znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 568/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   N.   V.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Jozefom   Ujom,   Legionárska   14,   Trenčín,   ktorou   namietala   porušenie   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tdo 7/2014 z 5. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. V. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014 doručená sťažnosť N. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorú podala a na základe plnej moci podpísanej   matkou   sťažovateľky   podpísal   advokát   JUDr.   Jozef   Uj   a ktorou   namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Tdo 7/2014 z 5. marca 2014.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

3. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

4. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V   splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom.

5.   K   sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   bolo pripojené splnomocnenie,   ktorým S. S.   ako   matka   sťažovateľky   splnomocnila   JUDr.   Jozefa   Uja   na ,,podanie   ústavnej sťažnosti v mene odsúdenej N. V., dcéry splnomocniteľky“. Takéto splnomocnenie však podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za riadne splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, keďže nie je preukázané, že bolo udelené sťažovateľkou. Splnomocnenie na zastupovanie každého sťažovateľa pred ústavným súdom musí   byť   totiž   udelené   a   podpísané   osobne   sťažovateľom   (m.   m.   IV.   ÚS   139/05), v opačnom prípade nie je preukázaná vôľa sťažovateľa podať sťažnosť ústavnému súdu a uchádzať sa tým o ochranu, ktorú poskytuje ústavný súd v prípade namietaného porušenia základných   práv   a   slobôd.   Osobným   udelením   a podpísaním   splnomocnenia   je   takto preukázané, že sa dotknutá osoba domáha ochrany vlastných práv a slobôd, a súčasne sa eliminuje   prípadné   uchádzanie   sa   o   ochranu   práv   a slobôd   tých   osôb,   ktoré   o   túto v skutočnosti nežiadajú. V konaní pred ústavným súdom neprichádza do úvahy ani udelenie splnomocnenia príbuzným v priamom rade, ako to pripúšťa § 39 ods. 2 Trestného poriadku na obhajobu v trestnom konaní. Jeho aplikácia je vylúčená nielen existenciou špeciálnej úpravy   v §   20 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde,   ale aj tým, že povaha veci   –   ochrana základných práv a slobôd tej osoby, ktorej práva a slobody mali byť porušené v spojení s požiadavkou na osobné uchádzanie sa o poskytnutie tejto ochrany – takéto zastúpenie vylučuje (§ 31a zákona o ústavnom súde).

6. Návrh, ktorý   nemá všetky   zákonom   ustanovené náležitosti   (podpísanie návrhu sťažovateľom   splnomocneným   advokátom   ním   nepochybne   je,   pozn.),   nie   je   spôsobilý vyvolať začatie konania (I. ÚS 502/2014). Ústavný súd z uvedeného dôvodu konštatuje, že sťažnosť nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

7. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní pred   ústavným súdom,   pričom   z   doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014