znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 573/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V., N.,   zastúpenej   advokátom   Mgr. Ing.   Mgr.   I.   I.,   V.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 174/2010 z 19. apríla 2012 a jeho predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.   spoločnosť   s ručením   obmedzeným   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 174/2010 z 19. apríla 2012 a jeho predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 27. januára 2004 domáhala   proti   odporkyni   S.   –   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo financií“) zaplatenia náhrady škody vo výške 4 052 620 Sk s príslušenstvom. Konanie   bolo   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 17 C 69/04. Sťažovateľke mala vzniknúť táto škoda ako akcionárovi spoločnosti T., a. s., pretože jej neboli vyplatené dividendy za rok 2002.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že akcie spoločnosti T., a. s., nadobudla 9. októbra   1998   v exekučnom   konaní   proti   S.   Rozhodnutím   ministerstva   financií   č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 ako orgánu štátneho dozoru podľa zákona č. 600/1992 Zb.   o cenných   papieroch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o cenných papieroch“) bolo uložené S., a. s. (ďalej len „stredisko“), aby do 3 dní od doručenia tohto rozhodnutia uviedlo do pôvodného stavu, t. j. do stavu pred 9. októbrom 1998, evidenciu účtu   Ministerstva hospodárstva   Slovenskej   republiky   ako   jediného   majiteľa   akcií spoločnosti T., a. s., ako aj evidenciu registra eminenta spoločnosti T., a. s. Stredisko toto rozhodnutie   realizovalo,   v dôsledku   čoho   sťažovateľka   už   nebola   zapísaná   v zozname akcionárov spoločnosti T., a. s., a preto jej ani neboli vyplatené dividendy. Týmto postupom odporkyne a jej rozhodnutím č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva financií z 9. decembra 1998“) bola sťažovateľka podľa jej názoru nezákonne zbavená majetku. Sťažovateľka sa preto domáhala v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia ministerstva financií z 9. decembra 1998. V tejto veci rozhodol   najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002, ktorý rozhodnutie ministerstva financií z 9. decembra 1998 zrušil a vec vrátil odporcovi (ministerstvu financií) na ďalšie konanie. Najvyšší súd vyhodnotil rozhodnutie z 9. decembra 1998 ako nepreskúmateľné, pretože mu aj napriek opakovaným výzvam nebol odporcom poskytnutý potrebný spisový materiál.

3.   O návrhu   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   C   69/04 z 13. mája 2010, ktorým návrh zamietol a zaviazal sťažovateľku zaplatiť odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 174/2010 z 19. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok   z 19. apríla 2012“) tak, že ho potvrdil   v časti výroku, ktorým   bol návrh sťažovateľky   zamietnutý.   Výrok   o náhrade   trov   konania   odporkyne   zmenil   tak,   že   jej náhradu trov konania nepriznal.

4.   Sťažovateľka   považuje   právne   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v rozsudku z 19. apríla 2012 za nezlučiteľné s ústavou a dohovorom z týchto dôvodov:

„ - v konaní súd riešil dve základné otázky a to, či paakt Ministerstva financií SR č. 043/1998/SAN zo dňa 9. decembra 1998 bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 143/01 zo dňa 28. mája 2002 pre jeho nezákonnosť, alebo je zákonný a či bol alebo   nebol   sťažovateľ   účastníkom   konania   Ministerstva   financií   SR.   č.   043/1998/SAN, v ktorom bolo vydané rozhodnime zo dňa 9. decembra 1998 o odpísaní 110 akcií T., a. s. z jeho účtu.

- okresný súd vyriešil otázku zákonnosti paktu Ministerstva financií č. 043/1998/SAN tak, že paakt (rozhodnutie) nebol zrušený pre nezákonnosť, ale len ako nepreskúmateľné rozhodnutie pre nepredloženie administratívneho spisu do konania, ďalej konštatoval, že Najvyšší súd SR nemohol preskúmať a následne zrušiť rozhodnutie zo dňa 9. decembra 1998 č. 043/1998/SAN, pretože nešlo o rozhodnutie, proti ktorému bola vyčerpaná možnosť podať riadny opravný prostriedok, čo predpokladá ustanovenie § 247 ods. 2 O.s.p.. Záver o tom,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom   konania   súd   prevzal   z   odôvodenia   uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 4Sž 20/99.

- krajský súd sa plne stotožnil so závermi okresného súdu a prvostupňový rozsudok potvrdil.

- záver krajského súdu, že nepreskúmateľné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým správny   orgán   prekročil   svoju   právomoc   a   svojvoľne   rozhodol   o   vlastníckom   práve k akciám   ako   cenným   papierom,   zrušené   príslušným   súdom   pre   nepredloženie administratívneho spisu do konania nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť a záver súdu, že účastníkom konania nie je ten, komu na základe rozhodnutia správneho orgánu vydaného v tomto   konaní   sú   z   účtu   odpísané   akcie   a   tým   je   zbavený   vlastníctva   týchto   akcií   je neudržateľný a protiprávny

- je neudržateľný záver krajského súdu, že paakt je v konečnom dôsledku zákonný.“

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Právne závery uvedené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2012   sp.   zn.   3Co/174/2010-230   sú   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne   a   z   ústavného hľadiska   sú   neospravedlniteľným   a   neudržateľným   zásahom   do   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.“

5.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   takýmto nálezom:

„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod č. k. 3Co/174/2010-230 zo dňa 19. apríla 2012 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V., N. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava   zo   dňa   19.   apríla   2012,   sp.   zn. 3Co/174/2010-230 a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V., N., priznáva náhradu trov konania v sume 306,79 €, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Ing. Mgr. I. I., V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Krajský   súd   v napadnutom rozsudku   z 19. apríla 2012 potvrdil   rozsudok   súdu prvého   stupňa,   pretože   nebol   preukázaný   základný   predpoklad   pre   priznanie   nároku na náhradu   škody,   ktorý   si   sťažovateľka   uplatnila   v zmysle   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za   škodu“).   Sťažovateľka   podľa krajského súdu nebola účastníkom konania, v ktorom ministerstvo financií v rámci výkonu štátneho dozoru vydalo rozhodnutie č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998, ktorým mala byť sťažovateľke spôsobená škoda. Krajský súd tiež poukázal na absenciu ďalšieho predpokladu pre priznanie náhrady škody, pretože rozhodnutie ministerstva financií z 9. decembra 1998 nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti, ale z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. V danom prípade išlo o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002, ktorým bolo zrušené   rozhodnutie   ministerstva   financií   z 9.   decembra   1998   a vec   mu   bola   vrátená na ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s   právnym   posúdením   týchto   základných predpokladov v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Vychádzajúc z takto vymedzenej právomoci ústavného súdu ostalo jeho úlohou posúdiť,   či   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu (okrem výroku o trovách konania), prípadne jeho postupom mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľky. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd po prepise dôvodov rozhodnutia okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky, citácie relevantných   ustanovení   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   popísal   priebeh   skutkových okolností, ktoré považoval za významné z hľadiska nároku sťažovateľky.

Krajský súd záver o tom, že sťažovateľka nebola účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie ministerstva financií č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998, na základe ktorého si uplatňovala nárok na náhradu škody, odôvodnil takto:

„Vzhľadom   na   uvedené   odvolací   súd   zaujal   názor,   že   navrhovateľ   nepreukázal splnenie zákonného predpokladu na priznanie nároku na náhradu škody, nakoľko nebol účastníkom správneho konania, v ktorom MF SR v rámci výkonu štátneho dozoru vydalo dňa 09.12.1998 rozhodnutie č. j. 043/1998/SAN, ktorým mu mala byť spôsobená škoda čo má   za   zrejmé   z   rozhodnutia   ministerky   financií   č.   17630/1999-62   zo   dňa   24.11.1999, na základe ktorého bolo odmietnuté podanie navrhovateľa v predmetnom správnom konaní ako podané neoprávnenou osobou. Navrhovateľ v predmetnom konaní nespĺňal kritéria účastníka správneho konania podľa §14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a to s poukazom na publikované uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 59/2000. Navrhovateľ správnosť rozhodnutia, ktorým ministerka financií SR uviedla, že nie je účastníkom konania nenapadol opravným prostriedkom či už v rámci správneho konania alebo preskúmavania rozhodnutí správneho orgánu, súdmi v správnom súdnictve. Vzhľadom na to je predmetné rozhodnutie podľa § 135 ods. 2 O.s.p. pre súd záväzné. Taktiež odvolací poukazuje na to, že predmetné rozhodnutie nebolo Najvyšším súdom SR zrušené z dôvodu nezákonnosti, ale z dôvodu   nepreskúmateľnosti,   pričom podľa konštantnej   judikatúry   R   35/1977 v rozhodovaní o nárokoch zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím prax súdov správne vychádza z toho, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom.“

Krajský   súd   pri   vyhodnotení   tejto,   v prípade   sťažovateľky   zásadnej   otázky, vychádzal aj z uznesenia najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 59/2000. Podľa neho výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce   zo   zákona   alebo   zmluvy   voči   osobám,   s ktorými   je   v právnom   vzťahu. Ministerstvo   financií   vydalo   rozhodnutie   z 9.   decembra   1998   pri   výkone   kontroly dodržiavania   zákona   o cenných   papieroch,   ktorým   však   nebolo   rozhodované   o právach sťažovateľky. Stav evidencie akcií sa totiž zmenil až úkonom strediska ako kontrolovaného subjektu.   Vzhľadom   na   publikované   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   tak nespĺňala kritériá účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom   konaní.   Krajský   súd   zároveň   odôvodnil   absenciu   ďalšieho   podstatného predpokladu vo veci sťažovateľky, t. j. že rozhodnutie ministerstva financií z 9. decembra 1998 nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti. Krajský súd k tejto otázke uviedol:

„V súvislosti s tvrdením navrhovateľa, podľa ktorého ak sú v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nevyslovil, že žaloba sa zamieta, nevyhnutne musel dôjsť k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   a   postup   nie   je   v súlade   so   zákonom,   z   čoho navrhovateľ vyvodzuje zrušenie rozhodnutia č. 043/1998/SAN z dôvodu jeho nezákonnosti odvolací   súd   uvádza,   že konkrétny   individuálny   správny   akt   sa   považuje   za   nezákonné rozhodnutie pre účel vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu až vtedy, keď ho zruší alebo zmení pre jeho nezákonnosť na to oprávnený orgán. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. III. ÚS 97/2010-14 zo dňa z 9. marca 2010 zo znenia legálnej definície obsahovej náplne súdneho prieskumu správnych rozhodnutí uvedenej v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   je   možné   identifikovať   primárny   cieľ   prieskumu,   ktorým   je   zistenie zákonnosti   (resp.   tvrdenej   nezákonnosti)   právoplatných   rozhodnutí   správnych   orgánov. Občiansky   súdny   poriadok   stanovuje   povinnú   súčinnosť   žalovaného   správneho   orgánu. Pokiaľ súdu takáto súčinnosť poskytnutá nie je, je povinný napadnutie správneho orgánu zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť. V takomto prípade teda nedochádza ku konštatovaniu nezákonnosti správneho rozhodnutia, avšak zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť v žiadnom   prípade   neprezumuje   ani   zákonnosť   napadnutého   správneho   rozhodnutia. Nemožnosť   objektívne   posúdiť   súlad   napadnutého   správneho   rozhodnutia   s   právnym poriadkom je dôvodom uplatnenia kasačného princípu v správnom súdnictve bez súčasného konštatovania   nezákonnosti   rozhodnutia.   Zrušenie   správneho   rozhodnutia   pre   jeho nepreskúmateľnosť v rámci výkonu správneho súdnictva je tak prostriedkom otvárajúcim možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce konaniu pred správnym orgánom podľa Správneho poriadku.“

11.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s názorom   okresného   súdu,   že   sťažovateľka nepreukázala aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, a to z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia ako aj preto, že sťažovateľka nebola   účastníkom   správneho   konania,   v ktorom   bolo   rozhodnutie   ministerstva   financií z 9. decembra 1998 vydané. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   kvalifikovane,   zrozumiteľne   no najmä právne korektne objasnil, prečo nebola sťažovateľke priznaná náhrada škody, ktorá jej   mala   vzniknúť   na   základe   rozhodnutia   ministerstva   financií   z 9.   decembra   1998. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje v žiadnom ohľade všeobecný charakter. Krajský súd sa neobmedzil iba na reprodukciu odôvodnenia okresného súdu a stanovísk účastníkov   konania,   ale   svoj   názor   k rozhodujúcim   otázkam nároku   sťažovateľky   na náhradu škody zdôvodnil spôsobom, ktorý nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho záverov. Krajský súd preto rozsudkom z 19. apríla 2012, prípadne postupom vo veci sťažovateľky nemohol porušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010,   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto   nedostatky   rozhodne   nevykazuje, a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

13. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného základného práva podľa čl. 20 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08,   IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   Ústavný   súd   zároveň nezistil   súvislosť   medzi   týmto   základným   právom   sťažovateľky   a rozsudkom   krajského súdu z 19. apríla 2012 z hľadiska možného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti   namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ústavy (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012