znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 104/2007 zo 16. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2009 doručená sťažnosť Ing. M. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 104/2007 zo 16. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 71/2006 sa obchodná spoločnosť C. D. L., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala voči sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 257 885,50 Sk z titulu nárokov v súvislosti s ukončením leasingového vzťahu   medzi   žalobkyňou   (leasingovým   prenajímateľom)   a   sťažovateľom   (leasingovým nájomcom).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   15   C   71/2006-99   z 23.   januára   2007   (ďalej   len „rozsudok   okresného   súdu“)   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobkyni   sumu 257 885,50 Sk a nahradiť trovy konania. Zároveň zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania   a   rozhodol   o   vzájomnom   návrhu   sťažovateľa   uplatnenom   voči   žalobkyni   na zaplatenie   sumy   516   682   Sk   tak,   že   zastavil   konanie   o   vzájomnom   návrhu   v   časti o zaplatenie   sumy   408   800   Sk   s   príslušenstvom   a   v   prevyšujúcej   časti   o   zaplatenie 107 882 Sk vzájomný návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   rozhodol   aj   o   nepripustení   sťažovateľom navrhnutej zmeny vzájomného návrhu (z pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie sumy 516 682 Sk) na sumu 891 410 Sk.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni sumu 257 885,50 Sk a nahradiť trovy konania, o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie konania a o zastavení konania o vzájomnom návrhu sťažovateľa v časti o zaplatenie sumy 408   800   Sk   s   príslušenstvom.   Odvolanie   sťažovateľa   proti   výroku   o   vylúčení   časti vzájomného   návrhu   na   samostatné   konanie   a   proti   výroku   o   nepripustení   zmeny vzájomného   návrhu   krajský   súd   odmietol.   Krajský   súd   zároveň   zaviazal   sťažovateľa   k náhrade trov odvolacieho konania žalobkyni.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu v celosti. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími   dôvodmi   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   dospel   k   nesprávnym   záverom. Sťažovateľ najmä poukázal na to, že krajský súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že „3x zanikol“   leasingový   vzťah   medzi   žalobkyňou   a   sťažovateľom.   Ďalej   sa   nevysporiadal so zánikom splnomocnenia udeleného žalobkyňou sťažovateľovi, ktoré ho oprávňovalo na zastupovanie žalobkyne voči dodávateľovi (predávajúcemu) predmetu leasingu. Taktiež sa podľa   sťažovateľa   nevysporiadal   s   tým,   že   odstúpením   žalobkyne   od   kúpnej   zmluvy, predmetom ktorej bola hnuteľná vec tvoriaca predmet leasingu, táto kúpna zmluva zanikla.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, zrušil ho a vrátil mu vec na ďalšie konanie, a aby mu priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   ním   označených   základných a iných   práv   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   jeho   odvolaní smerujúcom proti rozsudku okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými a právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré podľa neho nie sú dostatočne odôvodnené, a najmä namieta   nevysporiadanie   sa   s jeho odvolacími   dôvodmi   uvedenými v   odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nie je možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení   skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch   či   nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.

Sťažovateľ neuviedol, že by jeho sťažnosť smerovala len proti niektorým výrokom rozsudku krajského súdu, preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil možnosť porušenia sťažovateľom označených základných a iných práv všetkými výrokmi rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   postupoval   a   rozhodol   plne   v   súlade s Občianskym súdnym poriadkom, keď odmietol odvolanie sťažovateľa v časti smerujúcej proti výrokom rozsudku okresného súdu o vylúčení časti vzájomného návrhu na samostatné konanie   a   proti   výroku   o   nepripustení   zmeny   vzájomného   návrhu,   a   to   z   dôvodu neprípustnosti odvolania proti týmto výrokom.

Rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa, pokiaľ ide potvrdenie výrokov rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa   na   prerušenie   konania   a   o   zastavení   konania   o   časti   vzájomného   návrhu sťažovateľa. Krajský súd sa správne stotožnil so závermi okresného súdu, ktorého dôvody citoval vo svojom rozsudku takto: „Zamietnutie návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa   odôvodnil   tým,   že   predmetom   tohto   konania   je   zaplatenie   leasingových   splátok, pričom   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Trenčín,   na   ktoré   žalovaný (sťažovateľ,   pozn.) poukazoval, bol iný nárok, a to náhrada škody a ušlého zisku. Vzhľadom na predmet… konania vedeného pred Okresným súdom Trenčín konštatoval, že do výšky 408.800,- Sk sa predmet tohto konania zhoduje so vzájomným návrhom žalovaného v tomto konaní a preto v dôsledku prekážky už začatého konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.), konanie v tejto časti zastavil...

Krajský súd zároveň uviedol: „Odvolací súd si pripojil spis, ktorý sa na Okresnom súde Trenčín   viedol   pod sp.   zn.   19Cb/192/2004   a z   jeho   obsahu   zistil,   že ako žalobca v tomto   konaní   vystupoval   Ing.   M.   L… (sťažovateľ,   pozn.) a   ako   žalovaný   S.,   s.   r.   o. (predávajúci predmet leasingu medzi žalobkyňou a sťažovateľom, pozn.). Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca v tomto konaní uplatňoval peňažný nárok vo výške 408 800,- Sk ako náhradu   škody,   ktorú   mal   žalovaný   spôsobiť   porušením   svojich   povinností   pri   dodávke náhradných   dielov,   v súvislosti s reklamáciou   vady stroja.   Potom,   čo   žalobca zistil,   že nebolo   možné   zistiť   sídlo   uvedenej   spoločnosti,   podal   návrh   na   zámenu   účastníkov   na strane žalovaného a takto namiesto pôvodného žalovaného vstúpil do konania ako žalovaný C. D. L., s. r. o.. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 2. 2006 bol nárok žalobcu zamietnutý   a   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   30.   3.   2007   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne.

Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že predmet tohto konania nemá vplyv na nárok, ktorý   je   predmetom   posudzovaného   nároku   žalobcu   a   navyše   v   čase   rozhodovania odvolacieho súdu bolo toto konanie už právoplatne skončené.

Pokiaľ ide o výrok rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 257 885,50 Sk, odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje aj v tejto časti veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli odvolacím dôvodom sťažovateľa, ako aj so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti   žiadne   argumenty,   ktoré   by   boli   spôsobilé   spochybniť   správnosť   a ústavnosť záverov krajského súdu a svedčili by o prípadnej arbitrárnosti jeho záverov.

Argumentáciu spôsobilú spochybniť správnosť záverov okresného súdu a krajského súdu   nepredstavuje   ani   poukazovanie   sťažovateľa   na   to,   že   sa   všeobecné   súdy nevysporiadali pri posúdení dôvodnosti nárokov žalobkyne voči sťažovateľovi na zaplatenie 257 885,50 Sk so skutočnosťou ukončenia leasingového vzťahu so sťažovateľom zo strany žalobkyne,   odstúpenia   žalobkyne   od   kúpnej   zmluvy   (predmetom   ktorej   bol   predmet leasingu), resp. s tým, že v dôsledku uvedených skutočností bolo sťažovateľovi znemožnené uplatniť si na základe splnomocnenia udeleného žalobkyňou v leasingovej zmluve nároky z vád predmetu leasingu priamo voči jeho dodávateľovi.

Krajský   súd   v   odôvodnení   tejto   časti   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca zakladá svoj nárok na obsahu leasingovej zmluvy… ako leasingový prenajímateľ s tvrdením, že v dôsledku porušenia povinností žalovaného vyplývajúcich mu z leasingovej zmluvy ako leasingovému nájomcovi, ukončil tento vzťah výpoveďou ku dňu 31. 12. 2004. Voči žalovanému si v konaní uplatňuje nárok predstavujúci konečné   vyrovnanie   leasingovej   zmluvy,   pričom   suma   121.890,-   Sk   predstavuje   časť neuhradených leasingových splátok do doby predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, po odpočítaní zaplateného zostatku akontácie a ostatná ostávajúca časť predmetu konania vo výške   135   995,29   Sk   predstavuje   časť   ceny   predmetu   leasingu   po   poslednej   vystavenej splátke…

Sporným   v   konaní nebolo…   tvrdenie   žalobcu   o   tom,   že   so súhlasom žalovaného odstúpil od kúpnej zmluvy s dodávateľom. V nadväznosti na to, mu ako kupujúcemu vznikla povinnosť   vrátiť   predmet   kúpnej   zmluvy   dodávateľovi   oproti   jeho   povinnosti   vrátiť   mu kúpnu cenu. Z tohto dôvodu žalobca vyzval žalovaného v súlade s ustanovením bodu 4.4.3 z všeobecných podmienok, aby mu tento vydal predmet leasingu… Žalovaný túto povinnosť nesplnil. Za takejto situácie vznikla žalobcovi možnosť buď predmet leasingu žalovanému odobrať   (podľa   bodu   4.4.3.,   alebo   podľa   bodu   4.4.4.   od   žalovaného   ako   leasingového nájomcu uplatňovať dlžné leasingové splátky do času predčasného ukončenia leasingovej zmluvy a taktiež čiastky predstavujúce všetky ostatné doposiaľ nesplatené leasingové splátky dohodnuté v leasingovej zmluve…

žalobca   sa   rozhodol   pre   druhú   alternatívu   a   voči   žalovanému   si   uplatnil   tieto nároky…

žalovaný nevyužil možnosť znížiť svoje finančné záväzky voči žalobcovi tým, aby mu odovzdal podľa dohodnutých podmienok predmet leasingu, čím by žalobcovi umožnil vrátiť ho dodávateľovi oproti vráteniu kúpnej ceny, čím by sa podstatne znížili finančné nároky žalobcu voči žalovanému.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom všeobecných súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009