znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 57/03-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. M. C. – Lekáreň URTICA, so sídlom   V. B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namietala porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Listiny základných práv a slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   V pod   sp.   zn. 6 C 228/01 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 16 Co 374/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. M. C. – Lekáreň URTICA   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 11. februára 2003 odovzdaným na poštovú prepravu 12. februára 2003 a doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. februára 2003,   ako   aj   doplňujúcim   podaním   z 28.   februára   2003   doručeným   ústavnému   súdu 6. marca 2003 požaduje PharmDr. M. C. – Lekáreň URTICA (ďalej len „sťažovateľka“), so sídlom V. B., zastúpená advokátom JUDr. O. Š., B., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   11   (správne   má   byť   čl.   1)   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 228/01 a na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 374/02, zrušil rozsudok okresného súdu   č.   k.   6   C   228/01-48   z 10. júna   2002   a krajského   súdu   č.   k.   16 Co 374/02-64   zo 14. novembra   2002   a zaviazal   Slovenskú   republiku   zaplatiť   sťažovateľke   300   000   Sk z titulu primeraného zadosťučinenia.

Sťažovateľka uvádza, že vyššie uvedenými rozsudkami bola zamietnutá jej žaloba proti žalovanej Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava (ďalej len „VZP“) o zaplatenie 451   555,36   Sk   s prísl.,   pričom   rozsudky   nadobudli   právoplatnosť   12.   decembra   2002. Družstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“ alebo „poisťovňa“) dlhovala   žalovanú   sumu   sťažovateľke   z toho   titulu,   že   ako   prevádzkovateľka   lekárne poskytovala   zdravotnú   starostlivosť   poistencom   tejto   poisťovne,   ktorá   jej   ale   za   ňu nezaplatila v zákonnej lehote. Dňa 1. júla 1999 rozhodnutím Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej republiky bolo Perspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol na   majetok   Perspektívy   vyhlásený   súdom   konkurz.   Tým   nastala   u zrušenej   poisťovne zákonom predpokladaná právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky. Došlo tým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.

Súdy zamietli žalobu sťažovateľky s odôvodnením, že žalovaná VZP nie je priamo zo zákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho nástupcu.   Na   prechod   záväzkov   a pohľadávok   Perspektívy   na   VZP   musí   byť   splnená podmienka,   že   zostávajúce   záväzky   a pohľadávky   neboli   v rámci   likvidácie   uspokojené z majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto súd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   tvrdenie   všeobecného   súdu,   podľa   ktorého   prechod záväzkov ešte nenastal, treba považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na plnenie   a pre   VZP   vznikla   povinnosť   plniť   ihneď   po   prechode   záväzku.   Súd   nemôže v dôsledku prijatia zákona č. 233/2001 Z. z. dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého   v čase   pred   účinnosťou   tohto   zákona.   Právne   normy   v podmienkach demokratického štátu pôsobia a majú pôsobiť v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Pritom zákon č. 233/2001 Z. z neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola   stanovená   výnimka   z princípu   zákazu   retroaktivity,   a preto   jeho   použitie   nie   je dôvodné.

Okrem   toho   podľa   názoru   sťažovateľky   všeobecný   súd   pochybil   aj   pri   právnom posúdení   použitého   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   V tomto   zákone   sú   stanovené   lehoty   na uhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade má dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do likvidácie   alebo   do   24   mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   vyhlásenia   konkurzu   na Perspektívu.   Z toho   vyplýva,   že   záväzky   Perspektívy   museli   prejsť   na   VZP   najneskôr vyhlásením konkurzu a VZP ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa konkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je konkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.

Sťažovateľka   považuje aplikáciu   zákona č.   233/2001   Z.   z. za   porušenie inštitútu právnej   istoty,   ktorý   je   súčasťou   právneho   štátu,   za   aký   treba   považovať   Slovenskú republiku   v zmysle   čl.   1   ústavy.   V danom   prípade   došlo   k odňatiu   už   legálne nadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1 a   2   ústavy,   ako   aj   čl.   1   listiny,   ktoré   deklarujú   neodňateľnosť,   nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv slobôd, ako aj zákaz diskriminácie. Je tomu tak tým viac, že podľa právneho stavu účinného pred vydaním zákona č. 233/2001 Z. z. prechádzal na VZP zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom rozsahu, teda nielen dlžná istina, ale aj majetkové sankcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001 Z. z. však VZP zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.

Samotné   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení zákona č. 233/2001 Z. z. je porušením čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 protokolu, resp.   všeobecné   súdy   vyložili   toto   ustanovenie   v rozpore   s uvedenými   ustanoveniami. Sťažovateľka   totiž   nemôže   svoje   základné   právo   podnikať   a vlastniť   majetok   riadne vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za svoje pohľadávky, pričom na druhej strane   je   ona   sama   povinná   poistencom   zákonom predpokladané   zdravotnícke   služby poskytnúť.

II.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   6   C   228/01-48   z 10.   júna   2002   a z rozsudku krajského   súdu   č.   k.   16   Co   374/02-64   zo   14.   novembra   2002   vyplýva,   že   žaloba sťažovateľky z 24. septembra 2001 bola zamietnutá v celom rozsahu. Podľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky poisťovne voči   zdravotníckym   poisťovniam, prechádzajú tieto na VZP   alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov.   Zrušením   povolenia na zriadenie poisťovne vstupuje poisťovňa   do likvidácie.   Určený   likvidátor   musí   majetkový   zostatok,   ktorý   vznikne   z likvidácie   po uspokojení   záväzkov   a pohľadávok,   vrátiť   zriaďovateľovi.   O tom,   či   prejdú   záväzky a pohľadávky   Perspektívy   na   VZP,   bude   možné   zaujať   stanovisko   až   po   ukončení likvidácie. Skutočnosť, že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje.   Žalobu   sťažovateľky   treba   považovať   za   predčasnú,   keďže   v čase rozhodovania všeobecných súdov VZP ešte nebola pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj námietka   týkajúca   sa   retroaktivity,   pretože   podľa   §   154   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 12. decembra 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   názoru ústavného súdu   v časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáha porušenia namietaných základných ústavných práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 228/01, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane namietaných ústavných práv sťažovateľky vo vzťahu voči okresnému súdu rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na spomínanú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 228/01-48 z 10. júna 2002.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci.

Zvyšok sťažnosti, ktorým sťažovateľka namieta porušenie ústavných práv v konaní vedenom   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   16   Co   374/02,   treba   považovať   za   zjavne neopodstatnený.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Námietky   sťažovateľky   možno   zhrnúť   do   dvoch   skupín.   Predovšetkým   je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd pochybil, keď na vec aplikoval ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom od 1. júla 2001, teda v zmysle zákona č. 233/2001 Z. z. Jej nárok voči VZP vznikol totiž už skôr, a to momentom vyhlásenia konkurzu   na   Perspektívu,   k čomu   došlo   ešte   20.   apríla   2001.   Už   vtedy   sa   totiž   stalo zrejmým,   že   z majetku   zrušenej   poisťovne   nebude   možné   uspokojiť   jej   záväzky.   Preto krajský súd mal vec právne posúdiť podľa stavu účinného do   1. júla 2001. Pokiaľ tak neurobil a aplikoval na vec zákon č. 233/2001 Z. z. účinný od 1. júla 2001, posúdil vec retroaktívne, čím porušil čl. 1 (zrejme správne má byť čl. 1 ods. 1) a   čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 1 listiny. Okrem toho samotný zákon č. 233/2001 Z. z. je v rozpore s ústavou, resp. všeobecné súdy ho vykladali v rozpore s čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy,   ako   aj   s čl.   1   protokolu,   resp.   všeobecné   súdy   ho   vykladali   v rozpore   s týmito ustanoveniami.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   možné   dospieť   k záveru,   že   by   rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, aby krajský súd považoval nároky sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií.

Preto v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003