znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 571/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou I. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 52/2011-34 z 31. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38   ods.   1   listiny   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 3 NcC 52/2011-34   z   31. októbra (ďalej len,,krajský súd“ a,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 00818/11 z 19. apríla 2011) vydaného   Stálym   rozhodcovským   súdom   obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.   (ďalej   len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej a povinným je J. L. (ďalej len „povinný“). Povinný podal Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.

3. Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu Bratislava   IV   v   zmysle   ustanovenia   §   84   v   spojitosti   s   §   105   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil a s poukazom na prednosť práva Európskej   únie   (ďalej   len   „európske   právo“   alebo   „právo   EÚ“,   v   citovanom   texte   aj „komunitárne právo“) a odkazom na § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.

4. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd.

5.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   odôvodnené   úvahou,   že   vzhľadom na úpravu úniového práva, najmä na text smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288-293 (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)] tak, ako je vykladaný Súdnym dvorom Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“, v   citáciách   aj   „ESD“)],   nie   je   v   predmetnej   veci   daná   všeobecná   miestna   príslušnosť v zmysle § 84 a § 85 OSP, na ktorú sa odvolal okresný súd pri postúpení veci, a nie je daná ani výlučná miestna príslušnosť v zmysle § 88 ods. 2 OSP, ako požadovala sťažovateľka. Miestna   príslušnosť sa   určí   podľa   § 87   písm. f)   OSP, a to   na základe   podanej   žaloby povinného, čiže miestne príslušným je okresný súd, keďže spotrebiteľ tomuto súdu podal žalobu.   Na   podporu   svojich   tvrdení   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veci č. 106/77 Administrazione delle finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, vo veci C-473/00 Cofidis a vo veci C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi.

6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť,   ktorou   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej   nálezom   vyslovil,   že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň   aby   zrušil   toto   uznesenie   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka taktiež žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

7.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   arbitrárne a nedostatočne, resp. nesprávne odôvodnené, pretože krajský súd nerozhodoval na základe relevantnej právnej normy Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovenia § 88 ods. 2   OSP   o   miestnej   príslušnosti   tak,   ako   to   požadovala   sťažovateľka.   Sťažovateľka taktiež namieta, že záver krajského súdu v napadnutom uznesení sa odkláňa od doterajšej rozhodovacej   praxe   a nemožno   ho   vyvodiť   ani   z   úniového   práva.   Podľa   sťažovateľky v danom prípade nemožno pristúpiť k priamemu účinku práva EÚ - smernice č. 93/13/EHS, ktorá   nemôže   mať   v prípadoch   týchto   tzv.   horizontálnych   vzťahov   priamy   účinok, a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľom   a   účelom   smernice)   sa   taktiež   nemôže   aplikovať,   keďže   ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP) je natoľko jednoznačné, že ho možno interpretovať iba jediným spôsobom. Sťažovateľka k tomu dodáva, že faktické využitie   zásady   eurokonformnej   interpretácie   je   možné   iba   v   tých   prípadoch,   keď ustanovenie právneho predpisu je neurčité do takej miery, že jeho znenie možno vyložiť (interpretovať)   rôznymi   spôsobmi,   pričom   je   nutné   prikloniť   sa   k   takému   spôsobu interpretácie,   ktorý   je   v   súlade   s   úniovým   právom,   avšak   v   danom   prípade pre jednoznačnosť právnej normy odklon   od aplikácie § 88 ods.   2 poslednej   vety   OSP z dôvodu eurokonformnej interpretácie predstavuje porušenie zákazu výkladu contra legem.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13.   Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva,   že   medzi   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní   prerokúvanej   veci   sťažovateľky   prihliadal   aj   na   judikatúru   Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP (účinného do 31. decembra 2011) na konanie o zrušení   rozhodcovského   rozsudku   je   však   vždy   príslušný   súd,   v   ktorého   obvode   sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

15.   Kľúčové   námietky   sťažovateľky   smerujú   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva EÚ   vo   vzťahu   k   vnútroštátnemu   právu   v   napadnutom   uznesení   vyvodil.   Sťažovateľka v podstate   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   krajský   súd   tým,   že   neaplikoval   ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 poslednú vetu OSP platné v čase rozhodovania), ale dal prednosť úniovému právu, porušil jej označené základné práva podľa ústavy a listiny.

16. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, I. ÚS 301/06, I. ÚS 88/07).

17.   Ústavný   súd   musel   preto   posúdiť,   či   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   spĺňa   uvedené   ústavné   požiadavky,   a   na   základe   toho   posúdiť,   či   je konformné   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: „Členstvo   Slovenskej   republiky   v   Európskej   únii   a   v   Európskom   spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva.   Súčasťou práv Európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6 ods.   1   Smernice,   členské   štáty   zabezpečia,   aby   nekalé   podmienky   použité   v   zmluvách uzatvorených   so   spotrebiteľom   zo   strany   predajcu   alebo   dodávateľa   podľa   ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa,   a aby zmluva bola podľa   týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym,   pričom predpokladom na uplatnenie   princípu prednosti   je   rozpor   medzi vnútroštátnou a komunitárnou normou. Pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho   vnútroštátneho   predpisu,   ktorý   by   bol   b   rozpore   s   komunitárnym   právom. V opačnom   prípade   by   bola   ohrozená   aplikácia   komunitárneho   práva,   ktorá   je nevyhnutným predpokladom pre uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES (rozhodnutie vo veci 6/64 Flamino Costa c/a E.N.E.L.).

Ďalším obdobným rozhodnutím,   ktoré upravuje   problematiku princípu   prednosti komunitárneho práva, je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne   aplikovať   komunitáme   právo   a   chrániť   práva   zverené   komunitárnym   právom jednotlivcovi,   pričom   má   ponechať   neaplikované   každé   prípadné   ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym   (tzv.   eurokonformný   výklad).   Pokiaľ   právna   norma   členského   štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa,   a   to   napríklad   v   rozsudku   vo   veci   C-473/00   Cofidis.   Ďalej   v   rozsudku C 243/08   Pannon   GSM   Zrt.   c/a   Erzsébet   Sustikné   Györfi   ESD   konštatuje,   že   účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ   namieta.   Vnútroštátny   súd   má túto   povinnosť   tiež   vtedy,   ak   preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa   kritériá   požadované   na   to,   aby   ju   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nekalú.   V   tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej   medzi   spotrebiteľom   a   predajcom   alebo   dodávateľom,   ktorá   bola   do   nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,   môže byť považovaná za nekalú. V predmetných veciach rozhodcovská doložka nebola v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá individuálne,   pričom   bez   ďalšieho   priznáva   právomoc   riešiť   spory   zo   zmluvy rozhodcovskému súdu v Bratislave; vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za nekalú.

Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená, že   ak   by   súd   v   konaní   o   zrušenie   rozsudku   uznal   žalovaný   dôvod   za   dôvodný,   zruší rozhodcovský rozsudok a pokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. Tým sa konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku stane konaním na základe spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva nie je teda v predmetnej veci daná výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 posledná veta O.s.p.; ani miestna príslušnosť v zmysle § 85 O.s.p., na ktorý sa odvolal Okresný súd Prešov pri postúpení veci; nesúhlas Okresného súdu Bratislava IV s postúpením veci je preto dôvodný.“

19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov   krajského   súdu.   Krajský   súd   správne   uzavrel,   že   vzhľadom   na   záväznosť označeného   úniového   práva   nie   je   v   predmetných   veciach   daná   miestna   príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale okresného súdu, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami sťažovateľky.

20.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. Ústavný súd považuje sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

21. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa   odkláňa   od   iných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   posudzujúcich   tú   istú   otázku,   čiže miestnu   príslušnosť   súdov   v   konaní   o   žalobách   o   zrušenie   rozhodcovských   rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 OSP (sťažovateľka poukazuje na uznesenie krajského súdu č. k. 6 NcC/33/10-20 z 3. novembra 2010, uznesenie krajského súdu   č.   k.   3   Ncb   2/2012-34   z   30.   januára   2012,   uznesenie   krajského   súdu č. k. 11 NcC 7/2011-19   z   28.   februára   2011   a   iné).   V   súvislosti   s   uvedenou   námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou   súčasťou   princípov   právneho   štátu   zaručeného   podľa   čl.   1   ústavy   je   aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dáva rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95   a   II.   ÚS   80/99,   III.   ÚS   356/06, IV. ÚS 75/09).   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   danému   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v   určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila   po   určitú   dobu,   nie   však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva   EÚ   je pochopiteľný   určitý   vývoj   vnútroštátnej   judikatúry.   Názor   ústavného   súdu o ústavnej   konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   vyvodil z práva   EÚ,   považuje   ústavný   súd   za   postačujúci   aj   na   vysporiadanie   sa   s   námietkou sťažovateľky   týkajúcou   sa   jej   výhrad   k   odklonu   od   doterajšej   rozhodovacej   činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

22.   Podľa   sťažovateľky   nesprávnym   napadnutým   uznesením   krajského   súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku došlo aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

23.   Ústava základné právo   na zákonného sudcu   upravuje v   čl.   48 ods.   1,   podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne   aj   čl.   38   ods.   1   listiny).   Zákonom,   na   ktorý   sa   v   citovanom   článku   ústavy odkazuje, je Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne,   miestne   a   funkčne   príslušný   na   prerokovanie   veci,   čo   je   prvým   predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so   sústavou súdov,   ktorú   upravuje zákon   č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda priamo spätá príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a   tým   aj   osoba   zákonného   sudcu,   za   ktorého   treba   pokladať   sudcu   určeného   v   súlade s rozvrhom   práce   vecne   a   miestne   príslušného   súdu   (I.   ÚS   52/97,   II.   ÚS   87/01, III. ÚS 116/06).   Zákonom   ustanovené   pravidlá   miestnej   príslušnosti   vytvárajú   rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

24. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci   koná   miestne   nepríslušný   súd,   a   teda   z   tohto   dôvodu   by   mal   byť odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi,   je   na   ňom,   aby námietku   porušenia   ústavnej   ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného   princípu   o   zákonnom   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   ústavy)   uplatnil na všeobecnom   súde   podaním   mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania   podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa   ktorej   je   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zásadne   príslušný   dovolací   súd (napr. IV.   ÚS   238/07,   II.   ÚS   60/09,   I.   ÚS   481/2010,   IV.   ÚS   499/2011),   a   vzhľadom na judikatúru   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolaní   proti   rozhodnutiam   krajského súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   243/2010   z   23.   novembra   2010),   ako   aj   na okolnosti daného prípadu   nepristúpil   ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti   z dôvodu   jej neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

25. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných vecí nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   ani základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   ústavne   konformná   aplikácia   pravidiel o miestnej   príslušnosti   krajským   súdom   predstavovať   porušenie   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.

26. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nesúhlas sťažovateľky s právnymi názormi krajského   súdu   nemôže   sám   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti týchto názorov. Z už uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. V závere nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa   ubral   smerom   vytýčeným   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla miestnej príslušnosti v § 88 ods. 2 poslednej vete OSP takto: „Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.“

28. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012