znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 570/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   C.,   N.,   zastúpeného   spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. C. s. r. o., N., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. C., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 69/2011 z 28. septembra 2011 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr. M. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 31. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva vlastniť majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“) sp. zn. 7 Sžso 69/2011 z 28. septembra 2011 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ s účinnosťou od 1. augusta 2010 ukončil výkon advokácie samostatne ako fyzická osoba podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   advokácii“)   a   od   tohto   dátumu   začal   vykonávať   advokáciu   ako   konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. C. s. r. o.

Zároveň   sťažovateľovi   k   4.   augustu   2010   na   základe   ním   podaného   oznámenia o ukončení podnikania ohlasovacej živnosti adresovanému Obvodnému úradu Nitra, odboru živnostenského   podnikania,   zaniklo   živnostenské   oprávnenie   vo   všetkých   predmetoch podnikania.

3. Sťažovateľ sa domnieval, že zánikom živnostenského oprávnenia k 4. augustu 2010 a ukončením výkonu advokácie samostatne ako fyzickej osoby k 1. augustu 2010 zanikla   aj   jeho   účasť   na   nemocenskom   a   dôchodkovom   poistení   v   zmysle   zákona č. 461/2003 Z.   z. o sociálnom poistení v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a preto podal S., pobočke N. odhlášku z predmetného poistenia.

4. S. sa nestotožnila s názorom sťažovateľa o zániku jeho účasti ako samostatne zárobkovo   činnej   osoby   na   povinnom   nemocenskom   a dôchodkovom   poistení s odôvodnením, že u sťažovateľa došlo od 1. augusta 2010 len k zmene formy výkonu advokácie,   keď   začal   vykonávať   advokáciu   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením obmedzeným,   čo   je   však   vo   vzťahu   k   aplikácii   zákona   o   sociálnom   poistení   právne bezvýznamné.

5. S., pobočka N. rozhodnutím č. k. 4499112010-NR, č. z.: NR 304179/2010 z 13. decembra 2010 rozhodla, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby k 31. júlu 2010 nezaniklo z dôvodu, že „Zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.“.

6. Na odvolanie sťažovateľa S., ústredie B. (ďalej len „S.“) rozhodnutím č. k. 13601-2/2011-BA z 11. februára 2011 potvrdila prvostupňové rozhodnutie S., pobočky N. Keďže sťažovateľ nesúhlasil so závermi S.,   podal na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský súd sa pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia S. i druhostupňového rozhodnutia s. stotožnil s ich závermi a rozsudkom sp. zn. 11 S 30/2011 zo 17. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil v podstatnom takto:

«Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným   predpokladom   pre   výkon   advokácie   je   vykonávanie   takejto   činnosti   fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byt' len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Aj   keď   žalobcovi   zaniklo   živnostenské   oprávnenie   dňom   4.   augusta   2010,   táto skutočnosť je v danom prípade právne irelevantná, pretože žalobca má stále oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa zákona o advokácii, a teda je považovaný, za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

Pokiaľ   žalobca   poukazoval   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   a   zákonom   (čl.   144   Ústavy   SR).   Vydaniu   rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   marca   2010,   sp.   zn.   1Sžso/7/2009, predchádzali   iné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   rovnakej   skutkovej   situácii   (napr. rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   novembra   2009,   sp.   zn. 7Sžso/44/2009), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje tiež na názor ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny   výklad   najvyšším   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. l dohovoru“ (II. ÚS 508/2010-15).»

7.   Sťažovateľ   namietal   závery   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   napadnutý   rozsudok považoval za nepreskúmateľný, arbitrárny, majúci za následok porušenie jeho označených základných práv zaručených ústavou. V podanej ústavnej sťažnosti argumentoval: «Podľa   ustanovenia   §   15   ods.   6   ZoA   (zákon   o   advokácii,   pozn.),   advokát   ktorý vykonáva   advokáciu   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nemôže   súčasne vykonávat' advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa § 2 ZoA je advokátom ten,   kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Vo vzťahu k samotnému výkonu advokácie a povinnému sociálnemu   poisteniu   je   však   relevantný   výlučne   spôsob   výkonu   advokácie.   Zápis do zoznamu advokátov je považovaný za nevyhnutný predpoklad k poskytovaniu právnych služieb, nepredstavuje však možnosť vykonávať advokáciu samostatne, keďže jej výkon je obmedzený právo jedinou voľbou formy jej výkonu.

Ako advokát - fyzická osoba, však činnosť podľa § 3 v spojení s § 5 ods. 1 písm. c) ZSP nevykonáva, a preto nemôže podliehať povinnému sociálnemu poisteniu.

Advokáciu vykonáva spoločnosť s ručením obmedzeným ako právnická osoba, ktorej štatutárnym orgánom je sťažovateľ.

V zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 písm. b) ZSP (zákon o sociálnom poistení, pozn.) (v znení   účinnom   do   31.12.2010)   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

Keďže ZSP podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) rozumie pod SZČO fyzickú osobu, ktorá má oprávnenie prevádzkovať živnosť, dňom zániku tejto živnosti malo zaniknúť aj povinné sociálne poistenie.

Výkladom,   ktorý   uviedol   Najvyšší   súd   SR,   teda   nastala   absurdná   situácia,   že sťažovateľ aj keď podľa zákona o advokácií nemôže vykonávať činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba,   je povinný platiť z tejto „nečinnosti“   poistné v zmysle zákona o sociálnom poistení. Ide o situáciu, ktorú zákonodarca zjavne nemal v úmysle, pretože sa prieči celému systému sociálneho poistenia založeného na odvode dávok zo zárobkovej činnosti nie nečinnosti....

Nakoľko vo veci nie je jednoznačný výklad zákona, je potrebné poukázať na úmysel zákonodarcu, ktorý sa prejavil v novelizovaní predmetného ustanovenia (§21 ods. 4 ZSP) s účinnosťou od 01.01.2011, kde sa uvádza formulácia... poistenie samostatne zárobkovo činnej   osobe   zaniká   vždy   dňom,   od   ktorého   nie   je   oprávnená   na   výkon   alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej v §3 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 a 3... V novelizovanom ustanovení sa používa pojem „nie je oprávnená“ t. j. nie len pojem „zaniklo oprávnenie“. Týmto   zákonodarca   špecifikoval   svoju   vôľu,   ktorá   aj   vinou   Najvyššieho   súdu   SR   bola chybne   aplikovaná   a v súčasnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   nie   je   samostatne   zárobkovo činná osoba.

Podstatné však je, že S. aj na podklade napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR rozhodla o vyrúbení omeškaného zaplatenia odvodov od 01.08.2010 do 31.12.2010 v celkovej   sume   748,32   Eur,   čím   prišlo   k   nezákonnému   zásahu   do vlastníckeho   práva sťažovateľa, nakoľko ide o exekučný titul, ktorý bol aj zaplatený. Možnou nápravou je iba zrušenie napadnutého rozhodnutia.»

8. Sťažovateľ v argumentácii poukazuje i na odlišnú judikatúru v obdobnom prípade, konkrétne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, na ktorý odkázal aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

9. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ v   petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a priznal mu náhradu trov konania.  

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).

14.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. v správnom súdnictve boli porušené jeho základné práva garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy. Zo sťažnosti možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   označených   základných   práv   v   tom,   že najvyšší   súd   urobil   nesprávne   právne   závery   (stotožniac   sa   so   závermi   vyslovenými   v rozsudku   krajského   súdu   aj   s   názorom   S.)   v   otázke   povinného   nemocenského   a dôchodkového   poistenia   fyzickej   osoby   zapísanej   v   zozname   advokátov   Slovenskej advokátskej   komory   a   vykonávajúcej   advokáciu   ako   spoločník   a konateľ   obchodnej spoločnosti a neaplikoval ústavne súladný výklad § 15 zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozsudku.

16.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   vo   viacerých   skutkovo   a   právne podobných   veciach   už zaujal právny názor   prvý   senát ústavného súdu,   ktorý   obsahovo obdobné   sťažnosti   opakovane   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   (I.   ÚS   290/2010 zo 7. septembra 2010, I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012, I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012). Keďže   I.   senát   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   danej   veci   nedospel k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové odlišnosti, vychádzal z uvedených rozhodnutí.

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, dostatočne sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery tak, ako sú citované v bode 6 tohto uznesenia.

20. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (nadväzujúci na právny názor krajského súdu   a   vo   veci   konajúcich   správnych   orgánov)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

21.   Neobstojí   ani   námietka   sťažovateľa   o   „nepreskúmateľnosti“   rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľ poukazuje na odlišnú judikatúru najvyššieho súdu v obdobnom prípade a namieta, že sa s ňou najvyšší súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal, ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   zverená   práve   najvyššiemu   súdu.   Zároveň   však ústavný súd dodáva, že najvyšší súd napokon v odôvodnení rozsudku reagoval aj na tieto námietky sťažovateľa s tým, že na podporu svojich záverov poukázal na ďalšiu zhodnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov i ústavného súdu (II. ÚS 508/2010).

23.   V   závere   sťažovateľ   namietal i porušenie   základného práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže porušenie tohto základného práva malo spočívať len v arbitrárnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd s poukazom na konštantnú judikatúru opakovane uvádza, že označené základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   porušené   nebolo,   a v nadväznosti   na to nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľom   označeného   práva   vlastniť   majetok   (mutatis   mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012