znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 569/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., zastúpenej Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co   294/2011   a jeho   rozsudkom   z 9.   februára   2012   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 Cdo   205/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013 doručená   sťažnosť   A.   L.   (ďalej   len „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „žalobkyňa“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 294/2011 a jeho   rozsudkom   z 9.   februára   2012,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo 205/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom   postavení   žalobkyne   v súdnom   spore   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 773/1999.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011 (po vrátení   veci   okresnému   súdu   uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn.   4 MCdo   21/2008 z 20. apríla 2010 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky) rozsudkom z 2. júna 2011 žalobu sťažovateľky opätovne zamietol.

Na   odvolanie   sťažovateľky   z 25.   júla   2011   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Co 294/2011 z 9. februára 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Tento rozsudok napadla sťažovateľka dovolaním z 5. marca 2012, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 205/2012 z 28. mája 2013 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Krajským súdom v Košiciach bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   prejednanie   veci   a   na   rovnosť   účastníkov   konania, nakoľko   odôvodnenie   rozhodnutia   nijako   nezohľadňuje   nesprávnosť   skutkových   zistení vykonaných Okresným súdom Košice II, a tým pádom spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Krajský súd v Košiciach (ako aj Okresný súd Košice II) dôvodili výlučne časovým nesúladom nadobudnutia vlastníckeho práva a poskytnutia úveru, a to bez toho, aby bolo akokoľvek vykonané dokazovanie v smere tvrdení žalovaného, s ktorými sa súdy stotožnili, čo možno nesporne považovať za porušenie práva na rovnosť účastníkov konania tak, ako ho zaručuje Ústava Slovenskej republiky v článku 47 ods. 3...

... rozhodnutia vydané konajúcimi súdmi boli nepresvedčivé a arbitrárne a konajúce súdy sa absolútne nevysporiadali so skutočnosťami relevantného charakteru... napadnuté rozhodnutia   sú   v zmysle   uvedeného   ARBITRÁRNE,   NEPRESVEDČIVÉ, NEPRESKÚMATEĽNÉ a v konečnom dôsledku absolútne NESPRAVODLIVÉ.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1.   Najvyšší   súd...   postupom   a   následne   Uznesením   vydaným   dňa   28.05.2013 v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Cdo 205/2012 a Krajský súd... postupom, ako aj následne Rozsudkom vydaným dňa 09.02.2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Co/294/2011 porušili tieto základné práva sťažovateľky... právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI. ods. 1 Dohovoru... právo   zákonom   ustanoveným   postupom   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde - právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... právo na zachovanie ľudskej dôstojností, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa článku 19 ods. 1 Ústavy... právo   na   rešpektovanie   zásady   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   článku   47   ods.   3 Ústavy...

2.   Ústavný   súd...   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   vydané...   28.05.2013 a Rozsudok Krajského súdu... vydaný... 09.02.2012.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Krajskému súdu... späť na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd... priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur...

5. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní... zaplatiť sťažovateľke... trovy právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom... vo výške 331,13 €...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

9. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. mája 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“), a jemu predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu z 9. februára 2012 (pozri body 1 a 4).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

12.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 205/2012 z 28. mája 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil   rozhodnutie, faktické   a   právne   závery   krajského   súdu,   ako   aj   dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľky a vyjadrenie žalovaného k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.   s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   dovolaním   (§   236   a   nasl.   O.   s.   p.)   a   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a   nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani   podľa   ustanovenia   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   z dôvodu,   že   dovolací   súd   sa   neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 243d ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2010 sp. zn. 4 M Cdo 21/2008, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdov vyplýva, že súdy zaťažili konanie inou vadou konania (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). V písomnom vyhotovení rozhodnutia dovolací súd poukázal na nevykonanie žalobkyňou navrhnutého relevantného   dôkazu,   ktorým   podľa   jej   názoru   malo   byť   preukázané,   že   sporné nehnuteľnosti   boli   zakúpené   z   prostriedkov   patriacich   do   BSM   a   nie   z   prostriedkov patriacich   výlučne   žalovanému   ako   uzavreli   súdy,   keď   vychádzali   iba   z   jeho   tvrdenia a nevykonali ňou navrhnutý dôkaz. V tomto rozhodnutí tak dovolací súd vyjadril záväzný právny   názor.   Poukázal   na   smer,   akým   by   sa   malo   ďalšie   konanie   uberať   a   ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené. V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa ani odvolací súd   neodchýlili   od   záväzného   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, a preto podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie nie je prípustné. Súd prvého stupňa totiž v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doplnil dokazovanie v naznačenom smere. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy rozhodli na základe tvrdenia žalovaného, a tak sa neriadili záväzným právnym názorom dovolacieho súdu, k uvedenému dovolací súd uvádza, že okresný súd doplnil dokazovanie v dovolacím súdom naznačenom smere, s ktorými zisteniami sa stotožnil i odvolací súd. Keď na základe vykonaných dôkazov súdy nemali preukázané, že na kúpu nehnuteľností v... boli použité prostriedky zo žalobkyňou namietanej zmluvy a žalobkyňa súdu nepredložila iné dôkazy, na základe ktorých by preukázala, že nehnuteľnosti patria do BSM a keď súdy mali žalovaným preukázané (predloženou kúpnou zmluvou), že žalovaný prostriedky na kúpu týchto nehnuteľností získal z predaja inej nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve v 1/2 a v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by takto získané prostriedky použil v dobe od ich získania do uhradenia kúpnej ceny za vydražené nehnuteľnosti na iný účel (a teda ich nemohol mať k dispozícii), nemožno skutkové závery súdov hodnotiť ako odchýlenie sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Procesnoprávnym následkom neunesenia   dôkazného   bremena   účastníkom   konania   je   jeho   neúspech   v   spore.   Pri vyhodnotení   dôkazov,   vrátane   zhodnotenia   absencie   dôkazov,   vedúcej   k   neuneseniu dôkazného bremena žalobkyňou, nemožno súdom vyčítať pochybenia v tom smere, že by sa odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení   dovolací   súd nezistil.

Z dovolania žalobkyne je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi (dovolací súd dovolanie totiž neposudzoval len z formálnej stránky, ale aj z jej obsahovej stránky, t. j. z toho, čo dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala). Dovolací súd uvádza, že v zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je   vadou   konania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   Pokiaľ   súd   nesprávne   vyhodnotí   niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; no táto skutočnosť   ešte   sama   osebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p. (viď rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len   odvolací   súd,   ktorý   za   tým   účelom   môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2 O. s. p. („dokazovanie však nevykonáva“).

Skutočnosť,   že by   rozhodnutie spočívalo   na   žalobkyňou namietanom nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. len v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné, čo nie je preskúmavaný prípad. Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľkou   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobkyne smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné podľa § 238 O. s. p. nie je. Keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho súdu sa   dovolací   súd   nemohol zaoberať.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože náklady žalovaného spojené s odmenou jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť za potrebné na účelné bránenie práva.»

17.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo   205/2012   z 28.   mája   2013   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 294/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára 2012, ktorým na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011 potvrdil „vo výroku o zamietnutí žaloby“ (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

20.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

23. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy [„všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní (každý má právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdom...   za   podmienok   ustanovených   zákonom)“]   postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov (body 1 a 4) z dôvodov v podstatnom uvedených v bode 3. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 18 a 25 (odmietnutie sťažnosti) a tiež konštantnej judikatúry ústavného súdu rámcovo uvedenej v bodoch 11, 12 a 20, podľa ktorej ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či bol v konaní náležite zistený skutkový stav a z neho vyplývajúce skutkové a právne závery. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci   všeobecných   súdov,   a preto   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu nezistenia vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutiami označených všeobecných súdov a uvedeným základným právom.

27. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1 a 4). Keďže vo veci konajúce všeobecné súdy neporušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 18 a 25), ako aj z dôvodu absencie   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   a rozhodnutiami označených všeobecných súdov a základným právom podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy („každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“). Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014