znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/09 a sp. zn. 7 Co 263/09 a jeho rozsudkom sp. zn. 7 Co 263/09 z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl. 48 ods.   1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/09 a sp. zn. 7 Co 263/09 a jeho rozsudkom sp. zn. 7 Co 263/09 z 19. apríla 2011 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) „návrhom podaným podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej 1. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo spravodlivosti“), 2. JUDr. E. O., 3. JUDr. H. Š. a 4. JUDr. M. J., z dôvoru porušení „práva na   ochranu   osobnosti   podľa   §   11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka“ domáhal   zaplatenia nemajetkovej   ujmy a ospravedlnenia. Okresný súd rozsudkom   sp.   zn. 21 C 81/06   z 31. októbra   2008   žalobu   zamietol   a rozhodol   o trovách   konania.   Na   odvolanie   sťažovateľa o veci rozhodoval krajský súd, ktorý prípisom sp. zn. 7 Co 5/09 z 10. septembra 2009 vrátil spis okresnému súdu na postup podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“), keďže v záhlaví rozsudku okresného súdu nebolo označenie žalovaných v súlade s návrhom   sťažovateľa   a jeho   ostatnými   podaniami   a ani   v súlade   s výrokom   rozsudku o trovách konania. Okresný súd uznesením z 23. septembra 2009 záhlavie rozsudku opravil v zmysle   prípisu   krajského   súdu.   Proti   opravnému   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   taktiež   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou potvrdil rozsudok, ako aj uznesenie okresného súdu a rozhodol o trovách konania.

3. Konanie pred všeobecnými súdmi bolo podľa sťažovateľa vyvolané ,,... otázkou zásadného   charakteru   vo   vzťahu   k   neoprávneným   a   stále   pokračujúcim   zásahom   do základných   práv   sťažovateľa,   vykonaných   súdmi   v   konaní,   v   ktorom   sťažovateľ   nebol účastníkom.   Preto   bol   porušený   princíp   rovnosti   zbraní   a   spravodlivého   konania   pred súdmi, keď sťažovateľ nemal ani žiadnu možnosť svoje dobré meno a česť účinne obhájiť. Sťažovateľ vo vzťahu k súdom oboch stupňov viacnásobne vyslovil svoj eminentný záujem na   vyriešení   veci,   nakoľko   opakovane   -   v   dôsledku   primárneho   zásahu   do   jeho osobnostných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   3Cob/166/2006-330   z   3.7.2006,   kde   v odôvodnení odporkyne I.2-I.4. (členky konajúceho senátu krajského súdu, pozn.) uviedli také   výroky,   ktoré   sústavne   porušujú   dobré   meno   sťažovateľa   a   zasahujú   do   jeho osobnostnej sféry - aj naďalej dochádza v dôsledku citácie týchto výrokov protistranami k poškodzovaniu   oprávnených   záujmov   sťažovateľa   aj   v   ďalších   konaniach,   v   ktorých sťažovateľ zastáva post účastníka konania.

Sťažovateľovi   vzniká   závažná   nemajetková   ujma.   Táto   nemajetková   ujma   má nepriaznivý vplyv na jeho existenciu, keďže tvrdenia o nemravnom charaktere sťažovateľa vyslovené v uvedenom rozsudku krajského súdu sú používané ako dôkaz nielen v mnohých súdnych, ale dokonca i trestných konaniach vedených voči sťažovateľovi.

Nepravdivé   a   difamujúce   tvrdenia   o   osobe   sťažovateľa,   ktoré   tvoria   predmet namietaného   odvolacieho   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   č.   k.   7Co   5/2009, zverejnila Slovenská republika prostredníctvom súdu v právoplatnom rozsudku krajského súdu   3Cob/166/2006-330   z   3.7.2006,   ktorý   je   verejnou   úradnou   listinou   štátu.  ... Právoplatná verejná listina, vydaná orgánom s najvyššou právnou autoritou v právnom štáte, má najvyššiu možnú dôkaznú hodnotu pre každého a pre každý orgán štátu. Takou je zmienená   listina   i   napriek   svojej   nepravdivosti   a   sťažovateľ   je   v   dôsledku   odmietnutia prístupu k súdu voči krivým svedectvám právoplatného rozsudku bezmocný.

Rozsudok   krajského   súdu   3Cob/166/2006-330   z   3.7.2006   a   v   ňom   obsiahnuté difamujúce výroky o sťažovateľovi boli dokonca orgánmi činnými v trestnom konaní neskôr použité   ako   dôkaz   odôvodňujúci   vznesenie   obvinenia   sťažovateľovi   pre   trestný   čin zneužívania informácií v obchodnom styku a tieto skutkové tvrdenia uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľa výslovne cituje. Sťažovateľ je toho názoru, že obvinenie, ktoré mu bolo vznesené na základe namietaných vyjadrení obsiahnutých v rozsudku krajského súdu 3Cob/166/2006-330 z 3.7.2006, je krivým obvinením, avšak sťažovateľ nemá možnosť využiť účinný   prostriedok   nápravy   z   dôvodu,   že   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   ku   konaniu okresného súdu v konaní o ochrane osobnosti sťažovateľa odmietol v merite veci konať. Na základe uvedených skutočností je preto bezpochyby možné konštatovať, že krajský súd v konaní 7Co 5/2009 zasiahol do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, pričom v dôsledku tohto neoprávneného zásahu vznikla sťažovateľovi závažná nemajetková ujma.“.

4. Rozsudku krajského súdu a jeho predchádzajúcemu postupu sťažovateľ vytýka viaceré nedostatky, medzi ktorými uvádza:

(i) krajský súd nariadil opravu rozsudku okresného súdu prípisom, pričom s ohľadom na § 223 OSP a komentár k § 222 ods. 3 OSP tak mal urobiť uznesením, čím zmaril možnosť dvojstupňového prieskumu svojho uznesenia,

(ii) napriek tomu, že v odvolaní proti opravnému uzneseniu okresného súdu namietal zaujatosť odvolacieho senátu krajského súdu (pretože išlo o ten istý odvolací senát, ktorý rozhodol   o   vykonaní   opravy   prvostupňového   rozsudku,   proti   ktorej   podáva   odvolanie), odvolací súd na túto námietku zaujatosti nedbal a o veci rozhodol vylúčenými sudcami, (iii) z rozvrhu práce krajského súdu a jeho dodatkov zverejnených na webovom sídle ministerstva spravodlivosti vyplýva iné zloženie senátu, než aký rozhodoval v jeho veci; v tejto   súvislosti   sťažovateľ   tvrdí,   že   zmeny   rozvrhu   práce   sú   nezákonné   a   bol   odňatí, svojim zákonným sudcom,

(iv) krajský súd odmietol konať vo veci z dôvodu, že sťažovateľ mal vykonať také právne posúdenie veci, ktoré súdu zabránilo konať vo veci, čo je v konečnom dôsledku totožné s takým postupom súdu, ktorým bol účastníkovi odmietnutý prístup k súdu.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené práva boli krajským súdom porušené, a žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu. Taktiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume 314,18 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Totožné právo zaručuje aj čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemohol, nemôže a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I.   ÚS   153/2010).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   je   námietka   sťažovateľa   o   jeho   odňatí zákonnému   sudcovi   a   o   zamedzení   prístupu   k   súdu.   Sťažovateľ   tieto   námietky   spája s tvrdeným   rozhodovaním   o   jeho   veci   vylúčenými   sudcami,   resp.   sudcami,   ktorí   boli ustanovení v rozpore so zákonom, ako aj s tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom. Sťažovateľove tvrdenia teda v prípade ich preukázania zakladajú dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP] a súčasne prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ako aj podľa § 237 písm. g) OSP – rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený.

10. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   nemá   právomoc   rozhodnúť   o   namietanom   porušení označených   práv   sťažovateľa,   pretože   zákon   zveruje   v   tomto   prípade   právomoc dovolaciemu   súdu   (ktorým   je   v   zmysle   §   10a   ods.   1   OSP.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky), ktorý vo vzťahu k rozsudku krajského súdu disponuje aj kasačnou právomocou (§ 243b OSP). Sťažovateľ preto nielen mohol, ale aj mal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   najskôr   podať   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Existencia   právomoci dovolacieho   súdu   na   poskytnutie   ochrany sťažovateľovi   pred   tvrdeným   porušením   jeho označených   práv   takto   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   o   podanej   sťažnosti   konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 230/04). Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť odmietol.

11.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012