znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 570/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. sp. zn. 3 S 52/2011-76 z 18. septembra 2012, ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 63/2012 z 9. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   slobodu   prejavu   a práva   na   informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 52/2011-76 z 18. septembra 2012, ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 63/2012 z 9. apríla 2013.

2. Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka je v procesnom   postavení   žalobcu   v konaní   o preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia Rady pre   vysielanie   a retransmisiu,   Bratislava   (ďalej   len   „rada“)   č.   RL/69/2010 zo 7. decembra   2012   o uložení   jej   sankcie   –   upozornenia   na   porušenie „povinnosti stanovené (-ých) § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.“. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 52/2011 z 18. septembra 2012 žalobu zamietol. Najvyšší súd (konajúc o odvolaní sťažovateľky)   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžo   63/2012   z 9.   apríla   2013   potvrdil   rozsudok krajského súdu z 18. septembra 2012.

3. Sťažovateľka   tvrdí,   že „že   k   zásahu   a   porušeniu   jej   práv   došlo   postupom najvyššieho súdu a krajského súd v súvislosti s ich napadnutými rozhodnutiami, ktorými neposkytli ochranu práv sťažovateľky, ale naopak potvrdili napadnuté rozhodnutie Rady, čím zachovali Radou vytvorený stav, ktorý je neprípustným zásahom do práv sťažovateľky, pričom   vo   svojich   napadnutých   rozhodnutiach   došlo   k   takej   interpretácii   a   aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. z ústavného hľadiska neospravedlniteľná,   neudržateľná   a   v konečnom   dôsledku   by   viedla   k   odmietnutiu spravodlivosti“.

4. Ako dôvody podanej sťažnosti sťažovateľka uviedla:„A. Zásah   do   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   –   nedodržanie princípu právnej istoty a práva na odôvodnenie rozhodnutia“, v súvislosti s čím poukázala na   rozsudky   najvyššieho   súdu   v iných   konaniach   (napr.   sp.   zn.   6   Sžo   31/2011 a sp. zn. 5 Sž 17/2011 a pod...), v ktorých najvyšší súd rozhodol v prípade právne totožných vecí   iným   spôsobom,   pričom   v aktuálne   posudzovanej   veci   v odôvodnení   svojho rozhodnutia neuviedol „presvedčivé a relevantné argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu   právu   poskytnutá   odlišná   ochrana,   než   v   inom   označenom   konaní...“. Podľa   názoru   sťažovateľky   so   záverom   najvyššieho   súdu   o nemožnosti   aplikovať   ňou uvedené   skoršie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   na   predmetnú   vec   a   s „interpretáciou princípu právnej istoty nie je možné súhlasiť, nakoľko je arbitrárny a ústavne neudržateľne zasahuje do práv sťažovateľky.

B. Zásah do práva sťažovateľky na slobodu prejavu a spravodlivé súdne konanie – absencia kritérií oprávnenosti zásahu do slobody prejavu; nedostatočné odôvodnenie.“.

V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla, že „... akýkoľvek zásah alebo obmedzenie šírenia   informácií   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   je   potrebné   považovať   ako   zásah do slobody prejavu, pričom takýto zásah musí zniesť ústavnoprávne limity a navyše splnenie týchto limitov musí byť v konaní riadne preukázané a odôvodnené...

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady, ako aj z napadnutých rozhodnutí krajského a najvyššieho súdu je absolútne jednoznačné, že Rada ani krajský, či najvyšší súd absolútne nijakým spôsobom nešpecifikovali ani neodôvodnili naplnenie kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu sťažovateľky.

Absencia   uvedených   kritérií,   absencia   ich   preukázania   a   absencia   odôvodnenia vo všetkých   napadnutých   rozhodnutiach   predstavuje   neodôvodnený   zásah   do   slobody prejavu   sťažovateľky,   ktorý   navyše   porušuje   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie, najmä právo na riadne a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia.“.

5. Na   podporu   svojich   tvrdení   (právnych   názorov)   sťažovateľka   argumentovala odlišnými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   v analogických   veciach,   rozhodnutiami ústavného   súdu   (napr.   vo   veciach   IV.   ÚS   49/06,   III.   ÚS   300/06,   IV.   ÚS   265/09, III. ÚS 42/09...), ako aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok č. 44179/98 vo veci Murphy proti Írsku; rozhodnutie č. 31457/1996 vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva spoločnosti M., s. r. o... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1), ods. 2) a ods. 4), právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2), Ústavy... a čl. 6   ods.   1   a   čl.   10   Európskeho   dohovoru...,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   v konaní   o odvolaní pod sp. zn.: 3 Sžo/63/2012 zo dňa 09. 04. 2013 rozsudkom Krajského súdu... v konaní pod sp. zn.: 3 S/52/2011-76 zo dňa 18. 09. 2012 porušené boli.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   v   konaní   o   odvolaní   pod   sp.   zn.:   3 Sžo/63/2012 zo dňa 09. 04. 2013 rozsudkom Krajského súdu... v konaní pod sp. zn.: 3 S/52/2011-76 zo dňa 18. 09. 2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o...   trovy   právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   čl.   10   ods.   2   dohovoru   výkon   týchto   slobôd   (sloboda   prejavu),   pretože zahŕňa aj   povinnosť   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci.

8.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1   a   2   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   10   ods.   1   a 2   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 63/2012 z 9. apríla 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 52/2011-76 z 18. septembra 2012.

II. A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 52/2011-76 z 18. septembra 2012

9.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a   ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

10.   O   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namietala   vo   vzťahu k postupu krajského súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní najvyšší súd. Vzhľadom   na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať   postup krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   S 52/2011   a jeho rozsudok z 18. septembra 2012.

11. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   postupom   a rozhodnutím krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 63/2012

12.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   63/2012 z 9. apríla 2013, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu najmä vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež body 3 až 5).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 63/2012 z 9. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia, odvolacej argumentácie sťažovateľky a stanoviska žalovanej k nemu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Najvyšší   súd...   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.)   preskúmal   odvolaním napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa v rozsahu   a   z dôvodov uvedených   v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 212 ods. 1 O. s. p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a rozsudok verejne vyhlásil. Žalovaný rozhodnutím č. RL/69/2010 zo dňa 07. 12. 2010 uložil žalobcovi podľa ustanovenia   §   64   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   sankciu   –   upozornenie na porušenie zákona za to, že porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 28. 08. 2010 o cca 19.00 hod. odvysielal v rámci programovej služby   J.,   v   programe   K.   príspevok   s   názvom   S.,   v   ktorom   došlo   k   nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti.

Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 3 Sžo/14/2012 zo dňa 10. 05. 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S/52/2011-29 zo dňa 24. 01. 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu zistených procesných pochybení v konaní pred súdom prvého stupňa.

Spornou   ostáva   skutočnosť,   či   odvysielaný   príspevok   v   rámci   spravodajského programu bol objektívny a nestranný, a teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.

Senát Najvyššieho súdu... sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho a súdneho spisu, s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného č. RL/69/2010 zo dňa 07. 12. 2010, ako aj s prepisom predmetného príspevku a s obsahom obrazovo-zvukového záznamu predmetného príspevku.“

Po citovaní ustanovení „§ 244 ods. 1 O. s. p..., § 247 ods. 1 O. s. p..., § 16 ods. 3 písm. b)   zákona   č.   308/2000   Z.   z...,   čl.   7   ods.   3   Európskeho   dohovoru   o   cezhraničnej televízii..., § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..., § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..., § 4 ods. 1... § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.“, ako aj ich interpretácií najvyšší súd uviedol:

«Účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. je vytvorenie priestoru pre diskusiu o otázkach, ktoré sú predmetom verejného záujmu, pri súčasnom zamedzení   zneužitia   vysielacieho   času   v   spravodajských   a   politicko-publicistických programoch na prezentovanie jednostranne zameraných informácií. Je zrejmé, že mediálna prezentácia   názorov   len   jednej   názorovej   skupiny   je   v   demokratickej   spoločnosti nežiaducim   javom,   čo   vyplýva   aj   z   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva.   Ten   vo svojej   judikatúre   vyslovil   názor,   že   médiá   zohrávajú   podstatnú   úlohu v demokratickej   spoločnosti.   Ako   pasívnym   recipientom   informácií   občanom   musí   byť umožnené, prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo   robí   demokratickú   spoločnosť   demokratickou   (CASE   OF   ÇETIN   AND   OTHERS v. TURKEY, Applications nos. 40153/98 and 40160/98, bod č. 64).

Pojmy objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne definovať, ich obsah sa môže meniť, je podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý   sa   aplikuje   právna   norma.   Tieto   pojmy   nie   je   možné   explicitne   definovať   pre otvorený   okruh   prípadov,   keďže   jednotlivé   informácie   a   vyjadrenia   je   nutné   vnímať v kontexte   ich   použitia,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   osoby,   ktoré   dostanú   v konkrétnom príspevku priestor na   vyjadrenie.   Žalovaný ich   interpretoval   v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný má v zmysle § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. povinnosť upozorniť vysielateľa   na   porušenie   zákona.   Upozornenie   je   sankciou   preventívneho   charakteru a je predpokladom uloženia pokuty za druhovo zhodné protiprávne správanie vysielateľa vytýkané   v   upozornení.   Žalovaný   musí   v   upozornení   identifikovať,   akým konaním vysielateľa   došlo   k   porušeniu   povinnosti,   čím   je   vysielateľ   oboznámený   so zakázaným správaním.

Žalovaným   zvolené   kritériá   –   relevancia,   transparentnosť,   presnosť,   úplnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stranenia – sú podľa názoru najvyššieho súdu objektívne, logické a zrozumiteľné. Sú tiež súladné s výkladom týchto pojmov v odbornej literatúre – výkladových slovníkoch. Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinností   vysielateľa   všeobecnými   pojmami   bolo   právom   žalovaného   a   vlastne aj nevyhnutnosťou   zvoliť   kritériá   pre   posudzovanie   plnenia   základných   povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym obsahom. S ohľadom na obsah   pojmov   objektívnosť   a   nestrannosť,   žalovaný   správne   vyhodnotil   posudzovaný príspevok   ako   nespĺňajúci   požadované   atribúty   objektívnosti   a   nestrannosti.   Žalovaný sa dostatočným   spôsobom   vysporiadal   s   odôvodnením,   že   odvysielaný   príspevok   nebol objektívny a nestranný, preto bolo namieste využiť zákonné obmedzenie slobody prejavu v zmysle   §   16   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   Na   spravodajské   a   politicko- publicistické   programy   sa   kladú   vyššie   kvalitatívne   nároky,   ktoré   spočívajú   najmä v objektívnosti   a   nestrannosti   odvysielaných   informácií.   Žalobca   v   podanom   odvolaní uviedol, že recipient si vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna a nie je úlohou štátu „uvažovať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Senát odvolacieho súdu tu poukazuje na skutočnosť, aby sa recipient mohol slobodne rozhodnúť   a   utvoriť   si   názor   potrebuje   mať   prístup   k   viacerým   názorom   a   nie   len k jednostranne   poňatým   príspevkom,   v   ktorých   by   boli,   resp.   nebolí   zverejnené   všetky dostupné   objektívne   informácie   k   danej   téme.   Požiadavky,   aby   názory   odvysielané v spravodajských   programoch   boli   objektívne   a   nestranné   vyplýva   aj   z   čl.   7   ods.   3 Európskeho   dohovoru   o   cezhraničnej   televízii,   ako   aj   z   Rezolúcie   428   (1970) Parlamentného   zhromaždenia   Rady   Európy.   Žalovaný   v   napadnutom   rozhodnutí žiadnym spôsobom   nezasahuje   do   techniky   ani   formy   spracovania   príspevku, ale len poskytuje   návod   ako   má   žalobca   dodržiavať   povinnosti   stanovené   §   16   ods.   3 písm. b)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   Konečné   rozhodnutie,   ako   zabezpečiť   objektívnosť a nestrannosť vysielaných programov však spočíva na vysielateľovi.

K   námietke   žalobcu   týkajúcej   sa   nedostatočného   vymedzenia   skutkovej   vety vo výroku   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   senát   najvyššieho   súdu   uvádza, že bol formulovaný jednoznačne, keďže z výroku bolo zrejmé, kedy bol spáchaný správny delikt (28. 08. 2010 o cca 19:00 hod.), ako bol spáchaný (odvysielanie príspevku s názvom S. v rámci programovej služby J.), s uvedením ustanovenia zákona [§ 16 ods. 3 písm. b) zákona   č.   308/2000   Z.   z.]   a   v   akom   programe   odvysielanom   žalobcom   (K.).   Výrok   s obdobnou   formuláciou   posudzoval   aj   ústavný   súd   vo svojom   rozhodnutí   sp. zn.   III.   ÚS 322/2011   zo   dňa   27. 07. 2011   a   námietku   sťažovateľa   ohľadom   formulácie   výroku vyhodnotil ako nedôvodnú.

K uvedeným záverom dospel najvyšší súd aj po oboznámení sa s obsahom rozsudkov Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   značka   6   Sžo/31/2011   a   aj   s   rozsudkom sp. značka   3 Sžo/200/2010   zo   dňa   08.   10.   2010,   avšak   musí   konštatovať,   že   uvedené rozsudky v časti, v ktorých sa uvádza, že v preskúmavaných rozhodnutia Rady nebol riadne formulovaný výrok, v danej veci, nemožno v tomto prípade aplikovať.

V   preskúmavanom   rozhodnutí   žalovanej,   na   rozdiel   od   rozhodnutí   Rady preskúmavaných v citovaných rozsudkoch, výrok dostatočným spôsobom popisuje samotný skutok   (vrátane   dátumu,   času,   vysielacieho   okruhu),   ktorým   malo   prísť   k   porušeniu povinnosti zo strany vysielateľa.

Rovnako   zo   vzťahu   k   posúdeniu   objektívnosti   predmetného   skutku   odvolací   súd konštatuje, že v uvedených rozsudkoch ide o úplne odlišné skutky - bol posudzovaný iný druh   programu   -   diskusná   relácia   (politicko-publicistického   charakteru,   s   vopred pozvanými   hosťami)   ako   v tomto   prípade,   keď   ide   o   posúdenie   objektívnosti   príspevku odvysielaného v spravodajskej relácii. Príspevok bol v tomto prípade vopred pripravený a autor príspevku mal možnosť nie len vybrať okruh osôb – respondentov, ale aj obsah odpovedí respondentov, ktoré bude príspevok obsahovať a ktoré vysielateľ odvysiela. Rozsudok najvyššieho súdu sp. značka 3 Sžo/200/2010 zo dňa 08. 10. 2010, na ktorý odkazuje rozsudok najvyššieho súdu sp. značka 6 Sžo/31/2011, sa vyjadruje okrem iného i k úlohe moderátorov v diskusnej relácii politicko-publicistického charakteru vo vzťahu k objektivite programu. Ide ale o skutkovo úplne iný prípad a preto aplikácia uvedených rozsudkov najvyššieho súdu a záverov v nich obsiahnutých na túto vec, nie je možná. Je síce pravdou, že v zásade ide o prípady, v ktorých boli preskúmavané rozhodnutia Rady vydané na   základe   zistenia   porušenia   rovnakej   povinnosti   vysielateľa,   ale   za   úplne   iného skutkového stavu veci.

Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. ako vecne správny potvrdil, keď dospel k totožnému záveru ako krajský súd, že v preskúmavanej veci bol správnym orgánom dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní správneho orgánu.»

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžo 63/2012   z   9.   apríla   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   (odvolacie)   závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.),   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne aj I. ÚS 21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru (pozri bod 7, tiež body 1 a 6), a to najmä z dôvodu   nepreukázania   a neodôvodnenia   oprávnenosti   zásahu   do   slobody   závermi napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu.   Ústavný   súd preto   nepovažoval   za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami ústavy a dohovoru, ktoré mali byť podľa nej taktiež   porušené.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, resp. práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

20. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva z toho,   že všeobecný   súd   súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

21. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru zjavne neopodstatnená.

22. Pokiaľ sťažovateľka na podporu svojich tvrdení argumentuje inými (rozdielnymi) rozhodnutiami najvyššieho súdu v podobných právnych veciach, ústavný súd poznamenáva, že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013