znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 572/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Sžf 26/2013 z 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RELAX,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. mája 2014   faxom   (a   následne   poštou)   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti RELAX, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 26/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného – vtedajšieho Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/10261-53804/2011/990057-r   zo   16.   mája   2011   a prvostupňového   rozhodnutia   Daňového   úradu Moldava   nad   Bodvou   sp.   zn.   711/230/20561/10/Kov   zo 7.   októbra   2010,   ktorými   bola zamietnutá   žiadosť   sťažovateľky   o obnovu   konania.   Krajský   súd   žalobu   sťažovateľky rozsudkom   sp.   zn.   6   S 81/2011 z 29.   novembra   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie krajského   súdu“)   zamietol   a nepriznal   jej   náhradu   trov   konania.   Proti   predmetnému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 26/2013 z 26. februára 2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti skonštatovala, že „... napriek tomu, že správne orgány považovali jej žiadosť o obnovu konania za takú, ktorá nemá náležitosti uvedené v ustanovení § 51 v spojení s ustanovením § 20 ods. 9 a 10 zákona o správe daní, napriek tomu nevediac čoho sa... domáha jej žiadosť vybavili meritórne zamietnutím a súdy, či už prvostupňový alebo odvolací nemajúc zo žaloby jasno, aké práva... boli porušené zamietli jej   žalobu (čím potvrdili   zamietavý   rozsudok)   zastávajúc   názor,   že tieto   (sťažovateľkou neidentifikované)   práva   porušené   neboli.“.   Inými   slovami,   poukazuje   na   to,   že „Tak daňové orgány ako aj prvostupňový a najvyšší súd vytýkali sťažovateľke, že jej podanie, ktoré bolo posúdené ako návrh na obnovu konania nemalo náležitosti uvedené v ustanovení § 51 ods. 1,   keďže z podaní sťažovateľky nebolo jasné, či uplatňuje dôvody uvedené v ustanovení § 51 ods. 1 písm. a) alebo tie, ktoré boli uvedené v ustanovení § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní. Napriek tomu správne orgány jej žiadosť vybavili meritórne a to tým, že zamietli jej žiadosť o povolenie obnovy konania. Ak teda bola žiadosť o obnovu spôsobilá na jej meritórne prerokovanie príslušným orgánom (§ 20 ods. 9), potom nemohli mať správne orgány pochybnosti o tom, čoho sa sťažovateľka domáha. Ak v konaní pred súdom žalovaný zaujal iný postoj (a tento si paradoxne osvojili aj súdy), potom jediným zákonným postupom v konaní pred prvostupňovým či najvyšším súdom bolo postupovať v súlade s ustanovením § 250i ods. 3 O.s.p. podľa ktorého súd prihliadne na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“. Sťažovateľka   predostrela   aj   svoj   pohľad   na   to,   akým   spôsobom   mali   všeobecné   súdy postupovať,   k čomu   uviedla,   že „Argumenty   súdu   o   tom,   že   sťažovateľka   neuviedla konkrétne tvrdenia, na akých právach bola ukrátená je dôvodom na zastavenie konania podľa ustanovení § 250d O.s.p. Pre takýto výklad svedčí ust. § 250d ods. 3 O.s.p., podľa ktorého dôvodom na zastavenie konania je, že žaloba má vady, ktoré bránia jej vecnému vybaveniu, súd ich odstránenie nariadil a žalobca tieto vady neodstránil. Napriek tomu, že sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožnil aj najvyšší súd, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré žalobu meritórne vybavilo, potvrdil.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľky   na   domáhanie   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva   na   súde   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   bolo   rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 6Sžf/26/2013 zo dňa 26.2.2014 porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 6Sžf/26/2013 zo dňa 26.2.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podstata   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktorú   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

10. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžf 26/2013 z 26. februára 2014 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   v   rozsahu   a   v   medziach podaného   odvolania   (§   212   ods.   1   O.s.p.   s   použitím   §   246c   ods.   1   vety   prvej   O.s.p.) bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (§   250ja   ods.   2   O.s.p.),   keď   deň   vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v   ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom   na   zachovávanie   práv   a   právom   chránených   záujmov   daňových   subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa   ust.   §   51   ods.   1   písm.   a/   -   c/   zák.   č.   511/1992   Zb.,   konanie   ukončené právoplatným   rozhodnutím   okrem   rozhodnutia,   ktorým   sa   rozhodnutie   zmenilo   mimo odvolacieho konania (§ 53 ods. 3) a rozhodnutia o námietke (§ 50 ods. 3), sa obnoví na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak

a/   vyšli   najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   podstatný   vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b/ rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,

c/ rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.   1/223/10261-53804/2011/990057-r   zo   dňa   16.   mája   2011,   ktorým   žalovaný   ako druhostupňový   správny   orgán   podľa   ust.   §   48   ods.   5   zák.   č.   511/1992   Zb.   potvrdil rozhodnutie   Daňového   úradu   Moldava   nad   Bodvou   č.   711/230/1795/11/Kov   zo   dňa 1. februára 2011, ktorým v zmysle ust. § 52 ods. 1 a 5 zák. č. 511/1992 Zb. bola zamietnutá žiadosť   žalobcu   o   povolenie   obnovy   konania   ukončeného   právoplatným   rozhodnutím Daňového úradu Moldava nad Bodvou č. 711/230/20561/10/Kov zo dňa 7. októbra 2010 o vyrubení dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Moldava nad Bodvou vydal 7. októbra 2010 dodatočný platobný výmer č. 711/230/20561/10/Kov, ktorým vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za III. štvrťrok 2008 v sume 7.003,31 €. Žalobca podal voči nemu odvolanie, avšak po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania (Oznámenie Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 18. novembra 2010). Rozhodnutie daňového úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 11. novembra 2010.

Žalobca v písomnom podaní, ktorým doplnil svoje odvolanie žiadal, aby daňový úrad chápal odvolanie ako podnet na mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ust. § 51 ods.   1   zák.   č.   511/1992   Zb.,   nakoľko   sa   domnieval,   že   vyšli   najavo   nové   skutočnosti a dôkazy, ktoré majú podstatný vplyv na výrok vyššie citovaného rozhodnutia. Uvedené podanie, nakoľko nemalo náležitosti podľa ust. § 51 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb., bolo na základe výzvy daňového úradu doplnené. Žalobca v doplnenom podaní uviedol, že vyšli najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   podstatný   vplyv   na   výrok rozhodnutia podľa ust. §51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 511/1992 Zb. a nemohli sa uplatniť v konaní   bez   zavinenia   účastníka   konania.   Dôkazy,   na   ktoré   poukazoval   žalobca,   a   to potvrdenie L. Á., súdneho exekútora ako i L. K., súdneho exekútora, boli vydané po vydaní dodatočného   platobného   výmeru   zo   dňa   7. októbra   2010,   a   teda   preukazujú   nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo a majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Z uvedených potvrdení malo vyplynúť, že došlo k reálnemu poskytnutiu služieb P. B. v rámci služieb poskytovaných   spoločnosťou   RELAX   s.r.o.   Za   ďalšie   dôležité   dôkazy   preukazujúce odôvodnenosť návrhu na obnovu konania označil žalobca zápisnice o miestnom zisťovaní Daňového úradu Bratislava I, Bratislava III, obe zo dňa 6. decembra 2010 a DÚ Senica zo dňa   8. decembra 2010,   z   ktorých   taktiež   vyplýva   osobné   poskytnutie   služieb   P.   B. Žalobca upozornil aj na dôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti o obnovu v podanom odvolaní voči dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Moldava nad Bodvou, ktorými   sa   daňový   úrad   vôbec   nezaoberal.   Žalobca   zastával   názor,   že   tieto   dôkazy   je potrebné pri obnove konania zohľadniť, pretože podľa ust. § 51 ods. 1 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. bol dodatočný platobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou vydaný na základe dôkazov, ktoré sa ukázali bez bližšej špecifikácie ako nepravdivé.

Daňový úrad Moldava nad Bodvou rozhodnutím č. 711/230/1795/11/Kov zo dňa 1. februára   2011   zamietol   žiadosť   žalobcu   o   povolenie   obnovy   konania   ukončeného právoplatným   rozhodnutím   Daňového   úradu   Moldava   nad   Bodvou č. 711/230/20561/10/Kov   zo   dňa   7.   októbra   2010   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008. Uvedené rozhodnutie daňového úradu bolo na základe odvolania žalobcu rozhodnutím žalovaného č. 1/223/10261-53804/2011/990057-r zo dňa 16. mája 2011 potvrdené. Predmetné rozhodnutie bolo predmetom preskúmavacieho konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po dôslednom oboznámení sa s podkladmi   súdneho   spisu,   ktorého   súčasťou   bol   aj   administratívny   spis   žalovaného správneho orgánu, dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že predmet konania v správnom súdnictve je daný výrokom napadnutého správneho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že úlohou prvostupňového súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného   správneho   orgánu,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   o   nepovolení obnovy   konania   ukončeného   právoplatným   rozhodnutím   správcu   dane.   Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny, dostatočne jasný a zrozumiteľne zdôvodnený, na ktorého odôvodnenie v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. plne poukazuje stotožniac sa pritom s jeho závermi.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom,   ktorý   predstavuje   výnimku   zo   zásady   nezmeniteľnosti   právoplatných rozhodnutí   v   daňovom   konaní.   Procesná   úprava   obsiahnutá   v   ust.   §   51   a   §   52   zák. č. 511/1992 Zb., rozčleňuje konanie o návrhu na obnovu konania na dve časti. Pri obnove Konania sa rozoznávajú dve štádiá konania:

1)   konanie   o   povolení   alebo   nariadení   obnovy,   v   ktorom   sa   rozhoduje   iba o prípustnosti obnovy; príslušný orgán nepreskúmava meritórne výrok rozhodnutia, ale iba zisťuje, či sú splnené podmienky obnovy konania,

2) nové konanie, v ktorom sa znova prejedná a znova rozhodne vec, o ktorej sa už v pôvodnom konaní rozhodlo.

V   predmetnej   právnej   veci   sa   jedná   o   prvé   štádium   obnovy   konania,   teda rozhodovanie   o   existencii   alebo   neexistencii   dôvodov   obnovy   konania   a   nie   o   priame vyhodnotenie reálneho vplyvu predložených dôkazov na meritum veci, pretože by mohlo ísť o prejudikovanie rozhodnutia v obnovenom konaní, ku ktorému ako takému ešte neprišlo. Správny   orgán   v   prvom   štádiu   konania   o   obnove   nevykonáva   dokazovanie   smerujúce k zisťovaniu, či napríklad novopredložený dôkaz reálne má alebo nemá vplyv na meritum veci.   Konanie   o   návrhu   na   obnovu   konania   žalobcu   bolo   v   jeho   prvej   časti   ukončené rozhodnutím   o   zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   bez   toho,   aby   sa   správny   orgán zaoberal meritom veci ako takej. Z uvedeného následne vyplýva záver o tom, že krajský súd tým, že sa vôbec nezaoberal žalobnými námietkami týkajúcimi sa daňového konania, pričom však   svoj   postup   aj   náležité   odôvodnil,   postupoval   v   súlade   so   zákonom,   nakoľko predmetom prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie daňového úradu o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Nemožno sa preto ani stotožniť s názorom žalobcu, že žaloba bola podaná ako komplex od prvopočiatku sporu t. j. dňom začatia daňovej   kontroly   až   po   súčasnosť   a   teda   materiál   mal   byť   skúmaný   ako   celok   vo vzájomných súvislostiach.

Z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ a b/ zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, že konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 53 ods. 3) a rozhodnutia o námietke (§ 50 ods. 3), sa obnoví na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,

b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom.

Krajský   súd   sa   z   pohľadu   vyššie   citovaného   ustanovenia,   v   rozsahu   žalobných dôvodov zaoberal otázkou, či zamietnutie návrhu na obnovu konania žalovaný dostatočne jasne   a   zrozumiteľne   vo   svojom   rozhodnutí   zdôvodnil,   či   malo   jeho   rozhodnutie   oporu v zákone a či mali žalobcom predložené a v návrhu na obnovu konania uvedené dôkazy nejaký vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je predmetom prieskumu, tak ako sa domnieva žalobca a dospel k nasledovným zisteniam, s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd.

Z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť kumulatívne splnené tri podmienky:

- novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,

- možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia

- nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania. Krajský súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že neboli splnené žiadne z vyššie uvedených podmienok. Odvolací súd hodnotiac záver krajského súdu o charaktere zápisníc z miestnych zisťovaní vykonaných daňovými úradmi a ich nemožnosti hodnotiť ich ako skutočnosti alebo dôkazy, pretože sa: týkali výkonu daňových kontrol u súdnych exekútorov za rok 2009   a nie za predmetné   zdaňovacie   obdobie   v spojení   s odvolacou námietkou žalobcu,   ktorý   poukazoval   na   pasivitu   daňového   úradu,   keď   v   roku   2008   neurobil   nič a v roku 2009 dožiadal Daňové úrady BA I, BA III. a Senica, čím sa cíti byť ukrátený na svojich   právach   a   neexistencia   dôkazov   mala   podľa   jeho   názoru   podstatný   vplyv na vydanie rozhodnutia žalovaného - vyhodnotil žalobcovu odvolaciu námietku ako právne bezvýznamnú.   Vo   vzťahu   k   samotnej   daňovej   kontrole   nemajú   totiž   uvedené   dôkazy relevanciu vzhľadom na to, že sa jednalo o iné zdaňovacie obdobie iného roku. Okrem iného považuje odvolací súd za potrebné dať žalobcovi do pozornosti, že počas celého daňového   konania   mal   možnosť   využívať   svoje   procesné   práva   a   v   konaní   vystupovať aktívne.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom krajského súdu, že sa nemohol zaoberať s predloženými dôkazmi z pohľadu, či bol alebo nebol daný dôvod na obnovu konania podľa ust. § 51 ods. 1 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb., keďže žalobca s ohľadom na citované ustanovenie dôkazy, ktoré by preukazovali uvedené nevymedzil ani bližšie nekonkretizoval. V takom prípade nie je skutočne možné posúdiť, konkrétne aké dôkazy - ktoré sú nepravdivé resp. boli dosiahnuté trestným činom - boli základom pre právne závery správneho orgánu a podkladom pre vydanie rozhodnutia.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ ide o vyššie citované ustanovenie § 250b ods. 1 O.s.p., lehota ustanovená na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je lehotou prekluzívnou, a z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty je dôležitý okamih podania návrhu na začatie konania.   Podľa   doterajšej   súdnej   praxe   žaloba   musí   byť   podaná   v   lehote   2   mesiacov so všetkými   náležitosťami   uvedenými   v   §   249   ods.   2   O.s.p.   (okrem   prípadu,   ak   pôjde o povinné   zastúpenie   v   zmysle   §   250a   O.s.p.),   keďže   (R   58/2001)   súd   nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,   ktoré majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti súdom.

Nemožnosť doplniť náležitosti podanej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, špeciálne dôvodov nezákonnosti, resp. rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie správneho   orgánu   napáda,   po   lehote   ustanovenej   v   §   250b   ods.   1   O.s.p.   vyplýva z ustanovenia § 250h ods. 1 O.s.p., ktorého účelom je zakotviť koncentračnú zásadu v rámci konania   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu,   na   základe   ktorej   už   žalobca v priebehu konania nemôže rozšíriť jeho predmet, len ho obmedziť.

Pokiaľ   teda   žalobca   v   písomnom   vyjadrení   -   replike   k   vyjadreniu   žalovaného k žalobe, ako aj na pojednávaní uskutočnenom dňa 29. novembra 2012, rozšíril žalobné dôvody, prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, keď na tieto žalobné dôvody súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, v ktorej možno rozširovať žalobné dôvody   nezákonnosti   napadnutého   rozhodnutia,   pri   rozhodovaní   neprihliadol a v napadnutom rozsudku sa nimi nezaoberal.

Čo sa týka námietky žalobcu, že prvostupňový súd mu nedoručil písomné prílohy žalovaného uvedené v odôvodnení rozsudku na strane č. 4, 3 odseku v prvej vete (vyjadrenie žalovaného   z   13.   septembra   2011),   čo   považoval   za   porušenie   svojich   práv   a   právom chránených záujmov v súdnom procese, odvolací súd konštatuje nasledovné.   V súdnom spise sa nachádzajú dve vyjadrenia žalovaného, a to vyjadrenie k žalobe z 13. septembra 2011, ktoré bolo doručené súdom žalobcovi spolu s predvolaním na pojednávanie na deň

5. apríla 2012 (prevzal 14. marca 2012) - a vyjadrenie k doplneniu žaloby z 27. apríla 2012,   ktoré   bolo   doručené   žalobcovi   spolu   s   predvolaním   na   pojednávanie   na   termín 29. novembra 2012 (prevzal 16. novembra 2012). Za tohto stavu vo veci odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako vyhodnotiť uvedenú námietku žalobcu ako neopodstatnenú. Zároveň   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   skutočnosti   uvádzané žalobcom v odvolaní, nad rámec žalobných dôvodov, nebolo možné v odvolacom konaní zohľadniť.

V súvislosti s odvolacími námietkami, ktoré žalobca doplnil v podaní označenom ako doplnok odvolania č. 1, doručený odvolaciemu súdu dňa 23. februára 2012, odvolací súd konštatuje, že na uvedené podanie nemohol prihliadať, nakoľko pri uplatnení koncentračnej zásady, na základe ktorej je krajský súd ako súd prvého stupňa viazaný rozsahom žalobných námietok, je i súd odvolací viazaný rozsahom odvolacích námietok, ktoré majú svoj základ a vyvstávajú z rozsahu tých žalobných.

Skutočnosť, že žalobca až v priebehu konania pred prvostupňovým súdom označil dôkazy, o ktorých sa domnieval, že odôvodňujú obnovu daňového konania, odvolací súd nemohol   vyhodnotiť   v   jeho   prospech.   V   prípade   produkovania   nových   dôkazov,   ktoré neuplatnil v rámci preskúmavaného konania pred správnymi orgánmi, bolo vecou žalobcu využiť zákonný postup v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.

Odvolací   súd   zistil,   že   odvolanie   žalobcu   neobsahuje   žiadne   právne   relevantné tvrdenia   a   dôkazy,   ktoré   by   mohli   ovplyvniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.   v   celom   rozsahu   stotožnil,   vychádzajúc   pritom   z   odvolania,   ako   aj   z   rozsahu a dôvodov podanej žaloby.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože nebol v tomto konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).“

11.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 S 81/2011 z 29. novembra 2012 považoval ústavný súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   tohto   prvostupňového   rozhodnutia,   z   ktorého vyplýva,   že „Obnovu   konania   povoľuje   alebo   nariaďuje   správca   dane.   Ak   rozhodol v poslednom stupni iný orgán ako správca dane, povoľuje alebo nariaďuje obnovu konania tento orgán (§ 52 ods. 1 citovaného zákona).

Súd sa v konaní nemohol zaoberať otázkou, či bol daný dôvod na obnovu konania podľa § 51 ods. l písm. b/ zákona č. 511/1993 Zb., pretože žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa skutkovo tento dôvod   obnovy   nevymedzil,   nekonkretizoval   dôkazy,   o   ktoré   sa   opieralo   rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré sa ukázali ako nepravdivé. V súvislosti s týmto dôvodom obnovy konania žalobca v podaní zo dňa 05.01.2011 iba upozornil na dôkazy, ktoré   pripojil   k svojmu   odvolaniu smerujúcemu   proti dodatočnému   platobnému výmeru Daňového úradu Moldava nad Bodvou č. 711/230/20561/10/Kov zo dňa 07.10.2010. Týmito listinnými dôkazmi sa Daňový úrad Moldava nad Bodvou nemohol zaoberať pred vydaním svojho rozhodnutia zo dňa 07.10.2010, pretože boli pripojené až k odvolaniu smerujúcemu proti tomuto rozhodnutiu. Nebola tu teda splnená základná podmienka v zmysle § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., t.j. aby rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 07.10.2010 bolo vydané na základe týchto dôkazov.

Dôvod obnovy podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. je daný, ak sú súčasne splnené tieto zákonné podmienky:

-   existencia   nových   skutočností   alebo   dôkazov,   ktoré   vyšli   najavo   dodatočne po právoplatne ukončenom daňovom konaní,

-   musí   ísť   o   také   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   podstatný   vplyv na rozhodnutie,

-   tieto   skutočnosti   a   dôkazy   sa   navyše   nemohli   uplatniť   v   daňovom   konám bez zavinenia účastníka konania.

Podľa   názoru   súdu   nebola   v   tomto   prípade   splnená   ani   jedna   podmienka pre naplnenie tohto dôvodu obnovy konania.

Dôkazy   uvedené   žalobcom   v   návrhu   na   obnovu   konania,   ktoré   mali   byť   novými dôkazmi a mali odôvodňovať povolenie obnovy konania nevyšli najavo po právoplatnom ukončení   daňového   konania   vedeného   Daňovým   úradom   Moldava   nad   Bodvou. Skutočnosti vyplývajúce z obsahu potvrdení súdnych exekútorov L. Á. a V. K., boli známe daňovému subjektu už v čase výkonu daňovej kontroly, pretože žalobca v daňovom konaní tvrdil, že predmetné služby boli súdnym exekútorom poskytnuté dodávateľom T... Košice (P. B.).   Nie   je   rozhodujúce,   kedy   potvrdenie   o   skutočnostiach   známych   žalobcovi   bolo vyhotovené.   Skutočnosti   tvrdené   žalobcom   boli   známe   žalobcovi   už   pred   vydaním rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo daň 07.10.2010.

Nové dôkazy musia mať takú kvalitu, že v prípade ich uplatnenia v pôvodnom konaní objektívne mohli zmeniť názor správneho orgánu na rozhodnutie vo veci. V prípade, ak by tieto   potvrdenia   súdnych   exekútorov   boli   vydané   pred   vydaním   rozhodnutia   zo   dňa 07.10.2010,   nemohli   mať   vplyv   na   vydanie   rozhodnutia   zo   dňa   07.10.2010,   pretože správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu.

Napokon   nebola   naplnená   ani   tretia   podmienka   pre   preukázanie   tohto   dôvodu obnovy   konania,   t.   j.   neuplatnenie   dôkazov   v   konaní   bez   zavinenia   účastníka   konania. Žalobcovi   nič   nebránilo   v   tom,   aby   potvrdenia   súdnych   exekútorov   o   skutočnostiach uvedených v týchto potvrdeniach zabezpečil a predložil pred vydaním rozhodnutia zo dňa 07.10.2010.

Zápisnice o miestnych zisťovaniach vykonaných daňovými úradmi u už menovaných súdnych exekútoroch nebolo možné hodnotiť ako skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 51 ods.   1   písm.   a/   zákona   č.   511/1992   Zb.,   pretože   predmetné   zápisnice   o   miestnych zisťovaniach sa týkali výkonu daňových kontrol u súdnych exekútoroch za rok 2009, t. j. nie za predmetné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008.

Žalobca vo vzťahu k predmetu konania - rozhodovanie o návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 51 ods.   1 písm.   a/,b/ zákona č.   511/1992 Zb. v žalobe svoje žalobné námietky   nekonkretizoval.   Iba   všeobecne   tvrdil,   že   nepovolením   obnovy   konania   bol ukrátený na   svojich   právach.   Všetky žalobcom   uplatnené   žalobné   námietky sa netýkajú uvedeného   predmetu   konania,   ale   týkajú   sa   daňového   konania   ukončeného   vydaním rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 07.10.2010. Týmito žalobnými námietkami sa súd v tomto konaní nemohol zaoberať. Uplatnené žalobné dôvody musia byť vymedzené predmetom konania, t.j. žalobné dôvody sa musia týkať žalobou napadnutého rozhodnutia. Len vtedy sa nimi musí súd zaoberať. Ak táto podmienka nie je splnená, súd sa žalobnými   dôvodmi   nezaoberá,   pretože   zákonnosť   rozhodnutia   možno   skúmať   len na základe žalobných námietok, ktorých obsahom je tvrdenie o nezákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia.

Preto   sa   súd   žalobnými   námietkami,   ktorých   obsahom   sú   tvrdenia   žalobcu o nezákonnosti   postupu   Daňového   úradu   Moldava   nad   Bodvou   v   konaní   ukončenom vydaním rozhodnutia zo dňa 07.10.2010, nemohol zaoberať.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu podľa § 250j ods. 2 O. s. p. zamietol.“.

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v kontexte dôvodov aj napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pozn.) konštatuje, že najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane   rozumným   a   v   okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom   reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj svoje úvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu jednoznačne a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré oba súdy viedli k zamietnutiu sťažovateľkinej   správnej   žaloby.   Krajský   súd   a najvyšší   súd   zodpovedali všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   78/07, IV. ÚS 115/03,   III.   ÚS   209/04),   ktorej   sa   sťažovateľka   svojím   návrhom   podaným podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku domáhala.

13.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

14. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,   o   aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS   27/2010,   rovnako   aj   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

15. Ústavný súd (vo svetle záverov vyplývajúcich aj z ďalších rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa sťažovateľky, napr. pod sp. zn. III. ÚS 347/2014 z 10. júna 2014, pozn.) teda uzatvára, že námietky sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany všeobecných súdov (teda nielen najvyššieho súdu, ale aj v kontexte dôvodov krajského súdu, pozn.), ktoré   by   umožnilo   ústavnému   súdu   po   prijatí   sťažnosti   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia)   alebo jeho   (ich)   zástupca.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Ústavný súd, súc viazaný petitom, konštatuje,   že   sťažovateľka   v   texte   podanej   sťažnosti   označila   aj   právo   na   rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi v spojení s právom na právnu pomoc zakotvené v čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy, vo vzťahu ku ktorým sa domáhala vyslovenia ich porušenia.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   petite   podanej   sťažnosti   označila   iba   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preskúmal ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu iba vo vzťahu k tomuto v petite sťažnosti označenému právu.

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o   ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. septembra 2014