znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., Ch., a P. M., P., zastúpených advokátkou V. S., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2008 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. a P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 doručená sťažnosť M. D. (ďalej aj „sťažovateľ“) a P. M. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), doplnená na výzvu ústavného súdu podaním z 27. júla 2009, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   ako   aj   namietaného   porušenia   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2008 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009.

2. Sťažovatelia v podaní z 27. júla 2009 označenom ako „Odstránenie nedostatkov podania na základe výzvy zo dňa...“ v upravenom petite namietali v bode 1 aj porušenie „protokolu č. 1 (prvý dodatkový protokol k Dohovoru)“. Aké právo zaručené dodatkovým protokolom bolo porušené, však bližšie nekonkretizovali.

3.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli účastníkmi   konania   v občianskoprávnom   spore   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 29 C 190/05 a krajskom súde pod sp. zn. 12 Co 16/2009 (sťažovateľka bola v procesnom postavení vedľajšej účastníčky konania). Predmetom sporu bolo určenie vlastníctva (návrh sťažovateľa na určenie vlastníctva k pozemkovej nehnuteľnosti – záhrade o výmere 1120 m2 zapísanej   na   liste   vlastníctva   č.   638   katastrálneho   územia   Ch.   ako   parcela   č.   328   vo vlastníckom podiele 15/160 pre sťažovateľa).

4.   Sťažovatelia   v sťažnosti   po   opise   chronologického   priebehu   súdnych   konaní (sp. zn. 9 C 82/90 a sp. zn. 17 Co 326/93, sp. zn. 29 C 190/05 a sp. zn. 12 Co 16/09, sp. zn. 3 Cdo 86/2007) vedených na okresnom súde, Krajskom súde v Košiciach, krajskom súde a Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sa týkali vývoja nadobúdania vlastníctva k pozemkovej nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu, uviedli: „... V uvedenej veci rozhodol Najvyšší súd SR a to tak, že zrušil uznesenie Krajského súdu... zo dňa 10. 1. 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie...

Na to Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 1. 2008 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

V uvedenej veci rozhodol Okresný súd... rozsudkom zo dňa 7. 5. 2008, ktorý sa odvolal na dedičstvo po J. B. zomretom dňa... a na základe osvedčenia o dedičstve č. 18 D 1045/94, D not 346/94 nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v celosti. Okresný súd si vôbec nerozobral závery Najvyššieho súdu, kde sa konštatuje, že J. B. mal vlastniť nehnuteľností vrátane spoluvlastníckeho podielu už v čase svojej smrti a tomuto tak nebolo a preto aj rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   nepreskúmateľný   a právne   nesprávny.   V   rozsudku   sú priznané neúmerné trovy konania a dodnes nie je známy človek, ktorý ich zastupoval. Krajský   súd...   rozsudkom   zo   dňa   19.   03.   2009   potvrdil   rozsudok   prvého   stupňa. Takisto tento rozsudok nevychádza z pôvodných záverov ako boli prezentované v prvom uznesení tohto súdu. Rozsudok súdu je nesprávny aj z toho dôvodu, že účastníkom konania bola aj vedľajšia účastníčka, ktorá v rozsudku vôbec nie je uvedená a ani jej rozsudok nebol doručený a ona sa proti uvedeným rozsudkom dovoláva spravodlivosti...

Rozsudok súdu má tvoriť vnútorne konzistentný a logický celok. Závery súdu o určení vlastníckeho práva nezodpovedajú tomu...“.

Po odcitovaní § 157 Občianskeho súdneho poriadku a právneho názoru k nemu sa viažuceho sťažovatelia uviedli, že „... krajský súd rozhodol bez prítomnosti účastníka čo je v rozpore s čl. 48. ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý ma právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Účastník konania nebol vyzvaný súdom na to či súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania a ani na takýto postúp neudelil súhlas, nakoľko v odvolaní namietal nielen nesprávne právne posúdenie veci, ale aj nedostatočné zistenie skutkového stavu...“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... Rozsudkom Okresného súdu... zo... 07. 05. 2008, č. k. 29 C/190/05... a Krajského súdu... z... 19. 03. 2009, č. k. 12 Co/16/2009... došlo k porušeniu ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1., čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a k porušeniu čl. 6 Dohovoru... a protokolu č. 1 (prvý dodatkový protokol k Dohovoru)

...Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 12 Co 16/09 a Okresného súdu... č. k. 29 C/190/05 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

...Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia... spolu: 245,7 EUR.“

6. K sťažnosti sťažovatelia pripojili:

a) rozsudok okresného súdu č. k. 29 C 190/05-91 zo 7. mája 2008. Týmto rozsudkom bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   z 31. augusta   2005   na určenie   vlastníckeho   práva „k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 638 parc. č. KN 328 o výmere 1120 m2 v podiele 15/160...“;

b) rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009, ktorým odvolací súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Obe   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť 12. mája 2009.

c) rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 86/2007 z 19. septembra 2007, ktorým zrušil „uznesenie krajského súdu z 10. januára 2007 sp. zn. 12 Co 28/2006“ a vec mu vrátil na ďalšie konanie („... v právnej veci žalobcu M. D... proti žalovanej Ľ. B... za účasti vedľajšej účastníčky P. M... o určenie vlastníctva vedenej na Okresnom súde... pod sp. zn. 29 C 190/2005 na dovolanie žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu...“).

II.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   190/2005,   z ktorého   považuje   za   dôvodné oboznámiť tieto jeho relevantné časti:

7.1 „Žaloba   o určenie   vlastníckeho   práva   v zmysle   §   80   O.   s.   p.“ doručená okresnému súdu 31. augusta 2005. Žalobcom je sťažovateľ, žalovanou Ľ. B., Š. (č. l. 1 – 2).

7.2 Výpis z listu vlastníctva č. 638, kat. územia Ch., potvrdzujúci, že spoluvlastníkmi parcely č. 328, záhrady (o výmere 1120 m2) sú aj sťažovateľ a jeho manželka M., rod. G., a to v podieloch 20/160 a 10/160.

7.3 Osvedčenie o dedičstve (opravné osvedčenie o dedičstve) sp. zn. 18 D 1045/94, Dnot 346/94 z 23. mája 1996, resp. 8. novembra 1996 po neb. J. B., v ktorom v bode II v zozname aktív je aj nehnuteľnosť parc. č. 328, záhrada o výmere 1120 m2 v celosti na základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 82/90-164 z 22. januára 1993. Dedičstvo   k predmetnej   nehnuteľnosti   na   základe   dohody   o vyporiadaní   dedičstva nadobudol v celosti M. B., s povinnosťou vyplatiť ostatných dedičov (č. l. 32 – 33).

7.4   Notárska   zápisnica   č.   N   140/2004,   Nz   20366/2004   z 9.   marca   2004   (vklad vlastníctva povolený 2. apríla 2004); predmetnú nehnuteľnosť darovacou zmluvou previedol M. B. na J. B. (č. l. 34 – 35).

7.5   Notárska   zápisnica   č.   N   208/04,   Nz   42584/04   z 18.   mája   2004.   Vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti od J. B. titulom darovacej zmluvy nadobudla Ľ. Š., Š. (vklad bol povolený 3. júna 2004) (č. l. 36).

7.6   Na pojednávaní konanom 2.   júla 2006   okresný   súd uznesením „pripúšťa do konania vedľajšieho účastníka P. M., bytom P...“ (č. l. 27).

7.7 Uznesenie okresného súdu č. k. 29 C 190/05-29 z 26. júna 2006, ktorým konanie zastavil. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 82/90 z 22.   januára   1993   bolo   vyhovené   žalobe   právnych   predchodcov   žalovanej.   Výlučným vlastníkom nehnuteľnosti sa stál titulom vydržania J. B.. Na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 18 D 1045/94, Dnot 346/94 po neb. J. B. predmetnú nehnuteľnosť nadobudol M. B. „Tento následne darovacou zmluvou z 9. 3. 2004 nehnuteľnosť previedol na svojho syna J. B...,   ktorý   ju   previedol   darovacou   zmluvou   z 18.   5.   2004   na   žalovanú“. Okresný   súd konštatoval, že „je nesporné, že v tomto konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po zomrelom právnom predchodcovi žalovanej, ktorý sa stal jej výlučným vlastníkom na základe oprávnenej držby... v zmysle zákona č. 141/1950 Zb. Účastníkom tohto konania bol aj samotný žalobca, voči ktorému rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 6. 1993, keďže ho nenapadol odvolaním“. Predmetný prvostupňový rozsudok z 22. januára 1993 napadla odvolaním P. M. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 29. apríla 1994 zmenil prvostupňový rozsudok   tak, že žalobu voči nej zamietol „pre nedostatok   pasívnej   legitimácie   v spore...   v čase   rozhodnutia   vo   veci   samej   už   nebola podielovou   spoluvlastníčkou...   z dôvodu   odpredaja   svojho   spoluvlastníckeho   podielu žalovanému v 10. rade M. D. kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990“. Okresný súd konanie vedené pod sp. zn. 29 C 190/05 zastavil preto, lebo vo veci sa už právoplatne rozhodlo (v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/82/90), čo podľa názoru okresného súdu predstavuje „neodstrániteľný nedostatok podmienky konania“ a vec sa nemôže prerokovať znova (č. l. 39 – 40).

7.8 O odvolaní navrhovateľa (sťažovateľa) zo 7. augusta 2006 krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 12 Co 28/2006 z 10. januára 2007, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „vo veci 9 C 82/90 a vo veci 29 C 190/05 nie je procesná totožnosť účastníkov... nie je možné hovoriť o prekážke rozhodnutej veci, pre ktorú by nemohol súd vo veci 29 C 190/05 pokračovať...“ (č. l. 44 – 45).

7.9   Proti   druhostupňovému   rozhodnutiu   podala   2.   marca   2007   okresnému   súdu dovolanie   žalovaná   Ľ.   B.   Dovolanie   odôvodnila   §   237   písm.   d)   Občianskeho   súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“ (existencia prekážky vo veci už rozhodnutej) a tiež § 237 písm. f) OSP   (odňatie   jej   možnosti   konať   pred   súdom,   lebo   jej   nebolo   doručené   na   vyjadrenie odvolanie žalobcu) (č. l. 47 – 49).

7.10   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   86/2007   z 19.   septembra   2007 druhostupňové rozhodnutie sp. zn. 12 Co 28/2006 z 10. januára 2007 zrušil a krajskému súdu vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd po konštatovaní, že dovolanie je prípustné, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

a) K námietke existencie neodstrániteľnej podmienky konania (res iudicata)„Pokiaľ žalovaná tvrdí, že odvolací súd sa dopustil procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p. (t. j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo), dovolací súd s jej názorom nesúhlasí...

Pri riešení otázky, či právoplatné rozhodnutie v konaní sp. zn. 9 C 82/90 Okresného súdu... bránilo podaniu žaloby v konaní sp. zn. 29 C 190/2005 Okresného súdu..., bolo potrebné vziať na zreteľ, že v konaní tohto súdu sp. zn. 9 C 82/90 išlo o určovaciu žalobu, ktorú   (ako   aktívne   legitimovaní)   podali   tí,   ktorí   prichádzali   do   úvahy   ako   dedičia poručiteľa,   proti   osobám   (pasívne   legitimovaným),   vlastníctvo   ktorých   osvedčovali dostupné   doklady   o   vlastníckych   vzťahoch   k   danej   nehnuteľnosti.   Opodstatnenosť   tejto žaloby boja vyvodzovaná zo skutkového deja, v rámci ktorého mal J. B. splniť podmienky nadobudnutia   vlastníctva   nehnuteľnosti   vydržaním...   a   nehnuteľnosť   vcelosti   (vrátane spoluvlastníckeho podielu 15/160) vlastniť aj v čase svojej smrti. Pokiaľ súd prvého stupňa tejto   žalobe   v plnom   rozsahu   vyhovel,   odvolací   súd   jeho   rozhodnutie   sčasti   (čo   do spoluvlastníckeho podielu P. M.) zmenil, lebo dospel k záveru, že žalobou uplatnené určenie sa v tejto časti požaduje voči tomu, voči komu sa požadovať nemôže (nesmie), lebo žalovaný subjekt nie je nositeľom povinnosti v hmotnoprávnom vzťahu, z ktorého je vyvodzovaná opodstatnenosť žaloby. V dôsledku zamietnutia tejto časti uvedenej žaloby nebolo súdmi určené,   kto   je   vlastníkom   predmetného   spoluvlastníckeho   podielu   (na   tom   nemení   nič skutočnosť,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   zmeňujúceho   rozsudku   naznačil,   že žalovaným mal byť čo do tohto podielu M. D.).

Na rozdiel od toho v konaní sp. zn. 29 C 190/2005 Okresného súdu... sa M. D. ako žalobca   domáhal   určenia,   že   je   v   podiele   15/160   spoluvlastníkom   nehnuteľnosti. Opodstatnenosť žaloby vyvodzoval z toho, že v katastri nehnuteľností nie je vedený ako podielový   spoluvlastník   tejto   nehnuteľnosti,   hoci   predmetný   spoluvlastnícky   podiel nadobudol   od   P.   M.   kúpnou zmluvou,   ktorú registrovalo   Štátne   notárstvo   P...   a ktorej právne účinky zohľadnil aj Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 17 Co 326/93. Vzhľadom na vyššie uvedené odlišnosti skutkového stavu, z ktorého sa vyvodzuje opodstatnenosť žalôb v označených súdnych konaniach, a rovnako aj vzhľadom na to, že Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   sp.   zn.   17   Co   326793   záväzne   neurčil,   komu   patrí predmetný   spoluvlastnícky   podiel   (vyslovil   len,   že   požadovaného   určenia   sa   nemožno domáhať voči P. M.), dospel dovolaci súd k názoru zhodnému s názorom Krajského súdu..., že totiž podaniu žaloby vo veci sp. zn. 29 C 190/2005 Okresného súdu... nebránila prekážka veci   právoplatne   rozhodnutej   (v   konaní   tohto   súdu   sp.   zn.   9 C   82/90,   resp.   v   konaní Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 Co 326/93)...

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu, že v otázke prekážky veci právoplatne rozhodnutej zaujal nesprávne právne závery a že sa dopustil procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.“

b)   K námietke   vadného   postupu   súdu   v občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa účastníkovi odníma možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]

„Pokiaľ ale žalovaná namieta, že odvolací súd sa dopustil závažného procesného pochybenia,   ktorým   jej   odňal   možnosť   pred   súdom   konať...,   majú   jej   tvrdenia opodstatnenosť...

Žalobca podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa..., odvolací súd ale po predložení   veci   súdom   prvého   stupňa...   nedoručil   odvolanie   žalovanej   a   rozhodol   o odvolaní bez toho, aby jej vytvoril možnosť vyjadriť sa k tomuto opravnému prostriedku. Tým   porušil   svoju   procesnú   povinnosť...   a   žalovanej   znemožnil   realizáciu   procesného oprávnenia, ktoré jej vyplýva z tohto ustanovenia... Žalovaná preto opodstatnene namieta, že odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom konať...

Vzhľadom na to... Najvyšší súd... dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu... na ďalšie konanie...“ (č. l. 63 – 66).

7.11 Výzva krajského súdu právnemu zástupcovi žalovanej, aby sa „v lehote 10 dní... vyjadril k odvolaniu právnej zástupkyne žalobcu proti uzneseniu okresného súdu... zo dňa 26. 6. 2006 č. k. 29 C 190/05-39 a uviedli, či súhlasíte s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania (§ 209a ods. 1 OSP)“ (č. l. 70).

7.12 Na výzvu krajského súdu z 23. novembra 2007 predložil 4. decembra 2007 právny zástupca žalovanej jej vyjadrenie „k odvolaniu žalobcu zo dňa 7. 8. 2006“ a listom zo 7. decembra 2007 (faxom) súhlasil „s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania“ (č. l. 71, 72, 74).

7.13   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Co   93/2007   z 30.   januára   2008   zrušil prvostupňové uznesenie z 26. júna 2006 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podstatu odôvodnenia tvorila táto jeho relevantná časť:

„... Aj dovolací Najvyšší súd... v rozhodnutí z 19. 9. 2007 č. k. 3 Cdo86/2007-63 skonštatoval,   že   vo   veci   29   C/190/2005   nie   je   prekážka   právoplatne   rozhodnutej   veci, pretože žaloba je postavená na inom odlišnom skutkovom stave.

Ak nie je totožnosť veci ani totožnosť osôb v rozhodnutí sp. zn. 9 C 80/90 a vo veci sp. zn. 29 C/190/2005, nie je možné hovoriť o prekážke rozhodnutej veci, pre ktorú by nemohol súd vo veci sp. zn. 29 C/190/2005 ďalej pokračovať. Z toho dôvodu krajský súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“ (č. l. 75 – 78).

7.14   (č.   l.   85   –   86)   Na   pojednávaní konanom 7.   mája 2008   za   účasti   právnych zástupcov účastníkov konania (vedľajšia účastníčka svoju neprítomnosť neospravedlnila), po   ich   vyjadreniach   k predmetu   sporu   okresný   súd   po   skončení   dokazovania   vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Podstatu odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku (č. l. 91 – 94) tvorili tieto jeho relevantné časti:

„... Žalobca svoj nárok opieral iba o rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 4. 1994 pod sp. zn. 17 Co 326/93, ktorým bola žaloba voči P. M. ako žalovanej v 9. rade zamietnutá   majúc   za   to,   že   predmetom   konania   teda   nebol   jej   podiel   na   spornej nehnuteľnosti 15/160, ktorý nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990.

V   čase   vyhlásenia   rozsudku   Okresného   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 82/90 zo dňa 22. 1.1993 predmetom konania bolo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a to parcele č. 328 o výmere 1.120.m2, t. č. vedenej na LV č. 638.

Žalobca bol v uvedenom konaní označený ako žalovaný v 10. rade vzhľadom na nadobudnutý spoluvlastnícky podiel k spornej parcele 5/160 od J. S. (žalovaného v 8. rade) a 15/160 od P. M. (žalovanej v 9. rade) kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990, a to ešte v čase pred podaním žaloby vo veci samej.

Keďže uvedeným rozsudkom prvostupňový súd vyhovel žalobe aj voči žalovaným v 8. a 9. rade, Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania zo strany žalovanej v 9. rade v rozsudku zo dňa 29. 4. 1994 pod sp. zn. 17 Co 326/93 iba konštatoval, že účastníkmi   konania v predmetnom   konaní   už   neboli,   žalovaní   v 8.   a 9.   rade z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, pretože už neboli nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti, teda už   v čase   podania   žaloby   neboli   podielovými   spoluvlastníkmi   spornej   parcely   a   svoj spoluvlastnícky podiel previedli na M. D. označeného v konaní ako žalovanej v 10. rade. Ďalej uviedol, že vecnú legitimáciu v spore síce nemal aj žalovaný v 8. rade, ale z dôvodu podania odvolania iba zo strany žalovanej v 9. rade bolo možné rozhodnúť o zmene prvostupňového rozsudku iba voči nej...

Keďže P. M. v čase konania 9 C 82/90 nebola podielovou spoluvlastníčkou spornej parcely   súd   voči   nej   žalobu   zamietol,   nakoľko   nositeľom   tohto   podielu   už   bol   žalobca označený v pôvodnom konaní ako žalovaný v 10 rade.

Preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol s poukazom na skutočnosti preukázané v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   82/90   konštatujúc,   že právny   predchodca   žalovanej nadobudol   vlastnícke   právo   k   predmetnej   nehnuteľnosti   ako   celku   vydržaním...   a   to pokojnou a nerušenou držbou počas celej vydržacej doby od roku 1934 do roku 1968, teda ešte pred nadobudnutím predmetného spoluvlastníckeho podielu žalobcom kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990...“.

7.15   Prvostupňové   rozhodnutie   napadol   24.   júna   2008   odvolaním   sťažovateľ, v ktorom okrem iného uviedol:

„... súd sa vôbec neriadil právnym Rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 19. 09. 2007 a uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 01. 2008...

Okresný súd bez toho, aby sa hlbšie zaoberal a preštudoval si rozsudok Najvyššieho súdi, bez uváženia zas vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol...

V rozsudku Okresného súdu... je síce uvedený žalovaný v 10 rade M. D., ale kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990 nadobudla aj jeho manželka M. D. /ktorá v rozsudkoch nie je uvedená/...

Okresný súd... nesprávne zhodnotil celú situáciu, keď v odôvodnení tvrdí, že v konaní na Okresnom súde... č. k. 9 C/82/90 a Krajskom súde č. k. 17 Co/326/93 sa stal J. B. predchodca žalobcov výlučným vlastníkom. Toto tvrdenie a nesprávne pochopenie rozsudku Krajského   súdu   v Košiciach   je   dôsledkom   aj   nesprávneho   rozhodnutia   v uvedenej   veci. Okresný   súd...,   vôbec   nepochopil   odôvodnenie   Najvyššieho   súdu,   že   v uvedenej   veci v konaní   nebráni   prekážka   veci   právoplatne   rozhodnutej   a tým,   žalobou   sa   bolo   nutné zaoberať a určiť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam. Fakticky je potrebné určiť to čo neurčil Krajský súd v Košiciach, komu patrí predmetný spoluvlastnícky podiel...“ (č. l. 96 – 97).

7.16 Žalovaná vo vyjadrení z 2. júla 2008 k odvolaniu sťažovateľa uviedla:„...   okresný   súd   celkom   evidentne   postupoval   v intenciách   rozsudku   Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 86/2007, pretože žalobcovu žalobu prejednal a o nej aj meritórne rozhodol. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu jasne vyplýva, že okresný súd posúdil, že žalovaný spoluvlastnícky podiel patrí žalovanej, z čoho vyplýva, že žalobu zamietol. Žalobca evidentne nechápe rozdiel medzi zastavením konania (ako procesným rozhodnutím) a zamietnutím žaloby (ako meritórnym rozhodnutím). Preto žalovaná uvádza, že nie okresný súd, ale žalobca nepochopil odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu...“ (č. l. 104 – 105).

7.17 Na č. l. 107 je výpis z katastra nehnuteľností vyhotovený 8. júla 2008 Správou katastra P., podľa ktorého vlastníkom nehnuteľností parc. č. 328/1, záhrady o výmere 1030 m2 a parc. č. 328/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 90 m2 v katastrálnom území Ch. je Ľ. B., rod. Š., titulom darovacej zmluvy.

7.18 Sťažovateľ a aj jeho právna zástupkyňa v liste z 9. a 15. júla 2008 oznámili, že žiadajú, „aby   krajský   súd   vytýčil   vo   veci   pojednávanie   a chceme   sa   zúčastniť pojednávania“ (č. l. 109 – 110).

7.19   Okresný   súd   30.   júla   2008   doručil   odvolanie   sťažovateľa   žalovanej   a jej právnemu zástupcovi (č. l. 112).

7.20   Krajský   súd   stanovil   termín   pojednávania   na   19.   marec   2009   o 10.00   h. Predvolanie prevzala právna zástupkyňa sťažovateľa 2. marca 2009 a sťažovateľ 4. marca 2009 (č. l. 115).

7.21 Podľa „Zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom“ konanom 19. marca 2009 sa na pojednávaní nezúčastnili účastníci a právna zástupkyňa sťažovateľa. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (č. l. 123 – 124).

7.22   Na   č.   l.   132-137   je   písomné   vyhotovenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009. Krajský súd pri svojom rozhodovaní najskôr poukázal na zistený   skutkový   stav   (v   podstate   zhodne   s uvedenými   v bode   7,   pozn.)   a   v rámci odôvodnenia svojich právnych záverov v podstatnom uviedol:

„Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozsudku, a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť... Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia... Rozhodnutie okresného súdu je správne a k tomu odvolací súd dodáva: Vo veci sp. zn. 9 C 82/90 Okresného súdu... rozsudkom z... 22. 1. 1993... bolo určené, že (sporné,   pozn.) nehnuteľnosti...   patria   do   dedičstva   po   nebohom   J.   B.   Krajský   súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. 4. 1993 pod č. k. 17 Co 326/93-199 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím uznesením zo dňa 25. 3. 1993 vo vzťahu k žalovanej P. M. tak, že žalobu zamietol. Rozsudok je právoplatný dňom 29. 8. 1994. Okresný súd... v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   Košice   tak   skonštatoval,   že   parcela   č.   EN   328   - záhrada o výmere 1120 m2 patrí do dedičstva po nebohom J. B. Rozhodnutie je právoplatné vo vzťahu k žalovanému v 10. rade M. D., ktorý je žalobcom v tomto novom spore 29 C/190/2005, kde žiada určiť vlastnícke právo k parcele KN 328/ o výmere 1120 m2 záhrada v k. ú. Ch. Ak Okresný súd... v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach stanovil rozsah   dedičstva   po   nebohom   J.   B.,   stanovil   tak   aj   vlastnícke   právo   J.   B.   k   spornej nehnuteľnosti, a to v celosti.

Podľa § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 82/90-164 je záväzný aj pre M. D. - žalobcu   v   tomto   spore.   Výrok   rozsudku   o   tom,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva   po nebohom J. B., jednoznačne určuje vlastnícke právo nebohého J. B. k spornej nehnuteľnosti. Táto nehnuteľnosť neskôr bola predmetom dedičského konania a dedičia si vyporiadali vlastníctvo k nehnuteľnosti tak, že túto nadobudol M. B. M. B. podľa notárskej zápisnice z 9. 3. 2004 spornú nehnuteľnosť daroval J. B. J. B. na základe darovacej zmluvy z 18. 5. 2004 daroval   nehnuteľnosť   Ľ.   B.,   terajšej   žalovanej...   Ak   pôvodným   vlastníkom   spornej nehnuteľnosti v celosti bol J. B., nemohla P. M. prevádzať svoj podiel k nehnuteľnosti na M. D., ak nebola podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti. Táto v celosti patrila J. B. titulom vydržania vlastníckeho práva od roku 1934 do roku 1968, čo je konštatované v rozsudku Okresného súdu... pod sp. zn. 9 C 82/90-164. P. M. kúpnou zmluvou z 9. 4. 1990 nemohla   previesť   svoj   podiel   k   spornej   nehnuteľnosti,   ak   nebola   spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, pretože táto v celosti patrila J. B. To bol aj dôvod, prečo okresný súd žalobu zamietol. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže žalovaná je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti.

Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, nakoľko tieto boli vypočítané správne...“

7.23   Na   č.   l.   127   je   podanie   sťažovateľa   a jeho   právnej   zástupkyne   doručené krajskému súdu osobne, bez uvedenia presného času doručenia, 19. marca 2003 (t. j. v deň konania odvolacieho pojednávania) tohto znenia:

„... V horeuvedenej veci je určené pojednávanie na Krajskom súde... na deň 19. 3. 2009 o 10.00 hod. Vzhľadom k tomu,   že na Okresnom súde... mám dve pojednávania... ospravedlňujem svoju neúčasť a neúčasť žalobcu na pojednávaní a žiadam pojednávanie vo veci odročiť z dôvodu kolízie pojednávaní...“

7.24   Rozsudok   krajského   súdu   (spolu   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 12 Co 57/2008-138 z 19. marca 2009 potvrdzujúcim prvostupňové rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie) bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 5. mája 2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. mája 2009.

III.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.a Posúdenie sťažnosti z hľadiska jej prípustnosti

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

10.   Podľa   názoru   sťažovateľov   k porušeniu   ich   základných   práv   a slobôd   došlo postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2009 a krajského súdu sp. zn. 12 Co 16/09 z 19. marca 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 12. mája 2009.

11. Sťažovatelia kvalifikovane právne zastúpení advokátkou tvrdia (pozri bližšie bod 4),   že „Okresný súd si vôbec nerozobral závery Najvyššieho súdu,   kde sa konštatuje... a preto aj rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný a právne nesprávny... Krajský súd... rozsudkom potvrdil rozsudok prvého stupňa... Rozsudok súdu je nesprávny aj z toho dôvodu,   že   účastníkom   konania   bola   aj   vedľajšia   účastníčka,   ktorá   v rozsudku   nie   je uvedená a ani jej rozsudok nebol doručený a ona sa proti uvedeným rozsudkom dovoláva spravodlivosti... Navyše krajský súd rozhodol bez prítomnosti účastníka... Účastník konania nebol vyzvaný súdom na to, či súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania a ani   na   takýto   postup   neudelil   súhlas,   nakoľko   v odvolaní   namietal   nielen   nesprávne právne   posúdenie   veci,   ale   aj   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu.   Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu (denegatio justitiae § 1, § 3 O. s. p.).“

12. Z obsahu citovaných tvrdení jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia (tiež) vytýkajú okresnému a krajskému súdu, že „vôbec nerozobral závery Najvyššieho súdu... a preto je nepreskúmateľný a právne nesprávny“, teda namietajú v postupe a v rozhodnutiach vo veci konajúcich všeobecných súdov ich odchýlenie sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného   v tejto   veci,   čo   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   právnou   skutočnosťou oprávňujúcou prípustnosť podania dovolania z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 2 OSP. Z už citovaných tvrdení ďalej vyplýva, že sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke konania („ktorá v rozsudku nie   je   uvedená   a ani   jej   rozsudok nebol   doručený a ona   sa proti   uvedeným rozsudkom   dovoláva   spravodlivosti...“) mala   byť   postupom   vo   veci   konajúcich všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá (ňou tvrdená) skutočnosť zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Taktiež tvrdenie sťažovateľa, že mu postupom odvolacieho súdu   nebolo umožnené zúčastniť sa   pojednávania na odvolacom súde a tam brániť svoje oprávnené záujmy (namietal „nesprávne právne posúdenie veci, ale aj nedostatočné zistenie skutkového stavu“), obsahovo korešponduje s dovolacím dôvodom už citovanej právnej normy.

13.   Pokiaľ   ide   o namietané porušenie základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a nadväzne na to aj základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) v súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol postup súdu protiprávny, a jeho postupom by bola sťažovateľom odňatá možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ich práv na súde, v tom prípade je potrebné takýto postup   považovať   za   dovolací   dôvod   podľa   citovaného   §   237   písm.   f)   OSP   (napr. III. ÚS 88/02,   I.   ÚS   61/07).   Podobne   postup   vo   veci   konajúcich   všeobecných   súdov, ktorého dôsledkom by bolo porušenie § 243d ods. 1 OSP, spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru   dovolacieho   súdu   by bolo potrebné považovať za dovolací dôvod podľa § 238 ods. 2 OSP.

14.   Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   resp.   iné   nevyplýva,   že   sťažovatelia   proti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   12   Co   16/2009   z 19.   marca   2009   dovolanie   nepodali,   teda nevyčerpali opravný prostriedok, ktorý im Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu ich základných práv.

15. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP a tiež podľa § 238 ods. 2 OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľom dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovatelia   mohli   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02). Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

16.   Vychádzajúc   z už   uvedeného,   sťažovatelia   teda   vo   vzťahu   k napádanému rozsudku krajského súdu disponovali dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany ich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.   Z toho dôvodu   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto namietanej časti (III.a) odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie opravných prostriedkov už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.b Posúdenie sťažnosti z hľadiska kritéria jej ne/opodstatnenosti

17. Nad rámec uvedeného v časti III.a ústavný súd posúdil sťažnosť tiež z aspektu plnenia   kritéria   jej   ne/opodstatnenosti.   V súvislosti   so   sťažovateľmi   namietaným neústavným postupom okresného súdu ako prvostupňového súdu (pozri navrhovaný petit v bode 5) s poukazom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup a rozhodnutie tohto súdu (rozsudok sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2008), lebo proti nemu bol prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   v tejto   jej   časti   je nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

18. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 16/2009 a jeho rozsudok z 19. marca 2009, ústavný súd poznamenáva, že za daného skutkového stavu veci vychádzajúceho z v konaní vykonaného dokazovania, ako to vyplýva z obsahu súdneho spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   190/05,   a na tento skutkový   stav nadväzujúce   právne   závery   prezentované   aplikáciou   relevantných   právnych   noriem aktuálnych   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   vo   výrokoch   a najmä v odôvodneniach   napadnutých   súdnych   rozhodnutí,   za   súčasnej   dôkaznej   argumentácie sťažovateľov   a neprodukovaní   (nepredložení)   nových   právne   relevantných   dôkazov preukazujúcich   ich   tvrdenia,   nie   sú   vytvorené   predpoklady   na   úspešné   uplatňovanie námietok   sťažovateľov   smerujúce   k revízii   právnych   záverov   všeobecných   súdov   v ich občianskoprávnej   veci   v rámci   konania   pred   ústavným   súdom.   Napadnuté   rozhodnutie krajského súdu (pozri bod 7.22), najmä jeho odôvodnenie, obsahuje podľa názoru ústavného súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov   odôvodňujúcich   konštatovanie   absencie takých   závažných   skutočností,   ktoré   by   podporili   tvrdenie   sťažovateľov   o svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnosti výkladu a záverov krajského súdu, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

19.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňujú, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp.   na   spravodlivý   proces)   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej,   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovatelia   v tomto   konaní   dostali   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet za daného stavu žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené   a majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Ústavný súd preto nevidí dôvod, aby bolo potrebné tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systému všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd tiež toho názoru [nad rámec svojho záveru už vysloveného v časti III.a týkajúceho sa subsidiarného postavenia ústavného súdu k možnosti podania dovolania podľa § 237 písm. f) a § 238 ods. 2 OSP], že niet žiadnej spojitosti medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia krajského súdu) a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

21. Možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na ochranu ich majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (v danom prípade aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu) sa spravidla odvodzuje vo väzbe na porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené ich základné právo na spravodlivý proces (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzala do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy. Absencia porušenia   ústavnoprocesných   princípov   (čl.   46   až   čl.   48   ústavy)   v tomto   prípade   totiž vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie základného práva   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   upraveného   v označenom   článku   ústavy (m. m. II. ÚS 201/04).

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľmi označenými právami a sťažnosť je možné v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010