znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 569/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodcovským   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodcovským   rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti popísal predmet sporu v jeho právnej veci takto: «Podstatou   uvedeného   sporu   bolo   uplatnenie   práv   a   povinností   vyplývajúcich zo Zmluvy   o finančnom   leasingu   číslo   112102   L   vrátane   jej   dodatku   č.   1   (ďalej   len „leasingová zmluva“)   uzavretej dňa 17.   07.   2008 medzi žalobcom ako prenajímateľom a sťažovateľom ako nájomcom, ktorej predmetom bol finančný leasing nákladného vozidla zn.   Mercedes-Benz,   typ   ATEGO   1224/54,   rok   výroby   2008,   číslo   motora...   (ďalej   len „predmet leasingu“). Súčasťou uvedenej leasingovej zmluvy boli okrem vyššie uvedených VPFL aj kalendár leasingových splátok a splátok poistného a protokol o prevzatí predmetu leasingu sťažovateľom zo dňa 17. 07. 2008.

Žalobca si v súvislosti s ukončenou leasingovou zmluvou, ktorá predčasne zanikla k 30. 06. 2009, uplatnil voči sťažovateľovi celkovo sumu 58.462,22 eur, ktorá pozostávala z nákladov   za   vyhotovenie   Znaleckého   posudku   č.   160/2009   z   21.   07.   2009...   vo   výške 157,08 eur, z nákladov za zabezpečenie parkovania predmetu leasingu vo výške 381,99 eur, z   nákladov   za   odhlásenie   predmetu   leasingu   z   evidencie   motorových   vozidiel   vo   výške 232,95 eur a konečne zo zúčtovacej hodnoty v celkovej výške 57.690,20 eur.

Od tejto celkovej sumy vo výške 58.462,22 eur potom žalobca odrátal preplatok poistného vo výške 206,60 eur a predovšetkým sumu 43.875,- eur ako kúpnu cenu bez DPH, za ktorú predal žalobca premet leasingu dodávateľovi - predajcovi (spoločnosti M. B.).»

Rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku rozhodol tak, že „Žalovaný (sťažovateľ, pozn.) je   povinný   zaplatiť   žalobcovi   istinu   13.998,63   eur   spolu   s úrokmi   z   omeškania vo výške 9 % dlžnej istiny ročne od 23. 10. 2009 do zaplatenia... žalobu v časti istiny 381,99 eur súd zamieta“.

3.   Postupu   a rozsudku   rozhodcovského   súdu   sťažovateľ   vytkol   to,   že „Bolo... povinnosťou rozhodcovského súdu uviesť v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen skutkovej, ale i právnej stránky rozhodnutia.... predmetný rozhodcovský rozsudok... je   nedostatočne   odôvodnený   a súčasne   tak   vykazuje   znaky   arbitrárnosti   a preto   je z ústavného hľadiska neakceptovateľný.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo D. B... na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právom na pokojné užívanie majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   boli   rozhodcovským   rozsudkom Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej   a priemyselnej   komory   v Bratislave   zo   dňa 01. 08. 2012 vedeným pod sp. zn.: Rsp V- 137/2011 porušené.

2.   Rozhodcovský   rozsudok   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa 01. 08. 2012, sp. zn.: Rsp V-137/2011, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave je povinný uhradiť D. B... trovy konania...“

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   rozhodcovského   súdu sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8.   Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   videl   v   nedostatočnom   odôvodnení a nepreskúmateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu, pretože ako tvrdil, „... z uvedeného rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, čo považoval za dokázané a k akým jednoznačným záverom dospel a preto je vo svojom dôsledku toto rozhodnutie rozporné s ústavnými princípy spravodlivého procesu, čím sa rozhodcovský súd v konečnom dôsledku dopustil   porušenia   zásady   zákazu   denegatio   iustitiae“.   Zároveň   sťažovateľ   dodáva,   že „Uvedená   skutočnosť   vyznieva   o to   zásadnejšie   v situácii,   kedy   sa   o právach a povinnostiach   účastníkov   konania   rozhoduje   iba   v jednoinštančnom   (rozhodcovskom) konaní   a preto   by   toto   konanie   o to   viac   malo   spĺňať   minimálne   štandardy   zákonného konania, ktoré je zavŕšené aj ústavne súladným rozhodnutím.“.

9.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Ústavou   zaručené   základné   právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je možné   aplikovať   aj   v   prípadoch,   ak   ústavný   súd   preskúmava   rozhodcovský   rozsudok (rozhodcovského   súdu,   pozn.)   z   hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   a   to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.

12. Rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku v podstatnom dôvodil: «Preskúmaním   Zmluvy   a   jej   príloh   a   dodatkov,   výpisov   z   obchodného a živnostenského registra, splnomocnenia konateľa žalobcu zo 06. 06. 2008, mal RS SOPK za preukázané, že tieto sú podpísané v danom čase oprávnenými zástupcami žalobcu ako aj žalovaným, ako živnostníkom, spĺňajú náležitosti stanovené zákonom, teda sú platné. Podľa prehlásenia účastníkov v čl. V. Zmluvy a bodu 15.10 VPFL sa títo pred podpisom týchto dokumentov riadne oboznámili s ich obsahom a súhlasili s ním.

Pri posudzovaní nárokov uplatnených žalobcom, resp. výhrad žalovaného konajúci senát vychádzal predovšetkým z ustanovení Zmluvy a VPFL vyjadrujúcich vôľu strán pri úprave ich vzájomných záväzkových vzťahov.

Z   odovzdávacieho   protokolu   zo   17.   07.   2008   a   pripojenej   faktúry   Dodávateľa č. 2008202572 zo 17. 07. 2008 a vyjadrení účastníkov mal súd za preukázané, že v zmysle čl. 1 bod 1.4 VPFL špecifikáciu Vozidla, vrátane jeho osobitnej výbavy a dodávateľa si zvolil   žalovaný,   ktorý   aj   Vozidlo   na   základe   poverenia   žalobcu   prevzal   priamo   od Dodávateľa. (čl. 3 bod 3.1 VPFL). V zmysle týchto ustanovení však žalobca nezodpovedá za vlastnosti predmetu lízingu a za jeho akékoľvek vady.

V rámci zisťovania skutkového stavu mal súd z predložených dôkazov za preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné, že na žiadosť žalovaného sa 2 krát menil splátkový kalendár (obmedzenie splátok v auguste a septembri 2008, resp. marci až máji 2009), dňa 15. 06. 2009 došlo k vráteniu Vozidla a zániku Zmluvy dňa 30. 06. 2009 tak, ako to uviedol žalobca v žalobe, resp. doplnil vo vyjadrení z 22. 03. 2012.

Nepriaznivú   ekonomickú   situáciu   žalovaného,   ako   dôvod   jeho   rozhodnutia nepokračovať   v   lízingovom   vzťahu,   podľa   názoru   súdu   potvrdzuje   aj   obsah   poslednej žiadosti žalovaného o prehodnotenie splátok doručenej žalobcovi 21. 05. 2009. Žalovaný v nej   uvádza,   že   po   zvážení   celkového   prepadu   ekonomického   rastu   a   v   situácii,   keď prepravy vykonané v mesiacoch marec, apríl a máj 2009 nemá uhradené, nie je možné udržať   ďalšiu   finančnú   ťarchu   (splátky   lízingu   a   poistného)   napriek   jeho   enormnému záujmu a úsiliu ponechať si Vozidlo vo firme. Ako riešenie navrhol v postate prerušenie lízingových splátok do konca r. 2009, resp. dočasným vyradením Vozidla z prevádzky aj splátok poistného. Ako krajné riešenie navrhol odstúpenie od Zmluvy.

Pri   posudzovaní   žalovaným,   uvádzaného   nedostatku   súčinnosti   žalobcu   ohľadne uplatnenia   vád   vozidla   voči   Dodávateľovi,   mal   súd   na   základe   dokladov   predložených žalovaným   (čestné   prehlásenie   p.   K.,   servisné   objednávky)   potvrdené,   že   začiatkom septembra   2008   sa   na   ráme   Vozidla   prejavila   vada,   ktorá   na   základe   reklamácie žalovaného u Dodávateľa bola opravená. Zo záznamu pracovníka servisu M. B., spol. s r. o. na servisnej objednávke Dodávateľa č. 96548120085 z 12. 09. 2008 súd zistil, že žalovaný vozidlo pristavil na opravu 25. 09. 2008 o 07:00 hod po oprave Vozidlo prevzal 26. 09. 2008 o 20:30 hod. Na pripojenom grafickom výstupe merania rámu Vozidla z 26. 09. 2008 sa   uvádza   vytočenie   -   2   mm   a   náklon   –   2   mm.   Podľa   žalovaného   dňa   03.   10.   2008 nasledovala oprava chybného ukotvenia valníkovej nadstavby vo firme A., a. s., ale ani tieto opravy predmetnú vadu neodstránili úplne. S poukazom na tieto skutočnosti a vyjadrenie pracovníkov A., a. s. má žalovaný za to, že vozidlo malo túto skrytú vadu už pri odovzdaní dňa 17. 07. 2008. Na tomto základe žalovaný listom z 05. 06. 2009 navrhol Dodávateľovi uzavretie dohody o vrátení Vozidla, resp. listom z 18. 06. 2009 od kúpnej zmluvy odstúpil a následne žiadal vrátiť kúpnu cenu žalobcovi.

Podľa ustanovenia čl. 8 bod 8.11 VPFL s výnimkou práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   prenajímateľom   a   dodávateľom   predmetu   lízingu,   postupuje prenajímateľ   nájomcovi   právo   uplatniť   nároky   zo   záruk   a   vád   predmetu   lízingu   voči dodávateľovi.   Nájomca   toto   právo   prijíma   a   zaväzuje   sa   ho   uplatňovať   v   zastúpení prenajímateľa na vlastné náklady a vlastné nebezpečenstvo.

V zmysle tohto ustanovenia v prípade neodstrániteľnej alebo opakujúcej sa vady mohol žalovaný, aj bez súčinnosti žalobcu, uplatniť nárok na výmenu Vozidla. Pri nesúhlase Dodávateľa i prostredníctvom súdu. Zároveň konajúci senát RS SOPK pri posudzovaní tohto konania žalovaného vzal do úvahy aj jeho kritickú finančnú situáciu a konštatoval, že účelom   tejto   opakovanej   „reklamácie   vád“   bolo   vrátenie   vozidla   Dodávateľovi   oproti vráteniu kúpnej ceny žalobcovi. Teda ukončenie lízingového vzťahu bez ďalších výdavkov, resp. s prípadnou možnosťou vrátenia už zaplatených splátok. Hoci pre postup žalovaného možno   mať   určité   pochopenie,   jeho   postup   bol   v   rozpore   s   dojednanými   zmluvnými podmienkami a námietka nedostatku súčinnosti žalobcu je nedôvodná.

Z dokladu o doručení i vyjadrenia žalovaného mal súd preukázané, že Oznámenie o ukončení a finančnom vysporiadaní Zmluvy zo 14. 10. 2009 žalovaný prevzal 19. 10. 2009. Podľa   čl.   5   bod   5.4   VPFL   je   nájomca   povinný   uhradiť   prenajímateľovi   všetky náklady spojené s prípadným vymáhaním akejkoľvek platby podľa tejto zmluvy, s ktorou nájomca   mešká,   vrátane   všetkých   nákladov   spojených   s   vymáhaním,   vyhľadaním a odobratím predmetu lízingu nájomcovi alebo tretej osobe, dopravou predmetu lízingu do miesta sídla prenajímateľa, nákladov na právnu a sprostredkovateľskú pomoc, prípadne ďalších nákladov vzniknutých prenajímateľovi v dôsledku porušenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti nájomcom.

V zmysle čl.   13 bod 13.1.1.   druhý odsek,   veta prvá sa odborným odhadom určí účtovná hodnota Vozidla v čase jeho vrátenia prenajímateľovi, ako najnižšia trhová cena, za ktorú bude možné vozidlo v tomto čase predať.

Podľa čl. 13 bod 13.1.2 VPFL, ak dôjde z akéhokoľvek dôvodu k predčasnému zániku zmluvy, je nájomca, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, vždy povinný okamžite uhradiť všetky do tej doby splatné, ale doposiaľ neuhradené konečné lízingové splátky a všetky ďalšie   zmluvné   záväzky,   vrátane   voči   nájomcovi   uplatnených   nárokov   na   zaplatenie zmluvných pokút alebo náhrad škôd, včítane zúčtovacej hodnoty, ako aj ďalších poplatkov, úrokov   z   omeškania,   pokút   alebo   iných   nárokov   uplatnených   tretími   osobami   voči prenajímateľovi ako vlastníkovi predmetu a uhradiť prenajímateľovi zúčtovaciu hodnotu podľa čl. 13 bodu 13.2 VPFL.

Podľa čl. 13 bodu 13.2 VPFL zúčtovacia hodnota bude stanovená ako súčet zvyšných konečných lízingových splátok od okamihu predčasného zániku zmluvy do konca dojednanej doby lízingu podľa splátkového kalendára a odkupnej ceny, bude upravená o úroky z týchto konečných lízingových splátok a odkupnej ceny, ktoré sú prepočítané ako splatné ku dňu zániku zmluvy. V prípade zákonnej povinnosti Prenajímateľa upraviť základ dane z príjmov, má Prenajímateľ právo navýšiť zúčtovaciu hodnotu o takto zvýšenú daňovú povinnosť. Podľa čl. 13 bodu 13.3 VPFL všetky záväzky nájomcu vzniknuté podľa zmluvy budú znížené o platby prenajímateľom prijatých poistných plnení a o výťažok z predaja predmetu lízingu alebo v prípade vzniku Škody na predmete lízingu jeho zvyšných častí, pokiaľ tieto platby   obdržal   prenajímateľ   a   ďalej   o   poistné   vrátené   poistiteľom   prenajímateľovi v dôsledku zániku poistenia zodpovednosti pred uplynutím poistného obdobia, na ktoré bolo poistné zaplatené a o zvyšnú časť zálohy zaplatenej nájomcom na konečné lízingové splátky a o prípadnú kauciu zaplatenú nájomcom podľa čl. 5 bodu 5.4 VPFL.

Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 Rokovacieho poriadku RS SOPK sú účastníci konania povinní dokázať okolnosti, na ktoré sa odvolávajú ako na základ svojich nárokov alebo námietok.   Z   predložených   účtovných   dokladov   RS   SOPK   zistil,   že   dôvodom   vzniku jednotlivých   nárokov   finančného   vysporiadania   uplatnených   v   žalobe   bolo   predčasné ukončenie   Zmluvy   zavinené   nájomcom   a   tieto   zodpovedajú   záväzkom   žalovaného dojednaným v citovaných ustanoveniach VPFL.

Konajúci senát RS SOPK z dôvodov uvedených aj vo vyjadreniach žalobcu z 03. 02. 2012 a 22. 03. 2012, neakceptoval námietky žalovaného voči výške nárokov uvedených vo finančnom vysporiadaní v písm. b), c) a e). K výške nákladov na znalecký posudok súd poukazuje tiež na ustanovenie § 18 zák. č. 2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a § 3 vyhl. MS SR č. 491/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. K výpočtu zúčtovacej hodnoty v zmysle čl. 13 bod 13.2 VPFL podľa splátkového kalendára platného od 15. 03. 2009, súd odkazuje aj na interný účtovný doklad žalobcu „Prepočet Tilgungsplanu“, z ktorého okrem výšky   tejto   hodnoty   taktiež   vyplýva,   že   ide   o   sumu   bez   DPH.   K   možnostiam   zníženia pohľadávok žalobcu podľa čl. 13 bod 13.3 aj o sumu DPH poukazuje na ustanovenie § 49 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení platnom v čase zúčtovania.

Na základe námietok žalovaného k výške nákladov za parkovanie (položka v písm. a) finančného   vysporiadania)   RS   SOPK   konštatoval,   že   žalobca   síce   preukázal   dĺžku parkovania Vozidla i úhradu súhrnných faktúr dodávateľa služby za II. a III.   štvrťrok, nepreukázal však dohodu, podľa ktorej bola výška tzv. parkovného 3,- € denne. Z tohto dôvodu súd žalobu v časti 381,99 € žalovanej istiny zamietol.

Na   základe   návrhu   žalobcu   RS   SOPK   priznal   aj   nárok   na   úrok   z   omeškania s úhradou   finančného   vyrovnania   zo   dňa   14.   10.   2009   zníženého   o   sumu   381,99   €, uplatnený v súlade s ustanovením § 340 ods. 1, § 365 veta prvá a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, vo výške8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá ku dňu 23.   10.   2009   bola   %   omeškanej   istiny   ročne   (§   3   bod   1   nariadenia   vlády   Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., v znení neskorších predpisov).

O náhrade trov právneho zastúpenia RS SOPK, na základe ich vyčíslenia právnym zástupcom   žalobcu   predloženého   na   pojednávaní,   rozhodol   podľa   druhej   vety   §   12 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK, s prihliadnutím na úspech vo veci (§ 142 ods. 3 OSP v spojení s § 39 Rokovacieho poriadku RS SOPK) a podľa ustanovení vyhl. č. 655/2004 Z. z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom v čase vykonania úkonov nasledovne: za 5 úkonov právnej služby (prevzatie veci   a   príprava   zastúpenia   dňa   28.   01.   2010,   podanie   žaloby   11.   10.   2011,   písomné vyjadrenia z 03. 02. 2012 a 22. 03. 2012, a účasť na ústnom konaní dňa 01. 08. 2012) podľa § 10 a § 14 cit vyhl. priznal odmenu po 303,74 € + 20 % DPH v sume 60,75 € a taktiež paušálnu náhradu výdavkov (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.) za úkon v r. 2010 vo výške 7,21 € + 20 % DPH v sume 1,44 €, za úkon v r. 2011 vo výške 7,41 € +20 % DPH v sume 1,48 a za úkony v r. 2012 vo výške 7,63 € +20 % DPH v sume 1,53 €. Celkovo teda RS SOPK priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo v sume 1.867,47 € vrátane DPH.

O   povinnosti   žalovaného   nahradiť   žalobcovi   poplatok   za   rozhodcovské   konanie pozostávajúce z poplatku za konanie pred rozhodcami vo výške 1.071,13 € a paušálu na správne náklady vo výške 877,98 € a DPH vo výške 389,82 €, spolu s DPH 2.338,93 €, súd rozhodol podľa ustanovení § 8 ods. 1) a § 10 ods. 1) Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK, ktoré sú prílohou Rokovacieho poriadku RS SOPK.»

13.   Ústavný   súd   považuje   za   významné   podotknúť,   že   dokazovanie   v   rámci rozhodcovského   konania   sa   spravuje   výlučne   zásadou   kontradiktórnosti   konania,   ktorá znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania [§ 27 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)]. Dôkazom pritom môže byť všetko to, čo môže objasniť daný spor. Hodnotenie dôkazov je však záležitosťou rozhodcovského súdu, ktorý je povinný ich hodnotiť nestranne, nezaujato a podľa svojho vnútorného presvedčenia, čo je prejavom zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 27 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní).

14.   Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   obsahu   odôvodnenia rozhodcovského   rozsudku   zreteľne   vyplýva,   že   v   priebehu   rozhodcovského   konania   sa uskutočnilo   ústne   pojednávanie,   na   ktorom   mali   účastníci   konania   možnosť   predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom rozhodcovský súd v odôvodnení rozsudku popísal priebeh tohto pojednávania, obsah písomných vyjadrení účastníkov konania vrátane medzi nimi dojednaných podmienok lízingovej zmluvy, priebehu tohto vzťahu, vzájomné správanie   účastníkov   tohto   vzťahu,   predovšetkým   pri   plnení   si   vzájomných   povinností a pod....

15.   Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   rozhodcovského   súdu ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodcovský   súd   vo   svojich   záveroch,   aj   keď   je   potrebné podotknúť,   že   v   zjednodušenej   podobe,   ozrejmil   sťažovateľovi,   prečo   a ako   rozhodol o nárokoch žalobcu, z akého dôvodu nevyhovel jeho ďalším uplatneným nárokom, pričom svoje zistenia konfrontoval aj s príslušnými ustanoveniami/dojednaniami lízingovej zmluvy a právnymi   vyjadreniami   účastníkov   sporového   konania,   ktorých   výklad   a úvahy   k nim vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne akceptovateľné.

16. Ak teda rozhodcovský súd podrobne predstavil priebeh dokazovania, svoje úvahy a v nadväznosti   naň   aj   svoje   prijaté   závery   nemožno   prisvedčiť   tvrdeniam   sťažovateľa o nezákonnosti a neodôvodnenosti namietaného rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd celkom zreteľne, aj keď simplexnejšie, predstavil svoje zistenia,   ktoré   vzhľadom   na   priebeh   dokazovania   celkom   jasne   predstavujú   jeho myšlienkové pochody.   Takéto   nedostatky   rozhodcovského rozsudku,   a   to predovšetkým s poukazom na to, že ako výsledok rozhodovacej činnosti vo vzťahu k predmetu sporu dáva zmysel, význam a pôsobí presvedčivo, nemôžu signalizovať porušenie zásad spravodlivého procesu, a tým ani porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov), na odôvodnenosť napadnutého rozhodcovského rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania   alebo rozhodcovského konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

18. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu namietal tiež   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.

19. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov rozsudku rozhodcovského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a rozsudkom   rozhodcovského   súdu   a možným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru, nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani   o   porušení   ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

20. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

III.

21. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi, ako aj jeho žiadosťou o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012