znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   V.   B.   a N.   B., obaja   bytom   H.,   zastúpených advokátom JUDr. R. J., N., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 195/2008 z 30. júna 2010,   postupom Okresného súdu Piešťany pri výkone uznesenia sp. zn. 4 P 19/2009 zo 4. marca 2009 a postupom   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v Piešťanoch,   detašované   pracovisko Hlohovec, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. B. a N. B. v celosti   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a N.   B. (ďalej   len „sťažovateľka“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“),   práva   podľa   čl.   5 Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „protokol č. 7“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24   Co   195/2008   z 30.   júna   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“),   postupom Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“) pri výkone uznesenia sp. zn. 4 P 19/2009 zo 4. marca 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, detašované pracovisko Hlohovec (ďalej len „kolízny opatrovník“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletej sťažovateľke. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 382/2008 z 10. apríla 2008 bolo manželstvo sťažovateľa s odporkyňou A. B. rozvedené, a súd schválil rodičovskú dohodu,   v zmysle   ktorej   bola   sťažovateľka   zverená   na   čas   po   rozvode   do   osobnej starostlivosti sťažovateľa. Okresný súd svojím rozsudkom priznal obidvom rodičom právo zastupovať   sťažovateľku a spravovať jej majetok, odporkyňu zaviazal prispievať na jej výživu   sumou   702   Sk mesačne,   upravil   styk   odporkyne   so   sťažovateľkou,   sťažovateľa zaviazal   riadne   pripraviť   sťažovateľku   na   styk   s odporkyňou   a žiadnemu   z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie odporkyne o veci rozhodoval krajský súd, ktorý   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou   zmenil   rozsudok   okresného   súdu v napadnutej   časti   o úprave   práv   a   povinností   účastníkov   k sťažovateľke.   Krajský   súd sťažovateľku zveril do osobnej starostlivosti odporkyne, obidvom rodičom priznal právo zastupovať   sťažovateľku   a spravovať   jej   majetok,   rozhodol   o dlžnom,   ako   aj   bežnom výživnom, upravil styk sťažovateľa so sťažovateľkou, odporkyňu zaviazal riadne pripraviť sťažovateľku   na   styk   so   sťažovateľom   a   pripravenú   odovzdať,   sťažovateľa   zaviazal sťažovateľku   v stanovenom   čase   vyzdvihnúť   a vrátiť,   upravil   vzájomnú   notifikačnú povinnosť účastníkov, rozhodol o náhrade trov konania štátu a účastníkom náhradu trov nepriznal.  

3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že krajský súd zveril maloletú sťažovateľku do starostlivosti matky, pričom pri rozhodovaní   prihliadal   iba   na   závery   dvoch   vyhotovených   znaleckých   posudkov. Sťažovateľ uvádza, že ,,Krajský súd napríklad neporovnal,   u ktorého rodiča bude mať maloletá N. lepšie podmienky na bývanie a tým i na prípravu na vyučovanie do školy; neporovnal, ktorý z rodičov má stabilnejšie zamestnanie, neporovnal vhodnosť pracovného času rodičov z hľadiska zabezpečenia osobnej starostlivosti o maloletú, ako aj zabezpečenia voľnočasových aktivít maloletej, neporovnal vzdelanie, charakterové a morálne vlastnosti rodičov, napriek listinným dôkazom predloženým za účelom preukázania charakterových a morálnych   vlastností   otca   maloletej   (napr.   vyjadrenie   mesta   H.),   pričom   k   niektorým nezaujal vôbec žiadne stanovisko; nevyhodnotil, ktorý z rodičov môže lepšie zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre maloletú; nevyhodnotil u ktorého rodiča má maloletá lepšie podmienky   pre   dochádzku   do   školy;   neporovnal   základné   školy   v H.   a   v L. (neplnoorganizovaná   -   malotriedna   základná   škola);   neporovnal   možnosti   rodičov   pre materiálne zabezpečenie maloletej a napr. aj štýl života rodiča (fajčenie, sklon k požívaniu alkoholických   nápojov,   návšteva   zariadení   a   pod.),   ktorý   výraznou   mierou   ovplyvňuje výchovu dieťaťa a podobne. V intenciách nedostatočného hodnotenia znaleckých posudkov sa   krajský   súd   nevyrovnal   so   vzájomne   si   odporujúcimi   zisteniami   o   osobnostných charakteristikách sťažovateľa v prvom rade uvedených v znaleckých posudkoch a tiež so vzájomne si odporujúcimi zisteniami o vzájomných vzťahoch sťažovateľa v prvom rade a maloletej   obsiahnutých   v   znaleckých   posudkoch.“.   Ďalej   sťažovateľ   vytýka   krajskému súdu, že nevykonal doplňujúci výsluch znalca, na ním predložené listinné dôkazy vôbec nezareagoval a odmietol vypočuť ako svedka maloletú sťažovateľku a jeho matku (starú matku sťažovateľky).

4.   K porušeniu   zákazu   diskriminácie   podľa   pohlavia,   majetku   a iného   postavenia v zmysle   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy,   čl.   14   ods.   1   dohovoru   a princípu   rovnosti   medzi manželmi podľa čl. 5 protokolu č. 7 došlo podľa sťažovateľa tým, krajský súd si osvojil názor   znalkyne: „Vzhľadom   k   veku   dieťaťa,   kedy   je   prioritné   jeho   uspokojovanie emocionálnych   potrieb   a   blízkosť   matky,   ale   aj   z   hľadiska   psychologickej   požiadavky akceptovať rovnosť pohlaví pri zverení dieťaťa po rozvode, navrhujem na čas po rozvode zveriť dieťa – N. - matke. Rovnosť pohlaví - dievčatá matkám — je žiaduca pre rozvoj identity   dieťaťa,   jeho   chápanie   totožnosti   ženskej   či   mužskej.   Identifikácia   so   ženským rodom predpokladá stereotyp dievčenskej role s vlastnosťami empatie, láskavosti, citlivosti, jemnosti aj s dôrazom na úpravu zovňajšku.“ Podľa sťažovateľa sa krajský súd ,,... ale nevyrovnal ani so všeobecnosťou zdôvodnenia odporúčania znalkyne, teda že odporúčanie znalkyne   zveriť   maloletú   do   starostlivosti   matky   nevychádza   z   konkrétnych   zistení obsiahnutých v znaleckom posudku, čiže sa neopiera o konkrétne osobnostné predpoklady matky maloletej N., ale má výlučne všeobecný charakter, teda znalkyňa odporúča zveriť dieťa matke, ako osobe ženského pohlavia, pričom znak pohlavia navyše znalkyňa osobitne zdôrazňuje.   Podľa   tohto   krajským   súdom   akceptovaného   názoru   v   prípade   šesťročného dieťaťa je prioritné emocionálne uspokojovanie jeho potrieb a blízkosť, ktoré podľa názoru súdu lepšie dokáže zabezpečiť matka, ale ako osoba ženského pohlavia, nie ako konkrétna osoba,   ktorá   je   matkou   maloletej   N.   a   rovnako   podľa   názoru   krajského   súdu   rovnaké emocionálne uspokojovanie potrieb šesťročného dieťaťa nemôže zabezpečiť otec ako osoba mužského   pohlavia,   nie   ako   konkrétna   osoba,   ktorá   je   otcom   maloletej   N.“. Obdobné stanovisko sťažovateľ prezentoval aj vo vzťahu ku kontrolnému znaleckému posudku.

K porušeniu zákazu diskriminácie podľa veku podľa názoru sťažovateľa došlo tým, že krajský súd si osvojil názor znalkyne, že „V rámci iných dôležitých zistení znalkyňa poukázala na to, že N. bude o 6 - 7   rokov v citlivom období dospievania a otec prekročí vek 50   rokov.   V   šiestom   decéniu   života   je   príznačná   kríza   stredného   a   staršieho   veku. Dospievajúce dievča je pritom emočne labilné, introvertné, zraniteľné, vzťahovačné a hľadá možnosti   vytvárania   vlastnej   identity   u   matky.   Muži   v   tomto   veku   sú   už   zvyčajne   starí otcovia. Táto dispozícia je z psychologického hľadiska nevýhodná.“.

5. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo   na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a   rodinného života   a   právo   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   sťažovateľa   malo byť porušené protizákonným postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia: ,,... vyššia súdna úradníčka sa dňa 13. 3. 2009 za prítomnosti dvoch príslušníkov Policajného zboru domáhala vydania maloletej N. do jej rúk. O takomto postupe sťažovateľ nebol vopred upozornený. Vstup na miesto výkonu práce sťažovateľa v prvom rade a to v čase výkonu jeho pracovnej činnosti, počas ktorého sa nachádzal v ambulancii sťažovateľa v prvom rade pacient v anestéze, si uvedené tri osoby vynútili výzvou „Okamžite otvorte!" Opakovane sa vyššia   súdna   úradníčka   dňa   3.   4.   2009   za   prítomnosti   príslušníkov   OO   PZ   Hlohovec, pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch a ďalších osôb pokúšali o výkon   citovaného   uznesenia   takým   spôsobom,   že   za   prítomnosti   televízie  ...   a   niekoľko desiatok neznámych ľudí násilne (pomocou vylomenia zámky) vnikli do domu sťažovateľa s odvolaním sa na zabezpečenie výkonu rozhodnutia Okresného súdu Piešťany. Priebeh tohto incidentu bol odvysielaný v Televíznych novinách M. o 19:30 s mottom „Aj tak sa dá dostať do domu exmanžela." Tieto priebehy výkonu rozhodnutia Okresného súdu Piešťany boli namietané v sťažnosti adresovanej predsedníčke Okresného súdu Piešťany a následne v sťažnosti   zo   dňa   21.   5.   2009   adresovanej   predsedníčke   Krajského   súdu   v   Trnave   s odvolaním sa na to, že súd vo veci výkonu rozhodnutia nepostupuje zákonným spôsobom nakoľko nebol dodržaný postup uvedený v § 272 a § 273 OSP a s odvolaním sa na to, že nie je zachovaná dôstojnosť súdneho konania. Obe sťažnosti boli odmietnuté.

Porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu menu nastalo aj postupom krajského súdu, tým, že si osvojil stanovisko znaleckého ústavu, ktorým bolo subjektívne hodnotenie správania sťažovateľa v prvom rade zo strany znalkyne doc. H. vyhodnotené ako prínos, ako aj tým, že krajský súd sa vôbec nezaoberal dehonestujúcimi vyjadreniami odporkyne v konaní.“

6. Rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom   kolízneho   opatrovníka   v predmetnom konaní mali byť porušené práva sťažovateľky na ochranu záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1, na slobodné vyjadrenie názoru dieťaťa podľa čl. 12, na potrebnú životnú úroveň podľa čl. 27 ods. 1 a 2 a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere podľa čl. 29 Dohovoru o právach   dieťaťa.   Porušenie   označených   práv   sťažovateľka   zakladá   na   totožných argumentoch   ako   sťažovateľ.   Zvýrazňuje   jej   nevypočutie   v konaní   pred   krajským súdom, neprítomnosť   kolízneho   opatrovníka   na   pojednávaní   krajského   súdu   a dodáva: ,,Záujem sťažovateľky v druhom rade bol porušený postupom krajského súdu tým, že dospel k svojmu rozhodnutiu o zverení do osobnej starostlivosti bez toho, aby vychádzal zo svojho skutkového zistenia, aby mal vôbec dostatočne zistený skutkový stav, tým, že neprihliadol na všetky vykonané dôkazy a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy dôležité z hľadiska zistenia skutkového stavu.   Krajský súd v   odôvodnení rozsudku týkajúceho   sa   určenia výživného uviedol, že dieťa má podľa § 62 ods. 2 druhá veta Zákona o rodine právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Toto právo dieťaťa pritom vôbec nebral na zreteľ pri rozhodovaní o zverení sťažovateľky v druhom rade do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, hoci z hľadiska záujmu sťažovateľky v druhom rade by bolo prínosnejšie podieľať sa na životnej úrovni rodičov priamo a nie sprostredkovane prostredníctvom výživného, ktoré sa poskytuje k rukám rodiča. Súd neprihliadol na zistenia znalca PhDr. I. O. a psychologičky PhDr. Z. B.,   týkajúce   sa   osobnosti   a   schopností   sťažovateľky   v   druhom   rade,   ďalej   neporovnal podmienky   na   rozvoj   jej   osobnosti,   nadania   a   rozumových   a   fyzických   schopností   v základných školách, na jednej strane v neplnoorganizovanej základnej školy v L. a druhej strane   v   plnoorganizovanej   základnej   škole   v H.   V   odôvodnení   rozsudku   sa   akákoľvek zmienka o odlišných podmienkach v jednotlivých školách vôbec nenachádza.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho označené práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, č. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14 dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru boli porušené rozsudkom krajského súdu a postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia. Vo vzťahu k sťažovateľke požaduje vysloviť porušenie jej práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu a postupom kolízneho opatrovníka. Súčasne sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie, priznal im primerané finančné zadosťučinenie (4 000 €, resp. 8 000 €) a náhradu trov konania.  

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na všetky   kľúčové právne a skutkovo   relevantné otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný súd už   opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

11. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo viacerých výrokoch – zverenie do   osobnej   starostlivosti,   výživné   a   styk.   Podstata   sťažnostných   námietok   sťažovateľa smeruje   proti   (podľa   jeho   názoru)   nesprávnemu   rozhodnutiu   krajského   súdu   o zverení sťažovateľky   do   osobnej   starostlivosti   odporkyne.   Ústavný   súd   sa   preto   oboznámil s relevantnou časťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd po prepise záverov dvoch znaleckých posudkov, výpovedí účastníkov, kolízneho opatrovníka a obsahu listinných dôkazov uviedol:

Súd   pri   rozhodovaní   o   výkone   rodičovských   práv   a   povinností musí   prihliadať predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa a to najmä na jeho citové väzby a vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Pritom musí byť rešpektované právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Súd teda musí dbať na to, aby sa zabezpečili čo najpriaznivejšie podmienky pre zdarný vývoj dieťaťa. Súd pritom musí zohľadniť aj bytové pomery, zamestnanie, pracovný čas, zdravotný stav, charakterové a   morálne   vlastnosti   rodiča,   ktorému   dieťa   zveruje   do   osobnej   starostlivosti,   aby   bola zabezpečená jeho riadna výchova. Takisto musí brať do úvahy vek a zdravotný stav dieťaťa, jeho dochádzku do školy, denný režim a podobne.

Keďže v danom prípade každý z rodičov sa domáhal zverenia maloletej do svojej osobnej starostlivosti a z vykonaného dokazovania priamo nevyplývali skutočnosti, ktoré by bránili ktorémukoľvek z rodičov v starostlivosti o dieťa, v dôsledku čoho posúdenie tejto otázky si vyžadovalo odborné znalosti, súd na zodpovedanie tejto otázky pribral do konania znalca a následne dal vypracovať i kontrolný znalecký posudok. Závery oboch posudkov boli v podstate zhodné, keď oba navrhli, aby maloletá N. na čas po rozvode manželstva bola zverená do výchovy odporkyne. Znalci sa zhodli na tom, že obaja rodičia majú vhodné osobnostné predpoklady na výchovu dieťaťa, ani u jedného z nich neboli zistené žiadne také okolnosti, ktoré by bránili zvereniu dieťaťa do jeho starostlivosti. Na strane odporkyne prevážilo podľa oboch posudkov v podstate to, že je emotívnejšia, citovejšia, spontánnejšia, pričom dieťa vo veku maloletej N. potrebuje dostatok živej emočnej odozvy, aby sa dokázala lepšie   orientovať   v   rámci   sociálnych   vzťahov   a   toto   jej   dokáže   lepšie   poskytnúť   práve matka.   Znalkyňa   doc.   H.   pridáva,   že   dôležitú   rolu   zohráva   tiež   potreba   identifikácie maloletej so ženským rodom.

Odvolací súd potom, sledujúc najlepší záujem maloletej N., pri zohľadnení zákonnej požiadavky uspokojenia jej citových väzieb a vývinových potrieb (§ 24 ods. 3 Zákona o rodine), dospel k záveru, že je najvhodnejšie na čas po rozvode zveriť maloletú do osobnej starostlivosti odporkyne. Odvolací súd je toho názoru, že výchova maloletej odporkyňou spĺňa   tiež   požiadavku   stability   budúceho   výchovného   prostredia   s   poukazom   na   to,   že odporkyňa od rozchodu s navrhovateľom, má jeden stabilný partnerský vzťah. S poukazom na uvedené závery bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti navrhovateľa, s použitím § 220 O.   s.   p.   zmenil   tak,   že   maloletú   N.   na   čas   po   rozvode   zveril   do   osobnej   starostlivosti odporkyne.“

12.   Nevypočutie   sťažovateľky   a znalca   na   pojednávaní   odvolacieho   súdu   tento zdôvodnil takto:

Pred   odvolacím   súdom   navrhovateľ   navrhol,   aby   súd   vo   veci   vypočul   priamo maloletú N., ktorú na pojednávanie priviedol. Odvolací súd tento dôkaz odmietol vykonať z dôvodu, že maloletá bola v rámci konania opakovane - dvakrát vypočutá odborníkmi na detskú psychológiu, pričom pri týchto vyšetreniach priamych i skrytých opakovane vyslovila svoje názory, okrem toho s ňou hovoril i kolízny opatrovník. Odvolací súd bol pritom toho názoru, že dieťa vo veku 6 rokov,   vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť,   nie je schopné samostatne vysloviť svoj názor, resp. ním deklarovaný názor, vzhľadom na vysokú ovplyvniteľnosť dieťaťa v takomto veku, nemusí zobrazovať jeho skutočnú vôľu a dieťa v takomto veku ani nedokáže zhodnotiť a vyhodnotiť komplexne všetky okolnosti potrebné pre vytvorenie si vlastného názoru. Naviac na odvolacom pojednávaní sa nezúčastnil kolízny opatrovník a odvolací súd bol toho názoru, že i za tejto situácie by bol výsluch dieťaťa tak nízkeho veku pre dieťa frustrujúcím a traumatizujúcim, pričom by nepriniesol relevantné výsledky. Preto súd tento navrhovateľom navrhnutý dôkaz nevykonal.

Rovnako odvolací súd nevykonal ďalší dôkaz navrhnutý navrhovateľom a to priamy osobný   výsluch   znalca   na   pojednávaní.   Vzhľadom   na   to,   že   prvý   znalecký   posudok   i kontrolný znalecký posudok dospeli k zhodným záverom, a to na základe v podstatnom zhodných   zistení,   za   použitia   i   rozdielnych vyšetrovacích metód,   odvolací súd   bol   toho názoru, že v danom prípade bolo namieste uspokojiť sa s písomným posudkom znalca, s poukazom na § 127 ods. 1 veta štvrtá O. s. p. i zásadu hospodárnosti súdneho konania.“  

13.   Jadro   sťažnostných   námietok   v tomto   smere   predstavujú   úvahy   sťažovateľa o tom,   že   krajský   súd   nesprávne   vyhodnotil   vykonané   dôkazy,   na   niektoré   predložené listinné dôkazy vôbec neprihliadol a niektoré ním navrhované dôkazy nevykonal. Konanie o rozvod manželstva je ex lege spojené s konaním o úprave pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode (§ 113 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Ak obaja z rodičov majú   záujem   o zverenie   dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti,   je   povinnosťou   súdu   pri rozhodovaní vychádzať zo zákonných mantinelov upravených § 24 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V zmysle uvedeného zákonného   ustanovenia   sa   v rámci   záujmov   maloletého   dieťaťa   zvýrazňujú   najmä nemateriálne kritériá - citové väzby, vývinové potreby a stabilita budúceho výchovného prostredia. Napriek tomu, že rozhodnutie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, tento   pri   rozhodovaní   spravidla   vychádza   najmä   zo   stanoviska   kolízneho   opatrovníka (ktorého zákonnou povinnosťou je chrániť záujmy maloletého) a zo záverov znaleckého posudku z odvetvia klinickej psychológie detí.

14.   V predmetnom   konaní   boli   v štádiu   odvolacieho   konania   vyhotovené   dva znalecké   posudky   znalcov   z uvedeného   odvetvia,   pričom   vypracovaním   kontrolného znaleckého posudku bol súdom poverený Z. v B. Úlohou znalcov bolo o. i. uviesť, ktorému z rodičov navrhujú maloletú zveriť do osobnej starostlivosti. Znalci vykonali šetrenia tak maloletej, ako aj obidvoch rodičov, pričom dospeli k zhodným záverom – navrhli dieťa zveriť do osobnej starostlivosti matky s pomerne široko navrhovaným stykom sťažovateľa s maloletou. V zmysle zhodných záverov znalcov obaja rodičia majú vhodné osobnostné predpoklady   na   výchovu   dieťaťa   a u   nikoho   z nich   neboli   zistené   okolnosti   brániace zvereniu dieťaťa do   osobnej starostlivosti. Za tejto situácie konajúci krajský súd musel,,zvoliť“, u ktorého z rodičov budú lepšie zabezpečené záujmy maloletého dieťaťa. Zhodné závery   znaleckého   posudku   a kontrolného   znaleckého   posudku   vzal   krajský   súd   za východisko svojho rozhodnutia o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky. Ako zvýraznil   aj   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   zohľadnil   najmä   uspokojovanie   jej citových väzieb a vývinových potrieb, ako aj stabilitu výchovného prostredia.

15. Z pohľadu možného zásahu ústavného súdu do rozsudku krajského súdu treba zvýrazniť, že tento dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo a z akých dôvodov zveril maloletú na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky. Odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   v tejto časti   vychádza   zo   zisteného skutkového stavu,   ktorého subsumpcia pod príslušné ustanovenia zákona o rodine nevykazuje možné vybočenie z ich účelu. Podľa ústavného súdu   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a ani za taký, ktorým by bol popretý účel a význam tých ustanovení zákona o rodine, ktoré boli právnym základom rozhodnutia súdu. Odpoveď krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľnú, pričom možno uviesť, že práve opačný záver, t. j. prípadné zverenie   maloletej   do   osobnej   starostlivosti   sťažovateľa,   by   vzhľadom   na   odlišné odporúčania dvoch znalcov (z toho jedného znaleckého ústavu) vyvolávalo možné otázniky. Samotná skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje a domnieva sa, že v jeho osobnej starostlivosti by boli lepšie zabezpečené záujmy maloletej, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08). Sťažovateľ má v dôsledku výroku rozsudku o styku s maloletou   vytvorené   zároveň   reálne   (nie   len   iluzórne)   možnosti   spolupôsobiť   na   jej výchove, a tým prispievať k uspokojovaniu jej oprávnených potrieb a záujmov.

16. Námietka sťažovateľa o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov (výsluch znalca, výsluch maloletej) tiež nie je dôvodná. Zásah do práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   by   v tejto   súvislosti   bolo   možné   konštatovať   len   vtedy,   ak   by   záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície   ako druhá   strana   v   konaní (I. ÚS 350/08). Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa však takéto vady nevykazuje. Ako je už uvedené, krajský súd primerane a rozumne zdôvodnil nevykonanie týchto dôkazov. Vo vzťahu k výsluchu maloletej vychádzal z toho, že jej názor na vec bol priamo   aj   skryto   zisťovaný   odborníkmi   na psychológiu,   ktorí   v   tomto   smere   nedospeli k rozdielnym   záverom.   Ústavný   súd   sa   však   stotožňuje   aj   so   záverom   krajského   súdu o možnom   frustrujúcom   a traumatizujúcom   zážitku   pre   maloletú   v prípade   jej   výsluchu v pojednávacej   miestnosti,   čo   by   mohlo   byť   zvýraznené   aj   antagonistickou   pozíciou účastníkov   a ich   právnych   zástupcov.   Úvahe   krajského   súdu   o nevypočutí   znalca   tiež nechýba   racionálna   úvaha,   keďže   vo   veci   boli   vypracované   dva   znalecké   posudky s rovnakými závermi, a teda v zásade neboli rozpory, ktoré by bolo potrebné odstraňovať výsluchom znalca.

17. K námietke sťažovateľa o nevyhodnotení niektorých listinných dôkazov ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľa vykonal a vyhodnotil všetky dôkazy nevyhnutné pre to, aby mohol vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť. Osobitne možno zvýrazniť, že listinné dôkazy (list Mesta H., list hlavného kontrolóra M. H. či vysvedčenie o štátnej rigoróznej skúške) v zásade neboli pre vec natoľko relevantné, že by mohli vyvrátiť zhodné závery znaleckých posudkov.    

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil ani len potenciálne porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08) a preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

19.   K namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy,   čl.   14 dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.   Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnostnej   menšine,   majetok,   rod   alebo   iné postavenie.   Ako   už   opakovane   konštatoval   ústavný   súd,   uvedené   ustanovenia   majú všeobecný, deklaratórny charakter, a nie charakter základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné domáhať v konaní pred ústavným súdom. Ich použitia sa možno dovolávať len v spojení s ochranou konkrétneho základného práva (napr. I. ÚS 17/99).

20. Sťažovateľ   namieta   diskrimináciu   podľa   pohlavia (dcéra - matka), majetku (jeho príjmové a majetkové pomery nebral súd do úvahy pri zverení dieťaťa odporkyni, ale pri určení výživného na ne prihliadal) a podľa veku (súd diskriminačne poukázal na jeho vyšší   vek).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   z odôvodnenia   rozsudku krajského súdu jasne vyplýva, že ani vek sťažovateľa ani jeho príjmové a majetkové pomery neboli určujúce pre zverenie sťažovateľky do osobnej starostlivosti matky. Súd prihliadal najmä   na   nemateriálne   kritéria   a len   okrajovo   poukázal   na   záver   znalkyne   o potrebe identifikácie sa maloletej so ženským rodom. Predmetom rozhodovania ústavného súdu bol len rozsudok krajského súdu (a nie závery znalcov), vo vzťahu ku ktorému ústavný súd nezistil, že by tento postupoval smerom k sťažovateľovi diskriminačne.  

21. Princíp rovnosti práv a povinností manželov k deťom pri rozvode (čl. 5 protokolu č. 7) nemožno chápať tak, že by zverením dieťaťa jednému z rodičov na čas po rozvode došlo k jeho porušeniu. Uvedený článok totiž nevylučuje, aby štáty prijali opatrenia, ktoré sú v záujme detí, pričom za uvedené opatrenie možno považovať aj zverenie dieťaťa na čas po   rozvode   do   osobnej   starostlivosti   jedného   z rodičov,   spravidla   spolu   so   zachovaním práva druhého rodiča stýkať sa s dieťaťom (k čomu došlo aj u sťažovateľa). Aj v tomto smere je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom jej odmietnutia.  

22. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia sp. zn. 4 P 19/2009 zo 4. marca 2009 Podľa tvrdení sťažovateľa skutočnosti zakladajúce zásah do jeho práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru nastali 13. marca 2009 (vstup vyššej súdnej úradníčky v sprievode príslušníkov Policajného zboru do jeho ambulancie) a 3. apríla 2009 (násilný vstup viacerých osôb do jeho obydlia odvysielaný aj v TV M.). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa o týchto tvrdených zásahoch do jeho označených práv dozvedel bezprostredne   potom,   ako   nastali. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Sťažnosť podaná   na   poštovú   prepravu   30.   augusta   2010   bola   nepochybne   podaná   po   uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie, čo bolo zároveň dôvodom   jej odmietnutia v tejto časti. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sťažnosť   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom ústavný súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným   dôvodom   na   jej   odmietnutie   ako   oneskorene   podanej   (IV.   ÚS   28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03).

23. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky na ochranu záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1, na slobodné vyjadrenie názoru dieťaťa podľa čl. 12, na potrebnú životnú úroveň podľa čl. 27 ods. 1 a 2 a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere podľa čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa

Ústavný súd v tomto smere predovšetkým uvádza, že sťažovateľka nie je v konaní riadne zastúpená. splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelil advokátovi sťažovateľ ako jej zákonný zástupca. Podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine však žiadny   z rodičov   nemôže   zastupovať svoje   maloleté dieťa,   ak ide   o právne úkony,   pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len,,kolízny opatrovník“). Nedostatok riadneho zastúpenia   jej   síce   odstrániteľný   nedostatok   v konaní   pred   ústavným   súdom,   avšak vzhľadom na ďalej uvedené ústavný súd ustanovenie kolízneho opatrovníka považoval za bezpredmetné.

24. Keďže o úprave pomerov k maloletej sťažovateľke rozhodoval všeobecný súd v riadnom   občianskom   súdnom   konaní,   k   porušeniu   označených   práv   dieťaťa garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa by mohlo dôjsť len za situácie, ak by tento súčasne porušil ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 78/05). K tomu však rozsudkom krajského súdu nedošlo (body 13 až 18 odôvodnenia tohto uznesenia). Na druhej strane novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv (kam patria aj označené práva) rozhodnutím všeobecného súdu (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv sťažovateľky však ústavný súd konštatuje, že (i) krajský súd, ako uviedol v odôvodnení svojho rozsudku, prioritne chránil záujem maloletej sťažovateľky, (ii) pri rozhodovaní vychádzal aj z jej priamo a skryto prejaveného   názoru   pred znalcami,   (iii)   a vychádzajúc   z obsahu príloh k sťažnosti   nemožno   uvažovať   o tom,   že   zverenie   sťažovateľky   do   osobnej   starostlivosti matky za súčasnej úpravy styku sťažovateľa s ňou a určenia jeho vyživovacej povinnosti jej nezabezpečí právo na potrebnú životnú úroveň a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere.

25.   Posúdenie   uvedených   otázok   nepatrí   do   právomoci   ústavného   súdu,   pretože všetky tieto garantované práva sťažovateľky mal zohľadniť vo svojom rozhodnutí krajský súd. Jeho rozhodnutie vychádzajúce zo zhodných záverov znaleckých posudkov však ani v tomto smere nevykazuje žiadne pochybnosti ústavnoprávnej relevancie, ktorých reálnosť by sa mohla posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť aj vo vzťahu k sťažovateľke odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

26. K porušeniu označených práv postupom kolízneho opatrovníka malo dôjsť tým, že tento nebol prítomný na jednom pojednávaní krajského súdu, a tým, že odmietol zisťovať názor   sťažovateľky   vo   veci,   ktorá   sa   jej   týka,   čím   nechránil   jej   záujmy.   Z obsahu odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   kolízny   opatrovník   vykonal   šetrenie v domácnostiach obidvoch rodičov sťažovateľky a potom, keď zistil, že dohoda o úprave pomerov k sťažovateľke medzi rodičmi nie je možná, navrhol ustanovenie znalca a následne so súdom spolupracoval v rámci vyjadrení k znaleckým posudkom. S jeho neúčasťou na pojednávaní   odvolacieho   súdu   a možnom   zásahu   do   práv   sťažovateľky   mal   zákonnú právomoc   vysporiadať   sa   v rámci   skúmania   podmienok   konania   (resp.   pojednávania) samotný odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy). Tu je však potrebné uviesť, že otázka, či kolízny opatrovník riadne hájil záujmy dieťaťa, nie je redukovateľná len na jeho účasť na tom-ktorom pojednávaní, ale je potrebné skúmať jeho pôsobenie v prospech záujmov dieťaťa v celom súdnom konaní. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ani v tomto smere nevyplývajú relevantné pochybnosti.  

27. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov   (zrušenie   rozsudku   krajského   súdu,   primerané   finančné   zadosťučinenie a náhrada trov konania), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bolo vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011