SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 567/2014-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2014 v senátezloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu MilanaĽalíka, prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Hošovským, Mikulášska 1/a, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 p o r u š e n é b o l o.
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 835/2014,sp. zn. 14 Co 836/2014 p r i k a z u j e k o n a ť vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a primerané finančné zadosťučineniev sume 3 000 € (slovom tritisíc eur) od Krajského súdu v Bratislave a v sume 3 000 €od Okresného súdu Bratislava II (slovom tritisíc eur), ktoré s ú p o v i n n é mu ichvyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpeniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú s ú Okresnýsúd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave p o v i n n é spoločne a nerozdielne vyplatiťna účet jeho právneho zástupcu JUDr. Romana Hošovského, Mikulášska 1/a, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. I. ÚS 567/2014-9 z 24. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu24. septembra 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02 domáhal ochrany svojichosobnostných práv proti nezákonnému zásahu odporcom, pričom okresný súd rozsudkomz 20. apríla 2006 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Uvedené rozhodnutie potvrdilv odvolacom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 320/06 z 30. apríla 2009. NásledneNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe mimoriadnehodovolania podaného príslušným prokurátorom uznesením (sťažovateľ v sťažnosti chybneuvádza „rozsudkom“, pozn.) sp. zn. 1 M Cdo 4/2010 z 29. februára 2012 zrušilpredchádzajúci rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu a vec vrátil na ďalšieprerokovanie a opätovné rozhodnutie späť okresnému súdu. Po vrátení veci okresný súdvo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 20 C 139/02 z 8. januára 2014, ktorým návrhsťažovateľa opäť zamietol a o odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku opätovne konákrajský súd.
Podľa sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako ajkrajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 prerokovávajú jeho vecs neodôvodnenými prieťahmi, v dôsledku čoho sa predlžuje stav jeho právnej neistotya odďaľuje sa právoplatné skončenie konania.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil okrem iného aj takto: „Je iste pravdou, že doterajšia lehota temer 12 rokov od podania žaloby bola ovplyvnená aj tým, že generálny prokurátor SR vybavoval môj podnet na mimoriadne dovolanie bezmála osem mesiacov (od 30.6.2009 do 18.2.2010) a že Najvyšší súd SR vyniesol rozhodnutie až po dvoch rokoch (29.2.2012), avšak pri posudzovaní týchto lehôt nemožno vziať zo zreteľa, že uvedený stav a konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku vyplynul ako dôsledok nezákonných rozhodnutí nižších súdov. Podstatou nezákonnosti pre ktorú došlo k zrušeniu rozsudkov oboch stupňov bolo nezákonné nepripustenie zmeny mojej žaloby a nesprávny právny názor spočívajúci vtom, že žalovaný nezasiahol do mojich osobnostných práv, pretože iba realizoval svoje ústavou zaručené petičné právo.
Z uvedeného teda vyplýva, že dlhý časový horizont konania pred Okresným a Krajským súdom ovplyvnila nekvalifikovaná, nekoncentrovaná a neefektívna činnosť oboch súdov.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„a/ Okresný súd Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C/139/2002 a Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co/320/2006 porušili právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
b/ Krajskému súdu v Bratislave prikázal konať o odvolaní z 4.6.2014 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 8.1.2014, č. k. 20 C/139/2002-378 tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
c/ priznal primerané finančné zadosťučinenie ⬛⬛⬛⬛ v sume 5.000.- EUR voči Okresnému súdu Bratislava II a v sume 5.000.- EUR voči Krajskému súdu v Bratislave, ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,
g/ Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave uložil, aby každý z nich v rozsahu polovice zaplatili sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Romana Hošovského do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 2154/2014 zo 14. novembra 2014,za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 3535/14 z 29. októbra 2014 a právnyzástupca sťažovateľa listom zo 17. októbra 2014.
2. 1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesnýchúkonov okresného súdu tiež uviedla:
„Tunajší súd vo veci konal najprv v období od podania návrhu (24.09.2002) do 11.07.2006, kedy vec predložil Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie na základe podaného odvolania proti rozsudku. V tomto období konal súd plynulo, vo veci bolo nariadených 17 pojednávaní, súd mal sťažený postup pri zabezpečovaní účasti svedkov, predovšetkým ⬛⬛⬛⬛, ktorý v tom čase vykonával funkciu ministra zahraničných vecí. Celkovo došlo až k deviatim ospravedlneniam svedkov. Tunajší súd vo veci rozhodol dňa 20.04.2006, na základe podaného odvolania vec predložil odvolaciemu súdu dňa 11.07.2006.
Spis bol z odvolacieho súdu vrátený tunajšiemu súdu dňa 13.05.2009, pričom dňa 18.02.2010 bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie, na základe čoho bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 23.02.2010, ktorý rozhodnutie prvostupňového tak aj odvolacieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.04.2012.
Na základe uvedeného tunajší súd vo veci opätovne konal, pričom v tomto období možno pripustiť že nekonal plynulo, keď vyhlásil rozsudok dňa 8.01.2014, ktorý bol expedovaný dňa 19.05.2014.
Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím s jeho upustením.“
2.2 Predseda krajského súdu okrem konštatovania o nadmernom pracovnom zaťaženísudcov krajského súdu v súvislosti s prijatím sťažnosti sťažovateľa tiež uviedol:
„Žaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti bola podaná na Okresnom súde Bratislava II dňa 24.09.2002. Súd prvého stupňa rozhodol o predmetnej žalobe rozsudkom č. k. 20 C 139/2002-267 dňa 20.04.2006 tak, že žalobu zamietol. Po podaní odvolania žalobcom bola vec predložená odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Bratislave dňa 11.07.2006 s pridelením sp. zn. 8Co/320/2006 a o tomto odvolaní žalobcu zo dňa 03.07.2006 rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8Co 320/2006-288 zo dňa 30.04.2009...
Predmetom konania v danej veci je ochrana osobnosti, teda nejde o statusovú ani pracovnú vec, ani o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré veci sa vybavujú prednostne, a nápad ktorých vecí bol a je veľmi vysoký.
ďalej uviedla, že je zarážajúce a veľmi smutné, aby účastník konania konštatoval, že prieťahy v konaní sú zapríčinené nekvalifikovanou, nekompetentnou a neefektívnou činnosťou oboch súdov, a to bez toho, aby poznal pravé príčiny prieťahov, t. j. veľký počet vecí, neobsadenosť senátov (tam, kde robí jeden alebo dvaja sudcovia to, čo majú robiť traja, nie je možné robiť bez prieťahov) o to viac, ak je taký vysoký nápad na senát.“
2. 3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení uviedol:„... oznamujem, že súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o tomto mojom návrhu.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2. Jej prerokovaniena ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určenápovahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, aniza nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórnerozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebonebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02,I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súdpostupoval aj v danom prípade.
Pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd oboznámil ajs obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 20 C 139/02, ktoréhosúčasťou je aj záznam o priebehu odvolacieho konania vedeného krajským súdompod sp. zn. 8 Co 320/06.
1. V súvislosti s prvým kritériom „zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že konanieo ochranu osobnosti nie je vo všeobecnosti po právnej a skutkovej stránke zložitýmkonaním a patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahloujudikatúrou v tejto oblasti. Ústavný súd sa v danom prípade nemôže stotožniť ani s obrannouargumentáciou okresného súdu o faktickej, resp. skutkovej zložitosti veci, ktorej dôvodomby malo byť obťažné zabezpečenie svedka na pojednávanie, ktorý v tom čase zastávalfunkciu ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky, pretože pri efektívnejšoma predvídavejšom postupe okresného súdu okresný súd mohol a mal už pri predvolaní tohtosvedka alebo pri prvom ospravedlnení jeho neprítomnosti, majúc vedomosť o jeho pracovnejzaneprázdnenosti spojenej s výkonom jeho funkcie, zisťovať, v akom čase by sa svedokvzhľadom na svoj pracovný program mohol pojednávania zúčastniť, avšak okresný súdk tomuto kroku pristúpil až po takmer roku (25. apríl 2005) od momentu, keď tento svedokz dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti prvý krát ospravedlnil svoju neprítomnosťna pojednávaní (3. máj 2004), pričom po tomto zistení sa tento svedok na pojednávanie užriadne dostavil. Podľa ústavného súdu nie je možné stotožniť sa ani s argumentáciouokresného súdu o skutkovej zložitosti veci majúcou základ v petite návrhu, ktorým sasťažovateľ domáha nielen ospravedlnenia, ale aj priznania nemajetkovej ujmy za zásahdo jeho osobnostných práv, na základe čoho okresný súd konštatoval, že „... jedná sa teda o vec skutkovo náročnú“. Podľa ústavného súdu totiž žalobným nárokom vyjadrenýmv petite návrhu nemožno vzhľadom na jeho nenárokovateľnosť ospravedlňovať skutkovúzložitosť predmetu konania. Právnu zložitosť danej veci nekonštatoval ani okresný súd.Obdobne právnu a ani faktickú zložitosť preskúmavaného odvolacieho konania nenamietalvo svojom vyjadrení ani krajský súd.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konaniav procesnom postavení navrhovateľa, ústavný súd v jeho správaní síce nezistil žiadne takéskutočnosti, ktoré by prispeli k podstatnému predĺženiu preskúmavaného konania, avšakna druhej strane ústavný súd podotýka, že sťažovateľ musí strpieť aj menšie, resp. kratšiudobu trvajúce zdržania preskúmavaného konania, ku ktorým došlo aj v príčinnej súvislostis jeho konaním (napr. ospravedlnenie sa z neúčasti na nariadenom pojednávaní, prípadnežiadosť o prekročenie nariadeného termínu pojednávania a pod.), ktoré síce nie je možnépripočítať zavinene na jeho ťarchu, keďže ide o procesné úkony účastníkovi konaniazákonom priznané, avšak sťažovateľ si musí byť vedomý, že aj v dôsledku takýchto jehoprocesných úkonov môže dôjsť k spomaleniu konania. Podľa zistenia ústavného súdunapríklad v dôsledku ospravedlnenia sťažovateľa (8. december 2004) a jeho následnejžiadosti o zmenu termínu nariadeného pojednávania (15. február 2005) okresný súdod posledného pojednávania konaného 19. októbra 2004 najbližšie pojednával vo veci až21. apríla 2005. Okrem toho sťažovateľ, ktorý mal riadne doručené predvolanie, sabez ospravedlnenia nezúčastnil na pojednávaní konanom 3. decembra 2012 (na pojednávanísa nezúčastnil ani jeho právny zástupca, pozn.). Napokon vplyv na plynulosť konaniaokresného súdu z hľadiska ustálenia predmetu konania determinovaného žalobnýmpetitom mala aj skutočnosť, že napríklad po tom, ako okresný súd 5. apríla 2006rozhodol o pripustení sťažovateľom navrhovanej zmeny žalobného petitu, sťažovateľ už12. apríla 2006 navrhoval opätovne zmenu žalobného petitu. Pokiaľ však ide o konanievedené krajským súdom, počas tohto konania ústavný súd v správaní na strane sťažovateľanezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou prispela k predĺženiupreskúmavaného odvolacieho konania.
3. Napokon, ústavný súd s prihliadnutím na § 100 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalšíchnávrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, sa zaoberal postupomtak okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu.
Pokiaľ ide o okresný súd, podľa zistení ústavného súdu najmä v období do vyhláseniavo veci prvého rozsudku (20. apríla 2006) konal vo veci plynulo, avšak po vrátení mu vecidovolacím súdom 19. apríla 2012 na opätovné konanie a rozhodnutie, okresný súd začal voveci opätovne konať až po takmer 6 mesiacoch, a to 10. októbra 2012, keď nariadilpojednávanie na 3. december 2012. Z hľadiska hodnotenia prieťahov v posudzovanomkonaní možno na ťarchu okresného súdu pripočítať aj obdobie v trvaní 3 mesiacov (pozohľadnení 30 dní na vypracovanie vyhláseného rozsudku), a to v čase od vyhláseniarozsudku 8. januára 2014, do 19. mája 2014, keď bol tento rozsudok expedovanýúčastníkom konania.
Súčasne ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu upriamujepozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna(nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručenéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak nesmerovala kodstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil navšeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).
Okrem zistených období nečinnosti v postupe okresného súdu ústavný súdkonštatuje, že z prehľadu procesných úkonov okresného súdu v posudzovanom konanívyplýva, že postup okresného súdu bol poznačený aj neefektívnou činnosťou, keď napríkladokresný súd pojednávanie konané 19. júna 2013 odročil až o viac ako 4 mesiace, a tona 30. október 2013 z dôvodu „ďalšieho dokazovania“, avšak v tomto období okresný súdžiadne dokazovanie nevykonával, a navyše na pojednávaní 30. októbra 2013 účastnícikonania na dopyt okresného súdu vyhlásili, že návrhy na ďalšie dokazovanie nemajú.Príkladom neefektívnej činnosti okresného súdu je aj skutočnosť, že o návrhu sťažovateľaz 30. júna 2003 na zmenu žalobného petitu okresný súd rozhodol až 5. apríla 2006(t. j. po viac ako 2 rokoch a 9 mesiacoch), keď navrhovanú zmenu petitu pripustil.
Pokiaľ ide o postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom podsp. zn. 8 Co 320/06, zo súdneho spisu vyplýva, že od 11. júla 2006, keď vec krajskému súdunapadla, krajský súd bez ďalšieho vo veci rozhodol až po viac ako 2 rokoch a 9 mesiacoch,a to 30. apríla 2009. Taká dĺžka je podľa ústavného súdu pre odvolacie konanie, ktoréhoťažiskom nie je dokazovanie a prvotné ustaľovanie skutkového stavu ústavne neudržateľnáa neospravedlniteľná ani nadmerným zaťažením zákonného sudcu.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom takokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako toje uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
4. V nadväznosti na výrok uvedený v bode 1 tohto rozhodnutia a v záujmeefektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohtorozhodnutia prikázal krajskému súdu, ktorý podľa zistenia ústavného súdu v danej veciv súčasnosti koná o odvolaniach sťažovateľa (proti rozsudku okresného súduč. k. 20 C 139/02-378 z 8. januára 2014 a proti uzneseniu sp. zn. 20 C 139/08z 23. júla 2014), v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 835/2014, 14 Co 836/2014 podľačl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bezzbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoréhopriznania sa sťažovateľ domáhal v sume po 5 000 € tak voči okresnému súdu, ako aj vočikrajskému súdu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľadostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľoviaj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktorépodľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä naskutočnosť, že predmetné konanie trvá už viac ako 12 rokov, považuje za primerané v sumepo 3 000 € samostatne, tak voči okresnému súdu, ako aj voči krajskému súdu, tak ako to jeuvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavnéhosúdu.
6. Ústavný súd priznal v konaní pred ústavným súdom úspešnému sťažovateľovi(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právnehozastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v sume 453,52 € vrátane20 % DPH.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijnéhopaušálu je 8,04 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podaniesťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu (bez DPH,pretože právny zástupca nepredložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), pričom ústavný súdnepriznal sťažovateľovi nárok na úhradu trov za jeden úkon právnej služby v roku 2014, a toza vyjadrenie k prijatej sťažnosti, pretože v tomto vyjadrení právny zástupca neuviedolžiadne nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci porušenia práv sťažovateľa.Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 284,08€, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015