znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 57/05-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť K. B., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 408/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 408/99 p o r u š i l základné právo K. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   408/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   K.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. K. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. H. K., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 31. marca 2005 č.   k. I.   ÚS 57/05-13 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   K.   B.,   bytom   Košice   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 408/99.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 6. októbra 1998 podal na okresnom súde   návrh   na „náhradu   škody   z titulu   ublíženia   na   zdraví“, ktorý   bol   evidovaný   pod sp. zn. 17 C 1325/98. Sťažovateľ podaním z 30. októbra 1998 vzal časť návrhu späť, v tejto časti bolo konanie uznesením zastavené a zvyšná časť návrhu bola vylúčená na samostatné konanie, ktoré   je vedené pod sp.   zn. 17 C 408/99   (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. februára 1999).

Posledné   pojednávanie   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   uskutočnilo   17.   júna   2002 a „bolo odročené za účelom predloženia listinných dôkazov cestou právneho zástupcu... v lehote 7 dní. Po predložení listinných dôkazov sa vo veci nekonalo“.

Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   ním   označeného základného práva.

3.   Sťažovateľ   viackrát   (4.   novembra   1999,   30.   októbra   2000,   28.   februára   2003 a 12. mája   2003)   urgoval   pokračovanie   v konaní   a ani   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní podané   predsedovi   okresného   súdu   (13.   októbra   2003,   resp.   26.   augusta   2004   cestou Krajského súdu v Košiciach) neviedli k efektívnej náprave. Vo veci nie je do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie „vo výške 65 000 Sk“ a náhradu trov konania..

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr. 422/05 z 12. mája 2005. Sťažovateľ nevyužil možnosť zaujať stanovisko k uvedenému vyjadreniu okresného súdu. Vo svojom podaní z 19. mája 2005 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s predloženým   dokumentačným   materiálom   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrenia   okresného   súdu a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 408/99.A

1.Sťažovateľ podal okresnému súdu 6. októbra 1998 proti D. mesta K., a. s. (ďalej len „odporca“), návrh „o náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví“ v celkovej výške 109 617 Sk s prísl.

2.Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 4. novembra 1998 vzal časť návrhu späť a petit návrhu upravil na sumu 81 000 Sk s príslušenstvom „z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia..., ako aj stratu na zárobku po skončení PN mesačne... Sk od 1. 4. 1998“.

3.Okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   1325/98-13   zo   14.   decembra   1998   (ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. februára 1999) konanie v rozsahu späťvzatia návrhu zastavil a konanie o upravenom návrhu vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa ďalej viedlo pod sp. zn. 17 C 408/99.B

1.Sťažovateľ podaniami zo 4. novembra 1999 a 30. októbra 2000 urgoval pokračovanie v konaní.

2.Okresný   súd   12.   februára   2001   oznámil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa, „že v predmetnej právnej veci nebude v najbližšej dobe vytýčený termín pojednávania do

31. júla 2001, z dôvodu stáže JUDr. T. V. na Krajskom súde v Košiciach do 31. júla 2001“.

3.Okresný súd 27. septembra 2001 stanovil termín pojednávania na 24. október 2001 (predvolanie bolo doručené sťažovateľovi, jeho právnemu zástupcovi a odporcovi).

4.Odporca 24. októbra 2001 udelil všeobecnú plnú moc JUDr. M. S.

5.Pojednávanie konané 24. októbra 2001 (za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov) bolo odročené na neurčito za účelom posúdenia možnosti vstupu S. p., a. s., ako vedľajšieho účastníka do konania.

6.Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 8. novembra 2001 špecifikoval svoj návrh. Tento návrh bol doručený odporcovi 16. januára 2002 na vyjadrenie.

7.Okresný   súd   stanovil   termín   pojednávania   na   24.   apríl   2002   (predvolanie   bolo doručené účastníkom).

8.Pojednávanie   konané   24.   apríla   2002   (prítomní   sťažovateľ   a právna   zástupkyňa odporcu) bolo na žiadosť právnej zástupkyne odporcu (kolízia termínu pojednávania) odročené na 17. jún 2002.

9.Okresný súd 13. mája 2002 vyzval S. p., a. s., na oznámenie či súhlasí so vstupom do konania   na   strane   odporcu   ako   vedľajší   účastník   (súhlasná   odpoveď   doručená

24. mája 2002).

10.Na pojednávaní konanom 17. júna 2002 (za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov) boli vypočutí k predmetu sporu účastníci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.   Sťažovateľovi   bola   stanovená   lehota   7   dní   na   predloženie   dokladov týkajúcich sa jeho zdravotného stavu pred priznaním invalidného dôchodku.

11.Okresný   súd   17.   septembra   2002   urgoval   u   právneho   zástupcu   sťažovateľa predloženie požadovaných dôkazov.

12.Sťažovateľ 1. októbra 2002 oznámil okresnému súdu, že jeho invalidita nemá súvis „s prejednávaným prípadom o náhradu škody“.

13.Okresný súd 19. februára 2003 urgoval predloženie trestného spisu týkajúceho sa predmetu   sporu   a   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   opätovne   urgoval u právneho zástupcu sťažovateľa predloženie požadovaných písomností.

14.Právny   zástupca   sťažovateľa   28.   februára   2003   a 12.   mája   2003   urgoval pokračovanie v konaní.

15. Okresný súd 29. októbra 2003 (predvolanie expedované 16. decembra 2003) stanovil termín pojednávania na 21. január 2004 (predvolanie doručené účastníkom) a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie lekárskej správy o zdravotnom stave sťažovateľa   pred   úrazom.   Súčasne   požiadal   bývalého   zamestnávateľa sťažovateľa o oznámenie   dôvodov   skončenia   pracovného   pomeru   s ním   (lekársku správu predložil sťažovateľ súdu 7. januára 2004 a bývalý zamestnávateľ informácie

15. januára 2004. Pracovný pomer bol skončený dohodou na žiadosť sťažovateľa).

16.Na   pojednávaní   konanom   21.   januára   2004   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia) bol vypočutý vedľajší účastník. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom zistenia pre rozhodnutie veci dôležitých skutočností na úrade práce a aj u bývalého zamestnávateľa sťažovateľa (žiadosti doručené 21. júna 2004, resp. 23. júla 2004 a odpovede 29. júla 2004, resp. 5. augusta 2004).

17.Krajský súd 7. septembra 2004 postúpil okresnému súdu sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 17 C 408/99 z 26. augusta 2004.

18.Okresný súd uznesením č. k. 17 C 408/99-59 z 19. januára 2005 nariadil znalecké dokazovanie   a za   znalca   ustanovil   MUDr.   M.   K.,   ktorému   stanovil   lehotu   na vypracovanie znaleckého posudku 30 dní od doručenia uznesenia (uznesenie bolo doručované   účastníkom   od   24.   do   27.   januára   2005   a znalcovi   bolo   doručené

1. februára 2005).

19.Vedľajší   účastník   4.   februára   2005   vzniesol   námietky   voči   osobe   ustanoveného znalca   (pre   pomer   k veci   –   posudok   o sťažení   spoločenského   uplatnenia   bol vypracovaný znalcovým spolupracovníkom). Námietka bola predložená 22. februára 2005 znalcovi na vyjadrenie.

Znalec v odpovedi z 31. marca 2005 uviedol, že „nie sú mu známe žiadne objektívne skutočnosti v súvislosti s námietkou zaujatosti“.

20.Okresný   súd   uznesením   z 5.   apríla   2005   vyslovil,   že   znalec   nie   je   vylúčený   zo znaleckého dokazovania (uznesenie bolo doručované účastníkom od 13. do 18. apríla 2005 a znalcovi bolo doručené 29. apríla 2005).

21.Okresný súd 20. apríla 2005 požiadal znalca o vrátenie súdneho spisu, aby ho mohol predložiť ústavnému súdu na nahliadnutie (spis vrátený 10. mája 2005).

C.Predseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr 23165/03 z 27. októbra 2003 na sťažovateľovu sťažnosť z 13. októbra 2003 konštatoval „(...) Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná.(...)“. Podľa tvrdenia predsedu okresného súdu prieťahy „Boli však   spôsobené   aj   objektívnymi   dôvodmi,   a to   veľkým   počtom   nevybavených   vecí   aj v súdnom   oddelení   vo   veci   konajúcej   sudkyne,   ktorých   je   678,   ako   aj   jej   dočasným pridelením   na   výkon   funkcie   na   Krajský   súd   v Košiciach   v období   od   5.   2.   2001   do 31. 7. 2001“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „(...)   Vzhľadom   na   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov,   ktorá   je   uvedená v ústavnému súdu adresovanej sťažnosti a vychádza z odpovede na sťažnosť sťažovateľa zaslanú mu mojím listom zo dňa 27. 10. 2003, ako aj v tomto mojom vyjadrení, je nutné pripustiť,   že   dané   konanie   nevykazovalo   počas   celého   svojho   trvania   známky   výlučnej bezprieťahovosti.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to vysokou zaťaženosťou aj vo veci konajúcej sudkyne a jej dočasným pridelením na výkon funkcie na Krajský súd v Košiciach v období od 5. 2. 2001 do 31. 7. 2001.

Pri   rozhodovaní   ústavného   súdu   žiadam   zohľadniť   aj   správanie   samotného sťažovateľa, ktorý nerešpektoval súdom uloženú povinnosť na pojednávaní, konanom dňa 17. 6. 2002. (...).“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   408/99,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy určitú skutkovú a aj právnu zložitosť posudzovanej veci vyplývajúcu z jej predmetu (náhrada   škody   z titulu   ublíženia   na   zdraví).   Táto   zložitosť   však   nie   je   výlučnou   a ani hlavnou príčinou doterajšej dĺžky konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní, ústavný súd bral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania upravil svoj   návrh   (8.   januára   2002)   a nezabezpečil   v stanovenej   lehote   súdom   požadované dokumenty preukazujúce jeho zdravotný stav pred priznaním invalidného dôchodku. Tieto skutočnosti však nepovažuje ústavný súd za také okolnosti, ktoré by významnou mierou predĺžili a skomplikovali doterajší priebeh konania (pozri body A – 10, A – 15 II. časti odôvodnenia) a ktorých následkom by boli zbytočné prieťahy v konaní.

3.3.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej nápadu na okresný súd (6. októbra 1998), resp. od právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení konania (27. november 1999) dosiaľ trvá vyše šesť rokov a okresný súd v merite veci ešte nerozhodol.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 17 C 408/99 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

-   od   27.   februára   1999   (právoplatnosť   uznesenia   o čiastočnom   zastavení   konania)   do 27. septembra 2001 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní 2 rokov a 7 mesiacov,

-   od   19.   februára   2003   (urgovanie   zaslania   trestného   spisu)   do   16.   decembra   2003 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní 10 mesiacov,

- od 5. augusta 2004 (odpoveď na žiadosť o informácie) do 19. januára 2005 (uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania), t. j. v trvaní vyše 5 mesiacov,t.   j.   spolu   v trvaní   vyše   3   rokov   a 10   mesiacov,   bez akýchkoľvek   zákonných   dôvodov nečinný, teda skoro 4 roky neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 65 000 Sk, z dôvodu „že   prieťahy   v súdnom   konaní   vo   mne   vyvolávajú   psychický   stav   neistoty, bezprávia a pocit nespravodlivosti. Pri ujme spôsobenej na zdraví vzniká osobitný komplex práv na jej náhradu, konkrétne právo na stratu na zárobku, náhrada za stratu na dôchodku, právo na náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením, ako aj právo na zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   spočíva   vo   vytrpených   bolestiach   a v sťažení spoločenského uplatnenia. Práve bolestné a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú právami osobnostnými, ktoré sa viažu výhradne na osobu a zanikajú najneskôr smrťou poškodeného. Práve pri týchto právach je potrebné, aby súdy konali promptne a podľa možnosti čo najrýchlejšie, aby spôsobená ujma bola čo najskôr zmiernená. Skôr pociťujem pesimizmus,   že   v daných   podmienkach,   po   uplynutí   šiestich   rokov   ako   mi   bolo   sťažené spoločenské   uplatnenie,   nebolo   vo   veci   vynesené   rozhodnutie.   Samotný   nárok,   predsa nespĺňa svoj účel, ktorým je zmiernenie ujmy, ktorú citeľne pociťujem. Predmetom súdneho konania   je   suma   81   000   Sk   ktoré   mi   majú   pomôcť   zmierniť   následky   ujmy   na   zdraví. Skutočnosť, že súd vo veci do dnešného dňa nerozhodol vo mne vyvoláva stav neistoty, bezprávia   a nespravodlivosti,   ktorý   trvá   už   niekoľko   rokov“. Keďže   iba   konštatovanie porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   mu   finančné   zadosťučinenie,   ktoré podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   považuje   za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania   a   písomné   podanie   (sťažnosť)   zo   7.   marca   2005.   Odmena za   jeden   úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,   t. j. 1/6   z výpočtového   základu   15   008   Sk)   je 2   501   Sk,   čo   predstavuje   spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za dva úkony právnych služieb) 5 302 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005