znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 571/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. W., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin č. k. 21 C 286/2010-303 zo 6. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“), čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 286/2010-303 zo 6. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti okresnému súdu vytýkala, že napadnutým rozhodnutím vylúčil jej vzájomný návrh na samostatné konanie. Okresný súd tak urobil podľa § 97 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),   pričom   (i)   na   takýto   postup   neboli   splnené   zákonné   predpoklady,   (ii)   svoje rozhodnutie okresný súd náležite neodôvodnil a (iii) iné okresné súdy v podobných veciach jej vzájomný návrh nevylúčili na samostatné konanie.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod   sp.   zn.   21   C   286/2010   porušil   jej   v bode   1   uvedené   práva   a   zrušil   napadnuté rozhodnutie.

4. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prejednania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), a dospel k záveru, že ide o zjavne neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Uvedené   ustanovenie   v záujme   racionality   a efektivity konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov   obsiahnutých   v samotnej   ústavnej   sťažnosti.   Ak   potom   sťažnosť   smeruje   proti rozhodnutiu (opatreniu, alebo inému zásahu) orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla   za zjavne neopodstatnenú,   ak napadnuté   rozhodnutie   (opatrenie,   zásah) nie   je vzhľadom na svoju povahu, namietaným vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva a slobody sťažovateľky, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

5.   V posudzovanej   veci   sa   sťažovateľka   domáhala   zásahu   ústavného   súdu   proti napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorým   bol   vylúčený   jej   vzájomný   návrh na samostatné konanie. Urobil tak (okresný súd, pozn.) z dôvodu, že v ďalšom konaní bude potrebné o nárokoch sťažovateľky (odporkyne) „vyplývajúcich z úverovej zmluvy... vykonať dokazovanie   iné,   ako   sa   doteraz   v konaní   vykonalo,   konanie   o nárokoch   odporkyne a konanie   na   ochranu   spotrebiteľa   sa   teda   na   spojenie   veci   nehodia,   v záujme hospodárnosti konania súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia“. Napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesným, proti ktorému, keďže ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je prípustné odvolanie [§ 202 ods. 3 písm. a) OSP]. Takéto uznesenie podľa § 169 ods. 2 OSP nemusí obsahovať odôvodnenie.

6. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nejde o zložitý prípad (hard cases) majúci ústavnoprávny význam, a to vzhľadom na procesný charakter napadnutého rozhodnutia, ktorým sa iba upravuje vedenie konania, ako aj skutočnosť, že samotným   vylúčením   vzájomného   návrhu   sťažovateľky   na   samostatné   konanie   sa   toto konanie   vecne   nekončí   (teda   bude   riadne   pokračovať).   Z hľadiska   materiálneho   preto v rozsahu sťažovateľkou uvádzaných dôvodov nemohlo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.

7.   Ústavný   súd   ešte   dodáva,   že   nie   je   jeho   úlohou   perfekcionisticky   „prerábať“ konanie   pred   všeobecnými   súdmi,   a   to   aj   keby   k   nimi   urobeným   dielčím   procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Preto   je   povinnosťou   ústavného   súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti   a   nespravodlivosti   konania   ako   celku,   a   prípady,   kedy   určitý   procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.

8.   S ohľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   na   neverejnom zasadnutí senátu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. septembra 2013