znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 57/00

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 26. apríla 2001 prerokoval ústavnú sťažnosť M. K., bytom D. n. V., a A. Š., bytom D. n. V., obaja zastúpení advokátom JUDr. J. H., B. B., ktorou namietali porušenie ich základných práv zakotvených v čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26, čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 a v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000 a zo dňa 26. júna 2000 bez evidenčného čísla, za účasti mesta Dubnica nad Váhom, právne zastúpeného komerčným právnikom JUDr. Š. D., D. n. V., a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla   2000,   ktorým   bol   schválený   doplnok   k Rokovaciemu   poriadku   Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom, a uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom   bez   evidenčného   čísla   zo   dňa   26.   júna   2000,   ktorým   Mestské   zastupiteľstvo v Dubnici   nad   Váhom   nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukového   a zvukovo-obrazového záznamu   zo   svojho   rokovania,   b o l i   p o r u š e n é práva   navrhovateľov   na   slobodné prijímanie a rozširovanie informácií pomocou zvukového a zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla   2000,   ktorým   bol   schválený   dodatok   k Rokovaciemu   poriadku   Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom, a uznesenie Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom   bez   evidenčného   čísla   zo   dňa   26.   júna   2000,   ktorým   Mestské   zastupiteľstvo v Dubnici   nad   Váhom   nesúhlasilo   s   vyhotovením   zvukového   a zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, s a   z r u š u j ú.

3. Vo zvyšnej časti sa návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnou   sťažnosťou   v zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) sa   navrhovatelia   M.   K.   a A.   Š.,   zastúpení   advokátom   JUDr.   J.   H.,   domáhali vydania nálezu, podľa ktorého uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000, ktorým bol schválený doplnok k Rokovaciemu poriadku Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom,   a uznesením   Mestského   zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000, ktorým Mestské zastupiteľstvo v Dubnici nad Váhom nesúhlasilo s vyhotovením zvukového a zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľov na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26, čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 a čl. 1 a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Ďalej požadujú, aby Ústavný súd Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   uznesenie Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000, ktorým bol schválený dodatok k Rokovaciemu poriadku Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom, ako aj uznesenie Mestského zastupiteľstva   v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000, ktorým   Mestské zastupiteľstvo   v Dubnici   nad   Váhom   nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukového   a zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, zrušil.

Podľa navrhovateľov ústava vo svojom čl. 26 garantuje slobodu prejavu a právo na informácie,   lebo   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   sú   sloboda   prejavu   a právo   na   informácie zaručené, pričom podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Obsah práva na informácie ústavný súd vymedzil už tak, že „prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey   a informácie   sa   každému   umožňuje dozvedieť   sa   informáciu   a získať ju   do   svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade   s ústavou   k nemu   patrí   aj   právo   informáciu   ďalej   rozširovať.   Právo   prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje možnosť získať informáciu priamo zo známeho zdroja na vopred známy účel, ak existuje možnosť informáciu vyhľadať, ako aj príležitosť   vyhľadať   informácie,   ktoré   oprávnená   osoba   bezprostredne   nepotrebuje   na vopred známy účel, ale dá sa predpokladať, že očakávaná informácia bude pre túto osobu užitočná. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť dostať informácie pasívnym správaním oprávnenej osoby aj možnosť získať informácie aktívnym správaním oprávnenej osoby“ (II. ÚS 28/96). V zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy sa štátnym orgánom   a orgánom   územnej   samosprávy   ukladá   povinnosť   primeraným   spôsobom poskytovať informácie   o svojej   činnosti.   Týmto   ustanovením   je zaručená   vyššia   kvalita práva na informácie, lebo vymedzené subjekty, medzi ktoré bezpochyby patrí aj mestské zastupiteľstvo, majú povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Orgány územnej samosprávy poskytujú informácie na požiadanie (napr. v zmysle   §   25   ods.   7   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), v zmysle ustanovení zákona č. 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí) alebo je možné získavať informácie do dispozičnej sféry priamo účasťou na rokovaniach týchto orgánov, pokiaľ tieto rokovania nie sú   zákonom   predpísaným   spôsobom   vyhlásené   za   neverejné.   Ústava,   ale   ani   zákon o obecnom zriadení priamo nestanovujú, akým spôsobom je prípustné získavať, vyhľadávať a rozširovať informácie z verejných zasadnutí samosprávnych orgánov. V tejto súvislosti vychádzajúc z princípu   zakotveného v čl. 2 ods.   3 ústavy   ústavný súd už judikoval, že ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu rozhodnúť, ako právo prijímať,   vyhľadávať   a rozširovať   informácie   o verejných   veciach   uplatní   a či   pri   tom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovo-obrazového alebo zvukového záznamu. Navrhovatelia tu opäť odkazujú na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/96.

Ďalej poukazujú na to, že mesto Dubnica nad Váhom má asi 26 000 obyvateľov, pričom rokovacia miestnosť mestského zastupiteľstva má len asi 400 miest. Dňa 26. júna 2000 sa mal prejednávať na rokovaní mestského zastupiteľstva nový cenník poplatkov za vývoz odpadov, čo sa vnímalo ako mimoriadne závažný problém samosprávy. Rokovanie mestského   zastupiteľstva   bolo   zvolané   na   značne   neobvyklý   čas   13.30   h,   hoci   podľa rokovacieho poriadku sa rokovanie zvyčajne začína až o 15.30 h, čím sa väčšine obyvateľov neumožnilo   zúčastniť   sa   rokovania   z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti.   Rokovanie mestského zastupiteľstva bolo verejné, nebolo v zmysle § 12 ods. 4 zákona o obecnom zriadení vyhlásené za neverejné. Verejnosť rokovania orgánov samosprávy tak v zmysle zákona o obecnom zriadení, ako aj v zmysle čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 3, ako aj čl. 26 ústavy nemôže   byť   obmedzená   iba   na   možnosť   byť   na   rokovaní   fyzicky   prítomný.   Pojem verejnosti musí mať v zmysle citovaných ustanovení ďaleko širší obsah. Zmyslom inštitútu verejnosti   rokovania   určitého   orgánu   je   možnosť   pre   kohokoľvek   získať   informácie o takomto rokovaní, o jeho priebehu, jeho obsahu, ako aj možnosť občianskej kontroly nad výkonom zverenej štátnej moci v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy. Verejnosť rokovania rovnako znamená,   že   získané   informácie   možno   ďalej   voľne   rozširovať.   Na   základe   argumentu a contrario a analýzou § 12 ods. 4 zákona o obecnom zriadení možno dospieť k rovnakému názoru, lebo rokovanie mestského zastupiteľstva možno vyhlásiť v zmysle tohto zákonného ustanovenia za neverejné v záujme štátu (napr. v prípade prejednávania štátneho tajomstva), pričom   toto   opatrenie   má   zamedziť   zverejneniu   a následnému   šíreniu   informácií,   ktoré spadajú   pod   zákonom   ustanovenú   ochranu.   Ústava   teda   garantuje   právo   na   informácie z verejného rokovania mestského zastupiteľstva, ako aj právo tieto informácie vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Pri prijímaní a rozširovaní informácie je možné použiť ľudské zmysly v spojení   s ľudskou   pamäťou.   Tento   spôsob   prijímania   a šírenia   informácií   má   svoje fyziologické limity a pokiaľ ide o informácie z rokovaní mestského zastupiteľstva, je možné použiť tento spôsob prijímania a rozširovania informácií efektívne skôr v obci malej, nie však v meste, ako je Dubnica nad Váhom. Druhý možný spôsob prijímania a rozširovania informácií   je   použitie   technických   prostriedkov   umožňujúcich   prijímanie   skutočne autentických informácií a ich jednoduché šírenie, napr. v komunite mesta. Podľa názoru navrhovateľov   možno   s určitosťou   tvrdiť,   že   ústava   vo   svojom   čl.   26,   ako   aj   zákon o obecnom zriadení v § 12 ods. 4 negarantuje právo na informácie iba osobám prítomným na konkrétnom rokovaní mestského zastupiteľstva, ale bez rozdielu všetkým osobám, ktoré sa k informáciám o priebehu a obsahu rokovania môžu dostať rôznym spôsobom. Môže pritom   ísť   o   ústne podanie   informácií   od   prítomných   osôb   alebo   o vypočutie,   resp. zhliadnutie vyhotoveného záznamu. Pritom   právo na informácie v zmysle čl. 26 ods.   4 ústavy nie je absolútne. Možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Postup mestského zastupiteľstva bol však v danom   prípade   tak   v súvislosti   s doplnkom   rokovacieho   poriadku,   ako   aj   v súvislosti s nesúhlasom s vykonaním záznamu v rozpore s taxatívne vymedzenými podmienkami, za akých možno právo na informácie obmedziť.

V ďalšom navrhovatelia dospievajú k záveru, že nie je splnená ani jedna podmienka čl. 26 ods. 4 ústavy pre to, aby bolo možné v danom prípade právo na informácie obmedziť. V súvislosti s podmienkou, že toto právo možno obmedziť iba zákonom, poukazujú na to, že jediným zákonom a jediným zákonným ustanovením, ktoré sa problematikou zaoberá, je zákon   o obecnom   zriadení,   a to   konkrétne   §   12   ods. 4   tohto   zákona,   podľa   ktorého rokovanie   mestského   zastupiteľstva   možno   vyhlásiť   za   neverejné   iba   vtedy,   ak   sa prerokúvajú veci, ktoré majú byť predmetom utajovania v štátnom záujme. V konkrétnom prípade   však   tomu   tak   nebolo,   a preto   doplnok   k rokovaciemu   poriadku   ukladajúci každému, kto chce použiť akékoľvek záznamové zariadenia, povinnosť žiadať povolenie od mestského   zastupiteľstva   nemá   v zákone   oporu.   Preto   ani   rozhodnutie   mestského zastupiteľstva zo dňa 26. júna 2000 o nesúhlase vyhotoviť záznam z rokovania mestského zastupiteľstva sa neopieralo o zákon. V konečnom dôsledku tým došlo ku porušeniu práva navrhovateľov na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, lebo navrhovatelia nemohli s použitím   technických   zariadení   získať   informáciu   do   svojej   dispozičnej   sféry   a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných.

V súvislosti   s podmienkou,   že   má   ísť   o   „opatrenie   nevyhnutné   v demokratickej spoločnosti“,   poukazujú   na   platnú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu, ktorú reflektuje aj ústavný súd vo svojej vlastnej judikatúre (II. ÚS 28/96), a dospievajú   k záveru,   že   doplnok   k rokovaciemu   poriadku   mestského   zastupiteľstva stanoveným   podmienkam   nevyhovuje.   Čo   sa   týka   podmienky,   že   má   ísť   o sledovanie legitímneho   cieľa,   ktorým   je   ochrana   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosti   štátu,   verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti, sú navrhovatelia taktiež tej mienky, že ani doplnok   rokovacieho   poriadku   mestského   zastupiteľstva,   ale   ani   uznesenie   mestského zastupiteľstva zo dňa 26. júna 2000 takéto legitímne ciele nesledovali.

Ďalej sú navrhovatelia toho názoru, že došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ústavy, ako aj čl. 1 ústavy. Vychádzajúc z toho, že navrhovatelia sú členmi a navrhovateľ M. K. aj štatutárom mimovládnej organizácie Slovenského   zväzu   ochrancov   prírody   a krajiny   –   Dubnická   Environmentálna   Skupina (ďalej   len   „DES“)   a keďže   DES   ako   ekologická   ochranárska   organizácia   zameraná   na environmentálnu výchovu a minimalizáciu odpadov aktívne pôsobí v Dubnici nad Váhom asi   8   rokov   a je   všeobecne   známa   kritickým   postojom   voči   odpadovému   hospodárstvu Dubnice nad Váhom, ako aj kritickým postojom voči predstaviteľom mesta Dubnica nad Váhom (prebieha súdny spor DES voči mestu Dubnica nad Váhom na Okresnom súde v Trenčíne o sumu, ktorú malo mesto Dubnica nad Váhom DES v priebehu rokov 1996 – 1998   zaplatiť),   používajú   sa   tieto   skutočnosti   zo   strany   primátora   mesta   Dubnica   nad Váhom často pri verejnej kritike DES a jej predstaviteľov. Vzťahy navrhovateľov s orgánmi mesta   Dubnica   nad   Váhom   preto   možno   označiť   za   nie   veľmi   dobré.   Podľa   názoru navrhovateľov   mestské   zastupiteľstvo   vo   svojom   rozhodnutí   o nesúhlase   s vykonaním záznamu prihliadalo na to, kto chce záznam vykonávať. Práve preto, že navrhovatelia patria k ochranárskej   organizácii   DES   a že   osobné   vzťahy   predstaviteľov   mesta   Dubnica   nad Váhom a navrhovateľov sú zlé, bolo rozhodnuté, že práve navrhovatelia nedostanú súhlas na vykonanie záznamu z rokovania mestského zastupiteľstva. Takýto postup je v príkrom rozpore   s čl.   12   ods.   2   ústavy,   lebo   z dôvodu   iného   postavenia   navrhovateľov   (ich angažovanosť   v oblasti   ochrany   životného   prostredia   a z toho   vyplývajúci   ich   kritický postoj k predstaviteľom mesta), ako aj z dôvodu ich zmýšľania (environmentálne nazeranie na svet, snaha o minimalizáciu odpadu) sa obmedzili ich práva garantované čl. 26 ústavy. Keďže   navrhovateľom   ani   ústava,   ale   ani   žiaden   zákon   nezakazujú   vykonať   záznam z rokovania   mestského   zastupiteľstva   a ani   neustanovujú   formu,   akou   môžu   prijímať informácie   z rokovania   mestského   zastupiteľstva,   treba   v zmysle   čl.   2   ods.   3   ústavy poukázať na to, že smú použiť akýkoľvek spôsob vyhľadávania, prijímania a rozširovania informácií. To by zároveň znamenalo, že aj mesto Dubnica nad Váhom požíva právo dané čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého by bez zákonného zákazu malo mať právo rozhodnúť o tom,   že   navrhovatelia   nesmú   vykonať   záznam   technickým   prostriedkom.   Avšak z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/96 vyplýva, že všetky práva a slobody sa chránia len v takej miere a v takom rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde   k neprimeranému obmedzeniu, či   dokonca   popretiu   iného   práva alebo slobody. Rovnováha   verejného   a súkromného   záujmu   je   totiž   dôležitým   kritériom   na   určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody. V danom prípade konaním mesta Dubnica nad Váhom došlo k popretiu iného práva.

Keďže   doplnok   k rokovaciemu   poriadku   mestského   zastupiteľstva   zavádza   pre každého,   kto   by   v súlade   s čl.   26   ústavy   chcel   pomocou   akéhokoľvek   záznamového zariadenia   vyhľadávať,   prijímať   a rozširovať   informácie,   povinnosť   žiadať   mestské zastupiteľstvo o súhlas bez vymedzenia akýchkoľvek podmienok, za ktorých tento súhlas musí   dostať,   dochádza   doplnkom   k rokovaciemu   poriadku   mestského   zastupiteľstva k permanentnému porušovaniu práva navrhovateľov, lebo tento doplnok ukladá povinnosť (žiadať o súhlas na vykonanie záznamu mestské zastupiteľstvo) pre neurčitú skupinu ľudí bez   toho,   aby   pre   to   existovala   akákoľvek   opora   v zákone.   Tým   sú   porušované   práva navrhovateľov vyplývajúce z čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 26 ústavy.

Vzhľadom   na to, že podľa   čl. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom, a keďže k základným znakom právneho štátu patrí dôsledné dodržiavanie zákonných práv a slobôd,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   na   informácie,   je   neoprávnený   zásah   mestského zastupiteľstva aj porušením čl. 1 ústavy.

Navrhovatelia sú napokon tej mienky, že došlo aj k porušeniu čl. 10 Dohovoru. Aj podľa čl. 10 Dohovoru má totiž každý právo na slobodu prejavu, pričom toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory,   ako   aj   prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania   štátnych   orgánov   a bez   ohľadu   na   hranice.   V čl.   10   ods.   2   Dohovoru   sú ustanovené podmienky, za ktorých možno slobodu prejavu obmedziť a ktoré sú do značnej miery zhodné s podmienkami čl. 26 ods. 4 ústavy. Sloboda prejavu je v európskej judikatúre chápaná pomerne široko, lebo je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti. Vzťahuje   sa   nielen   na   informácie   alebo myšlienky,   ktoré   sú   prijímané priaznivo   alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také, ktoré urážajú, šokujú   či znepokojujú. Šírenie informácie pritom   môže byť obmedzené len za predpokladu,   ak   by   sa   ukázalo ako   absolútne   isté,   že   toto   šírenie   bude   mať nežiaduce dôsledky, ktorých by sa štát mohol legitímne obávať. Európsky súd už potvrdil, že právo na informácie   zahŕňa   i právo   na   informácie   o veciach   verejného   záujmu,   ktorými   sú nepochybne aj informácie o rokovaní mestského zastupiteľstva a iné informácie týkajúce sa života   obce,   rozhodovania   jej   orgánov,   nakladania   s prostriedkami   obce,   ktoré   sa prerokúvajú   na   zasadnutiach   mestského   zastupiteľstva.   V tejto   súvislosti   navrhovatelia poukazujú aj na názor ústavného súdu, podľa ktorého ak špecifikácia práva alebo slobody zaručených   Dohovorom   na   konkrétnu   situáciu   vyplýva   z medzinárodného   štandardu uplatňovania   Dohovoru,   je ním   Slovenská   republika   viazaná.   Aj   podľa   Dohovoru   totiž musia   byť   obmedzujúce   pravidlá   stanovené   zákonom,   pričom   obmedzenia   musia   byť nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   niektorého   z legitímnych   cieľov uvedených   v čl.   10   ods.   2   Dohovoru.   Rozhodnutie   poslancov   mestského   zastupiteľstva a platný   rokovací   poriadok   mestského   zastupiteľstva   stanovuje   obmedzenie,   ktoré nevyplýva zo zákona a navyše nie je ani nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, pretože neexistuje   žiadna   spoločenská   potreba   nevyhotovenia   záznamu   z rokovania   mestského zastupiteľstva, ba skôr naopak.

Navrhovatelia žiadali priznať trovy konania, ako aj trovy právneho zastúpenia, ale v ďalších podaniach tento svoj návrh nekonkretizovali a ani ho bližšie nezdôvodnili (§ 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Uznesením ústavného súdu   zo dňa 8. novembra 2000 č.   k.   I.   ÚS   57/00-27 bola ústavná   sťažnosť   navrhovateľov   M.   K.   a A.   Š.,   ktorou   sa   namietalo   porušenie   ich základných   práv   napadnutými   uzneseniami   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad Váhom,   za   účasti   mesta   Dubnica   nad   Váhom   (ďalej   len   „odporca“),   prijatá   na   ďalšie konanie, pretože ústavný súd obe uznesenia považoval za právoplatné rozhodnutia orgánu územnej samosprávy, ktoré nie sú preskúmateľné všeobecnými súdmi.

Právny zástupca odporcu vo svojom vyjadrení zo dňa 3. januára 2001, ktoré došlo ústavnému súdu 10. januára 2001, žiadal vydať nález, podľa ktorého uznesením Mestského zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom   č.   29/2000   zo   dňa   27.   apríla   2000,   ktorým   bol schválený   doplnok   k Rokovaciemu   poriadku   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad Váhom, a uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000, ktorým   mestské   zastupiteľstvo   nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukového   a zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, neboli porušené základné práva sťažovateľov na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru.

Podľa odporcu základnou právnou normou ustanovujúcou postavenie miest a obcí ako samosprávnych územných orgánov je zákon o obecnom zriadení. Jedným z orgánov mesta je aj Mestské zastupiteľstvo v Dubnici nad Váhom, ktoré plní svoje úlohy a rozhoduje o základných   otázkach   mesta   stanovených   predovšetkým   v   §   11   citovaného   zákona. Rozhodnutia   z rokovaní   mestského   zastupiteľstva   sa   prijímajú vo   forme   uznesení,   resp. nariadení.

Napriek   veľkej   obsažnosti,   širokému   a v niektorých   prípadoch   viacnásobnému opakovaniu údajov v ústavnej sťažnosti je odporca toho názoru, že navrhovatelia opierajú ústavnú   sťažnosť   o porušenie   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy,   keďže   namietajú   nemožnosť vykonania   zvukového   a zvukovo-obrazového   záznamu   zo   zasadnutia   mestského zastupiteľstva, a tým aj nemožnosť jeho ďalšieho šírenia. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, na ktoré   sa   v spojení   s čl.   26   ústavy   navrhovatelia   odvolávajú,   patrí   z hľadiska   prijatého systému ústavy do jej druhej hlavy o základných právach a slobodách, a to medzi všeobecné ustanovenia. Hoci to navrhovatelia neuvádzajú, podľa odporcu obmedzenia uplatnené voči navrhovateľom na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 26. júna 2000 nemali pôvod v ich pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, viere a náboženstve, ktoré vyznávajú. Čo sa týka odkazov na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ústavy (povinnosti možno ukladať len na základe zákona, resp. medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom), navrhovatelia hlavne pri odkazoch na čl. 13 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy vykladajú tieto články (ich jednotlivé ustanovenia) oddelene. Podľa odporcu ak sa poukáže na porušenie čl. 13 ústavy, malo by to znamenať, že sa tento článok vykladá celý vo vzájomných súvislostiach jeho štyroch odsekov, a nie iba oddelene odseky 1 a 2 čl. 13. Obdobne, ak sa poukáže na porušenie čl. 26 ústavy, malo by to znamenať, že sa tento článok vykladá vo vzájomných súvislostiach všetkých jeho piatich odsekov, nie teda iba odsekov 1 a 2 čl. 26.

Odporca ďalej zdôrazňuje, že Rokovací poriadok Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom bol schválený mestským zastupiteľstvom na jeho zasadnutí dňa 28. apríla 1999. Tento   rokovací   poriadok   v základných   veciach   upravuje   prípravu,   obsah   rokovania, prípravu materiálov, spôsob uznášania sa a prijímania uznesení, spôsob kontroly plnenia uznesení a zabezpečenia úloh týkajúcich sa miestnej samosprávy. Základná úprava (obsah), ako aj doplnok čl. VII vo forme nového bodu č. 17 rokovacieho poriadku schválený na zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   dňa   27. apríla   2000   majú   svoju   zákonnú   oporu v ustanovení § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení. Mestské zastupiteľstvo je oprávnené v súlade   s citovanou   právnou   úpravou   upraviť   a podrobne   stanoviť   pravidlá   rokovania mestského zastupiteľstva, medzi ktoré patrí i spôsob šírenia informácií z jeho zasadnutia. V bode   č.   17   článku   VII   rokovacieho   poriadku   sa   upravilo,   že   akékoľvek   záznamové zariadenie na rokovaní mestského zastupiteľstva sa môže používať výlučne so súhlasom mestského zastupiteľstva. Doplnok nadobudol účinnosť dňom jeho schválenia uznesením č. 29/2000, teda dňom 27. apríla 2000. Takto schválená zmena v rokovacom poriadku sa vzťahovala na neurčitý počet osôb, či už fyzických osôb alebo osôb zastupujúcich právnické osoby   na   zasadnutiach   mestského   zastupiteľstva   prítomných.   Takto   schválenú   zmenu rokovacieho   poriadku   nemožno   považovať   za   zmenu   absolútnu,   neumožňujúcu   nikdy, v žiadnom   čase   vyhotovovať   zvukové   a zvukovo-obrazové   záznamy.   Ide   o také ustanovenie, v rámci ktorého vzhľadom na závažnosť prerokúvanej problematiky rozhodnú prítomní   poslanci   nadpolovičnou   väčšinou   o spôsobe   ďalšieho   šírenia   informácií   zo zasadnutia mestského zastupiteľstva.

Okrem § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení považuje odporca aj čl. 26 ústavy za oporu pre schválený rokovací poriadok. Ako to totiž už uviedol, tento článok ústavy nemôže byť   vysvetľovaný   oddelene,   ako   sa   o to   pokúšajú   navrhovatelia,   ale   vo   vzájomných súvislostiach všetkých svojich piatich odsekov. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy štátne orgány a orgány   územnej   samosprávy   majú   povinnosť   primeraným   spôsobom   poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.   Preto   podľa   odporcu   je   potrebné   dôsledne   rozlišovať   medzi   výrazmi   verejné zasadnutie   mestského   zastupiteľstva   a účasť   osôb   na   tomto   zasadnutí   na   strane   jednej a šírenie   informácií   z rokovania   mestského   zastupiteľstva   na   strane   druhej.   V danom prípade je nepochybné, že zasadnutie mestského zastupiteľstva konané dňa 26. júna 2000 bolo verejné. Tak navrhovatelia, ako aj každý občan mesta Dubnica nad Váhom sa mohli zasadnutia zúčastniť. Preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa o posunutí časového termínu zasadnutia   a ani o malej   kapacite   miestnosti,   v ktorej   sa   konalo.   O zasadnutí   mestského zastupiteľstva, jeho termíne a čase boli občania mesta včas a primeraným spôsobom (ako vždy   predtým)   informovaní.   Na   zasadnutiach   mestského   zastupiteľstva   sa   zúčastňuje priemerne   50   občanov.   Zasadnutia   konaného   dňa   26.   júna   2000   sa   však   zúčastnil viacnásobný počet občanov. Nikomu z tých, čo prišli, nebolo právo účasti znemožnené. Šírenie informácií zo zasadnutia mestského zastupiteľstva je druhá stránka veci. Toto je možné, ak orgán miestnej samosprávy tým, čo sa zasadnutia zúčastnia, ako aj tým, čo sa nezúčastnia, primeraným spôsobom poskytne požadované informácie. Hoci čl. 26 ods. 5 ústavy odkazuje na zákon, navrhovatelia žiaden takýto zákon neuvádzajú. Je vo výlučnej rozhodovacej právomoci mestského zastupiteľstva rozhodnúť o primeranosti spôsobu, akým sa požadované informácie poskytnú. Platná právna úprava totiž neurčuje, akými kritériami by   sa   malo   v tomto   smere   mestské   zastupiteľstvo   riadiť.   Právnou   formou   realizácie primeranosti je úprava obsiahnutá v rokovacom poriadku mestského zastupiteľstva, ktorá umožňuje každému občanovi vrátane toho, ktorý sa na zasadnutí mestského zastupiteľstva nezúčastnil,   získať   zo   zasadnutia   informácie.   Primeranosť   poskytnutých   informácií o činnosti zastupiteľstva je daná tým, že uznesenia prijaté na zasadnutí sa zverejňujú na vývesnej   tabuli   mestského   úradu.   Písaná   zápisnica   je   k dispozícii   k nahliadnutiu   na mestskom úrade. Samotné mesto prikročilo ku zhotovovaniu zvukovo-obrazového záznamu z jednotlivých zasadnutí, ktoré môžu byť občanovi dané taktiež k dispozícii. Okrem toho každý občan mesta má právo získať informácie od poslanca svojho volebného obvodu, a to s odkazom na ustanovenie § 25 ods. 6 zákona o obecnom zriadení.

Pravdivé   je   tvrdenie   navrhovateľov   o ich   príslušnosti   k mimovládnej   organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny – DES. Naproti tomu odporca nevidí žiadnu súvislosť   medzi   príslušnosťou   navrhovateľov   k tejto   organizácii,   ustanoveniami rokovacieho   poriadku,   sťažnosťou   navrhovateľov   na   nesúlad   rokovacieho   poriadku   so zákonom a porušením ich základných ľudských práv. Tvrdenia navrhovateľov o primátorovi mesta sú účelové. Nenapádajú sa žiadne rozhodnutia primátora, ale uznesenie mestského zastupiteľstva, teda   iného orgánu miestnej samosprávy. Rokovací poriadok   jednoznačne (absolútne)   nezakazuje   používanie   zvukových   alebo   zvukovo-obrazových   zariadení   na rokovaní   mestského   zastupiteľstva.   Je   to   ustanovenie,   ktoré   demokraciu   neobmedzuje. Obdobne   ustanovenie   o neverejnom   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   (v   prípade ohrozenia štátneho tajomstva) vylučujúce verejnosť dáva možnosť poslancom v jednotlivom (nie   každom)   prípade   rozhodnúť,   či   takáto   forma   snímania   informácií   môže   byť uskutočnená, resp. neuskutočnená. Pritom posudzovanie je v právomoci poslancov, ktorých si   samotní   občania,   teda   predpokladateľne   i navrhovatelia,   volili.   Títo   poslanci v konkrétnom prípade 16 hlasmi proti 6 hlasom a 1 zdržaním sa hlasovania rozhodli, že vzhľadom   na   prerokúvanú   problematiku   dňa   26.   júna   2000   súhlas   daný   nebude.   Za postačujúce   primerané prostriedky   informovanosti   obyvateľstva   považovali zápisnicu   zo zasadnutia,   resp.   zverejnenie   prijatého   uznesenia   na   vývesnej   tabuli   mestského   úradu. Tvrdenie navrhovateľov, že im znemožnili zverejnenie takto snímanej informácie ostatným občanom   mesta,   ktorí   sa   na   zasadnutí   nemohli   zúčastniť,   je   účelové.   Nikto   totiž navrhovateľov o to nepožiadal. Občania majúci záujem o zasadnutie na zasadnutie aj prišli. Po zasadnutí zodpovedné orgány miestnej samosprávy písomne informovali jednotlivých občanov o tom, v akej výške bol cenník odpadu schválený, a pokiaľ je známe, platitelia za vývoz odpadu nemajú závažné námietky. Postup navrhovateľov považuje preto odporca za účelový,   slúžiaci   zviditeľneniu   ich   činnosti   v rámci   mimovládnej   organizácie   na   území mesta Dubnica nad Váhom.

Odporca   taktiež   oznámil,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania, ak dospeje k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov   svojím   listom   zo   dňa 15. januára 2001, aby v prípade, ak to považuje za potrebné, zaujal stanovisko ku vyjadreniu odporcu zo dňa 3. januára 2001, ďalej aby oznámil, či podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania,   a napokon   aby predložil   dôkazy   o tom,   že   Mestské   zastupiteľstvo   v Dubnici   nad   Váhom   vo   svojom rozhodnutí o nesúhlase s vykonaním záznamu prihliadalo na to, kto vykonával záznam, ako aj o tom, že na základe príslušnosti navrhovateľov k ochranárskej organizácii DES a na základe   zlých   osobných   vzťahov   predstaviteľov   mesta   Dubnica   nad   Váhom s navrhovateľmi   malo   byť   rozhodnuté,   že   práve   navrhovatelia   nedostanú   súhlas   na vykonanie záznamu z rokovania mestského zastupiteľstva.

Navrhovatelia   na   výzvu   ústavného   súdu   odpovedali   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 9. februára 2001, ktoré došlo ústavnému súdu dňa 14. februára 2001.

Uviedli predovšetkým, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

Ďalej   v súvislosti   s vyjadrením   odporcu   poukázali   na   to,   že   vyhotovovanie audiozáznamu a videozáznamu je realizáciou práva na informácie podľa čl. 26 ústavy. Toto právo   možno   obmedziť   iba   v prípade,   ak   ide   o opatrenie   stanovené   zákonom, v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   jeden   z vymedzených   legitímnych   účelov. Pritom odporca vo svojom vyjadrení neuvádza skutočnosti alebo argumenty preukazujúce, že k obmedzeniu práva navrhovateľov na informácie došlo ústavne prijateľným spôsobom, lebo   neuvádza   fakty,   ktoré   by   poukazovali   na   nevyhnutnosť   obmedzenia   práva   na informácie,   a neuvádza   ani   účel,   pre   ktorý   bolo   právo   navrhovateľov   na   informácie obmedzené. V súvislosti s argumentáciou odporcu   opierajúcou sa o čl. 26 ods. 5 ústavy navrhovatelia uvádzajú, že tento článok vyjadruje pozitívne stanovenú povinnosť odporcu poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku a nijako nerieši občanmi zvolený spôsob   získavania   informácií.   Preto   podľa   navrhovateľov   čl.   26   ods.   5   ústavy   nie   je degradáciou a popretím predchádzajúcich odsekov týkajúcich sa slobody prejavu a prístupu k informáciám.

Napokon,   navrhovatelia   poukazujú   na   to,   že   vzťahy   občianskeho   združenia Základnej   organizácie   Slovenského   zväzu   ochrancov   prírody   a krajiny,   Dubnickej Environmentálnej   Skupiny   (ďalej   len   „ZO   SZOPK   DES“),   a jeho   predstaviteľov   – navrhovateľov,   ako   aj   odporcu   dlhodobo   nie   sú   veľmi   dobré.   Jestvuje   viacero   zlých skúseností   a z toho   vyplývajúcich   sporov,   pri   ktorých   odporca   postupoval   proti navrhovateľom a proti   ZO SZOPK DES v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Hoci Dohodou   o dobrej   spolupráci   pri   nakladaní s odpadmi zo   dňa   18.   septembra   1995   sa odporca   zaviazal   poskytnúť   ZO   SZOPK   DES   finančný   príspevok,   zmluvný   záväzok nedodržal, čo je predmetom dvoch súdnych sporov. Okrem toho ZO SZOPK DES objednala koncom   roku   1998   u odporcu   lepenie   plagátov   poukazujúcich   na   nedostatočne   riešený problém triedeného zberu odpadu, avšak odporca ani opakovanej objednávke nevyhovel pre údajnú nepravdivosť informácií na plagáte. Navrhovatelia poukazujú napokon na to, že v júni 2000 požiadala ZO SZOPK DES odporcu o poskytnutie kinosály za účelom stretnutia občanov k problematike poplatkov za odvoz odpadov. Odporca odmietol sálu poskytnúť s odôvodnením,   že   v tom   čase   prebieha   filmové   predstavenie,   čo   však   nebola   pravda. V skutočnosti   šlo   o neochotu   predstaviteľov   odporcu   organizačne   podporiť   riešenie problému,   resp.   o snahu   sabotovať   slobodnú   výmenu   názorov   v diskusii   o dôležitých otázkach mesta – najmä v prípade, ak takúto aktivitu realizuje ZO SZOPK DES.

II.

Z dôkazov predložených navrhovateľmi vyplývajú nasledovné skutočnosti.

Z kópie uznesenia Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000 vyplýva, že mestské zastupiteľstvo v zmysle § 11 ods. 4 písm. ch) zákona o obecnom zriadení schválilo doplnok k Rokovaciemu poriadku Mestského zastupiteľstva Dubnica nad Váhom tak, že v časti VII sa doplnil bod 17 v znení: „Akékoľvek záznamové zariadenie   sa   môže   používať   výlučne   so   súhlasom   mestského   zastupiteľstva.   Doplnok nadobudol účinnosť dňom schválenia, t. j. dňom 27. apríla 2000.“

Z kópie   časti   VII   Rokovacieho   poriadku   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad Váhom vyplýva, že časť VII má nadpis „Rokovanie mestského zastupiteľstva“ a člení sa na 16 bodov.

Z videozáznamu z rokovania Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000 vyplýva, že tam bolo povedané doslova nasledovné:

Primátor   mesta:   „Dovolím   si   prerušiť   hlavnú   kontrolórku,   pretože   vidím,   že   sa vykonáva záznam z tohto zastupiteľstva. Obdržali sme síce písomnú žiadosť od pána A. Š., ale i pána M. K. tesne pred týmto zasadnutím, takže mi to ledva stihol prednosta položiť, ale keďže   my   máme   v   rokovacom   poriadku   prijaté,   že   jediný   záznam   zvukový   robí zapisovateľka,   tak   dám   hlasovať   teraz   členom,   poslancom   mestského   zastupiteľstva,   či súhlasia   s tým,   aby   bol   z tohto   zastupiteľstva   robený   inou   organizáciou   ako   oficiálne zvukový alebo obrazový záznam. Kto je z členov pléna mestského zastupiteľstva za to, aby sme súhlasili s týmto záznamom, kto je za? (hlasy: Čo sa bojíte?) Raz, dva, tri štyri, päť, šesť, ďakujem. Kto je proti z členov mestského zastupiteľstva? (hlasy: Hanbite sa!) Máte spočítané?   Ďakujem.   Kto   sa   zdržal   hlasovania? Jeden,   dvaja? Takže   koľko   bolo proti? (nezrozumiteľné   zvuky).   Opačne.   Šestnásť   bolo   proti.   Takže   bolo   odhlasované,   aby   sa záznam nekonal. Prosím príslušníka mestskej polície, aby vykonal opatrenia, aby z tohto zastupiteľstva nebol robený záznam.“

Zo zoznamu uznesení Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000 vyplýva, že uznesenie, ktorým poslanci nesúhlasili s vyhotovením zvukového a zvukovo-obrazového záznamu navrhovateľmi, sa v tomto zozname nenachádza.

Z prípisu navrhovateľa A. Š. zo dňa 26. júna 2000 adresovaného Mestskému úradu v Dubnici nad Váhom, doručeného Mestskému úradu v Dubnici nad Váhom dňa 26. júna 2000,   označeného   ako   „Oznámenie   použitia   záznamového   zariadenia   na   zasadaní mestského   zastupiteľstva“   vyplýva,   že   navrhovateľ   oznamuje   mestskému   úradu   ako výkonnému   orgánu   zabezpečujúcemu   administratívne   a organizačné   veci   mestského zastupiteľstva,   že   26.   júna   2000   bude   vyhotovovať   z verejného   rokovania   mestského zastupiteľstva zvukovo-obrazový záznam. Konštatuje, že toto právo mu prislúcha podľa čl. 26   ústavy   a   §   12   ods.   4   zákona   o obecnom   zriadení.   Odkazuje   na   to,   že   ide   o právo garantované priamo ústavou, nepodliehajúce žiadnemu povoleniu zo strany orgánu verejnej moci. Ako prílohu na podporu svojich tvrdení cituje čl. 26 ústavy, ako aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/96.

Z prípisu navrhovateľa M. K. zo dňa 26. júna 2000 adresovaného Mestskému úradu v Dubnici nad Váhom, doručeného Mestskému úradu v Dubnici nad Váhom dňa 26. júna 2000,   označeného   ako   „Oznámenie   použitia   záznamového   zariadenia   na   zasadaní mestského zastupiteľstva“ vyplývajú totožné skutočnosti ako z prípisu navrhovateľa A. Š. s tým   rozdielom,   že   navrhovateľ   M.   K.   oznamuje,   že   bude   vyhotovovať   z verejného rokovania mestského zastupiteľstva zvukový záznam.

Z platobného rozkazu sp. zn. 15 Ro 61/00 Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 31. januára 2000 vyplýva, že odporca je povinný zaplatiť ZO SZOPK DES čiastku 45.587,70 Sk, ako aj trovy konania.

Z platobného rozkaz sp. zn. 15 Ro 474/00 Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 29. júna 2000 vyplýva, že odporca má zaplatiť ZO SZOPK DES čiastku 46.660,35 Sk, ako aj trovy konania.

Zo žiadosti ZO SZOPK DES zo dňa 4. júna 2000 adresovanej primátorovi odporcu vyplýva, že žiadateľ požaduje umožnenie voľného vstupu do kinosály D - klubu na termín 8. júna 2000 o 17.00 h tak, aby sála bola ozvučená a aby boli k dispozícii stoly a stoličky pre   pozvaných   hostí,   a to   za   účelom   verejnej   diskusie   na   tému   „Poplatky   a odpadové hospodárstvo mesta“.

Z prípisu mestskej príspevkovej organizácie DUMAT v Dubnici nad Váhom zo dňa 7. júna 2000 č. j. 46/2000 vyplýva, že táto organizácia má v právomoci spravovať všetky mestské priestory určené na športové a kultúrne podujatia. Požadovaný termín na kinosálu D   –   klubu   neprichádza   do   úvahy,   lebo   v uvedenom   čase   bude   prebiehať   filmové predstavenie.

Z prípisov ZO SZOPK DES zo dňa 2. decembra 1998 a zo dňa 21. decembra 1998 adresovaných   Technickým   službám   mesta   Dubnica   nad   Váhom   vyplýva,   že   žiadateľ objednal lepenie plagátov „PREČO?“ v počte 100 kusov v zmysle všeobecne záväzného nariadenia č. 1 o miestnych poplatkoch, a to najprv do 4. decembra 1998 a potom do 23. decembra 1998.

Z prípisu Technických služieb mesta Dubnica nad Váhom zo dňa 3. decembra 1998 č. j. TSM/88/98 vyplýva, že odmietajú realizovať objednávku lepenia plagátov zo dňa 2. decembra   1998,   keďže od   3.   decembra   do   16. decembra   1998 bude   prebiehať volebná kampaň a časť propagačných plôch musí byť daná k dispozícii kandidátom vo voľbách.

Z listu odporcu zo dňa 7. januára 1999 č. j. 2349/98 vyplýva, že odmietajú vyhovieť požiadavke zo dňa 21. decembra 1998 na lepenie plagátov, keďže podľa čl. 10   bodu 2 písm. c) všeobecne záväzného nariadenia č. 1 o miestnych poplatkoch je možné vylepovať plagáty na valcoch iba so súhlasom mesta, pričom tento súhlas odporca v danom prípade neudelil, lebo informácie uvedené na plagáte nie sú pravdivé.

Z dokladov predložených odporcom vyplývajú nasledovné skutočnosti.

Zo   zápisnice   z XIII.   zasadnutia   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom konaného dňa 26. júna 2000 vyplýva, že v programe rokovania boli body: 1. Otvorenie, 2. Správa   o činnosti   MsR   od   aprílového   zasadnutia   MsZ   a júnového   mimoriadneho slávnostného zasadnutia MsZ, riešenie diskusných príspevkov a kontrola prijatých uznesení z XI. a mimoriadneho XII. zasadnutia MsZ, 3. Personálne a vnútroorganizačné záležitosti, a to založenie s. r. o. TSM a súvisiace otázky, úprava VZNM č. 1 o miestnych poplatkoch, návrh na úpravu Cenníka poplatkov za vývoz odpadov, návrh na úpravu rozpočtu mesta na rok 2000, návrh na vyplatenie odmien primátorovi a zástupcovi primátora, oprava Poriadku odmeňovania pracovníkov mesta, 4. Hlavné správy, a to plán činnosti MsR a MsZ na II. polrok 2000, plnenie úloh na úseku soc. služieb, zdravotníctva a OVP, plnenie úloh na úseku   dopravy   vrátane   dopravnej   situácie   v meste   a stav   realizácie   nového   Generelu dopravy   a parkovania,   aktivity   v podnikateľskej   oblasti,   5.   Informatívne   správy,   a to príprava   akcií   pre   mládež   a žiakov   na   letné   prázdninové   obdobie,   realizácia   úloh   z ÚP sídelného   útvaru   Dubnica   nad   Váhom,   činnosť   komisií   pre   vyporiadanie   pohľadávok a záväzkov   MsP   VPS   a s.   r.   o.   DUBYTEX,   výsledky   kontrolnej   činnosti   ÚHK, 6. Interpelácia poslancov a diskusia, 7. Schválenie návrhu na uznesenie, 8. Záver. Ďalej na strane 2 je zistiteľné, že v priebehu druhého bodu programu (správy o činnosti mestskej rady) prerušil primátor predkladateľku správy Ing. A. Ch. z dôvodu natáčania v rokovacej sále. Primátor uviedol,   že písomnú žiadosť   p.   K.   a Š.   o videozáznam dostal   tesne   pred zasadnutím,   pričom   rokovací   poriadok   toto   dovoľuje   len   so   súhlasom   mestského zastupiteľstva.   Preto   primátor   vyzval   poslancov   na   hlasovanie   o takomto   zázname rokovania. Výsledkom 9 - za, 16 - proti a 2 - zdržanie sa hlasovania mestské zastupiteľstvo nesúhlasilo s natáčaním rokovania. Primátor preto požiadal mestskú políciu o zabezpečenie opatrení pre prípad ďalšieho zneužitia.

Z Rokovacieho   poriadku   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom, schváleného Mestským zastupiteľstvom v Dubnici nad Váhom dňa 28. apríla 1999 vyplýva, že tento nadobudol účinnosť dňom schválenia. Je v ňom inkorporovaný už aj bod 17 článok VII v znení: „Akékoľvek záznamové zariadenie sa môže používať výlučne so súhlasom MsZ. Doplnok nadobúda účinnosť dňom schválenia, t. j. 27. 4. 2000 uznesením MsZ č. 29/2000“.   Ďalej   z ustanovenia   článku   XII   bodu   2   vyplýva,   že   o každom   zasadnutí mestského zastupiteľstva sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica. Z článku XII bodu 3, 4 a 6 plynie, že zápisnica zo zasadnutia mestského zastupiteľstva sa vyhotoví najneskôr do 10   dní   od   jeho   uskutočnenia,   ďalej   že   originál   zápisnice   po   jej   overení   overovateľmi schvaľuje   mestské   zastupiteľstvo   na   svojom   ďalšom   riadnom   zasadnutí   a napokon   že zvukový záznam zo zasadnutia mestského zastupiteľstva sa uchováva do doby overenia a schválenia zápisnice, ak mestské zastupiteľstvo nerozhodne inak.

III.

K   námietke porušenia čl. 26 ods. 1 a   2 ústavy

Podľa navrhovateľov tak uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000, ktorým bol schválený dodatok k Rokovaciemu poriadku Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom,   ako   aj   uznesením   Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000, ktorým Mestské zastupiteľstvo v Dubnici   nad   Váhom   nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukového   a zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, bolo porušené základné právo navrhovateľov na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Toto právo navrhovateľov vyplýva priamo z čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a obsah tohto práva bol už ústavným súdom vymedzený v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 28/96. Ide pritom o právo, ktoré je odlišné   od   práva   vyplývajúceho   pre   každého   z čl.   26   ods.   5   ústavy,   podľa   ktorého   sa štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy ukladá povinnosť primeraným spôsobom poskytovať   informácie   o svojej   činnosti   v štátnom   jazyku   za   podmienok   a spôsobom ustanoveným   zákonom.   Pritom   podľa   čl.   26   ods.   4   ústavy   podmienky   stanovené   pre možnosť obmedzenia práva na informácie nie sú vôbec splnené.

Podľa názoru odporcu k porušeniu ústavného práva navrhovateľov v zmysle čl. 26 ods.   1   a 2   ústavy   nedošlo.   Rokovací   poriadok   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad Váhom schválený mestským zastupiteľstvom na zasadnutí dňa 28. apríla 1999 má zákonnú oporu v ustanovení § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení. Preto mestské zastupiteľstvo je oprávnené upraviť a podrobne stanoviť pravidlá rokovania mestského zastupiteľstva, medzi ktoré patrí i spôsob šírenia informácií z jeho zasadnutia. V týchto intenciách je aj čl. VII bod 17 rokovacieho poriadku, ktorý bol schválený ako dodatok. Tento dodatok sa vzťahuje na neurčitý počet osôb prítomných na zasadnutiach mestského zastupiteľstva. Nejde pritom o absolútne   vylúčenie   možnosti   vyhotovovania   zvukových   a zvukovo-obrazových záznamov, ale o také ustanovenie, v rámci ktorého vzhľadom na závažnosť prerokúvanej problematiky   rozhodnú   prítomní   poslanci   nadpolovičnou   väčšinou   o spôsobe   ďalšieho šírenia informácií zo zasadnutí mestského zastupiteľstva. Ďalej podľa odporcu čl. 26 ústavy treba interpretovať vo vzájomných súvislostiach všetkých svojich 5 odsekov, teda vrátane odseku 5. Je rozdiel medzi verejným zasadnutím mestského zastupiteľstva a účasťou osôb na ňom na jednej strane a šírením informácií z mestského zastupiteľstva na strane druhej. Zasadnutie mestského zastupiteľstva konané dňa 26. júna 2000 bolo verejné a každý občan mesta   Dubnica nad Váhom sa   mohol   zasadnutia   zúčastniť,   a to tým   viac,   že o termíne zasadnutia   boli   občania   mesta   včas   a primeraným   spôsobom   informovaní.   Šírenie informácií zo zasadnutia mestského zastupiteľstva je odlišná stránka veci. Deje sa tak, že orgán   miestnej   samosprávy   poskytne   primeraným   spôsobom   požadované   informácie. Pritom zákon predvídaný v čl. 26 ods. 5 ústavy navrhovatelia vôbec neuvádzajú. Preto je vo výlučnej rozhodovacej právomoci mestského zastupiteľstva zvážiť primeranosť spôsobu, akým sa požadované informácie poskytnú.

Podľa názoru ústavného súdu je predovšetkým potrebné po skutkovej stránke ustáliť, k čomu   došlo   dňa   26.   júna   2000   na   zasadnutí   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad Váhom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   prípismi   zo   dňa   26.   júna   2000   oznámili   obaja navrhovatelia Mestskému úradu v Dubnici nad Váhom, že budú vyhotovovať z verejného rokovania   mestského   zastupiteľstva   zvukovo-obrazový,   resp.   zvukový   záznam.   Toto oznámenie   bolo   nepochybne   Mestskému   úradu   v Dubnici   nad Váhom doručené ešte pred začatím zasadnutia mestského zastupiteľstva. Navrhovatelia teda nežiadali   o súhlas   na vyhotovenie   zvukovo-obrazového   a zvukového   záznamu,   ale   iba oznámili svoj úmysel takéto záznamy vyhotoviť.

Z videozáznamu z rokovania Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000 vyplýva, že primátor prerušil hlavnú kontrolórku preto, že zistil, že sa zo zasadnutia zastupiteľstva vykonáva záznam. Uviedol, že síce obdržali tesne pred zasadnutím písomné žiadosti navrhovateľov, ale vzhľadom na rokovací poriadok, podľa ktorého jediný zvukový záznam robí zapisovateľka, dáva hlasovať poslancom mestského zastupiteľstva, či súhlasia s tým, aby bol z tohto zastupiteľstva inou organizáciou robený iný zvukový alebo obrazový   záznam   ako   oficiálny.   Dal   hlasovať   o tom,   kto   je   z členov   pléna   mestského zastupiteľstva za to, aby sa so záznamom súhlasilo. Napočítal 6 hlasov. Potom dal hlasovať o tom, kto je proti, pričom ustálil, že proti boli šestnásti. Napokon dal hlasovať o tom, kto sa zdržal hlasovania, pričom zo záznamu je zistiteľné, že sa primátor pýta, či to bol jeden alebo dvaja.   Napokon   primátor   konštatoval,   že   bolo   odhlasované,   aby   sa   záznam   nekonal. Následne   ešte   vyzval   príslušníka   mestskej   polície,   aby   vykonal   opatrenia,   aby   z tohto zastupiteľstva nebol robený záznam.

Zo   zápisnice   z XIII.   zasadnutia   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom konaného   dňa   26.   júna   2000   vyplýva,   že   v priebehu   druhého   bodu   programu   prerušil primátor predkladateľku správy Ing. A. Ch. z dôvodu natáčania v rokovacej sále. Primátor uviedol, že písomná žiadosť navrhovateľov o videozáznam prišla tesne pred zasadnutím, pričom rokovací poriadok toto dovoľuje len so súhlasom mestského zastupiteľstva. Preto primátor vyzval poslancov na hlasovanie o takomto zázname rokovania. Deviati poslanci boli za, šestnásti boli proti a dvaja sa hlasovania zdržali. Preto výsledkom bol nesúhlas s natáčaním   rokovania.   Primátor   požiadal   mestskú   políciu   o zabezpečenie   opatrení   pre prípad ďalšieho zneužitia.

Z vyjadrenia   odporcu   zo   dňa   3.   januára   2001   podaného   ústavnému   súdu   (str. 6) vyplýva, že mestské zastupiteľstvo nedalo súhlas na vykonanie záznamu pomerom hlasov 16 proti vykonaniu záznamu, 6 za vykonanie záznamu a 1 sa zdržal hlasovania.

Treba konštatovať, že presné údaje o tom, aký bol výsledok hlasovania, sú v troch rôznych prameňoch, ktoré má ústavný súd k dispozícii, rozličné. Najautentickejším sa javí videozáznam predložený navrhovateľmi, avšak jeho kvalita je taká, že nie všetky prednesy sú   dostatočne   zrozumiteľné.   Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   považovať   za presný výsledok hlasovania ten, ktorý je uvedený v zápisnici z XIII. zasadnutia Mestského zastupiteľstva   v Dubnici   nad Váhom. V každom   prípade   je   však   nepochybné,   že   podľa všetkých   troch   prameňov   nadpolovičná   väčšina   poslancov   hlasovala   proti   vykonaniu záznamov.

Ďalší   rozpor   sa   javí   v tom,   o čom   vlastne   primátor   dal   hlasovať.   Totiž,   podľa videozáznamu dal primátor hlasovať o súhlase s vykonaním zvukového alebo obrazového záznamu, kým podľa zápisnice dal hlasovať o súhlase s vykonaním videozáznamu. V tomto smere   vzhľadom   na   jednoznačnosť   textu   videozáznamu   je   nepochybné,   že   poslanci hlasovali o vyhotovení zvukového alebo obrazového záznamu. Dá sa preto konštatovať, že mali dostatočne presnú predstavu o predmete hlasovania a že hlasovali o oboch spôsoboch záznamu en bloc.

Napokon, zo skutkového hľadiska je dôležité, že po oznámení výsledku hlasovania požiadal primátor príslušníka mestskej polície o vykonanie opatrenia, aby zo zasadnutia zastupiteľstva   nebol robený záznam (podľa   znenia videozáznamu), resp.   o zabezpečenie opatrení   pre   prípad   ďalšieho   zneužitia   (podľa   znenia   zápisnice).   Podstatné   je   v tejto súvislosti to, že navrhovatelia neboli nútení rokovaciu miestnosť mestského zastupiteľstva opustiť.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v odbore   rozhlasu   a televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa   čl.   26   ods.   5   ústavy   štátne   orgány   a orgány   územnej   samosprávy   majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Z ústavnej   definície   vyplýva,   že   právo   na   informácie   má   tri   zložky,   a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií.

Pri bližšej analýze sa dá dospieť k názoru, že ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie.

Vyhľadávanie   informácií   je   vlastne   zisťovanie,   či   v oblasti   záujmu   toho,   kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácii.

Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom.

Rozširovanie   informácií   je   akýkoľvek   spôsob   odovzdania   prijatej   informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom.

Pri   takto   definovaných   zložkách   práva   na   informácie   treba   dospieť   k záveru,   že nesúhlas   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom   s vykonávaním   zvukového a zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia mestského zastupiteľstva dňa 26. júna 2000 opierajúci sa o uznesenie Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 26. júna 2000 smeroval bezprostredne iba proti právu navrhovateľov na slobodné prijímanie informácií prostredníctvom zvukového a zvukovo-obrazového záznamu. Nesmeroval proti právu navrhovateľov na prijímanie informácií vlastnými zmyslami alebo akýmkoľvek iným spôsobom a nesmeroval ani proti právu navrhovateľov informácie vyhľadávať a informácie rozširovať.   Napriek tomu však objektívne, bez ohľadu   na úmysly poslancov mestského zastupiteľstva,   zasiahol   aj   do   práva   navrhovateľov   informácie   rozširovať   s pomocou vyhotoveného   zvukového   a zvukovo-obrazového   záznamu. Totiž,   za   situácie,   kedy   bolo navrhovateľom   znemožnené   záznamy   vyhotoviť,   stratili   navrhovatelia   možnosť   nimi zvoleným spôsobom získané informácie rozširovať.

Treba   preto   považovať   za   jednoznačne   preukázané,   že   uzneseniami   Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000, ako aj zo dňa 27. apríla 2000 sa zasiahlo do   ústavného práva navrhovateľov prijímať a rozširovať informácie zvukovým, ako aj zvukovo-obrazovým záznamom. Prichodí preto skúmať, či takýto zásah do ústavného práva navrhovateľov bol v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy.

Článok 26 ods. 4 ústavy ustanovuje ako rozhodujúcu podmienku zásahu do práva na informácie to, že zásah musí byť povolený zákonom, resp. že právo na šírenie informácií možno obmedziť iba zákonom. Preto treba skúmať, či jestvuje v danej oblasti zákon, ktorý by   obmedzenie   práva   na   informácie   pripúšťal.   V tejto   súvislosti   treba   súhlasiť s navrhovateľmi, že len ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o obecnom zriadení umožňuje právo na   informácie   z rokovania   obecného   (mestského)   zastupiteľstva   obmedziť.   Totiž,   podľa tohto   ustanovenia   rokovania   obecného   (mestského)   zastupiteľstva   sú   zásadne   verejné. Vyhlásiť rokovanie obecného (mestského) zastupiteľstva za neverejné možno iba vtedy, ak sa prerokúvajú veci, ktoré majú byť predmetom utajovania v štátnom záujme. To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania zastupiteľstva za neverejné z dôvodu utajenia v štátnom záujme nemôže dôjsť ku prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani ku rozširovaniu takýchto informácií.

Právny názor odporcu, podľa ktorého je treba považovať za obmedzenie práva na informácie ustanovené zákonom znenie § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení, teda že podrobné   pravidlá   o rokovaní   obecného   (mestského)   zastupiteľstva   upraví   rokovací poriadok   obecného   (mestského)   zastupiteľstva,   je nesprávny.   Toto   zákonné ustanovenie neobsahuje totiž nijaké obmedzenie práva na informácie v súvislosti s rokovaním obecného (mestského) zastupiteľstva.

Keďže nejestvuje také obmedzenie práva na informácie, ktoré by na úrovni zákona umožňovalo   zasahovať   do   práva   na   informácie   z verejného   zasadnutia   mestského zastupiteľstva,   nie   je   naplnená   základná   podmienka   čl.   26   ods.   4   ústavy   pre   možnosť obmedziť právo na informácie. Preto vlastne ani nie je potrebné skúmať, či sú naplnené ďalšie   podmienky   stanovené   v čl.   26   ods.   4   ústavy,   teda   či   ide   v konkrétnom   prípade o opatrenie   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv   a slobôd   iných, bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia   a mravnosti.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   len   na   to,   že   z programu   rokovania   mestského zastupiteľstva konaného dňa 26. júna 2000 nevyplývajú také body, v súvislosti s ktorými by bolo možné uvažovať o naplnení niektorej z týchto ďalších podmienok.

Napokon,   ani   z vyjadrenia   odporcu   nevyplýva,   konkrétne   aké   dôvody   viedli poslancov   mestského   zastupiteľstva   k nesúhlasu   s   vykonaním   zvukového   a zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia. Odporca iba všeobecne konštatuje, že je v právomoci poslancov   rozhodnúť   vzhľadom   na   závažnosť   prerokúvanej   problematiky   o spôsobe ďalšieho šírenia informácií zo zasadnutí mestského zastupiteľstva.

Treba preto konštatovať, že postup poslancov, ktorým znemožnili dňa 26. júna 2000 navrhovateľom vykonať záznamy, bol celkom svojvoľný.

Právo   na   informácie   garantované   v čl.   26   ods.   1   ústavy   má   v demokratickej spoločnosti   základný   význam. Túto   svoju   ústavnú   funkciu   môže   napĺňať len   vtedy,   ak sa ním zabezpečuje pluralistická informácia.

Pre úplnosť ústavnoprávneho hodnotenia veci treba poukázať ešte na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Toto ustanovenie sa nepochybne vzťahuje i na odporcu, teda i on môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Preto na prvý pohľad by sa dalo tvrdiť, že odporca bol oprávnený nesúhlasiť s vykonaním záznamov, lebo žiaden zákon mu to nezakazuje. V skutočnosti tomu tak nie je, lebo z ustanovenia § 12 ods. 4 zákona o obecnom   zriadení   vyplýva,   že   rokovania   zastupiteľstva   sú   zásadne   verejné.   Preto v takomto   prípade   všetci   tí,   ktorí   sú   na   zasadnutí   prítomní,   majú   právo   na   informácie v neobmedzenom   rozsahu,   teda   vrátane   ich   prijímania   technickými   záznamovými prostriedkami.

Argumentácia odporcu, ktorý poukazuje hlavne na čl. 26 ods. 5 ústavy, z ktorého vyvodzuje, že právo na informácie z rokovaní orgánov územnej samosprávy je dostatočne zabezpečené tým, že orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, je nesprávna. Článok 26 ods. 5 ústavy hovorí o povinnosti orgánov územnej samosprávy poskytovať informácie o svojej činnosti. Naproti tomu z čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva právo každého na informácie, a to na ich vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie, ktoré je iné než povinnosť orgánov územnej samosprávy podľa čl. 26 ods. 5 ústavy. V prípade verejného rokovania orgánov územnej samosprávy sa povinnosť „primeraným spôsobom“ poskytovať informácie o svojej činnosti nemôže vzťahovať na tých, ktorí sa takéhoto rokovania priamo zúčastňujú. Ustanovenie čl. 26 ods. 5 ústavy nemožno totiž chápať ako zrkadlový obraz čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, teda tak, že by čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy stanovoval právo každého na informácie a čl. 26 ods. 5 ústavy   tomu   zodpovedajúcu   povinnosť   orgánu   územnej   samosprávy.   V súčasnosti   už jestvuje zákon, ktorý   stanovuje podmienky a spôsob   vykonania poskytovania informácií o činnosti štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy. Ide o zákon č.   211/2000 Z. z. o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode informácií), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   je   treba vyhovieť požiadavke navrhovateľov na vyslovenie, že uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000, ktorým bol schválený doplnok k Rokovaciemu   poriadku   Mestského   zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom,   ako   aj uznesením Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom zo dňa 26. júna 2000, ktorým Mestské   zastupiteľstvo   v Dubnici   nad   Váhom   nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukového a zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľov   na   slobodné   prijímanie   a rozširovanie   informácií   pomocou   zvukového a zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Naproti tomu nebolo možné vyhovieť navrhovateľom v tom, že by bolo došlo ku porušeniu ich základného práva na slobodné vyhľadávanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

K   námietke porušenia čl. 1 ústavy

Podľa   navrhovateľov na základe skutočnosti, že podľa čl. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom,   a keďže k základným znakom právneho štátu patrí dôsledné dodržiavanie práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj právo na informácie, treba neoprávnené zásahy mestského zastupiteľstva zo dňa 27. apríla 2000 a zo dňa 26. júna 2000 považovať aj za porušenie čl. 1 ústavy.

Odporca, ako to už bolo vyššie uvedené, je tej mienky, že ústavné a zákonné práva navrhovateľov vôbec neporušil.

Možno   súhlasiť   s   navrhovateľmi,   že   porušenie   niektorého   základného   ústavného práva je spravidla aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, podľa ktorého práva a slobody majú byť dôsledne dodržiavané. Keďže v danom prípade, ako to už ústavný súd vyššie konštatoval, došlo k porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, bolo namieste vysloviť, že došlo aj k porušeniu čl. 1 ústavy.

K   námietke porušenia čl. 10 ods. 1 Dohovoru

Navrhovatelia sú toho presvedčenia, že došlo aj k porušeniu čl. 10 ods. 1 Dohovoru, lebo aj podľa tohto ustanovenia každý má právo na slobodu prejavu, pričom toto právo zahŕňa slobodu   zastávať názory   a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Podmienky ustanovené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru, za ktorých možno slobodu prejavu, a teda aj slobodu prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky obmedziť, sú do značnej miery zhodné s podmienkami čl. 26 ods. 4 ústavy, pričom tieto neboli splnené.

Odporca nezaujal výslovné stanovisko v súvislosti s touto námietkou navrhovateľov.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a ktoré   sú   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti   alebo   verejnej   bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný súd konštatuje, že i podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru základnou podmienkou pre obmedzenie slobody prejavu a v rámci nej slobody prijímať a rozširovať informácie je ustanovenie   zákona,   ktoré   obmedzenie   umožňuje.   Ako   to   však   už   bolo   vyššie   v rámci analýzy   námietky   porušenia   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy   uvedené,   zákonné   ustanovenie umožňujúce   obmedzenie   prijímania   informácií   na   verejnom   zasadnutí   mestského zastupiteľstva nejestvuje. Preto požiadavka navrhovateľov na vyslovenie porušenia čl. 10 ods. 1 Dohovoru bola dôvodná.

K   námietke porušenia čl. 13 ods. 1 a   2 v   spojení s   čl. 26 ústavy

Podľa   názoru   navrhovateľov   doplnok   k Rokovaciemu   poriadku   Mestského zastupiteľstva   v Dubnici   nad   Váhom   schválený   uznesením   Mestského   zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom dňa 27. apríla 2000 pod č. 29/2000 zavádza pre každého, a teda aj pre navrhovateľov, povinnosť žiadať mestské zastupiteľstvo o súhlas na to, aby mohol pomocou akéhokoľvek   záznamového   zariadenia   vyhľadávať,   prijímať   a rozširovať   informácie, pričom nie sú vymedzené nijaké podmienky, za ktorých by tento súhlas musel byť daný. Týmto spôsobom dochádza podľa navrhovateľov k tomu, že sa im ukladajú povinnosti, ktoré   nemajú   oporu   v zákone,   a zároveň   sa   medze   ich   základného práva   na informácie upravujú inak ako zákonom. To považujú za porušenie čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných   práv   a slobôd,   pričom   medze   základných   práv   a slobôd   možno   upraviť   za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Odporca je toho názoru, že ak sa poukáže na porušenie čl. 13 ústavy, malo aby to znamenať,   že   sa   tento   článok   vykladá   celý   vo   vzájomných   súvislostiach   jeho   štyroch odsekov, nie teda oddelene len odseky 1 a 2 čl. 13. Poukazuje tiež na § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení, ktorý bol dostatočným podkladom pre prijatie doplnku rokovacieho poriadku, teda článku VII bodu 17.

Navrhovateľom možno prisvedčiť v tom, že naozaj došlo k porušeniu čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 ústavy, lebo bez opory v zákone uzneseniami mestského zastupiteľstva zo dňa 27. apríla 2000 a zo dňa 26. júna 2000 boli korigované medze ich základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií. V tomto smere poukazuje ústavný súd na podrobnú argumentáciu, ktorú   uviedol   vyššie v súvislosti   s námietkou porušenia čl. 26 ods.   1 a 2 ústavy. Preto v tejto časti bolo treba vysloviť porušenie ústavy.

Naproti tomu ústavný súd nevidí porušenie čl. 13 ods. 1 v spojení s čl. 26 ústavy, podľa   ktorého povinnosti   možno   ukladať len   na základe zákona,   v jeho medziach   a pri zachovaní   základných   práv   a slobôd.   Z Rokovacieho   poriadku   Mestského   zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom, a to z článku VII   bodu   17,   nevyplýva pre navrhovateľov nijaká povinnosť.   Podľa   tohto   ustanovenia   totiž   akékoľvek   záznamové   zariadenie   sa   môže používať   výlučne   so   súhlasom   mestského   zastupiteľstva.   Uvedené   ustanovenie   teda neukladá   tým,   ktorí   by   chceli   používať   na   zasadnutiach   mestského   zastupiteľstva záznamové zariadenie, nijakú povinnosť, napr. povinnosť podať žiadosť o súhlas mestského zastupiteľstva na použitie záznamového zariadenia. Ustanovenie vyjadruje iba oprávnenie mestského   zastupiteľstva   rozhodnúť,   či   použitie   záznamového   zariadenia   v prípade,   ak niekto bude mať takýto úmysel, bude alebo nebude povolené. Takéhoto stavu si boli zrejme vedomí   aj   navrhovatelia,   ktorí   dňa   26. júna   2000   nepožiadali   o súhlas   na   použitie záznamového   zariadenia,   ale   iba   oznámili   svoj   úmysel   vyhotoviť   zvukový   a zvukovo-obrazový   záznam.   Ani   podanie   takéhoto   oznámenia   nebolo   ich   povinnosťou,   ktorá   by vyplývala z článku VII bodu 17 rokovacieho poriadku.

Preto nebolo možné vyhovieť návrhu na vyslovenie porušenia čl. 13 ods. 1 v spojení s čl. 26 ústavy.

K   námietke porušenia čl. 12 ods. 2 v   spojení s   čl. 26 ústavy

Navrhovatelia tvrdia, že ako členovia mimovládnej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny – DES, ktorá je všeobecne známa kritickým postojom voči odpadovému   hospodárstvu   odporcu,   ako   aj   kritickým   postojom   voči   predstaviteľom odporcu, sú predmetom častej verejnej kritiky zo strany primátora odporcu, a preto vzťahy navrhovateľov s orgánmi odporcu nie sú veľmi dobré. Navrhovatelia z toho vyvodzujú, že mestské zastupiteľstvo pri rozhodovaní o nesúhlase s vykonaním záznamov dňa 26. júna 2000 prihliadalo na to, že záznamy chcú vykonať práve navrhovatelia, a rozhodlo v ich neprospech pre zlé osobné vzťahy. Takýto postup považujú za diskrimináciu z dôvodu ich iného postavenia, ako aj ich   zmýšľania v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy v súvislosti s ich ústavným právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Z doplňujúceho   stanoviska   navrhovateľov   zo   dňa   9.   februára   2001   vyplývajú konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   sú   dlhodobo   nedobré   vzťahy   medzi   organizáciou,   ktorej predstaviteľmi   sú   navrhovatelia,   a odporcom.   Ide   o nedodržiavanie   Dohody   o dobrej spolupráci pri nakladaní s odpadmi zo dňa 18. septembra 1995 a o z toho vyplývajúce dva súdne spory vedené na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 15 Ro 61/00 a sp. zn. 15 Ro 474/00, v rámci ktorých sa uplatňujú sumy, ktoré odporca v rozpore s uvedenou dohodou nezaplatil. Ďalej ide o dve objednávky DES z decembra 1998 na lepenie plagátov, ktorým nebolo vyhovené. Napokon je to požiadavka DES na odporcu o poskytnutie kinosály za účelom stretnutia občanov k problematike poplatkov za odvoz odpadov, ktorej tiež nebolo vyhovené.

Podľa   názoru   odporcu   obmedzenia   uplatnené   voči   navrhovateľom   na   zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 26. júna 2000 nemali pôvod v ich pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, viere a náboženstve. Pritom je pravdou, že navrhovatelia sú členmi mimovládnej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny – DES. Odporca však nevidí žiadnu   súvislosť   medzi   príslušnosťou   navrhovateľov   k tejto   organizácii,   ustanoveniami rokovacieho   poriadku,   sťažnosťou   navrhovateľov   na   nesúlad   rokovacieho   poriadku   so zákonom a porušením ich základných ľudských práv. Tvrdenia navrhovateľov o primátorovi sú   účelové,   pričom   navrhovatelia   nenapádajú   rozhodnutia   primátora,   ale   uznesenia mestského zastupiteľstva, teda iného orgánu miestnej samosprávy.

Treba konštatovať, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach. Nepreukázali totiž, že by naozaj uznesenie mestského zastupiteľstva zo dňa 26. júna 2000 súviselo   s ich   príslušnosťou   ku   mimovládnej   ochranárskej   organizácii   a s ich environmentálnym   zmýšľaním.   Ide   iba   o ich   tvrdenie,   ktoré   nepreukázali   dostatočným spôsobom.   Naopak,   je   treba   prisvedčiť   odporcovi,   že   predmetom   konania   nie   je rozhodovanie primátora, ale poslancov mestského zastupiteľstva.

Na   základe   listinných   dôkazov,   ako   aj   videozáznamu,   ktoré   v tejto   súvislosti navrhovatelia predložili, nemožno vyvodiť záver o preukázaní tvrdenia navrhovateľov, že došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ústavy.

Za   uvedeného   stavu   nebolo   možné   vyhovieť   ústavnej   sťažnosti   v časti,   v ktorej žiadali navrhovatelia vysloviť porušenie čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ústavy.

S poukazom   na   vyššie   uvedené   a vzhľadom   na   to,   že   uzneseniami   Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom č. 29/2000 zo dňa 27. apríla 2000 a zo dňa 26. júna 2000 došlo k porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 ústavy, čl. 1 ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru, bolo potrebné, aby ústavný súd uvedené uznesenia Mestského zastupiteľstva v Dubnici nad Váhom v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 zákona o ústavnom súde zrušil.