znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 568/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., N., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 130/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 132/2012 a jeho uznesením z 11. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená   sťažnosť   A.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj   „navrhovateľ“,   resp. „dovolateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co   130/2011   a   jeho   rozsudkom   zo   6.   októbra   2011   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 132/2012 a jeho uznesením z 11. apríla 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ je v procesnom   postavení navrhovateľa   v   súdnom   spore   o   určenie   neplatnosti   výpovede (skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru)   vedenom   Okresným   súdom   Nové   Zámky (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   13   C   205/2010.   Okresný   súd   rozsudkom zo 16. februára 2011 sťažovateľov návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 130/2011 zo 6. októbra 2011, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.   Dovolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   132/2012 z 11. apríla 2013 odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Krajský súd v Nitre ako odvolací súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa...

Krajský   súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   nijak   nezaoberal   niektorými   odvolacími dôvodmi,   na   ktoré   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   poukazoval,   a   to   skutočnosťou, že prvostupňový   súd   nevyhovel   návrhu   na   vypočutie   svedkov,   čím   došlo   k   porušeniu základných procesných práv účastníka konania na preukázanie svojich tvrdení vykonaním dokazovania.   Súd   teda   neumožnil   sťažovateľovi   vykonanie   dôkazu   –   vypočutie navrhovaných svedkov a neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Podľa ustanovenia § 123 O. s. p., účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Takýmto postupom prvostupňového súdu, ktorý postup   nebol   v   odvolacom   konaní   napravený,   sa   účastníkovi   konania   –   sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom...

Uvedenými   skutočnosťami   a   námietkami   sťažovateľa   sa   okrem   Krajského   súdu v Nitre   nezaoberal   ani   Najvyšší   súd   v   Bratislave   v   odôvodnení   odmietnutia   dovolania. Pritom však ide o námietky preukazujúce, že sťažovateľovi bola postupom súdu odňatá možnosť   konať   pred   súdom   a   to   nesprávnym   postupom   súdu,   ktorý   mal   za   následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Výsluch svedkov   je   významným   dôkazným   prostriedkom,   a   to   najmä   v   situácii,   keď   súd   nemá možnosť sa oprieť o iné dôkazy svedčiace za alebo proti tvrdeniu sťažovateľa, tak ako to bolo v tomto prípade...

Mám za to, že Najvyšší súd SR ani Krajský súd v Nitre riadne neodôvodnili svoj právny názor o platnosti dojednanej skúšobnej doby a jej súladu so zákonom a riadne neodôvodnili ani nevykonanie navrhovaných dôkazov – výsluchu svedkov, uspokojili sa len skonštatovaním,   že   právom   prvostupňového   súdu   je   rozhodovať   o   prípustnosti navrhovaného dôkazu. Nebolo riadne odôvodnené, prečo súd nevyhovel takémuto návrhu, najmä   za   okolností,   keď   súd   iným   spôsobom   nedokazoval   tvrdenie   sťažovateľa   o   tom, že bol na neho vyvíjaný nátlak pri súhlase so skúšobnou dobou. Najvyšší súd SR ani Krajský súd v Nitre sa nezaoberali ďalšími námietkami sťažovateľa, podrobne popísanými v tejto sťažnosti   a   ponechali,   ich   nepovšimnuté,   čím   porušili   práva   sťažovateľa   garantované ústavou a medzinárodnými dohovormi.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„a)   Uznesením   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3   Cdo   132/2012   zo   dňa   11. 4. 2013 a rozsudkom Krajského súdu...   z 6. 10. 2011 sp.   zn.   8 Co 130/2011 ako aj v konaniach, ktoré   týmto   rozhodnutiam   predchádzali,   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv a slobôd sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy... v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny...

b)   Ústavný   súd...   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3 Cdo 132/2012 zo dňa 11. 4. 2013 ako aj rozsudok Krajského súdu... z 6. 10. 2011 sp. zn. 8 Co 130/2011 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

c)   Najvyšší   súd...   je   povinný...   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi vo výške   3,000,-   €.   Krajský   súd...   je   povinný...   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 3.000,-.

d) Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 260,32 €...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými   rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

9. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.“,   a   jemu   predchádzajúcim   potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu zo 6. októbra 2011 (pozri body 1 a 4).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

12.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom, v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 132/2012 z 11. apríla 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil   rozhodnutie, faktické a právne závery krajského súdu:

„Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 6. októbra 2011 sp. zn. 8 Co 130/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil. Stotožnil   sa   so   skutkovými   zisteniami   i   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   ako aj s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré si osvojil. Osobitne poukázal na skutočnosť, že zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, účinný od 1. novembra 2009, neobsahuje   žiadne   prechodné   ustanovenia   upravujúce   problematiku   skúšobnej   doby pre prípady, keď štátnozamestnanecký pomer na neurčitý čas, založený podľa tohto zákona, bezprostredne nadväzuje na štátnozamestnanecký pomer dočasný, založený podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, účinného do 31. októbra 2009. Dohodnutie skúšobnej doby pritom umožňujú oba predpisy. Ak teda bola skúšobná doba dohodnutá aj pre neskorší štátnozamestnanecký pomer, nemožno také dohodnutie považovať za neplatné. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli (§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).“

Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľa:«Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   žalobca   dovolanie,   ktoré   odôvodnil ustanoveniami   §   241   ods.   1   písm.   a),   b),   c)   O.   s.   p.   Namietal právne závery súdov   o platnosti opätovne dohodnutej skúšobnej doby, nakoľko sú dôsledkom nesprávnej aplikácie § 28 ods. 2 a § 17 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe. Okolnosti uzavretia služobnej zmluvy, ktoré mali za následok neplatnosť jej ustanovení o skúšobnej dobe, chcel žalobca preukázať výpoveďami svedkov, čo mu však súd prvého stupňa neumožnil. Tým porušil ustanovenie § 123 O. s. p., čo viedlo k odňatiu možností žalobcu konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.], a zároveň k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci. Odvolací súd uvedené pochybenie nenapravil, a nezaoberal sa ani námietkou neurčitosti ustanovení zmluvy o skúšobnej dobe, hoci žalobca oboje namietal v odvolaní. Konanie zaťažuje i vada spočívajúca v tom, že o návrhu, ktorý je žalobou v zmysle § 249 a nasl. O. s. p., nekonal krajský súd príslušný podľa § 246 ods. 1 O. s. p., ale vecne nepríslušný okresný súd. Súdy navyše konali s nesprávne označeným žalovaným. Žalobca na základe výzvy súdu prvého stupňa pod hrozbou odmietnutia podania opravil pôvodné označenie žalovaného „O. N.“ na „S., O., N.“ Nové označenie žalovaného však nebolo správne, nakoľko O. N. vo veci nekonal   za   Štát,   ale   sám   za   seba.   Napriek   tomu   súdy   vo   veci   konali   a rozhodli   bez odstránenia tejto prekážky. Z uvedených dôvodov navrhol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   zrušiť   a   vec   „vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   resp. napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť.“...»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:„Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   týmto   opravným   prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej,   proti   rozsudku,   v   ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca   dovolaním   napadol   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorý   nevykazuje   znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesné prípustné.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť   dovolania   aj   podľa   §   237   O.   s.   p.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí   do   právomoci   súdov,   b)   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O. s. p, nemá žiadne obmedzenia vo výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým   predmetom   dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. prípustné. Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba zistenie, že v konaní k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) O. s. p. netvrdil a ich existencia   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p., spočívajúcou v nevykonaní navrhnutých dôkazov, v porušení § 123 O. s. p., a vo vecnej nepríslušnosti súdu, ktorý vec prejednal v prvom stupni.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. sa rozumie nesprávny   postup   súdu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie   realizácie   procesných   práv účastníka   občianskeho   súdneho   konania   (napr.   práva   zúčastniť   sa   na   pojednávaní, vyjadrovať   sa   k   veci,   navrhovať   dôkazy,   podať   opravný   prostriedok   alebo   vyjadrenie, v stanovenej   lehote   urobiť   procesný   úkon   a   pod).   Z   obsahu   spisu,   nevyplýva, že by dovolateľovi bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe   obsahuje   právomoc   posúdiť   to,   či   a   aké   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. U S 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a   nie   je   povinný   vykonať   všetky   navrhované   dôkazy.   Posúdenie   návrhu   na   vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu   (viď   §   120   ods.   1   O.   s.   p.),   a   nie   účastníkov   konania.   Nevykonaním   žalobcom navrhnutých dôkazov (výsluchom svedkov) nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv žalobcu podľa § 123 O. s. p.; citované ustanovenie totiž zaručuje právo účastníka konania vyjadriť sa k návrhom iného účastníka konania (nie vlastným) na dôkazy, ako aj k dôkazom, ktoré už boli vykonané.

K   námietke   dovolateľa   o   vecnej   nepríslušnosti   súdu   prvého   stupňa   dovolací súd odkazuje   na   právny   záver,   formulovaný   v   uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 31.   mája   2011   sp.   zn.   4   Nds   3/2011,   podľa   ktorého   nadobudnutím účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe (t. j. 1. novembrom 2009) skončenie Štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu stratilo charakter individuálneho   správneho   aktu   a   pretransformovalo   sa   na   jednostranný   právny   úkon obdobný   výpovedi   zamestnávateľa   z   pracovnoprávneho   vzťahu.   Z   tohto   dôvodu   žaloba na určenie neplatnosti takéhoto právneho úkonu a na uplatnenie nárokov z neho nepodlieha súdnemu prieskumu zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy podľa piatej časti O. s. p. v rámci správneho súdnictva (§ 244 a nasl. O. s. p.). Prostriedkom obrany je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O. s. p. a žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p. Určenie vecnej a miestnej príslušnosti súdu sa vo veci takýchto žalôb spravuje ustanoveniami § 9 až § 11 O. s. p. a § 84 a nasl. O. s. p., nie ustanoveniami upravujúcimi vecnú a miestnu príslušnosť súdov podľa piatej časti O. s. p. (§ 246 a § 246a O. s. p.) pre účely preskúmavania zákonnosti a postupov orgánov verejnej správy.

Prípustnosť dovolania teda z § 237 písm. f) O. s. p. nemožno vyvodiť. Z   obsahu   dovolania   ďalej   vyplýva,   že   dovolateľ   namieta   i   nedostatočnosť odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uvedená   skutočnosť   by   v   prípade opodstatnenosti zakladala tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.].

Inou vadou konania,   na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich   postup   súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie,   bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2   písm.   b)   O.   s.   p.   (pozn.:   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   z   tohto   aspektu neposudzoval), nejde, o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorý   by   v   prípade   opodstatnenosti   mal za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia;   samo   osebe   ale   prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť   rozhodnutia).   Posúdenie,   či   súdy   (ne)použili   správny   právny   predpis a či ho (ne)správne   interpretovali   alebo   či   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

K námietke   dovolateľa   o nesprávnom označení   žalovaného dovolací súd uvádza, že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   účinnom do 31.   decembra 2012 boli obvodné   úrady   právnickými   osobami,   ktoré   majú   spôsobilosť   byť   účastníkmi   konania a konať samé za seba. Pôvodné označenie žalovaného bolo teda správne. K uvedenému záveru zjavne dospel aj súd prvého stupňa, avšak až potom, ako žalobcu (nesprávne) vyzval na opravu označenia žalovaného. Súd prvého stupňa toto svoje pochybenie napravil tým, že ďalej v konaní žalovaného označoval správne, t. j. tak, ako ho pôvodne označil žalobca. Uvedený   postup   však   nezaložil   žiadnu   procesnú   vadu   konania,   ani   nemal   vplyv na rozhodnutie o veci samej.

Keďže   v   prejednávanej   veci   nemožno   prípustnosť   podaného   dovolania   vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.“

17.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo   132/2012   z   11.   apríla   2013   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   130/2011   a   jeho   rozsudkom   zo   6.   októbra   2011,   ktorým na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 205/2010-85 zo 16. februára 2011 potvrdil.

20.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

23.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

26.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných   všeobecných   súdov,   priznaním   mu   náhrady   trov   konania   a   primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. septembra 2013