znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 573/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., V., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 To 22/2010 zo 14. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 10/2011 z 24. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 19. septembra   2012   doručená   sťažnosť   Š.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   a   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 22/2010 zo 14. februára   2011   (ďalej   len   „uznesenie   sp.   zn.   1   To   22/2010“)   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo   V   10/2011   z   24.   novembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie sp. zn. 1 Tdo V 10/2011“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom Špeciálneho súdu v P. sp. zn. BB   3 T 3/2008 z 24. februára 2009 (ďalej̶ len „rozsudok“)   uznaný   za   vinného   v   bode   1   rozsudku   zo   spáchania   zločinu   založenia, zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   § 296   zákona   č.   300/2005   Z.   z. Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   v   bode   2 rozsudku z účastníctva k trestnému činu vraždy formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 219 ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“) účinného do 31. decembra 2005, a teda aj v čase spáchania skutku, a na podklade výroku o vine bol odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) rokov. Podľa § 39a ods. 2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol sťažovateľ   pre   výkon   trestu   zaradený   do   3.   (tretej)   nápravnovýchovnej   skupiny.   Podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „trestný poriadok“) bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť poškodenej L. N. škodu vo výške 1134,41   eur,   pričom   poškodená   bola so   zvyškom   škody   odkázaná podľa   §   288   ods.   2 Trestného poriadku na občianske súdne konanie.

3.   Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré najvyšší súd na   verejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   1   To   22/2010   zamietol ako nedôvodné. Následne matka   sťažovateľa   I.   S.,   podala   v   mene   sťažovateľa   proti uzneseniu   sp. zn.   1   To   22/2010   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní uznesením sp. zn. 1 Tdo V 10/2011 odmietol.

4.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu v odvolacom   konaní (uznesenie   sp.   zn.   1   To   22/2010)   a   dovolacom   konaní   (uznesenie sp. zn.   1 Tdo V 10/2011)   boli   porušené   jeho   označené   základné   práva,   pričom argumentačne   uvádzal   vo   vzťahu   k   obom   napadnutým   uzneseniam   totožné   dôvody. Sťažovateľ namietal:

«Zo   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   14. 02. 2011 vyplýva, že potom čo bolo prečítané ospravedlnenie môjho zvoleného obhajcu Mgr. M. P. súd   rozhodol,   že   bude   konať   za   účasti   náhradného   obhajcu,   pričom   predseda   senátu ponechal na úvahe dvoch náhradných obhajcov JUDr. T. a JUDr. S., aby sa oni rozhodli, kto z nich bude vykonávať práva môjho obhajcu a voľba padla na JUDr. T.

Najvyšší   súd   SR   pritom   nechal   bez   povšimnutia,   že   uvedený   náhradný   obhajca JUDr. O.   T.,   so   sídlom   B.   bol   opatrením   sudcu   pre prípravné   konanie   ustanovený za obhajcu obvinenému M. Č., ktorého vec bola neskôr uznesením vylúčená na samostatné konanie   a   ktorého   záujmy   sú   v   príkrom   rozpore   s   mojimi   záujmami.   Predseda   senátu Najvyššieho súdu SR predsa nemohol v žiadnom prípade očakávať, že JUDr. T. ako obhajca obvineného   (neskôr   svedka)   M.   Č.,   ktorý   mňa   ako   aj   ostatných   obvinených   usvedčuje z účasti na žalovanom skutku bude vykonávať obhajobu odrazu v môj prospech!

Dovolací   súd   sa   v   uznesení   sp.   zn.   1   Tdo   V   10/2011   nevysporiadal   s   uvedenou argumentáciou,   ale len krátko konštatoval,   že „neprítomnosť   zvoleného obhajcu možno považovať za ďalšiu prekážku v snahe zmariť verejné zasadnutie“. Podľa § 21 zákona 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o advokácii“) je advokát povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacej poskytol právne služby inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada. Samozrejme som ja pomoc JUDr.   T.   nežiadal   a   nakoľko   sa   odvolací   súd   rozhodol   vykonať   verejné   zasadnutie s náhradným obhajcom musel na určitej úrovni vziať v úvahu aj môj záujem. Skutočnosť, že JUDr. T. v zmysle § 21 zákona o advokácii nesmel prevziať moju obhajobu, pričom odvolací súd o tejto skutočnosti vedel predstavovalo prevzatie obhajoby týmto obhajcom len formálne naplnenie práva na obhajobu, nakoľko náhradný obhajca neposkytol žiadnu právnu pomoc. (m. m. I. ÚS 152/09, I. ÚS 50/04).»

5.   Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   v   prípravnom   konaní dochádzalo   bez   súhlasu   obvineného   k   opakovanej   účasti   koncipientov   na   úkonoch, čo vo veci   obzvlášť   závažného   zločinu   predstavuje   porušenie   §   36   ods.   2   Trestného poriadku a takýto úkon nie je v ďalšom konaní použiteľný ako dôkaz. Taktiež sťažovateľ namietal, že

„... v prípravnom konaní od právoplatnosti uznesenia o spojení veci (30. 03. 2007) do predloženia plnej moci na obhajobu JUDr. K. (03. 10. 2007), čo malo za následok zrušenie   ustanovenia   obhajcu,   konal   vyšetrovateľ   vo   vzťahu   ku   mne   s   ustanoveným obhajcom   JUDr.   S.   bez   toho,   aby   rešpektoval   prednosť   zvoleného   obhajcu   a požiadal o zrušenie   ustanovenia   obhajcu,   čím   porušil   §   41   ods.   2   Tr.   por.   a   moje   právo na obhajobu“.

Napokon sťažovateľ v rámci ústavnoprávnej argumentácie doplnil: „Zároveň   bolo   porušené   moje   právo   na   obhajobu,   keď   na   verejnom   zasadnutí pred Špeciálnym   súdom   v P.   zo   dňa   03.   07.   2008,   ktorého   predmetom   bolo   predbežné prejednanie   obžaloby   podľa   §   243   Tr.   por.   predseda   senátu   potom   čo   oboznámil ospravedlnenie môjho vtedajšieho obhajcu JUDr. K. rozhodol, že predmetné (č. l. 5042, str. 5   zápisnice   z   verejného   zasadnutia)   ospravedlnenie   nepovažuje   za   učinené   riadne a včas, pričom zároveň ustálil, že na základe plnej moci zo dňa 06. 07. 2004 ma obhajuje JUDr. K. (č. l. 875) a bez ďalšieho pokračoval vo verejnom zasadnutí bez môjho obhajcu JUDr. K.“

6. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ zhrňuje ním tvrdené dôvody, ktoré podľa jeho názoru majú za následok porušenie jeho základných práv:

„Skutočnosť nerešpektovania prednosti zvoleného obhajcu pred ustanoveným, účasť koncipientov   namiesto   obhajcov   –   advokátov   na   jednotlivých   úkonov   prípravného konania, neexistencia plnej moci JUDr. K. po vylúčení trestného činu vydierania podľa § 235 Tr.   zák.   na   verejnom zasadnutí   na samostatné   konanie,   ani   vykonanie verejného zasadnutia   o odvolaní s náhradným obhajcom JUDr.   T.,   ktorý podľa ustanovení §§ 36 nasl. Tr. por. ako aj podľa § 21 zákona o advokácii nemohol byť mojím obhajcom vzhľadom na kolíziu mojich záujmov so záujmami jeho klienta M. Č., ktorý svedčil proti mne a snažil sa ma usvedčiť zo spáchania trestnej činnosti, zakladá porušenie základných práv a slobôd v rozsahu namietaného v tomto bode sťažnosti.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 22/2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2011, zrušil napadnuté uznesenia a vrátil vec na nové konanie.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:... písm. c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného   výberu,   alebo pokiaľ   nemá   dostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu,   aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

12.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   k   porušeniu označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   došlo   tým,   že   najvyšší   súd   sa   v   odvolacom i dovolacom konaní nedostatočne vysporiadal s jeho argumentačnými tvrdeniami, pokiaľ ide o porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní (účasť koncipienta na úkonoch bez súhlasu obvineného) a aj v konaní pred súdom prvého stupňa (neexistencia plnej moci advokáta JUDr. K. pre úkony na verejnom zasadnutí). Naostatok sťažovateľ najvyššiemu súdu v odvolacom konaní vytýka, že vykonal verejné zasadnutie o odvolaní s náhradným obhajcom   JUDr.   T.,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   nemohol   vykonávať   obhajobu pre konflikt záujmov.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané dôvody v ústavnej sťažnosti sú   vo   svojej   podstate   zhodné   s   odôvodnením   podaného   dovolania   proti   uzneseniu najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   sp.   zn.   1   To   22/2010.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd sa v napadnutom uznesení sp. zn. 1 Tdo V 10/2011, ktorým odmietol dovolanie, vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto:

„Obvinený   bol   počas   celého   trestného   konania   zastúpený   obhajcom.   Ako   osoba so samostatnými obhajovacími právami mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré   mu   boli   kladené   za   vinu,   ako   aj   ku   vykonávaným   dôkazom,   mal   právo   odoprieť výpoveď,   ktoré   nevyužil   a   na   hlavnom   pojednávaní   vypovedal.   Rovnako   mal   aj   právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky, vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých navrhli jeho obhajcovia a klásť svedkom otázky. Všetky tieto práva mohol uplatniť aj prostredníctvom svojich obhajcov. Od 6. júla 2004 obvineného zastupoval JUDr.   K.,   ktorého   si   zvolil   v trestnej   veci   vydierania   (PPZ-38/BOK-V-I-2004). V trestnej veci   založenia,   zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   a   vraždy mu bol 18. septembra   2006   (PPZ 21/BOK-V-I-2006)   ustanovený   obhajca   JUDr.   S., 13. marca 2007 došlo podľa § 18 ods. 1 Tr. por. k spojeniu trestnej veci PPZ-34/BOK-V-1- 2004   obvinených   A.,   P.,   B.,   T.   a P.,   trestnej   veci   PPZ 38/ BOK-V-1-2004 obvinených Ch., S. a A.,   trestnej   veci   PPZ 18 BOK-V-2006   obvinených   A.,   K.   s   trestnou vecou   PPZ-21/BOK-V-1-2006   obvinených   A.,   P.,   K.,   Č.,   H.,   B.,   P.,   T.,   K.,   B.,   T.,   S. na spoločné konanie vedené pod spisovou značkou PPZ 21/BOK-V-1-2006.

Podľa   §   41   ods.   2   Tr.   por.   ak   dôjde   k   spojeniu   vecí   na   spoločné   konanie a rozhodnutie a v jednej z nich je obhajca zvolený podľa § 39 a v inej obhajca ustanovený podľa   §   40,   ustanovenie   obhajcu   podľa   §   40   zruší   v   prípravnom   konaní   na   návrh prokurátora   alebo   policajta   sudca   pre   prípravné   konanie,   ktorý   obhajcu   ustanovil, a v súdnom konaní predseda senátu, ktorý vo veci koná.

Nakoľko z citovaného ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. por. vyplýva prednosť zvoleného obhajcu pred ustanoveným, JUDr. K. sa stal obhajcom obvineného pre celú trestnú vec vedenú   pod spisovou   značkou PPZ-21/BOK-V-1-2006.   Napriek absencii   opatrenia   súdu o zrušení   ustanovenia   obhajcu   v   dôsledku   chýbajúceho   návrhu   prokurátora   nejde o porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Ustanovenie obhajcu bolo   zrušené   až   22.   októbra   2007   z   dôvodu,   že   si   obvinený   zvolil   obhajcu   JUDr.   K. bez vypovedania plnej moci JUDr. K. V súlade s § 39 ods. 4 Tr. por., mal teda obvinený v danej trestnej veci dvoch obhajcov, čo vyplýva aj zo zápisníc o predbežnom prejednaní obžaloby a hlavnom pojednávaní.

Dovolací súd ďalej konštatuje, že nie je porušením práva na obhajobu, ak súd koná za prítomnosti náhradného obhajcu. Podľa § 42 ods. 2 Tr. por. má totiž náhradný obhajca rovnaké   práva   a   povinnosti   ako   zvolený   alebo   ustanovený   obhajca;   na   hlavnom pojednávaní   a   verejnom   zasadnutí   ich   však   môže   vykonávať   iba   v   prípade   neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Zmyslom tohto inštitútu je zamedziť uskutočňovaniu obštrukcií zo strany obvinených, resp. ich obhajcov.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že na strane obvineného a jeho obhajoby boli prekážky   brániace   vykonaniu   verejného   zasadnutia,   keď   dochádzalo   k   opakovaným ustanoveniam a zvoleniam jeho obhajcov. Tieto prekážky vyvolali dôvodnú obavu zmarenia verejného   zasadnutia   opakovane   určovaného   aj   vo   veci   obvineného.   Vzhľadom na závažnosť   trestnej   veci   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   ustanovil   obvinenému ďalšieho   náhradného   obhajcu   JUDr.   S.   (ustanovenie   náhradného   obhajcu   JUDr. T. na základe   opatrenia   predsedu   senátu   súdu   prvého   stupňa   z   19.   januára   2009   nebolo zrušené a ostalo naďalej v platnosti), aby sa aj v prípade prekážok na strane zvoleného obhajcu   brániacich   mu   v   účasti   na   verejnom   zasadnutí,   ako   aj   v   prípade   náhlej, neočakávanej   prekážky   na   strane   náhradného   obhajcu   zabezpečilo   splnenie   podmienok na vykonanie verejného zasadnutia.

Odvolací súd na verejnom zasadnutí 14. februára 2011 postupoval v súlade s § 42 ods. 2 Tr. por., keď umožnil náhradným obhajcom vykonávať ich práva. Po vzájomnej dohode tieto práva vykonával náhradný obhajca JUDr. T., ktorý tak urobil aj na hlavnom pojednávaní 20. februára 2009. Naopak neprítomnosť zvoleného obhajcu možno považovať za ďalšiu   prekážku v   snahe zmariť   verejné zasadnutie,   o   termíne,   ktorého bol   obhajca upovedomený 20. januára 2011, pričom ospravedlnenie jeho neúčasti bolo súdu doručené až pred začatím verejného zasadnutia....

Na   argumentáciu   obhajcu   o   nezákonnej   účastí   koncipientky   na   vyšetrovacích úkonoch platí v celom rozsahu vylučujúca podmienka možnosti uplatnenia tohto dôvodu v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. Navyše zo spisového materiálu je zrejmé, že koncipientka bola v prípravnom konaní prítomná pri výsluchu obvineného P. 20. novembra 2006, pričom zápisnica   o   tejto   výpovedi   nebola   na   hlavnom   pojednávaní   čítaná   podľa   §   258   ods.   4 Tr. por.   Obvinený   P.   bol   na   hlavnom   pojednávaní   vypočutý   aj   v   prítomnosti   obhajcov ostatných   spoluobvinených,   pričom   k   obsahu   jeho   výpovede   mal   obvinený   S.   možnosť sa vyjadriť. Toto právo však nevyužil.

V posudzovanej veci podmienky dovolania H. S., matky obvineného Š. S., neboli splnené, preto na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. ho musel dovolací súd odmietnuť.“

14. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej   moci   v ústave medzi ústavný súd a   všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne   popreli   účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

15. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutých uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 22/2010 a sp. zn. 1 Tdo V 10/2011.

16.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosťou   napadnutých   uznesení   konštatuje, že ako odvolacie   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   22/2010,   tak   aj   dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2011 jasne a zrozumiteľne podávajú výklad použitého právneho predpisu a dôvodia svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   nič,   čo   by   napadnuté   uznesenia   robilo   ústavne neakceptovateľnými. Sťažnosťou napadnuté uznesenia sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   nie   sú   arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom podávajú odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému   odvolaniu   a   dovolaniu.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

17.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   obhajobu zaručeného v   čl.   50   ods.   3   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   To   22/2010   a   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2011, ústavný súd poznamenáva, že v takom prípade je jeho úlohou preskúmať a zistiť, či v procesnom postupe najvyššieho súdu bola sťažovateľovi poskytnutá rozumná   príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície a ktoré zachovávajú „rovnosť zbraní“. Osoba v konaní pred   všeobecným   súdom   musí   mať   v každom   prípade   možnosť   predložiť   súdu   svoje argumenty a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej veci. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (kontradiktórnosť konania). Tiež jej musí byť v zmysle   procesných   garancií   poskytnutá   zo   strany   príslušného   orgánu   verejnej   moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich   procesných   práv   za podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľovi alebo jeho   obhajcom   nebola   najvyšším   súdom   poskytnutá   možnosť   predniesť   relevantné skutočnosti pri rozhodovaní o odvolaní, rovnako to platí pre odvolacie konanie. Obhajcovia sťažovateľa   v   písomných   podaniach   (a   v   odvolacom   konaní   napokon   aj   na   verejnom zasadnutí) mali možnosť bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým   mali   potrebu   sa   vyjadriť.   Nemožno   preto   vysloviť   záver,   že   rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu.

19. Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť   sa   proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a   tiež   sa   brániť proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného   a   ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom najvyššieho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným   spôsobom   obmedzovali pri reálnom   uplatnení   práva   na   obhajobu.   Ústavný   súd   ani   nezistil,   žeby   napadnutými uzneseniami   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na obhajobu, pretože najvyšší súd jeho námietky preskúmal a primerane sa im venoval.

20.   Najvyšší   súd   sa   v   dovolacom   konaní   napadnutým   uznesením sp. zn. 1 Tdo V 10/2011   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými konkrétnymi námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa jeho práva na obhajobu, a preto ústavný súd v súlade s už uvedeným nevidí dôvod do tohto rozhodnutia najvyššieho súdu zasahovať. Pre úplnosť ústavný súd k namietanému konfliktu záujmov náhradného obhajcu JUDr. T. dodáva, že ani táto námietka sťažovateľa neobstojí, pretože v čase verejného zasadnutia bolo trestné stíhanie najskôr obvineného, potom svedka Č. prerušené, a preto potenciálny konflikt nemohol vzniknúť. Navyše, konajúci najvyšší súd potrebu využitia náhradného obhajcu náležite odôvodnil.

21.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O   taký   prípad   išlo   aj   v   prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   z   už uvedených dôvodov   považuje   sťažnosť   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2011 za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013