znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 572/2012-12 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   S.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   I.,   s.   r.   o.,   K.,   za   ktorú   koná   advokát   JUDr.   A.   B.,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 3 Ncb 2/2012-428 z 15. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú. ⬛⬛⬛⬛ O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Ncb 2/2012-428 z 15. marca 2012.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 Cb 65/2010 o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti. Konanie sa začalo na základe žaloby M. I., jedného zo spoločníkov sťažovateľky. Vec je pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni okresného súdu JUDr. S. Š. Sťažovateľka vzniesla 12. januára 2012 opakovanú námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. S. Š. a zároveň požiadala o jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania tejto veci.

Sťažovateľka   odôvodnila   opakovanú   námietku   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni svojím zistením, že žalobca M. I. je spolužiakom JUDr. Š. Š., manžela sudkyne Š., žalobca a manžel   sudkyne   poznajú   svoje   mobilné   telefónne   kontakty,   JUDr.   Š.   osobne   odoslal žalobcovi SMS v mene rodiny Š., a tým, že žalobca a manželia Š. majú rovnaký okruh známych, s ktorými sa stretávajú na rôznych spoločenských podujatiach.

Krajský   súd   o námietke   zaujatosti   podanej   sťažovateľkou   rozhodol   uznesením č. k. 3 Ncb 2/2012-428 z 15. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že sudkyňa okresného súdu JUDr. S. Š. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8 Cb 65/2010.

3. Podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení absentuje vyjadrenie krajského súdu, ako   sa   vysporiadal   s jednotlivými   vyjadreniami   sťažovateľky,   ktorými   poukazovala na zaujatosť konajúcej sudkyne. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa sťažovateľky vôbec   nevyplýva,   či   krajský   súd   zhodnotil,   aké   pochybnosti   o nezaujatosti   konajúcej sudkyne mohli vzbudiť skutočnosti tvrdené sťažovateľkou v námietke zaujatosti. V tomto smere   považuje   sťažovateľka   strohé   vyjadrenia   krajského   súdu   v napadnutom   uznesení za nedostatočné   na   vyvrátenie   pochybností   o prípadnej   zaujatosti   konajúcej   sudkyne. Sťažovateľka   hodnotí   napadnuté   uznesenie   za   arbitrárne,   zjavne   neopodstatnené,   čo spôsobuje   jeho   nepreskúmateľnosť.   Preto   podľa   sťažovateľky   napadnutým   uznesením krajského súdu bolo porušené jej „... základné právo na spravodlivý proces, resp. právo domáhať sa súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   A.,   spol.   s.r.o.,   so   sídlom   S.,   IČO:  ...   na   súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.03.2012, č. k. 3Ncb/2/2012-428, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.03.2012, č. k. 3Ncb/2/2012-428, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia   v   sume   323,50   €   na   účet   advokáta   JUDr.   A.   B.,   K.,   konateľa   Advokátskej kancelárie I., s.r.o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, IV. ÚS 136/05).

7.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutým   uznesením krajského súdu bolo porušené jej základne právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom uznesení nevyjadril ku konkrétnym okolnostiam uvádzaným   v námietke   zaujatosti   proti   konajúcej   sudkyni,   čo   má   za   následok   jeho arbitrárnosť.   Krajský   súd   tým,   že   nevylúčil   sudkyňu   JUDr.   S.   Š.   z prerokovania a rozhodovania vo   veci   sťažovateľky,   zároveň   porušil   uvedené   práva   v zmysle   práva na nezávislý a nestranný súd.

8. Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne závery zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   a   do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

9. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu a v jeho rámci právo na prejednávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až §   16   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania a   rozhodovania   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97). Je samozrejmé, že rozhodnutie súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak, aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.

10. Krajský súd v napadnutom uznesení takto odôvodnil záver o tom, že sudkyňa JUDr. S. Š. nie je vylúčená z prerokovania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb 65/2010:

„Z vyjadrenia zákonnej sudkyne JUDr. S. Š. zo dňa 5.3.2012 odvolávajúc sa na jej pôvodné vyjadrenie na predchádzajúcu námietku jej zaujatosti zo strany žalovaného zo dňa 13.1.2011 (č.l. 112) vyplýva, že menovaná sudkyňa v ňom, okrem iného, uviedla, že so žalobcom nie je v priateľskom pomere, netyká si s ním a jej rodina s rodinou žalobcu neudržiava priateľské vzťahy. Vzhľadom na uvedené sa necíti byť vo veci zaujatá. Ako už bolo vyššie uvedené, o predchádzajúcej námietke zaujatosti sudkyne zo strany žalovaného už raz rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd nadriadený uznesením zo dňa 27.1.2011 (č.l. 114) tak, že sudkyňa JUDr. S. Š. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Žalovaný   v   podstate   predchádzajúcu   námietku   zaujatosti,   ako   aj   súčasnú   námietku zaujatosti zdôvodnil tými istými dôvodmi, a to že žalobcovi bola dňa 24.12.2010 doručená SMS   s   blahoželaním   zo   strany   manžela   sudkyne,   že   žalobca   je   spolužiakom   manžela sudkyne a že ich rodiny majú blízke priateľské vzťahy, spoločný okruh známych a boli aj v minulosti niekoľkokrát na spoločných spoločenských podujatiach. V poslednom uznesení, pokiaľ nadriadený súd rozhodol o nevylúčení JUDr. S. Š. z prejednávania a rozhodovania veci, uzavrel, že z dôvodov uvádzaných žalovaným nevyplýva objektívna pochybnosť o jej nezaujatosti.   Ide   len   o   subjektívny   pocit   žalovaného,   ktorý   nemôže   byt'   dôvodom   pre vylúčenie sudcu. S týmto záverom nadriadeného súdu sa stotožňuje nadriadený súd aj pri rozhodovaní o súčasnej námietke žalovaného o zaujatosti sudkyne JUDr. S. Š. Keďže ani v tomto prípade žalovaný dostatočným spôsobom neosvedčil a nepreukázal zákonné dôvody na vylúčenie sudcu, predpokladané v § 14 ods. 1 O.s.p., rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Vranov nad Topľou JUDr. S. Š. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.“

11.   Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   zaoberal konkrétnymi   dôvodmi,   ktorými   sťažovateľka   odôvodnila   námietku   zaujatosti   sudkyne JUDr. S. Š. Tieto dôvody sú konkrétne v odôvodnení napadnutého uznesenia vymenované. Krajský   súd   ich   však   vyhodnotil   iba   ako   subjektívne   pocity   sťažovateľky,   ktoré   však nemôžu   byť dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   v zmysle   §   14   ods.   1   OSP.   Pretože   išlo   už o opakovanú   námietku   zaujatosti   proti   konajúcej   sudkyni,   krajský   súd   sa   stotožnil s predošlým rozhodnutím o námietke zaujatosti proti tejto sudkyni, ktorým bolo rozhodnuté, že   sudkyňa   JUDr.   S.   Š.   nie   je   vylúčená   z prerokovania   a rozhodovania   tejto   veci. Z uvedeného dôvodu nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu hodnotiť ako arbitrárne či svojvoľné. Ústavnému súdu pre nedostatok právomoci neprislúcha rozvíjať či dopĺňať dôvody rozhodnutia krajského súdu, a to ani v prípade, že by s nimi nesúhlasil. Ak súd v konaní   o   námietke   účastníka   o   zaujatosti   sudcu,   resp.   sudcov   neuzná   ním   uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou týchto   základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   súdu   uznať   dôvody   zaujatosti   uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti (II. ÚS 26/08, II. ÚS 57/2011), ako to bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľky. Krajský súd v závere uviedol, že sťažovateľka   ani   v aktuálnej   námietke   zaujatosti   dostatočným   spôsobom   neosvedčila a nepreukázala zákonné dôvody na vylúčenie sudcu predpokladané v § 14 ods. 1 OSP. Aj keď   je odôvodnenie   napadnutého   uznesenia in   concreto pomerne   stručné,   ešte   vždy ho možno považovať za ústavne súladné a akceptovateľné.

12. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže pri jej predbežnom   prerokovaní   nezistil   možnosť   porušenia   označených   základných   práv, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na ďalšie konanie,   náhrada   trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. novembra 2012