znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 571/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   zastúpenej   advokátkou   I.   P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a namietaného porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 63/2013, 1 Co   64/2013,   1   Co   65/2013   z 29.   októbra   2013   a uznesením   Okresného   súdu   Prešov č. k. 2 C 127/2008-216 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. februára 2014 doručená mailom a 17. februára 2014 poštou sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“)   pre   namietané porušenie   jej   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   namietaného   porušenia   práv   zaručených   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 63/2013, 1 Co 64/2013, 1 Co 65/2013 z 29. októbra 2013 a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 127/2008-216 z 26. septembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 127/2008 (pôvodne vedenom pod   sp.   zn.   6   C   2/2003),   ktorého   predmetom   bol   uplatnený   nárok   na náhradu   škody v sume 302 486,28 € s príslušenstvom proti spoločnosti Bardejovské Kúpele, a. s. (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 127/2008-117 z 22. septembra 2010 žalobu sťažovateľky   v celom   rozsahu   zamietol   a náhradu   trov   účastníkom   konania   nepriznal [aplikujúc §   150   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   vzhľadom   na osobné,   majetkové   a zárobkové   pomery sťažovateľky].

Na   základe   odvolania   sťažovateľky i žalovaného   krajský   súd   rozsudkom z 22. júna 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 28/2011 prvostupňový rozsudok v zamietavom výroku potvrdil a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.   Zrušujúcu   časť   výroku   svojho   rozsudku   krajský   súd   odôvodnil nepreskúmateľnosťou   prvostupňového   rozsudku   v tejto   časti,   a to   z dôvodu   absencie náležitého odôvodnenia.

3.   Sťažovateľka   doručila   2.   septembra   2011   okresnému   súdu   dovolanie   proti rozsudku   krajského súdu,   ktoré   založila na dôvode   prípustnosti   a na dovolacom   dôvode podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Okresný   súd   21.   septembra   2011   vyzval   sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Sťažovateľka na výzvu reagovala odpoveďou z 21. októbra 2011. V nej zdôraznila, že v prvostupňovom konaní pred okresným súdom jej bolo uznesením č. k. 6 C 2/2003-34 z 3. februára 2004 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   podľa   §   4   ods.   4   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

4. Okresný súd uznesením č. k. 2 C 127/2008-161 z 18. novembra 2011 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Na základe odvolania sťažovateľky krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   9/2012   z 24.   januára   2012   napadnuté   uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   okresný   súd 10. apríla 2012   doručil   spisový   materiál   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o dovolaní sťažovateľky. Najvyšší súd však 7. mája 2012 listom sp. zn. 5 Cdo 83/2012 z 2. mája 2012 spis   vrátil   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený,   pretože   okresný   súd „nedoručil dovolanie žalobkyne žalovanému“, ako aj preto, že „nebola splnená poplatková povinnosť, ktorá   dovolateľke   (§   2   ods.   4   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku za výpis z registra trestov...) vznikla podaním dovolania (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona). Podľa §   6   ods. 2   zákona   sa   poplatok   za   dovolanie   vyberá   vo   výške   dvojnásobku   poplatku ustanoveného v sadzobníku“. Najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ bola žalobkyňa v konaní na   súde   prvého   stupňa   oslobodená   od   platenia   súdneho   poplatku...,   právoplatným skončením   konania   vo   veci   samej   priznané   oslobodenie   zaniklo   (a   nevzťahuje   sa na dovolacie   konanie).   Preto   bude   potrebné   dovolateľku   vyzvať   na   zaplatenie   súdneho poplatku...“.

6. Okresný súd na základe listu najvyššieho súdu vyzval 11. mája 2012 sťažovateľku na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie.   Sťažovateľka v odpovedi z 12. júna 2012 opätovne a s rovnakou argumentáciou odmietla súdny poplatok zaplatiť.

7. Ústavný súd poznamenáva, že analogickou (v zásade identickou sťažnosťou) sa zaoberal vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 483/2012, v ktorej sťažovateľka namietala neústavnosť   postupu   označených   všeobecných   súdov   a ich   rozhodnutí   v štádiu   (úseku konania) do vrátenia jej dovolania okresnému súdu v bode 5 uvedeným listom najvyššieho súdu.   Predmetná   sťažnosť   bola   nálezom   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   483/2012-27 z 2. októbra   2012   odmietnutá.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   aktuálnej   sťažnosti sťažovateľky (body 1 a 11) vychádzal z tohto rozhodnutia a prihliadal na jeho skutkové a právne závery.

8.   Okresný   súd   uznesením   (druhým   v poradí)   č.   k.   2 C 127/2008-216 z 26. septembra 2012   opätovne   dovolacie   konanie   zastavil.   O odvolaní   sťažovateľky z 29. októbra 2012 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co 63/2013, 1 Co 64/2013, 1 Co   65/2013   z 29. októbra   2013,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 26. septembra 2012 (o zastavení dovolacieho konania), uznesenie č. k. 2 C 127/2008-300 z 28. januára 2013 (o opravení výroku predchádzajúceho uznesenia pri označení peňažného ústavu)   a uznesenie   č.   k.   2   C   127/2008-266   z 18.   decembra   2012,   ktorým   zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanému náhradu trov konania.

9.   V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   13.   februára   2014   sťažovateľka na rozsiahlom   priestore   cituje   ustanovenia   ústavy,   zákona   o   súdnych   poplatkoch, Občianskeho súdneho poriadku, rekapituluje skutkové okolnosti svojho prípadu i judikatúru ústavného súdu a opätovne argumentuje v prospech svojho názoru o kontinuite oslobodenia od súdnych poplatkov medzi základným konaním a dovolacím konaním. Uvádza tiež, že „Právoplatnosťou prvého uznesenia KS PO (č. k. 6 Co 9/2012-185 z 24. januára 2012, pozn.) boli navrhovateľovi dané právne istoty, právne garancie a procesné záruky práva na spravodlivý súdny proces“, a preto „List NS SR nemá spôsobilosť rušiť, meniť, či inak ovplyvniť   existenciu   právoplatného   Uznesenia   KS   PO...   nemá   spôsobilosť   ukladať a zaväzovať Sťažovateľa, aby niečo konal - uhradil súdny poplatok za dovolanie“. Podľa jej názoru „List   NS   SR   je   kompletne   arbitrárny,   nakoľko   absolútne   ignoruje   právoplatné Uznesenie KS PO a hodnotí stav akoby proces ohľadom súdneho poplatku za dovolanie ani nikdy neprebehol. NS SR nedisponuje akoukoľvek právomocou rozhodovať, konať či vyvolať konanie   ohľadom   súdneho   poplatku   za dovolanie...   List   NS   SR   a Postup   NS   SR   je bez akejkoľvek   legitimity   a legality.   NS   SR   konal   mimo   medze   rozsahu   a spôsobu, ktorý ustanovuje zákon čím porušil Ústavu SR, Listinou a Dohovorom garantované práva Sťažovateľa.“.   Navyše „List   NS   SR   a Postup   NS   SR   vyvolal   opätovné   konanie   OS   BJ ako súdu I. stupňa v zmysle ust. § 12 ods. 2 ZoSP. OS BJ opätovne konal“, čo s ohľadom na § 159   ods. 3   OSP   je   stav „ústavne   neakceptovateľný,   neospravedlniteľný a neudržateľný...“.

10. Podľa názoru sťažovateľky „druhým Uznesením OS BJ a Druhým Uznesením KS PO   došlo   k opätovnému   postupu   vo   veci   už   právoplatným   Prvým   Uznesením   KS   PO rozsúdenej čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   základných   slobôd,   základného   práva   domáhať   sa zákonom   ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny“.

11.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   jednoznačne   vyplýva,   že sťažovateľka v rámci namietania porušenia označených práv poukazuje najmä na porušenie jej „práva   na   prístup   k súdu“,   t.   j.   zabránenie   jej   konať   pred   súdom   označenými rozhodnutiami všeobecných súdov (odňatie jej možnosti konať).

12. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„1.   Základné   právo   Sťažovateľa   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...,   základné   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, čl.12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR Uznesením Krajského súdu... zo dňa 29.10.2013, sp. zn.: 1 Co/63/2013, 1 Co/64/2013, 1 Co/65/2013 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd...   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   29.10.2013,   sp.   zn.: 1 Co/63/2013, 1 Co/64/2013,1 Co/65/2013.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   Okresného   súdu...,   sp.   zn.: 2 C 127/2008-216... zo dňa 26.09.2012.

4.   Ústavný   súd...   prikazuje   Okresnému   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C 127/2008   opätovne   predložiť   Najvyššiemu   súdu...   dovolanie   Sťažovateľa   doručené Okresnému súdu... dňa 02.09.2011.

5. Ústavný súd... prikazuje Najvyššiemu súdu... v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 83/2012 konať a rozhodnúť podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní Sťažovateľa doručeného Okresnému súdu... dňa 02.09.2011.

6. Krajský súd... je povinný... uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...“

II.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   12 ods.   1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a rovní v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   4 ústavy   výklad a uplatňovanie ústavných   zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

15. Sťažovateľka v sťažnosti namietala nezákonnosť a neústavnosť (a v jej petite sa dožadovala   tiež   zrušenia)   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   2 C 127/2008-216 z 26. septembra 2013.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného súdu, pretože na základe sťažovateľkou podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu (pozri bod 8). Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

16.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   označených   práv   (body   1   a 12) uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   63/2013,   1   Co   64/2013,   1   Co   65/2013 z 29. októbra 2013.   Proti   tomuto   odvolaciemu   rozhodnutiu   (z   hľadiska   ňou   uvádzaného rozsahu nosných dôvodov vyplývajúcich z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, dovolacích dôvodov, obsahu ústavnej sťažnosti a nadväzne tiež, že dovolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku) sa môže sťažovateľka zákonom ustanoveným účinným spôsobom brániť podaním dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

17. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

18. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namietala nezákonnosť a neústavnosť postupu najvyššieho súdu v bode 5 označeným listom, v tejto časti ústavný súd poukazuje na svoj už vyslovený   právny   názor   vyslovený   v odôvodnení   nálezu   č.   k.   III.   ÚS   483/2012-27 z 2. októbra 2012, s ktorým sa I. senát rozhodujúci o aktuálnej sťažnosti plne stotožňuje („... list najvyššieho súdu, ktorým vrátil predložený spisový materiál okresnému súdu ako predčasne predložený, nemožno považovať za iný zásah podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 49 zákona o ústavnom súde. List najvyššieho súdu nebol adresovaný sťažovateľke ani nijako   priamo   nezakladal,   nemenil   ani   nerušil   právne   vzťahy,   ktorých   je   sťažovateľka účastníčkou. Inými slovami, nezasiahol priamo do jej právneho postavenia, a tým nemohol atakovať ani jej základné práva alebo slobody.“).

19.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi.

20.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   pripomína,   že   pri   rozhodovaní   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže prikázať orgánu verejnej moci konať len z dôvodov uvedených v čl. 127 ods. 2 ústavy (resp. § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014