znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 57/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa vo veci návrhu Ing. S. R., B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. M., P., na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií sp. zn. VP/26/06-K zo 4. septembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/26/06-K zo 4. septembra 2006 v časti, v ktorej bola Ing. S. R. uložená pokuta nad sumu 17 274 Sk, z r u š u j e.

2. Vo zvyšnej časti rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/26/06-K zo 4. septembra 2006 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. I. ÚS 57/07-15 z 24. mája 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   návrh   Ing.   S.   R.   (ďalej   len   „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp. zn. VP/26/06-K zo 4. septembra 2006   (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) v spojení s § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

2.   Z návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi pokutu v sume 50 000 Sk, pretože porušil povinnosť podať do 30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu   verejnej   funkcie   písomné   oznámenie   funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej aj „oznámenie“). Podľa namietaného rozhodnutia vyplývala pre neho táto povinnosť z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľ   považuje   rozhodnutie   výboru   za   neprimerané   vzhľadom   na   svoje pracovné vyťaženie v čase vymenovania do funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti G., a. s., resp. J. (J.). Ďalej uviedol, že list z Národnej rady Slovenskej republiky ohľadom podania predmetného oznámenia dostal až 8. februára 2006, čo bolo viac ako mesiac po jeho menovaní do funkcie predsedu predstavenstva, s požiadavkou na podanie do konca marca, čo napriek veľkej pracovnej vyťaženosti urobil. Navrhovateľ žiadal aj o preskúmanie výšky   uloženej   pokuty,   keďže   Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií mal v jeho prípade vychádzať v zmysle čl. 10 ods. 15 (správne mal uviesť čl. 9 ods. 16, pozn. ústavného súdu) ústavného zákona z priemernej nominálnej mzdy v hospodárstve   Slovenskej republiky   za uplynulý kalendárny rok,   a nie z čl. 9 ods.   15 ústavného zákona, t. j. z jeho príjmu za výkon verejnej funkcie, ako nesprávne vychádzal.

Navrhovateľ sa ďalej zmieňuje o tom, že nepovažuje za správne, ak niektorí členovia predstavenstva J. dostali pokutu vo výške mesačného platu a niektorí vo výške priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve.

Z toho dôvodu navrhovateľ na základe čl. 10 ods. 2 ústavného zákona podal návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru.

3.   K návrhu   navrhovateľa   sa   vyjadril   výbor   prostredníctvom   svojho   predsedu podaním sp. zn. VP 26/06-K zo 4. apríla 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ   (...)   namieta   skutočnosť,   že   v   uvedenom   období   mala   obchodná spoločnosť, v ktorej zastával funkciu predsedu predstavenstva len dvoch zamestnancov a bol pracovne vyťažený (...).

Ďalej namieta, že na podanie oznámenia bol vyzvaný až 8. 2. 2006 (...). Tiež namieta výšku   pokuty   s   tým,   že   nie   je   určená   podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona.   Keďže nepracoval viac ako 12 mesiacov, mala byť výška pokuty určená podľa výšky priemernej nominálnej mzdy a nie vo výške 50.000,-Sk. V uvedenom návrhu nie je návrh na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, len odôvodnenie, že rozhodnutie výboru považuje za neprimerané.

S uvedeným názorom (...) nesúhlasíme a tvrdíme, že pracovné zaťaženie verejného funkcionára   nie   je   dôvodom   pre   upustenie   od   sankcie   za   nesplnenie   povinností vyplývajúcich   z   ústavného   zákona.   Rovnako   nie   je   dôvodné   tvrdenie   navrhovateľa o oneskorenom vyzvaní na podanie oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 cit. ústavného zákona (...). Pokiaľ sa týka výhrad k určeniu výšky pokuty, poukazujeme na skutočnosť, že bola určená z oznámenia samotného verejného funkcionára z 10. 10. 2006 a je plne v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a) (mesačný plat funkcionára) a keďže nevykonával verejnú funkciu 12 mesiacov, nebol dôvod použiť na výpočet sankcií ustanovenie čl. 9 ods. 15 alebo čl. 9 ods. 16 cit. ústavného zákona.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnutie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/26/06-K zo 4. septembra 2006 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. potvrdil.“

II.

Z obsahu   návrhu   vrátane   jeho   príloh,   z   vyjadrenia   výboru,   ako   aj   z obsahu predložených listinných dôkazov obsiahnutých v spise ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 57/07 ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľ   bol   skutočne   členom   (a   predsedom)   dozornej   rady spoločnosti G., a. s., J., za ktorého bol vymenovaný ministrom hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 13/2006-1000 z 3. januára 2006, pričom uvedenú funkciu člena (a predsedu) dozornej rady vykonával s účinnosťou od 3. januára 2006 do 30. októbra 2006, kedy bol z tejto funkcie odvolaný.

Výbor na svojej 28. schôdzi uznesením č. 118 zo 16. marca 2006 začal podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre nesplnenie povinnosti podať do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Uvedenú skutočnosť výbor oznámil navrhovateľovi   listom   č. k.   VP/26/06-K   z   30.   marca   2006   doručeným   navrhovateľovi 3. apríla 2006, v prílohe ktorého mu zaslal predmetné uznesenie, a zároveň ho vyzval, aby sa k veci vyjadril.

Navrhovateľ   v   liste   doručenom   výboru   13.   apríla   2006   uviedol,   že   oneskorenie podania oznámenia spôsobila jeho pracovná zaneprázdnenosť, ktorú aj bližšie špecifikoval.

Nadväzne na to výbor na svojej 3. schôdzi uznesením č. 13 zo 4. septembra 2006 v konaní   proti   navrhovateľovi   č.   VP/26/06-K   konštatoval,   že   navrhovateľ   ako   verejný funkcionár – predseda   predstavenstva   G.,   a.   s.,   J.,   porušil   povinnosť   ustanovenú   v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodal písomné oznámenie výboru v lehote ustanovenej v tomto článku, za čo mu uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Na základe poverenia (časť D) uznesenia výboru č. 13 zo 4. septembra 2006 bol predseda   výboru   poverený   prípravou,   vyhotovením   a doručením   písomného   rozhodnutia podľa časti A až C tohto uznesenia.

Na   základe   žiadosti   predsedu   výboru   a následného   oznámenia   navrhovateľa z 10. októbra   2006   a oznámenia   ministra   č.   2524/2006-1000   z 29.   marca   2006   bolo 30. januára   2007   vydané   pod   sp.   zn.   VP/26/06-K „Rozhodnutie   Výboru   (...)   zo   dňa 4. septembra 2006“, ktorým výbor konštatoval už uvedené v uznesení zo 4. septembra 2006 (pozri   vyššie)   a uložil   navrhovateľovi   pokutu   v sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu verejného funkcionára, a to v sume 50 000 Sk.

V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor okrem iného uviedol: „Výbor   dospel   po vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   je   nesporné,   že   uvedený verejný funkcionár porušil ústavný zákon a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanému verejnému funkcionárovi Ing. S. R., predsedovi predstavenstva J., a. s. J. ukladá pokuta za porušenie   povinnosti   uloženej   v čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   vo   výške   jednomesačnej odmeny verejného   funkcionára podľa   čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona.   Uvedené rozhodnutie bolo dňa 4. septembra 2006 schválené uznesením č. 15.“ (správne malo byť uvedené č. 13, pozn. ústavného súdu).

Predmetné rozhodnutie sp. zn. VP/26/06-K z 30. januára 2007 bolo navrhovateľovi doručené 3. februára 2007.

III.

1. Podľa relevantnej časti čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejný funkcionár povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie (...), podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie (...).Podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Podľa   čl. 9   ods. 3   druhej   vety   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie.

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10   sa   za mesačný   plat   považuje priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku 1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné   okrem   rozhodnutia   podľa   čl. 12   ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

2.   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru nespochybňuje, že nepodal v stanovenej lehote (do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej   funkcie)   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu. Táto skutočnosť teda nie je medzi účastníkmi (navrhovateľom a výborom) sporná. Navrhovateľ   však   v podstatnom   namietal   správnosť   určenia   pokuty   (jej   výšky) a argumentoval tým, že výška uloženej pokuty nezodpovedá zneniu (ústavného) zákona.

V súvislosti s týmto tvrdením navrhovateľa výbor poukázal na skutočnosť, že pokuta pre navrhovateľa „...bola určená z oznámenia samotného verejného funkcionára z 10. 10. 2006   a   je   plne   v   súlade   s   čl.   9   ods.   1   písm.   a)   (mesačný   plat   funkcionára)   a   keďže nevykonával   verejnú   funkciu   12   mesiacov,   nebol   dôvod   použiť   na   výpočet   sankcií ustanovenie čl. 9 ods. 15 alebo čl. 9 ods. 16 cit. ústavného zákona.“.

K uvedenému ústavný súd dodáva, že výbor mal na mysli zrejme ustanovenie čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného poriadku, keďže čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona sa dotýka iba určenia subjektu spôsobilého vykonávať konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Z toho dôvodu výbor vyslovil nesúhlas s námietkou navrhovateľa.Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto   konaní   -   zrušením   namietaného   rozhodnutia   výboru   (ak   senát   ústavného   súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Navrhovateľ   vo   vzťahu   k namietanému   rozhodnutiu   výboru   vydanému   v konaní podľa   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   však   v danom   prípade   namieta pochybenie v tom, že pokuta (jej výška) mu bola výborom uložená nesprávne.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde   v konaní   o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   je   námietka   procesných   i hmotnoprávnych   vád   v rámci konania a rozhodnutia výboru takou otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne ingerovať.

V okolnostiach   prípadu   by však nezaoberanie sa   prípadným porušením   kogentnej normy obsiahnutej v čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a tým i schválenie postupu a rozhodnutia výboru bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal, či bola správne určená výška uloženej pokuty, znamenalo podľa názoru ústavného súdu nadmerne formalistický prístup pri aplikácii práva vytýkaný v rade rozhodnutí zo strany ústavného súdu všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 26/06).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti.   Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné, aby zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej veci   aj   otázku   správnosti   výšky   uloženej   pokuty   v konaní   podľa   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu.   Nutnosť   takéhoto   postupu   vyplýva   z toho,   že   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov   je   konštruované   na   princípe   jednoinštančného   konania,   v ktorom   je   vylúčené podanie opravných prostriedkov. Táto skutočnosť vyžaduje od ústavného súdu zvlášť citlivý prístup   pri   hodnotení   vytýkaných   nedostatkov   namietaného   rozhodnutia   s tým,   že odmietnutie   návrhu   v časti   týkajúcej   sa   vytýkanej   nesprávnosti   rozhodnutia   výboru pre nedostatok právomoci ústavného súdu by mohlo znamenať zásah do sféry regulovanej a chránenej predpismi najvyššej právnej sily, čím by mohlo dôjsť k spôsobeniu zásahu takej intenzity, ktorý by zakladal ich porušenie (porovnaj IV. ÚS 1/07).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   navrhovateľom   namietaného   rozhodnutia   výboru prihliadol na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

Výklad   týchto   predpokladov   však   nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nemôže v niektorých osobitných prípadoch   obmedziť   iba   na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Ústavný   súd   zo   svojho   postavenia   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti [čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] musí pri uplatňovaní svojej   právomoci   brať   zreteľ   aj   na dodržiavanie   procesných   zásad   zaručujúcich   právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy.

Tak je to aj v danom prípade, keď ústavný súd s prihliadnutím na zistené skutočnosti a svoju funkciu vyplývajúcu mu z čl. 124 ústavy dospel k názoru, že je daný dôvod na to, aby   sa   zaoberal   aj   výhradami   navrhovateľa   smerujúcimi   proti   výške   uloženej   pokuty, zohľadniac   nielen   obsah   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu (z ktorého výlučného znenia vychádzal výbor pri určení výšky uloženej pokuty), ale tiež obsah čl. 9 ods.   15 a 16 ústavného zákona, ktoré   nepochybne súvisia   so základom i výškou uloženej pokuty. Ústavný súd sa teda v danom prípade nemôže obmedziť len na posúdenie konformnosti konania navrhovateľa vo väzbe na povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a následnou sankciou, t. j. zákonným určením výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) a čl. 9 ods. 15 a 16 v rámci samotného rozhodnutia výboru.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie.

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10   sa   za mesačný   plat   považuje priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Výbor k výhradám navrhovateľa k určeniu výšky pokuty uviedol, že (pokuta) bola určená z oznámenia samotného verejného funkcionára z 10. októbra 2006 a je plne v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a keďže navrhovateľ nevykonával   verejnú   funkciu   12   mesiacov,   nebol   dôvod   použiť   na   výpočet   sankcií ustanovenie čl. 9 ods. 15 alebo čl. 9 ods. 16 ústavného zákona.

S uvedeným tvrdením ústavný súd nemôže súhlasiť. To, že navrhovateľ oznamoval výboru výšku dosiahnutej odmeny za výkon funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti G., a. s., J., nemala a ani nemohla mať žiadny relevantný význam k decíznemu oprávneniu svedčiacemu   výboru   –   rozhodnúť   o pokute   (a   jej   výške)   pre   navrhovateľa   v   súlade   so zákonnými (ústavnými) podmienkami.

Podobne nesprávnym je aj ďalší názor prezentovaný výborom, že pri určení výšky uloženej pokuty nemohol vychádzať z čl. 9 ods. 15, resp. 16 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   preto,   lebo   navrhovateľ   nevykonával   verejnú   funkciu   12   mesiacov, a preto platí, že v takom prípade [vychádzajúc zo znenia čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu]   treba   vychádzať   zo   skutočne   vyplatenej   mesačnej odmeny   (hoci   aj)   v priebežnom   (nie   predchádzajúcom)   roku.   Bolo   by   zaujímavé   pri ponúkanej právnej konštrukcii   zistiť,   akým spôsobom   by určil   výbor výšku pokuty   pre verejného   funkcionára,   ktorý   nedostával   odmenu   za   výkon   verejnej   funkcie   v roku predchádzajúcom a v priebežnom roku dostával nerovnakú mesačnú odmenu po dobu napr. 5 mesiacov.

Uvedený názor výboru teda podmieňoval aplikáciu čl. 9 ods. 15 (resp. 16) citovaného ústavného zákona iba na prípady, kedy verejný funkcionár (v danom prípade navrhovateľ) mal príjem za výkon verejnej funkcie aj počas celého predchádzajúceho roka.

Toto ale z obsahu citovaného čl. 9 ods. 15 ústavného zákona nevyplýva. Z dispozície právnej normy vyjadrenej v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona podľa názoru ústavného súdu nepochybne   vyplýva nemožnosť   fakultatívneho   podmieňovania,   teda   jeho   aplikácie (ak verejný funkcionár disponoval odmenou za celý predchádzajúci rok) alebo odmietnutia jeho aplikácie (ak verejný funkcionár nedisponoval odmenou za celý predchádzajúci rok) zo strany   výboru.   Citovaná   právna   norma   jednoznačne   uvádza,   že   „na   účely   tohto ústavného zákona“, teda aj v súvislosti s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   (o   tento   prípad   išlo   v danej   veci),   „sa   mesačným   platom   verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok   za   výkon   verejnej   funkcie“.   Z uvedeného   potom   vyplýva,   že vymedzená   definícia „mesačného platu verejného funkcionára“ platí pre všetky prípady, keď citovaný ústavný zákon hovorí o mesačnom plate verejného funkcionára, iba ak by výslovne uviedol niečo iné (čo ale nie je tento prípad).

Z hľadiska   argumentácie   výboru   k návrhu   je   potrebné   vysporiadať   sa   aj   s jeho názorom, že   pri   určení   výšky   pokuty   pre   navrhovateľa   bolo potrebné takto postupovať preto,   lebo   navrhovateľ   nepoberal   za   výkon   verejnej   funkcie   v   predchádzajúcom   roku žiadnu odmenu. Na základe tohto nedostatku by potom niektorým verejným funkcionárom, ktorí nedodržali postup (napr. podľa čl. 7 ods. 1 alebo čl. 8 ods. 5 ústavného zákona), nebolo možné uložiť pokutu a iným áno.

Uvedený názor by mohol mať istú relevanciu v prípade, ak by nebolo možné (pre daný   prípad)   postupovať   podľa   iných   článkov   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu, v danom prípade podľa čl. 9 ods. 16.

V tomto   ohľade   treba   uviesť,   že   zmyslom   a účelom   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu je predovšetkým zabezpečovať právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií, ktorý má zamedziť vzniku rozporu osobných záujmov verejných   funkcionárov   s verejným   záujmom   v súvislosti   s výkonom   svojej   funkcie a predchádzať   zneužívaniu   verejnej   funkcie,   prípadne   postavenia   s ňou   spojeného, na osobný prospech.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   a aplikácia   právnej   normy,   pokiaľ   jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré ňou majú byť regulované. V čl.   9   ods.   16   ústavného zákona   o ochrane verejného záujmu ústavodarca   riešil situáciu v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, proti ktorému vedie konanie výbor,   je   nižší   ako   priemerná   mesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a stanovil, že v danej situácii pri výpočte sumy podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Ak vyplýva priamo z čl. 9 ods. 16 ústavného zákona, že pri určení výšky pokuty (v prípade ak mesačný plat verejného funkcionára je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok) sa vychádza z priemernej nominálne mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, potom ústavne konformným (argumentum a maiori ad minus) je riešenie, že nielen   nižší,   ale tiež   žiadny   plat verejného funkcionára   v predchádzajúcom   roku   je   (po splnení   ostatných   zákonom   predpokladaných   náležitosti)   spôsobilý   vyvolať   následky uvedené v čl. 9 ods. 16 ústavného zákona.

Ústavný   súd   konštatujúc   nesúladnosť   časti   napadnutého   rozhodnutia   s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu a majúc na zreteli svoju úlohu, ktorú plní v opravnom konaní, v rámci ktorého výlučne jemu prislúcha na základe špecifickej právomoci zasiahnuť do rozhodnutia výboru, dospel s poukazom na uvedené k záveru, že v danom prípade mal výbor pri uložení pokuty postupovať v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojitosti s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a navrhovateľovi určiť pokutu vo výške priemernej nominálne mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005, t. j. 17 274 Sk (pozri http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=2165).

Vzhľadom na tieto dôvody preto ústavný súd rozhodnutie výboru sp. zn. VP/26/06-K zo 4. septembra 2006 týmto nálezom v časti, ktorou bola navrhovateľovi uložená pokuta nad (vrátane) sumu 17 274 Sk zrušil (bod 1 výroku), a vo zvyšnej časti rozhodnutie výboru potvrdil (bod 2 výroku).

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby plne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

V danej   veci   úspešnému   navrhovateľovi   ústavný   súd   úhradu   trov   konania spočívajúcu   v náhrade   trov   právneho   zastúpenia   nepriznal,   pretože   si   ju   jeho   právny zástupca neuplatnil ani nevyčíslil. O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje totiž súd na návrh (§ 151 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007