. Vo veci okresný súd v skrátenom konaní vydal platobný rozkaz č. k. 1 Rob/140/2013-18 zo dňa 22. 5. 2013, proti ktorému v zákonnej lehote podal žalovaný odpor, v rámci ktorého uviedol,   že   účet,   na   ktorý   žalobca   previedol   požadovanú   čiastku,   nepatrí   žalovanému a súčasne   namietal   nedostatok   pasívnej   legitimácie   z   dôvodu,   že   so   žalobcom   nebol v žiadnom právnom vzťahu. Na   základe   vykonaného   dokazovania   žalobca   na   pojednávaní   dňa   24.   10.   2013 uskutočnil   procesný   návrh,   ktorý   okresný   súd   s   odkazom   na   ust.   §   92   ods.   4   O.   s.   p. vyhodnotil ako návrh na zámenu účastníkov v zmysle § 92 ods. 4 O. s. p. a za splnenia podmienok vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 4 O. s. p. návrhu žalobcu na zámenu účastníkov konania   na   strane žalobcu   vyhovel,   tak,   že   pripustil,   aby doterajší žalovaný z konania vystúpil   a   na   jeho   miesto   vstúpila   Iveta   Hlaváčová   INPEX,   s   miestom   podnikania 038 42 Rakovo 179 (správne malo byť uvedené 038 42 Rakovo 110), IČO: 33 775 788 Podľa § 92 ods. 4 O. s. p. za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť. K zámene osoby účastníka za konania dochádza vtedy, ak sa ukáže, že pôvodný účastník nie je vecne legitimovaný, a to buď až v priebehu konania, alebo od začiatku konania.   Účelom   tohto   inštitútu   je   teda   konvalidácia   nedostatku   vecnej   legitimácie účastníka, ktorá existuje od počiatku. Zámena účastníkov podľa vyššie uvedeného § 92 ods. 4 O. s. p. má význam napríklad po zistení, že pôvodne označený účastník nie je aktívne alebo   pasívne   legitimovaný   a   vykonanie   zámeny   je   teda   nevyhnutné   pre   dosiahnutie úspechu v konaní. Keďže vykonaním zámeny pôvodný účastník prestáva byť účastníkom konania, súd musí, keď zámenu pripúšťa, súčasne, bez návrhu, rozhodnúť o náhrade trov konania, pokiaľ ide o zameneného účastníka.

Krajský súd uvádza, že pre rozhodovanie o trovách konania vo všeobecnosti platí, že náhradu   trov   sporového   konania   ovláda   zásada   úspechu   vo   veci,   ktorá   je   doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli,   uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. Vzhľadom   k   tomu,   že   v   prípade   rozhodnutia   o   zámene   účastníka   konania   nejde o rozhodnutie   vo   veci,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sa   postupuje   v   zmysle   zásady   úspechu a neúspechu   toho   -   ktorého   účastníka   konania   cez   úpravu   v   ust.   §   142   O.   s.   p., pri rozhodovaní   o   náhrade   trov   súvisiacich   s   týmto   konaním   bolo   potrebné   primerane aplikovať ust. § 146 O. s. p., a teda skúmať zavinenie. Termín zavinenia je potrebné vnímať v rovine vzťahu príčinnej súvislosti, kde príčinou je správanie účastníkov konania, teda prejav vôle spočívajúci v danom prípade v návrhu žalobcu na zámenu účastníka konania a súvisiace okolnosti - dôvody vedúce k tomuto návrhu.

Z dikcie ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., použitého v danej veci okresným súdom, je zrejmé, že prvostupňový súd mal za to, že dôvod zámeny účastníka konania na strane žalovaného spôsobil žalobca, a preto je povinný nahradiť trovy konania a nejde o prípad podľa ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p...

Odvolací súd je toho názoru, že pri primeranom aplikovaní ust. § 146 ods. 2 veta prvá a druhá O. s. p. je potrebné otázku, či a ktorý účastník konania zavinil, že došlo k podaniu návrhu a následne za splnenia zákonných podmienok k rozhodnutiu o zámene účastníka konania na strane žalovaného, posudzovať nielen podľa procesného výsledku, ale i príčinnej súvislosti vedúcej k podaniu tohto návrhu. Procesná situácia v danej sporovej veci podľa názoru odvolacieho súdu nedávala priestor k aplikácii prvej vety ust. § 146 ods. 2 O. s. p., pretože bolo nevyhnutné prihliadnuť k tvrdenej skutočnosti, ktorá viedla žalobcu k podaniu návrhu na zámenu účastníka konania na strane žalovaného, keďže sporové konanie, ktoré žalobca vyvolal doručením žaloby voči žalovanému,   malo   prepojenie   na   výzvu   -   e-mail   od   P.   H.   ( inpex@inpex.sk ) zo   dňa 27. novembra 2012, v ktorom bolo žalobcovi oznámené bankové spojenie pre úhradu faktúr za   nájomné,   Banka:   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   Bratislava,   IBAN:...,   BICSWIFT:...,   s textom „obratom nám zašlite potvrdenie o prijatí tejto správy“, a uvedený ako podpísaný I. H. Následne zo žalobcom predloženého dokladu UniCredit Bank - História transakcií bolo zistené, že v prospech vyššie označeného účtu bola žalobcom vykonaná transakcia, a to Názov účtu: NWT a. s., Dátum zaúčtovania: 27. 11. 2012, Suma: -4.298,00 Eur, Kód banky partnera: 0900, Názov banky partnera: Slovenská sporiteľňa a. s., Číslo účtu partnera:..., Popis pre príjemcu: „nájem“, Variabilný symbol: 63469511, ktorá suma bola predmetom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade tak z hľadiska časových súvislostí, a to listinný dôkaz - e-mail zo dňa 27. Novembra 2012, list žalobcu - výzva na vrátenie sumy 4.298 Eur adresovaný spoločnosti INPEX MT, s.r.o. k rukám konateľa spoločnosti, so sídlom Rakovo 179 zo dňa 17. 12. 2012 spolu s podacím lístkom (č. l. 43-44, 45 spisu), ktorý zostal bez vyjadrenia, následné podanie žaloby 05. 03. 2013, a až v súdnom konaní, v zmysle návrhu žalobcu na vykonanie dotazu na Slovenskú sporiteľňu, a. s., kto je vlastníkom účtu č..., možnú zistenú skutočnosť, že vlastníkom účtu, na ktorý bola poukázaná žalovaná suma,   je Iveta Hlaváčová INPEX,   s miestom podnikania 038 42 Rakovo 179 (správne malo byť uvedené 038 42 Rakovo 110), IČO: 33 775 788, a na základe tohto zistenia procesný úkon návrhu žalobcu na zámenu účastníka konania na strane žalovaného do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2013, preto nemohlo jednoznačne platiť, že žalobca z procesného hľadiska zavinil, že pôvodný žalovaný INPEX MT, s. r. o, so sídlom Rakovo 179, 038 42 Rakovo, IČO: 36 021 245 prestal byť účastníkom konania. K tomuto záveru   odvolacieho   súdu   pristupuje   okolnosť   uvedenia   odosielateľa   e-mailovej   správy zo dňa 27.11.2012 inpex@inpex.sk, t. j. totožnosť obchodného mena pôvodného žalovaného INPEX MT, s.r.o. (od 08.09.2012) s dodatkom k obchodnému menu vstupujúcej žalovanej Iveta Hlaváčová INPEX, i v čase výzvy právneho zástupcu žalobcu a k momentu podania žaloby.

V   danom   prípade   však   nemohlo   byť   aplikované   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov konania ani ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., pre ktoré sa vyžaduje výlučné správanie sa žalovaného, ktoré je posudzované v súvislosti s uplatnenou žalobou. V danom prípade však nebolo   preukázané   výlučné   správanie   žalovaného,   pre   ktoré   žalobca   uskutočnil   návrh na zámenu účastníka konania na strane žalovaného, keďže dôvodom označenia pôvodného žalovaného v žalobe, tak ako uviedol samotný žalobca prostredníctvom právneho zástupcu do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. 9. 2013, bolo: „Trváme na uplatnenom nároku, aj keď sme si vedomí, že nie je perfektný, lebo nie je nám zrejmé, kto je vlastníkom účtu, na ktorý sme vyplatili žalovanú sumu. Z okolností celej situácie sme sa len domnievali, že sme vyplatili túto finančnú čiastku na účet vo vlastníctve žalovaného a preto sme zažalovali žalovaného. Pokiaľ by sa preukázalo, že nie je vlastníkom tohto účtu, urobíme príslušné opatrenia.“ Krajský súd uvádza, že z uvedeného vyjadrenia žalobcu, ktorý nemal jasne vyriešenú otázku vlastníka účtu vo väzbe na označenie vlastníka nehnuteľností v čl. I. bod 3. Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo dňa 30. 12. 2011, a to I. H., bytom..., tak priama   súvislosť   medzi   podaním   žaloby   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   (úhrada nájmu), t. j. správaním sa pôvodne žalovaného rovnako nebola preukázaná. Z   takto   vnímaných   okolností   veci,   časových   súvislostí   správania   sa   žalobcu a pôvodne žalovaného potom predmetná procesná situácia dala záver, že na daný právny stav nebolo možné aplikovať ust. § 146 ods. 2 O. s. p., a to ani prvú, ani druhú vetu O. s. p., preto   krajský   súd   v   rámci   konania   o   odvolaní   žalobcu   uznesenie   okresného   súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania zmenil podľa ust. § 220 O. s. p., a primerane aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s   ust.   §   146   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.   Z   rovnakých   právnych   záverov,   ako   sú   uvedené pri zdôvodnení   v   súvislosti   s   trovami   prvostupňového   konania,   bolo   postupované a rozhodované aj pri trovách odvolacieho konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo ani na náhradu trov odvolacieho konania podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.»

14. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

15. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

16.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08,   I.   ÚS   373/2012)   konštatuje,   že   práva   na   súdnu   ochranu   a v jeho   rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

17. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   pred   všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo že   bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

18.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 212 ods. 1, § 214 ods.   2, § 220, § 224 ods.   1 a § 146 ods.   1 písm. c) OSP, ktoré umožňovali zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19.   Ústavný   súd   sa   z obsahu napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   je   dostatočne   odôvodnené   a má   oporu v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu (priebehu konania) sa postaví k výroku o náhrade trov konania   (včítane   odvolacieho   konania)   a aké   ustanovenia   (právne   normy)   príslušného právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež odvolacieho konania žalovanému sťažovateľovi nepriznal. Závery krajského   súdu   nemožno   považovať   za   jednostranné   a svojvoľné   a   vzhľadom   na   ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   dôvodmi   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným porušením   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

22. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 37 ods. 2 listiny   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a arbitrárnosti   záverov (nedostatočne   zistený   skutkový stav a nesprávna aplikácia zákonných ustanovení) napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 4),   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným   článkom listiny, ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namietal. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani o porušení sťažovateľovho základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

24. Sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený) namietal porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy   ako   samostatného „základného   práva“ (body   1   a 5),   a nie   v spojitosti   s ďalšími v petite sťažnosti uvedenými právami.

Ústavný súd poznamenáva, že ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sú všeobecnými ustanoveniami k základným právam upraveným ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresované predovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným   pravidlom   ochrany   základných   práv   a slobôd.   Uvedené   základné,   resp. všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp.   medzinárodnou   zmluvou).   Keďže   v posudzovanej   veci   nebolo   zistené   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím krajského   súdu   (bod   22),   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   týchto   (tohoto)   základných interpretačných,   resp.   aplikačných   pravidiel,   a preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   aj   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom súde).

25.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   návrhom   na   zrušenie   namietaného   rozhodnutia   a priznania   mu   trov právneho zastúpenia (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014