znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátom JUDr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Prešove, odborom kriminálnej polície v trestných konaniach vedených pod ČVS: OUV-358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-467/01-PO-97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru   v Prešove,   odborom   kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo polície v Prešove“) v trestných konaniach vedených pod ČVS: OUV-358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-467/01-PO-97 (ďalej aj „označené trestné konania“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   opatreniami   Okresného súdu Prešov sp. zn. Nt 1176/2000 z 11. júla 2000, sp. zn. Nt 1061/2003 z 5. marca 2003 a sp. zn. Nt 1211/1997 z 18. augusta 1997 bol ustanovený za obhajcu ex offo v označených trestných konaniach. Vo všetkých   označených trestných konaniach bolo trestné stíhanie zastavené   už   v priebehu   prípravnej   fázy   trestného   konania,   v dôsledku   čoho   vznikol sťažovateľovi   ako   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   jednotlivých   obvinených   nárok na preplatenie trov obhajoby, o ktorých mali rozhodnúť vyšetrovatelia Policajného zboru, a to   vtedajšieho   Okresného   úradu   vyšetrovania   v Prešove   a Okresného   úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, ktorí ako orgány činné   v trestnom   konaní   rozhodli   svojimi   rozhodnutiami   o zastavení   trestného   stíhania. Sťažovateľ   teda   dôvodí,   že „...   na   základe   opatrení   Okresného   súdu   Prešov   bol   u jednotlivých obvinených ustanovený za obhajcu podľa § 39 Tr. por., a to v prípadoch nutnej obhajoby.   Keďže   dôvody   povinnej   obhajoby   sú   stanovené   autoritatívnym   rozhodnutím zákonodarcu,   je   aj   následné   ustanovenie   obhajcu   ex   offo   založené   jednostranným rozhodnutím   súdu   (opatrenie).   Vzťah   štátu   a   obhajcu   je   teda   založený   jednostranným rozhodnutím, pričom nárok obhajcu na odmenu a na náhradu hotových výdavkov vzniká už okamihom   poskytnutia   právnej   pomoci   a   sú   následne   rozhoduje   o   rozsahu   poskytnutej právnej pomoci, v závislosti na tom aj o výške odmeny a náhrade hotových výdavkov.“. V ďalšom   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   do   súčasnej   doby   mu   neboli   v označených trestných konaniach uspokojené jeho nároky, trovy povinnej obhajoby, a to v ostatnom ani po predbežnom prerokovaní ním uplatnených nárokov na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   postupom   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

3.   Sťažovateľ   v podstatnom   prezentoval   právny   názor,   z ktorého   vyplýva,   že „... obhajca môže najskôr podať návrh na rozhodnutie o výške odmeny po vykonaní úkonu právnej   pomoci   a príslušný   orgán   činný   v trestnom   konaní   môže   rozhodnúť   o takomto podanom   návrhu   obhajcu   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   stíhania.   Trestný poriadok, ani ďalšie iné právne normy neobsahujú... žiadne ustanovenie, do kedy je takýto návrh možné podať. Lehotou stanovenou pre príslušný orgán činný v trestnom konaní pre možnosť najskoršieho rozhodnutia o návrhu pritom nie je obhajca vôbec viazaný. Táto argumentácia vyplýva v rámci súdnej praxe aj z uznesenia bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo 4. 3. 2003, sp. zn. 3 To 1/2003. Z odôvodnenia tohto uznesenia taktiež vyplýva, že v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je stanovená lehota, v ktorej môže najneskôr obhajca návrhom uplatniť voči štátu svoj nárok vyplývajúci z trestno-procesného vzťahu na odmenu. Predmetný návrh, ktorý je v takomto prípade podmienkou pre priznanie majetkového práva zo strany príslušného štátneho orgánu (ktorý právoplatne rozhodol vo veci - vyšetrovací orgán, prokurátor, súd), je inštitútom trestného práva procesného, a preto sa na lehotu pre jeho podanie vzťahujú výlučne ustanovenia Trestného poriadku, a nie aj ustanovenia Občianskeho, resp. Obchodného zákonníka o premlčaní. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že ani nemôže do podania takéhoto návrhu obhajcom dôjsť k premlčaniu práva podať takýto návrh.“. V nadväznosti na tento svoj prezentovaný názor tvrdí, že „... je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie o návrhu na priznanie odmeny za úkony právnej pomoci vykonané v súvislosti s obhajobou v trestnej veci u jednotlivých obvinených, nebolo ani po viac ako 11 rokoch (obv. ml. P. J.), 7 rokoch (obv. D. L.) a 16 rokoch (obv. J. P.) rozhodnutím štátneho orgánu priznané. Je potrebné preto dospieť k záveru,   že doterajším postupom Okresného riaditeľstva PZ,   Odboru kriminálnej polície Prešov v jednotlivých troch konania došlo k zbytočným a neprimeraným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v či.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitostí   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva PZ v Prešov, Odbor kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS: OUV-358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-467/01-PO-97 porušené bolo.

2.   Okresnému riaditeľstvu PZ v Prešove,   Odbor kriminálnej polície v konaniach vedených   pod   ČVS:   OUV-358/20-PO-2001,   ČVS:   OUJP-1275/10-2002   a   ČVS:   OUV- 467/01-PO-97 prikazuje ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500 Eur, ktoré mu je Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR a Okresného riaditeľstvo PZ v Prešove... povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne...

4.   Slovenská   republika   -   Ministerstvo   vnútra   SR   a   Okresné   riaditeľstvo   PZ v Prešov,... sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7.   Ešte   predtým,   ako   sa ústavný   súd   začne   zaoberať   ústavným   prieskumom namietaných skutočností, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva,   že   iba   v prípade,   ak   sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne náležitosti   a zároveň   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde,   sa   ňou   môže   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona   o ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

8.   To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   práv   poskytuje.   V opačnom   prípade   je   sťažnosť   neprípustná.   Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 128/04).   Inými slovami, ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

9.   Zo   zistení   ústavného súdu   vyplynulo,   že sťažovateľ   v ostatnom   si   na   základe zákona   č. 514/2003   Z.   z.   uplatnil   svoje   nároky   na   preplatenie   trov   povinnej   obhajoby, pričom   ministerstvo   vnútra   vo   svojom   stanovisku   zo   7.   januára   2013   konštatovalo,   že „Sekcia   legislatívy   a   vonkajších   vzťahov   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky požiadala dotknutý útvar o stanovisko, z ktorého vyplýva, že vyšetrovacie spisy boli už v zmysle platných nariadení skartované, okrem vyšetrovacieho spisu ČVS: OUJP-1275/10- 2002, v ktorom je trestné stíhanie prerušené. Následným preštudovaním uvedeného spisu nebolo zistené, že by žiadatelia podali žiadosť o preplatenie trov obhajoby a taktiež sa v tomto konkrétnom spise žiadatelia neuviedli ako dôkaz číslo faktúry a ani ju nezaslali. Uznesenie o začatí trestného stíhania nebolo zrušené, ale bolo zrušené uznesenie o vznesení obvinenia   p.   L.,   a   to   vyhovením   sťažnosti   obvineného   samotným   vyšetrovateľom autoremedúrou. Z dôvodu skartácie vyšetrovacích spisov dotknutý orgán požiadal Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove o vyjadrenie, či faktúry, ktoré uviedli žiadatelia boli preplatené. Z odpovede vyplýva, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove neeviduje žiadnu z faktúr uvedených v žiadosti žiadateľov.“. V ďalšom ministerstvo vnútra skonštatovalo premlčanie všetkých nárokov sťažovateľa, a to tak postupom podľa zákona č. 514/2003   Z.   z.,   ako   aj   postupom   podľa   predošlého   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

10. Zo znenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z. vyplýva, že nárok na náhradu škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím,   nezákonným zatknutím...,   ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku... s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok   na náhradu   škody,   môže sa   poškodený   domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

11. Zo znenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané   v občianskom   súdnom   konaní,   v trestnom   konaní,...   je   ústredným   orgánom ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.... Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

12.   Sťažovateľ   teda   konštatuje,   že   doterajším   postupom   sa   tak   na   okresnom riaditeľstve   polície   v Prešove,   ako   aj   na   ministerstve   vnútra   nemohol   domôcť   svojich oprávnených nárokov spočívajúcich v preplatení trov povinnej obhajoby, v dôsledku čoho „... konanie o návrhu na priznanie odmeny za úkony právnej pomoci vykonané v súvislosti s obhajobou v trestnej veci u jednotlivých obvinených, nebolo ani po viac ako 11 rokoch (obv. ml. P. J.), 7 rokoch (obv. D. L.) a 16 rokoch (obv. J. P.) rozhodnutím štátneho orgánu priznané“.

13.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti opomenul domáhať sa ochrany svojich označených práv na súde, tak ako mu táto možnosť vyplýva z či už z predošlom období platného zákona č. 58/1969 Zb., alebo aj v súčasnom období platného zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho právomoc všeobecných súdov konať a rozhodnúť o nárokoch sťažovateľa predchádza právomoci ústavného súdu konať a rozhodnúť o ním   podanej   sťažnosti   vrátane ochrany ním   označených   základných   práv a slobôd.   Inými   slovami,   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

14.   Keďže   v danom   prípade   sťažovateľ   predtým,   ako   sa   obrátil   na   ústavný   súd so sťažnosťou, nepostupoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a nepreukázal ani netvrdil, že by tak neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), dospel ústavný súd k záveru, že jeho sťažnosť nie je pre nevyčerpanie dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany   jeho   základných   práv   prípustná, a preto o nej rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

15. Nad rámec uvedeného ústavný súd taktiež poukazuje na svoj judikovaný názor, podľa   ktorého   rozhodovanie   o náhrade   trov   trestného   konania   vrátane   rozhodovania o odmene   za   obhajobu   (v   okolnostiach   veci   ex   offo   ustanovenému   advokátovi)   je nepochybne súčasťou   súdneho konania, a preto   všeobecný   súd pri   poskytovaní ochrany základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   postupom,   ktorý   nie   je   v súlade so zákonom   (čl.   46   ods.   4   a čl.   51   ods.   1   ústavy),   porušiť   uvedené   základné   práva (II. ÚS 56/05).   Z judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva   (IV.   ÚS   248/08),   že rozhodovanie   o trovách   konania   pred   všeobecnými   súdmi   zásadne   patrí   do   právomoci týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho   rozhodovania. Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia všeobecných   súdov   o trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade   extrémneho   vybočenia   z pravidiel upravujúcich takéto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zhŕňala črty svojvôle.

16. Taktiež ústavný súd poukazuje na zjavnú neopodstatnenosť medzi argumentáciou sťažovateľa a namietaným porušením   jeho práv, a to právom   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré v podstate postihujú prieťahový postup orgánu verejnej   moci   pri   rozhodovaní   vo   veci,   pričom,   ako   vyplýva   z argumentácie   okresného riaditeľstva polície v Prešove, tak aj z argumentácie ministerstva vnútra, nároku sťažovateľa odmietli vyhovieť z bližšie uvedených dôvodov. V dôsledku toho ústavný súd poukazuje na zjavnú neopodstatnenosť sťažovateľom predostretej argumentácie a zisteného skutkového stavu veci vyplývajúceho z vyjadrení dotknutých orgánov verejnej moci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014