znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   12   C   211/01-65   z 24. júla   2003   a č.   k. 12 C 211/01-213 z 30. septembra 2005 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 308/03 z 23. júna 2004 a sp. zn. 4 Co 349/2005 z 11. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2006   doručená   sťažnosť   T.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   12 C 211/01-65 z 24. júla 2003 a č. k. 12 C 211/01-213 z 30. septembra 2005 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co   308/03   z 23.   júna 2004 a sp.   zn.   4 Co 349/2005 z 11.októbra 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   u svojho   pôvodného   zamestnávateľa   T., s. r. o.,   získala chorobu z povolania a v konaní pred okresným súdom   sa   od žalovaného domáhala   nárokov   z toho   vyplývajúcich.   Okresný   súd   ostatným   rozsudkom   č.   k. 12 C 211/01-213 z 30. septembra 2005 súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu priznal sťažovateľke náhradu za stratu na zárobku iba vo výške 19 477 Sk za mesiace máj až november 2000 a za ostatné   mesiace jej do   náhrady   za   stratu   na zárobku   započítal pravdepodobný   zárobok   v   mesačnej   výške   5   714   Sk.   Proti   tomuto   „nespravodlivému a nezákonnému“   rozsudku   podala   odvolanie,   ale   odvolací   súd   prvostupňový   rozsudok potvrdil. Tento rozsudok je v rozpore s ustanovením § 195 Zákonníka práce, ktorý jasne určuje,   ako   sa   má   vypočítať   náhrada   za   stratu   na   zárobku.   Uvedený   zákon   nemá   také ustanovenie,   podľa   ktorého   je   možné   započítavať   do   náhrady   za   stratu   na   zárobku, pravdepodobný zárobok. Poukázala na ustanovenie § 195 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého   do   náhrady   za   stratu   na   zárobku   možno   započítať   iba   taký   zárobok,   ktorý   by sťažovateľka dosiahla pri práci, ktorá jej bola zabezpečená a ktorú odmietla vykonávať. Jej však žiadna práca ponúknutá nebola ani si sama prácu nemohla nájsť. V tomto ohľade poukázala tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 568/2000 z 30. septembra 2002.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 5 Co 308/03-107 zo dňa 23. 1. 2004 ako aj rozsudok 4 Co 349/2005-247 zo dňa 11. 10. 2006,

2/ Zrušil rozsudok Okresného súdu v Prievidzi č. 12 C 211/01-65 zo dňa 24. 7. 2003 ako aj č. 12 C 211/01-213 zo dna 30. 9. 2005.

3/ Prikázal Okresnému súdu v Prievidzi, aby vo veci ďalej konal a vyniesol rozsudok o mojej náhrade na strate na zárobku, ktorý bude v súlade s ustanovením § 195 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.

4/   Ukladá   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastúpenia (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkami   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   308/03   z 23.   januára   2004   (správne   má   byť z 23. júna 2004, pozn.) a sp. zn. 4 Co 349/2005 z 11. októbra 2006 a jemu predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 211/01-65 z 24. júla 2003 a č. k. 12 C 211/01-213 z 30. septembra 2005.

1.   K časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   ostatným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   349/2005 z 11. októbra 2006

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Sťažovateľka   v podstate   namietala,   že   krajský   súd   svojím   ostatným   rozsudkom sp. zn. 4 Co 349/2005 z 11. októbra 2006 porušil čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nerešpektoval ustanovenie § 195 Zákonníka práce, ktorý jasne určuje, ako sa má vypočítať náhrada za stratu   na   zárobku. „Uvedený   zákon   nemá   také   ustanovenie,   podľa   ktorého   je   možné započítavať do náhrady za stratu na zárobku, pravdepodobný zárobok.“

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky bolo zistiť, či sú právne závery, o ktoré krajský   súd   oprel   svoj   rozsudok   sp.   zn.   4   Co 349/2005   z 11.   októbra   2006,   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. Za týmto účelom ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„(...) Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke   z   titulu   náhrady   straty   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti 19 477,- Sk s úrokom z omeškania (...). V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a odporcovi náhradu   trov   konania   nepriznal.   (...)   Svoje   rozhodnutie   súd   prvého   stupňa   odôvodnil ustanoveniami Zákonníka práce, platného do 1. 4. 2002 a to ustanovením §-u 190 ods. 3, § 193 ods. 1, § 195 a § 201 ods. 1 ako aj výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané,   že   v   danom   prípade   predmetom   konania   zostal   nárok   navrhovateľky   na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti a to po ukončení pracovného pomeru za dobu od mesiaca marec 2000 až do 31. 12. 2003. V danej veci bolo dôležité posúdenie, v akej výške vzniká škoda navrhovateľke po skončení jej pracovného pomeru, ktorá   je   však   v   priamej   príčinnej   súvislosti   len   s   chorobou   z   povolania.   (...)   Podľa stanoviska MUDr. J. K., navrhovateľka je obmedzená v pracovnej spôsobilosti v dôsledku choroby z povolania (...).   Podľa jeho názoru by navrhovateľka mohla vykonávať   prácu v uzavretom priestore bez vystavenia nepriaznivým klimatickým podmienkam (...) mohla by vykonávať   prácu   v   sede   ako   spojovateľka,   prípadne   informátorka.   Súd   konštatoval,   že navrhovateľka   je   oproti   zdravým   nezamestnaným   osobám   teda   v nevýhode,   pretože   má výrazne obmedzenú možnosť uplatniť sa na trhu práce,   ale na druhej strane nárok na náhradu škody môže byť dôvodný len vtedy, keď škoda vo forme nedosiahnutia zárobku je v príčinnej   súvislosti   len   s   chorobou   z   povolania   ako   škodnou   udalosťou.   Preukázanie príčinnej   súvislosti   v   zodpovednostnom   právnom   vzťahu   je   pritom   na   poškodenom zamestnancovi.   Navrhovateľka   pritom   vôbec   nepreukázala,   že   za   žalované   obdobie nedosiahla zárobok len pre chorobu z povolania a nie aj z iných príčin. Veď nakoniec jej invalidita   nie   je   úplná   a   určitou   pracovnou   spôsobilosťou   nepochybne   disponuje. Vychádzajúc   z   uvedeného,   ako   aj   z   právneho   názoru   odvolacieho   súdu,   súd   započítal pravdepodobný zárobok, ktorý by navrhovateľka preukázateľne dosiahla pri práci vrátničky

- člena strážnej služby za pracovných podmienok, ktoré by jej bol odporučil aj lekár. (...) Celkom za žalované obdobie u navrhovateľky strata na zárobku predstavuje sumu 19 477,- Sk a pokiaľ si uplatnila sumu vyššiu vo zvyšku súd návrh zamietol ako nedôvodný. (...) Proti   tomuto   rozsudku   podala   včas   odvolanie   navrhovateľka   (...).   Namietala,   že rozsudok je v rozpore s ust. §-u 195 Zákonníka práce, v ktorom je jednoznačne určené, čo sa od hrubého priemerného mesačného zárobku má odpočítať. V celom zákonníku práce nie je   uvedené,   že   z   prislúchajúcej   náhrady   za   straty   na   zárobku   sa   môže   odpočítavať pravdepodobný zárobok. Takýto postup je aj v rozpore so základnými zásadami Zákonníka práce. (...) Poukázala na to, že ona po celú dobu bola evidovaná na Úrade práce v P. ako uchádzačka   o   zamestnanie,   ale   žiadna   práca   jej   nebola   ponúknutá   a   ani   jej   samej   sa nepodarilo žiadnu prácu nájsť a to len pre jej choré ruky. (...)

K   podanému   odvolaniu   navrhovateľky   sa   písomne   vyjadril   vedľajší   účastník   na strane odporcu, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť (...). Prvostupňový súd aj v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 93/03 započítaval pravdepodobný zárobok, ktorý by navrhovateľka preukázateľne dosiahla pri práci   vrátničky   za   pracovných   podmienok,   ktoré   by   jej   bol   odporučil   aj   vedúci   lekár oddelenia pracovného lekárstva a ktorá zodpovedá aj jej kvalifikácii.

Odvolací súd preskúmal vec (...) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny (...) potvrdiť z týchto dôvodov:

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie navrhované účastníkmi konania, potrebné na správne právne posúdenie veci, tieto dôkazy potom v zmysle §-u 132 O. s. p. vyhodnotil a vec po právnej stránke správne posúdil. Odvolací súd sa plne stotožnil s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   navrhovateľke   patrí   strata   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti od marca 2000 do septembra 2000 vrátane a tiež sa stotožnil s postupom súdu   prvého   stupňa,   ktorý   započítal   pravdepodobný   zárobok,   ktorý   by   navrhovateľka preukázateľne   dosiahla   pri   práci   vrátničky   -   člena   strážnej   služby   za   pracovných podmienok, ktoré by jej odporučil aj lekár.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka trpí chorobou z povolania a odporca ako jej zamestnávateľ nesie objektívnu zodpovednosť za škodu, ktorá jej vznikla v súvislosti s touto chorobou z povolania. Odporca svoju zodpovednosť ani nepopiera. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania bola len zodpovednosť   odporcu   na   nezamestnanosti   navrhovateľky   pre   zníženie   jej   pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania. Uvedenú spornú otázku súd prvého stupňa po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil. (...) Súd prvého stupňa   správne   posúdil   aj   zodpovednosť   odporcu   za   škodu   v   čase   nedobrovoľnej nezamestnanosti navrhovateľky. Aj Najvyšší súd SR už judikoval vo svojich rozhodnutiach uvedenú otázku a dospel k záveru, že skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom, či chorobou z povolania   zníženej   pracovnej   schopnosti   len   pre   nedostatok   pracovných   miest,   nie   je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom (chorobou z povolania), ale situáciou na   trhu   práce.   Nedostatok   vhodných   pracovných   príležitostí   je   objektívnou   okolnosťou a postihuje   všetkých   zamestnancov   bez   ohľadu   na   to,   či   ich   pracovná   schopnosť   bola znížená   pracovným   úrazom   (chorobou   z   povolania)   alebo   z   iných   príčin   (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 93/03). Tento názor správne rešpektoval vo svojom rozhodnutí aj súd prvého stupňa a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Navrhovateľke ako čiastočnej invalidnej dôchodkyni zostal určitý pracovný potenciál a súd prvého stupňa potom správne zisťoval,   aký by dosiahla príjem ako informatička (prípadne   vrátnička)   a   tento   pravdepodobný   zárobok   aj   správne   zarátal.   Od   mesiaca október   2000   navrhovateľke   nárok   na   náhradu   straty   na   zárobku   nevznikol,   pretože započítavaný pravdepodobný zárobok v sumách, zistených v predložených mzdových listoch spolu s invalidným dôchodkom presahuje priemerný zárobok z rozhodného obdobia a to i po jeho príslušných valorizáciách. Súd prvého stupňa správne navrhovateľke už od tohto obdobia nárok na náhradu straty na zárobku nepriznal. Súd prvého stupňa potom správne priznal navrhovateľke náhradu straty na zárobku za žalované obdobie v celkovej sume 19 477,-   Sk,   v   súlade   s   nariadením   vlády   SR   č.   87/1995   Z.   z.   priznal   navrhovateľke z jednotlivých mesačných úhrad aj úrok z omeškania (...) a vo zvyšnej časti (pokiaľ sa navrhovateľka domáhala priznania vyššej sumy s príslušenstvom) správne návrh zamietol. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd pritom poukazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uvádza,   že   poukazovanie sťažovateľky na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 568/2000 z 30. septembra 2002 neobstojí, pretože toto rozhodnutie nie je jednak precedentné pre rozhodovanie   ústavného   súdu   v danej   veci   a jednak   nerieši   primárne   sťažovateľkou nastolený   problém,   či   bolo   alebo   nebolo   možné   v okolnostiach   danej   veci   vychádzať z pravdepodobného zárobku.

2.   K časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   ostatným   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   211/01-213 z 30. septembra 2005

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenia ústavy určujú hranice právomoci ústavného súdu a zakotvujú podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno ochrany   práva   pred   ústavným   súdom   domáhať   až   vtedy,   keď   v Slovenskej   republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Sťažovateľka   mohla   podať   odvolanie   proti rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 12 C 211/01-213 z 30. septembra 2005, čo aj urobila. Preto ústavný súd nemá právomoc na konanie o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta porušenie práv sťažovateľky ostatným rozsudkom okresného súdu.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sťažnosti nemožno odstrániť.

3. K časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 308/03 z 23. júna 2004 a jemu predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 211/01-65 z 24. júla 2003

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 37/04).

Z obsahu   namietaných   rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu   vyplýva,   že v časti priznaného sťaženia spoločenského uplatnenia nadobudol rozsudok okresného súdu č.   k.   12 C   211/01-65   z 24.   júla   2003   (v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 308/03   z 23.   júna   2004)   právoplatnosť   3.   decembra   2004   a v časti   priznaného bolestného   nadobudol   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   211/01-65   z 24.   júla   2003 právoplatnosť   9.   septembra   2003.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   doručila   sťažnosť ústavnému súdu 11. decembra 2006, je bez akýchkoľvek pochybností, že v tejto časti bola sťažnosť podaná po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti v bode 3 po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

5.   Po   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na náhradu trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2008