znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2004 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   PhD.,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. M., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom kandidátov na funkciu prezidenta Slovenskej republiky 1. E. K., ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky,   2. Ľ.   R.,   predsedu   Bratislavského   samosprávneho   kraja,   3.   F.   M.,   poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj 4. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š., PhD.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2004   faxom,   3.   marca   2004   poštovou   prepravou   doručená   a 8.   marca   2004   doplnená sťažnosť Ing. J. Š., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., Advokátska   kancelária,   B.,   ktorú   podal   ako   kandidát   na   funkciu   prezidenta   Slovenskej republiky   vo   voľbách   v roku   2004,   ktorým   sa   stal   na   základe   rozhodnutia   predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 2. februára 2004   č. 565-169/2004, a ktorú označil ako sťažnosť „podľa čl. 127 a čl. 129 ods. 2 Ústavy SR a § 49 n. zákona č. 38/1993 Z. z. proti   porušovaniu práva   na   prístup   k voleným a iným verejným   funkciám za   rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR“.

1.2 Ako „porušovateľov“ tohto základného práva podľa označených článkov Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   označil 1.   E.   K.,   ministra   zahraničných   vecí Slovenskej republiky, 2. Ľ. R., predsedu Bratislavského samosprávneho kraja, 3. F. M., poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   všetkých   ako   kandidátov   na   funkciu prezidenta   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „kandidáti   na   funkciu   prezidenta“) a 4. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).  

1.3 Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ústavné   právo   Ing.   J.   Š.  ,PhD.,   na   prístup   k volenej   a verejnej   funkcii   prezidenta Slovenskej republiky vo voľbách v roku 2004 za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené.“

1.4 Zároveň navrhol vydať toto predbežné opatrenie:

„Ústavný súd SR zakazuje E. K., Ľ. R. a F. M. pokračovať v kampani na funkciu prezidenta SR až do 19. 03. 2004.

Ústavný súd ukladá E. K., Ľ. R. a F. M. okamžite odstrániť veľkoplošné nosiče, plagáty, reklamu a inzerciu ich kampaň podporujúcu a to až do 19. 03. 2004.“

2.   Z obsahu   sťažnosti,   doplnenia   a príloh,   ktoré   boli   k tejto   sťažnosti   priložené, vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   „domáha,   aby   Ústavný   súd   vyslovil   nezákonnosť   postupu prezidentských kandidátov – menovite pánov E. K., Ľ. R. a F. M. – a ďalších osôb, ktorých okruh   je   uvedený   v   §   15   ods.   1   zákona   č.   46/1999   Z.   z.   o spôsobe   voľby   prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov, ktoré podporujú voľbu vyššie uvedeného kandidáta, tým, že započali s kampaňou v dobe, v ktorej to vyššie citovaný zákon v § 15 ods. 2 výslovne zakazuje.

Zároveň sa   domáha   vydania   predbežného opatrenia,   ktorým   Ústavný   súd zakáže vyššie uvedeným osobám pokračovať v kampani do doby než to povoľuje zákon a súčasne im   uloží,   aby   odstránili   inzerciu,   reklamu,   veľkoplošné   nosiče,   plagáty   ich   kampaň podporujúce“.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol: «Podľa čl. 101 ods. 9 a čl. 129 ods. 2 Ústavy SR o zákonnosti volieb prezidenta rozhoduje Ústavný súd. Podľa čl. 130 ods. 2 Ústavy zákon ustanoví kto má právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 129. Druhá hlava zákona č. 38/1993 Z. z. však nemá osobitné ustanovenie o konaní vo veci ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta. Sme toho názoru, že ako riadny kandidát na funkciu prezidenta SR sťažovateľ je oprávnený k podaniu tohto návrhu v súlade s § 18 ods. 2 vyššie citovaného zákona, pretože namieta porušenie svojich práv ako kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.

Svojím   návrhom   namietame   nezákonnosť   postupu   v návrhu   uvedených   osôb   už v príprave volieb, t. j. volieb v širšom zmysle.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 46/1999 Z. z. kampaň pred voľbou môže začať najskôr 15   dní   pred   začiatkom   voľby   prezidenta.   Odsek   2   tohto   ustanovenia   skoršie   začatie kampane výslovne zakazuje. Je pritom nepochybné, že takéto skoršie nezákonné začatie kampane jedným z kandidátov alebo osobami jeho kandidatúru podporujúcimi viď § 15 ods. 1 veta druhá citovaného zákona je významne spôsobilé ovplyvniť výsledok prezidentských volieb v neprospech kandidáta, ktorý predmetnú lehotu dodrží.

Týmto   zákonom   zakázaným   spôsobom   vedenie   kampane   zároveň   dochádza k porušovaniu Ústavou chránenej súťaže politických síl a zákonnosti volieb.

Súčasne je porušované základné právo sťažovateľa uvedené v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR – Druhá hlava – Základné práva a slobody, ktoré stanovuje, že občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám, keď dodržiavanie zákona jedným z kandidátov   je   pre   neho   na   „ujmu“   z pohľadu   možného   nezákonného   ovplyvňovania výsledkov volieb nezákonným postupom iného kandidáta. To všetko za predpokladu, že by sa kandidát proti takémuto nezákonnému vedeniu kampane nemohol účinne brániť vyššie uvedeným   návrhom   na   začatie   konania   pred   Ústavným   súdom,   resp.   následne   na európskych inštitúciách.

Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 75/01 v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu si tieto povinnosti plnili. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti a tak sťažia, uľahčia alebo neumožnia uchádzanie sa o funkciu, tak tým porušujú jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.

Toto sa týka napr. aj MV SR v trestno-právnej rovine, pretože MV SR je nečinné v uvedenej   veci   a voči   nikomu   nevyvodilo   žiadnu   trestno-právnu   zodpovednosť.   Štátny orgán (a to aj štátni úradníci) sú povinní konať iba na základe Ústavy SR a podľa zákonov SR.   Voľba   prezidenta   je   vec   verejná   a všetky   štátne   orgány   majú   povinnosť   bdieť   nad dodržiavaním Ústavy a zákonov SR.

V iných nálezoch Ústavný súd konštatoval (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00), že objektivitu konania   o ochrane   alebo   rozhodovania   o uplatnení   základného   práva   občana   treba považovať za neoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd, k ochrane alebo   k rozhodovaniu   o uplatnení   ktorých   dochádza   v konaniach   pred   rôznymi   orgánmi (...).»

Na   potvrdenie   nezákonnosti   postupu   kandidátov   na   funkciu   prezidenta   vo   vyššie uvedenom   kontexte sťažovateľ uviedol   konkrétne články   v denníkoch   (Sme,   Nový   deň, Národná   obroda,   Pravda)   a pripojil   prepisy   televíznych   publicistických   relácií (z STV 1, MARKÍZY a TA3).

Podľa   sťažovateľa k   porušeniu „jeho   práva   na   rovnosť   podmienok   v prístupe k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 Ústavy SR“ došlo na základe týchto skutočností:

«Tým, že začali kandidáti E. K., Ľ. R. a F. M. de facto svoju kampaň v nedovolenom časovom predstihu pred zákonom povolenou lehotou 15 dní, tým vytvorili pre seba iné – lepšie štartovacie podmienky ako ich má sťažovateľ ako kandidát, ktorý sa pripravuje na kampaň   až   v zákonnej   lehote.   Naviac,   sťažovateľ   nemôže   navštíviť   študentov   vysokých a stredných škôl a prezentovať im svoje názory, pretože nie je zároveň ústavným činiteľom, nemá zákonnú možnosť navštíviť v rámci tzv. pracovných výjazdov početné a rôzne regióny SR, ako to robí už mnohé mesiace kandidát pán E. K., ako ústavný činiteľ a ako minister zahraničných vecí SR, ktorý toto po dobu mnohých rokov vo funkcii predtým nikdy nerobil – tým sa tiež vážne poškodzuje politické právo sťažovateľa na rovnaké podmienky v prístupe k volenej funkcii prezidenta SR. Tento postup výrazne zvýhodňuje protikandidátov E. K., Ľ. R.   a F.   M.,   ktorí   svoju   funkciu   ústavných   činiteľov   resp.   župana   využívajú   pre   svoju kandidatúru.   Najmarkantnejším   prípadom   nezákonnosti   postupu   je   evidentne   kandidát E. K., ktorý začal svoju nezákonnú kampaň už takmer pred rokom, v dôsledku čoho sú aj jeho   preferencie   najvyššie   a na   ich   základe   dochádza   k nerovnakému   –   pre   neho preferovanému   a voči   sťažovateľovi   diskriminačnému   –   prístupu   do   hromadných informačných prostriedkov SR.

Ústavné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   podmienok   v prístupe   k volenej   funkcii prezidenta SR je porušované kandidátmi E. K., Ľ. R. a F. M. aj vo vzťahu k odseku (9) § 15 zákona č. 46/1999 Z. z., ktorý stanovuje spôsob správania sa hromadných informačných prostriedkov   v čase   pred   vlastnou   kampaňou   pred   voľbou   prezidenta.   Tento   odsek   síce umožňuje vysielanie spravodajských a publicistických relácií v čase mimo kampane, teda aj možnosť   prezentácie názorov kandidátov v takýchto reláciách,   ale záverečná veta tohto odseku   jasne   stanovuje,   že   „Prevádzkovatelia   vysielania   sú   povinní   zabezpečiť,   aby spravodajské a publicistické relácie boli vyvážené a nestranné“.

Namietame   nezákonnosť   postupu   vyššie   uvedených   kandidátov   a osobami   ich kandidatúru podporujúcimi v nezákonnej prebiehajúcej predvolebnej kampani, pretože do uvedených   spravodajských   a publicistických   relácií   umožnili   svojím   konaním   prístup opakovane a mnohokrát – najmä pána E. K., zatiaľ čo sťažovateľ ako kandidát nedostáva takúto možnosť vôbec. Typickými príkladmi sú relácie v TV Markíza „Na telo“, „Sito“, spravodajské a analytické relácie TA3, programy STV (O 5 minút 12), zábavný program „Dereš“ a články v mnohých denníkoch a časopisoch.

Príslušné štátne orgány, ktoré sú zodpovedné v uvedenej súvislosti dohliadať nad dodržiavaním   Ústavy   a zákonov   zo   strany   hromadných   informačných   prostriedkov   sú taktiež nečinné.

Dňa 26. 02. 2004 dostal kandidát E. K. a kandidát V. M. možnosť vystúpiť vo vysoko sledovanej publicistickej relácii SITO v televíznej stanici MARKÍZA. Zákon toto pripúšťa a právo   sťažovateľa   na   rovnosť   podmienok   by   nebolo   porušené,   keby   dostal   rovnakú možnosť ako títo dvaja kandidáti a menovite kandidát E. K., alebo ak by súčasťou ich diskusie v uvedenom programe nebola prezidentská kampaň.   Ale práve preto, že jedným z bodov programu bola prezidentská kampaň a títo kandidáti dostali možnosť prezentovať voličom svoje postoje a svoje osobnosti tesne pred voľbou prezidenta SR, aj v tomto prípade bolo ústavné právo sťažovateľa na rovnosť podmienok vážne porušené.

Za závažný fakt pre rozhodnutie Ústavného súdu vo veci našej sťažnosti poukazujeme na to, že kandidát E. K. v uvedenej relácii SITO otvorene povedal aj toto: „... oficiálne kampaň začína 19. marca, to všetci vieme a dovtedy, dovtedy robím to, čo nie je porušením zákona,   podstatne   nerobím nič   iné,   čo   ostatní   kandidáti,   ani tí neporušujú zákon,   som presvedčený, nielen moje billboardy vidíte po celom Slovensku, ostatní kandidáti takisto chodia   na   stretnutia   s občanmi,   kde   sa   s nimi   rozprávajú,   propagujú   svoje   osoby   cez internet,   dávajú   inzeráty   do   novín,   takže   robíme,   robíme   to   všetci   a určite   to   nie   je porušením zákona“.

Nezákonnosť   predčasne   a nezákonne   prebiehajúcej   predvolebnej   kampane a následne aj nezákonnosť volieb prezidenta je podporovaná tým, že zákon č. 46/1999 Z. z. neobsahuje žiadne sankcie pre porušovanie vyššie uvedeného politického práva občanov (článok 30 Ústavy SR). Ale zatiaľ, čo občan SR môže konať, čo nie je zákonom zakázané, tak ústavný činiteľ, akým je minister zahraničných vecí SR pán E. K. musí konať iba na základe ústavy a podľa zákonov SR.

Ústavný súd SR, ktorý je zodpovedný za ústavnosť a zákonnosť voľby prezidenta by nemal dovoliť takéto hrubé a flagrantné porušovanie Ústavy SR, ktoré nemá mať miesto v právnom systéme SR a už vôbec nemôže umožniť zvolenie takej osoby do funkcie hlavy štátu,   menovite   E.   K.,   ktorý   je   si   vedomý,   že   využíva   nedostatky   v legislatíve   SR   a ich prostredníctvom   on   alebo   osoby,   ktoré   konajú   v prospech   jeho   zvolenia   sa   bezostyšne zviditeľňuje a ovplyvňuje tak verejnú mienku vo svoj prospech a na „ujmu“ kandidatúry sťažovateľa.   Ak   sa   tomuto   nezákonnému   konaniu   ponechá   voľný   priestor   nakoniec   sa kandidát E. K. „prepracuje“ do funkcie hlavy štátu cestou závažného porušovania Ústavy SR. To poškodí dobré meno SR.

Je to však postup nemorálny, neetický, nečestný a Ústavný súd SR má povinnosť dohliadať nad ústavnosťou a zákonnosťou volieb prezidenta nielen v súlade s literou, ale aj v súlade s duchom odseku (9) článku 101 a odseku (2) článku 129 Ústavy SR.

Sme presvedčení o tom, že sa treba veľmi vážne zamyslieť nad tým, či kandidát na funkciu   prezidenta,   ktorý   vedome   porušuje   striktný   a jasne   formulovaný   zákaz   uvedený v zákone (§ 15 ods. 2) by bol dobrým prezidentom Slovenskej republiky a tiež to, ako to bude   vnímať   demokratický   svet   a vyspelé   demokratické   štáty   v EÚ   a v NATO,   členmi ktorých sa staneme v najbližšom období.

Nezákonnosť   postupu   prezidentských   kandidátov   E.   K.,   Ľ.   R.   a F.   M.   chceme dokumentovať   aj   na   domácej   a zahraničnej   verejnosti   známom   rozpore   medzi   tým,   čo stanovuje   §   16   zákona   č.   46/1999   Z.   z.   „Prípustná   výška   výdavkov   kandidátov   na propagáciu“ a reálnou skutočnosťou vynaložených prostriedkov zo strany E. K. a osobami ho podporujúcimi. Uvedený § 16 stanovuje, že kandidát na funkciu prezidenta môže na svoju   propagáciu   počas   kampane   pred   voľbou   vynaložiť   najviac   celkovo   4   milióny   Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

Tento § 16 je však zjavne porušovaný zo strany týchto kandidátov – v tejto súvislosti najmä pánov E. K. a Ľ. R. – a osobami ich kandidatúru podporujúcimi, čo poškodzuje právo sťažovateľa na rovnosť podmienok podľa článku 30 Ústavy SR.

Títo kandidáti uskutočňujú svoju reklamu už celé mesiace pred voľbou prezidenta SR a za náklady, ktoré mnohonásobne prevyšujú povolenú sumu 4 mil. Sk, čoho svedkom je celá slovenská verejnosť – napr. billboardy kandidáta E. K. už k dnešnému dňu dosahujú podľa niektorých odhadov (viď prehlásenie V. M. v relácii SITO dňa 26. 02. 2004) čiastku cez 10 mil. Sk, k tomu je možné pripočítať náklady na 83 stránkovú reklamnú brožúru distribuovanú   v rozpore   so   zákonom   a ústavným   princípom   už   od   druhej   polovice   roku 2003, visačky na kľučky distribuované pred Novým rokom 2004 atď., atď.

Nakoniec   chceme   dokumentovať   porušenie   ústavou   garantovanej   rovnosti podmienok   sťažovateľa   v prístupe   k voleným   funkciám   aj   vo   vzťahu   k   §   53   zákona   č. 46/1999 Z. z. „Nároky kandidátov“.

Toto ustanovenie dáva právo kandidátovi na funkciu prezidenta čerpať neplatené voľno v rozsahu 40 pracovných dní na zabezpečenie prípravy a priebehu kampane. Je na mieste otázka – kde je ústavou zaručená rovnosť podmienok v prístupe k voleným funkciám, keď sťažovateľ, ako zaregistrovaný kandidát na funkciu prezidenta nemám inú možnosť len čerpať 40 dní neplateného voľna a iný kandidát pán E. K. má možnosť si ponechať svoj plný funkčný plat ministra zahraničných vecí SR a využívať celý rad ďalších výhod z titulu svojej funkcie   –   služobné   autá,   služobných   vodičov,   sekretariát   ministra   a ďalší   aparát ministerstva vrátane služieb hovorcu MZV SR na realizáciu svojej kandidatúry pred a počas kampane pred voľbou prezidenta? Podobne kandidát Ľ. R. čerpá svoj plat župana a pán poslanec NR SR F. M. plat poslanca NR SR (...).»

  II.

1.   Ústavný   súd ako nezávislý   orgán   ochrany ústavnosti   rozhoduje   podľa   čl.   127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky (...).

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

3.1 Ústava osobitne upravuje konanie pred ústavným súdom, v ktorom sa fyzická osoba alebo právnická osoba môže domáhať ústavnej ochrany vo veci porušenia základných práv a slobôd (čl. 127 ústavy), a osobitne upravuje konanie vo volebných veciach vrátane konania o ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta (čl. 101 ods. 9 a čl. 129 ods. 2 ústavy).  

3.2   Zákon   o ústavnom   súde   upravuje   v tretej   časti   označenej   ako   „Konanie pred ústavným   súdom“   niekoľko   typov   konaní pred   ústavný   súdom.   Konanie   o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   je   upravené   v jej   druhej   hlave   v   šiestom   oddiele, in   concreto v ustanoveniach   §   49   až   56,   a konanie   vo   volebných   veciach   podľa   čl.   129   ústavy   je upravené v siedmom oddiele tejto hlavy v ustanoveniach § 59 až 63d, pričom z nich § 63a až 63d sa výlučne vzťahujú na konanie o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta. Nebolo možné preto tvrdeniu sťažovateľa, že „Druhá hlava zákona č. 38/1993 Z. z. však nemá osobitné ustanovenie o konaní vo veci ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta“, pripísať ten význam, ktorý mu v sťažnosti pripísal sťažovateľ.

3.3 Každé z týchto osobitných konaní pred ústavným súdom (odhliadnuc od iných odlišností)   má   iný   predmet   ochrany pred   porušením   ústavy,   ktorému   zodpovedá   aj iný predmet   rozhodovania   ústavného   súdu.   Kým   podľa   čl.   127   ústavy   predmetom   ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, podľa čl. 129 ods. 2 ústavy (v spojení aj   s   §   63a   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   môžu   byť predmetom   takejto   ochrany   len ústavnosť alebo zákonnosť voľby prezidenta.

Odlišnému predmetu ochrany musí zodpovedať aj odlišný predmet návrhu (žiadosti) navrhovateľa   (sťažovateľa)   na rozhodnutie   ústavného   súdu   (tzv.   petit).   Kým   v konaní o sťažnostiach sťažovateľ musí tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jeho základné práva alebo slobody [pozri § 49 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], navrhovateľ v konaní vo veciach voľby prezidenta musí v návrhu na začatie konania uviesť „návrh na rozhodnutie vo veci podľa § 63a“ [pozri § 63b ods. 1 písm.   e)   zákona   o ústavnom   súde],   t.   j.   musí   v petite   navrhovať   „neústavnosť   alebo nezákonnosť voľby prezidenta Slovenskej republiky“.

Inými slovami, tzv. petit návrhu na začatie konania (sťažnosti) určuje nielen to, čo má   ústavný   súd   skúmať   a o čom   má   na   základe   podanej   sťažnosti   rozhodovať,   ale   aj konanie, v ktorom má požadovanú ochranu proti porušeniu ústavy poskytnúť. Je pritom bezvýznamné, či sťažovateľ (navrhovateľ) správne označil článok ústavy, podľa ktorého sa ústavnej   ochrany   domáha,   alebo   ho   vôbec   neoznačil,   ak   je   jeho   návrh   na   rozhodnutie ústavného súdu z hľadiska prejavu vôle inak bezchybný. Takto vykonaná voľba predmetu rozhodovania ústavného súdu nie je nedostatkom návrhu na začatie konania. Ústavný súd je preto   takýmto   návrhom   na   začatie   konania   viazaný   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   20/00, I. ÚS 26/00, I. ÚS 178/03, I. ÚS 46/04).

4. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce označil sťažnosť ako „sťažnosť podľa čl. 127 a čl. 129 ods. 2 ústavy“, t. j. označil aj článok ústavy, ktorý sa týka rozhodovania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, a v odôvodnení sťažnosti argumentuje   aj   „nezákonnosťou   volieb   prezidenta“,   resp.   povinnosťou   ústavného   súdu „dohliadať   nad   ústavnosťou   a zákonnosťou   volieb   prezidenta“,   jeho   návrh   (žiadosť)   na rozhodnutie ústavného súdu (petit) je však jednoznačne formulovaný ako návrh (sťažnosť) na poskytnutie ochrany jeho „základnému právu na prístup k volenej a verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy“ (pozri bod 1.3 časti   I uznesenia),   teda   výlučne   na   poskytnutie   ochrany   ústavného   súdu   podľa   čl.   127 ústavy.   Na   tomto   konštatovaní   nič   nemôže   zmeniť   to,   že   toto   základné   právo   podľa sťažovateľa malo byť v sťažnosti   uvedeným   postupom   „porušené“   v súvislosti   s voľbou prezidenta Slovenskej republiky „vo voľbách v roku 2004“.

Inými slovami, vzhľadom na to, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený advokátom a že výslovne žiadal rozhodnúť len o porušení označeného základného práva, ústavný súd mohol kvalifikovať jeho sťažnosť len ako sťažnosť podanú podľa čl. 127 ústavy a podľa tohto   ustanovenia   rozhodovať   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   v zmysle   jeho   návrhu   na rozhodnutie,   teda   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis uznesenie o prijatí č. k. I. ÚS 36/02-17 z 10. apríla 2002).

5.1 Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je garanciou ochrany základných práv a slobôd pred   ich   porušovaním   verejnou   mocou,   a nie   pred   ich   porušovaním   fyzickými   osobami alebo   právnickými   osobami,   ktoré   verejnú   moc   nevykonávajú   (mutatis   mutandis I. ÚS 103/03).

Ústavný súd konštatuje,   že   sťažovateľ namietal porušenie jeho základného   práva podľa označených článkov ústavy v sťažnosti uvedeným postupom označených kandidátov na funkciu prezidenta a ministerstva (pozri bod 1.2 časti I uznesenia).

5.2 Pokiaľ ide o kandidátov na funkciu prezidenta, je jeho sťažnosť nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy, pretože bola podaná proti fyzickým osobám. Tým, že sťažovateľ   u každého   kandidáta   na   funkciu   prezidenta   uviedol   aj   ich   súčasnú   funkciu (minister zahraničných vecí Slovenskej republiky, predseda Bratislavského samosprávneho kraja a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky), ich charakteristika ako „fyzických osôb“   sa   nezmenila.   V tejto   súvislosti   je   rozhodujúcim   to,   že   kandidátom   na   funkciu prezidenta Slovenskej republiky môže byť len „občan“ (§ 103 ods. 1 ústavy), t. j. fyzická osoba (por. napr. § 7 a § 18 Občianskeho zákonníka).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti (proti označeným kandidátom na funkciu prezidenta)   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej právomoci.

5.3 Sťažovateľ ministerstvu vyčítal porušenie označeného základného práva tým, že „je   nečinné   v uvedenej   veci   a voči   nikomu   nevyvodilo   žiadnu   trestno-právnu zodpovednosť“, s poukazom   najmä na to, že „Voľba prezidenta je vec verejná a všetky štátne orgány majú povinnosť bdieť nad dodržiavaním Ústavy a zákonov SR.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zákon   č.   46/1999   Z.   z.   o spôsobe   voľby   prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   46/1999   Z.   z.“)   upravuje ministerstvu určité povinnosti týkajúce sa predovšetkým organizačnej a technickej prípravy voľby alebo inej pomoci pri plnení úloh ustanoveným volebným orgánom (pozri napr. § 7 ods.   4   zákona),   zo   žiadneho   ustanovenia   tohto   zákona   však   nevyplýva   povinnosť vyvodzovať „trestno-právnu zodpovednosť“, tak ako to tvrdil v sťažnosti sťažovateľ.

Ústavný súd konštatuje,   že   v obsahu predmetnej   sťažnosti   sťažovateľa, ktorý   bol kvalifikovane zastúpený, nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by umožnili ústavnému súdu posúdiť vzťah tvrdenej „nečinnosti ministerstva“ k namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Ani citácia judikatúry ústavného súdu bez akýchkoľvek náznakov o jej súvislosti so skutkovým stavom uvedeným v sťažnosti alebo o jej aplikácii na prípad sťažovateľa neumožňuje zistiť ústavne   relevantnú   (priamu)   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa a napadnutým „postupom“ ministerstva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z týchto dôvodov bolo potrebné v tejto časti (proti ministerstvu) predmetnú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

6. Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   „predbežného opatrenia“, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).

7. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody   ústavný súd podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2004