znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 567/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2014 v senátezloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu MilanaĽalíka, prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Hošovským, Mikulášska 1/a, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 835/2014,sp. zn. 14 Co 836/2014   p r i k a z u j e   k o n a ť   vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučineniev sume 3 000 € (slovom tritisíc eur) od Krajského súdu v Bratislave a v sume 3 000 €od Okresného súdu Bratislava II (slovom tritisíc eur), ktoré   s ú   p o v i n n é   mu ichvyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpeniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú   s ú   Okresnýsúd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave   p o v i n n é   spoločne a nerozdielne vyplatiťna účet jeho právneho zástupcu JUDr. Romana Hošovského, Mikulášska 1/a, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. I. ÚS 567/2014-9 z 24. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu24. septembra 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02 domáhal ochrany svojichosobnostných práv proti nezákonnému zásahu odporcom, pričom okresný súd rozsudkomz 20. apríla 2006 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Uvedené rozhodnutie potvrdilv odvolacom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 320/06 z 30. apríla 2009. NásledneNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe mimoriadnehodovolania   podaného   príslušným prokurátorom uznesením (sťažovateľ   v sťažnosti   chybneuvádza   „rozsudkom“,   pozn.)   sp.   zn.   1   M   Cdo   4/2010   z   29.   februára   2012   zrušilpredchádzajúci rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu a vec vrátil na ďalšieprerokovanie a opätovné rozhodnutie späť okresnému súdu. Po vrátení veci okresný súdvo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 20 C 139/02 z 8. januára 2014, ktorým návrhsťažovateľa opäť zamietol a o odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku opätovne konákrajský súd.

Podľa sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako ajkrajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 prerokovávajú jeho vecs neodôvodnenými   prieťahmi,   v   dôsledku   čoho   sa   predlžuje   stav   jeho   právnej   neistotya odďaľuje sa právoplatné skončenie konania.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil okrem iného aj takto: „Je   iste   pravdou,   že   doterajšia   lehota   temer   12   rokov   od   podania   žaloby   bola ovplyvnená   aj   tým,   že   generálny   prokurátor   SR vybavoval   môj   podnet   na   mimoriadne dovolanie   bezmála   osem   mesiacov   (od   30.6.2009   do   18.2.2010)   a   že   Najvyšší   súd   SR vyniesol rozhodnutie až po dvoch rokoch (29.2.2012), avšak pri posudzovaní týchto lehôt nemožno vziať zo zreteľa, že uvedený stav a konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku vyplynul ako dôsledok nezákonných rozhodnutí nižších súdov. Podstatou nezákonnosti pre ktorú došlo k zrušeniu rozsudkov oboch stupňov bolo nezákonné nepripustenie zmeny mojej žaloby   a   nesprávny   právny   názor   spočívajúci   vtom,   že   žalovaný   nezasiahol   do   mojich osobnostných práv, pretože iba realizoval svoje ústavou zaručené petičné právo.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   dlhý   časový   horizont   konania   pred   Okresným a Krajským   súdom   ovplyvnila   nekvalifikovaná,   nekoncentrovaná   a   neefektívna   činnosť oboch súdov.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„a/ Okresný súd Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C/139/2002 a Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co/320/2006 porušili právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

b/ Krajskému súdu v Bratislave prikázal konať o odvolaní z 4.6.2014 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 8.1.2014, č. k. 20 C/139/2002-378 tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

c/ priznal primerané finančné zadosťučinenie ⬛⬛⬛⬛ v sume 5.000.- EUR voči Okresnému súdu Bratislava II a v sume 5.000.- EUR voči Krajskému súdu v Bratislave, ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

g/ Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave uložil, aby každý z nich   v   rozsahu   polovice   zaplatili   sťažovateľovi   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Romana Hošovského do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 2154/2014 zo 14. novembra 2014,za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 3535/14 z 29. októbra 2014 a právnyzástupca sťažovateľa listom zo 17. októbra 2014.

2. 1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesnýchúkonov okresného súdu tiež uviedla:

„Tunajší   súd   vo   veci   konal   najprv   v   období   od   podania   návrhu   (24.09.2002) do 11.07.2006, kedy vec predložil Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie na základe podaného   odvolania   proti   rozsudku.   V   tomto   období   konal   súd   plynulo,   vo   veci   bolo nariadených 17 pojednávaní, súd mal sťažený postup pri zabezpečovaní účasti svedkov, predovšetkým ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   v   tom   čase   vykonával   funkciu   ministra zahraničných vecí. Celkovo došlo až k deviatim ospravedlneniam svedkov. Tunajší súd vo veci   rozhodol   dňa   20.04.2006,   na   základe   podaného   odvolania   vec   predložil odvolaciemu súdu dňa 11.07.2006.

Spis   bol   z   odvolacieho   súdu   vrátený   tunajšiemu   súdu   dňa   13.05.2009,   pričom dňa 18.02.2010   bolo   vo   veci   podané   mimoriadne   dovolanie,   na   základe   čoho   bol   spis predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   23.02.2010,   ktorý   rozhodnutie prvostupňového tak aj odvolacieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.04.2012.

Na základe uvedeného tunajší súd vo veci opätovne konal, pričom v tomto období možno   pripustiť   že   nekonal   plynulo,   keď   vyhlásil   rozsudok   dňa   8.01.2014,   ktorý   bol expedovaný dňa 19.05.2014.

Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím s jeho upustením.“

2.2 Predseda krajského súdu okrem konštatovania o nadmernom pracovnom zaťaženísudcov krajského súdu v súvislosti s prijatím sťažnosti sťažovateľa tiež uviedol:

„Žaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti bola podaná na Okresnom súde Bratislava II   dňa   24.09.2002.   Súd   prvého   stupňa   rozhodol   o   predmetnej   žalobe   rozsudkom č. k. 20 C 139/2002-267   dňa   20.04.2006   tak,   že   žalobu   zamietol.   Po   podaní   odvolania žalobcom   bola   vec   predložená   odvolaciemu   súdu   -   Krajskému   súdu   v   Bratislave   dňa 11.07.2006   s pridelením   sp.   zn.   8Co/320/2006   a   o   tomto   odvolaní   žalobcu   zo   dňa 03.07.2006 rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8Co 320/2006-288 zo dňa 30.04.2009...

Predmetom konania v danej veci je ochrana osobnosti, teda nejde o statusovú ani pracovnú vec, ani o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré veci sa vybavujú prednostne, a nápad ktorých vecí bol a je veľmi vysoký.

ďalej   uviedla,   že   je   zarážajúce   a   veľmi   smutné,   aby účastník   konania   konštatoval,   že   prieťahy   v   konaní   sú   zapríčinené   nekvalifikovanou, nekompetentnou a neefektívnou činnosťou oboch súdov, a to bez toho, aby poznal pravé príčiny prieťahov, t. j. veľký počet vecí, neobsadenosť senátov (tam, kde robí jeden alebo dvaja sudcovia to, čo majú robiť traja, nie je možné robiť bez prieťahov) o to viac, ak je taký vysoký nápad na senát.“

2. 3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení uviedol:„... oznamujem, že súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o tomto mojom návrhu.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichvyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2. Jej prerokovaniena   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určenápovahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   aniza nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórnerozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebonebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo   nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovzaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súdpostupoval aj v danom prípade.

Pred   rozhodnutím   o sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil   ajs obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 20 C 139/02, ktoréhosúčasťou   je   aj   záznam   o priebehu   odvolacieho   konania   vedeného   krajským   súdompod sp. zn. 8 Co 320/06.

1. V súvislosti s prvým kritériom „zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že konanieo ochranu   osobnosti   nie   je   vo   všeobecnosti   po   právnej   a skutkovej   stránke   zložitýmkonaním a patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahloujudikatúrou v tejto oblasti. Ústavný súd sa v danom prípade nemôže stotožniť ani s obrannouargumentáciou okresného súdu o faktickej, resp. skutkovej zložitosti veci, ktorej dôvodomby   malo   byť   obťažné   zabezpečenie   svedka   na   pojednávanie,   ktorý   v tom   čase   zastávalfunkciu   ministra   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky,   pretože   pri   efektívnejšoma predvídavejšom postupe okresného súdu okresný súd mohol a mal už pri predvolaní tohtosvedka alebo pri prvom ospravedlnení jeho neprítomnosti, majúc vedomosť o jeho pracovnejzaneprázdnenosti spojenej s výkonom jeho funkcie, zisťovať, v akom čase by sa svedokvzhľadom na svoj pracovný program mohol pojednávania zúčastniť, avšak okresný súdk tomuto kroku pristúpil až po takmer roku (25. apríl 2005) od momentu, keď tento svedokz dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti   prvý   krát   ospravedlnil   svoju   neprítomnosťna pojednávaní (3. máj 2004), pričom po tomto zistení sa tento svedok na pojednávanie užriadne   dostavil.   Podľa   ústavného   súdu   nie   je   možné   stotožniť   sa   ani   s argumentáciouokresného   súdu   o skutkovej   zložitosti   veci   majúcou   základ   v petite   návrhu,   ktorým   sasťažovateľ domáha nielen ospravedlnenia, ale aj priznania nemajetkovej ujmy za zásahdo jeho osobnostných práv, na základe čoho okresný súd konštatoval, že „... jedná sa teda o vec   skutkovo   náročnú“. Podľa   ústavného   súdu   totiž   žalobným   nárokom   vyjadrenýmv petite návrhu nemožno vzhľadom na jeho nenárokovateľnosť ospravedlňovať skutkovúzložitosť predmetu konania. Právnu zložitosť danej veci nekonštatoval ani okresný súd.Obdobne právnu a ani faktickú zložitosť preskúmavaného odvolacieho konania nenamietalvo svojom vyjadrení ani krajský súd.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   posudzovaného   konaniav procesnom postavení navrhovateľa, ústavný súd v jeho správaní síce nezistil žiadne takéskutočnosti, ktoré by prispeli k podstatnému predĺženiu preskúmavaného konania, avšakna druhej strane ústavný súd podotýka, že sťažovateľ musí strpieť aj menšie, resp. kratšiudobu trvajúce zdržania preskúmavaného konania, ku ktorým došlo aj v príčinnej súvislostis jeho konaním (napr. ospravedlnenie sa z neúčasti na nariadenom pojednávaní, prípadnežiadosť o prekročenie nariadeného termínu pojednávania a pod.), ktoré síce nie je možnépripočítať   zavinene   na   jeho   ťarchu,   keďže   ide   o procesné   úkony   účastníkovi   konaniazákonom priznané, avšak sťažovateľ si musí byť vedomý, že aj v dôsledku takýchto jehoprocesných   úkonov   môže   dôjsť   k spomaleniu   konania.   Podľa   zistenia   ústavného   súdunapríklad   v dôsledku   ospravedlnenia   sťažovateľa   (8.   december   2004)   a jeho   následnejžiadosti   o zmenu   termínu   nariadeného   pojednávania   (15.   február   2005)   okresný   súdod posledného pojednávania konaného 19. októbra 2004 najbližšie pojednával vo veci až21.   apríla   2005.   Okrem   toho   sťažovateľ,   ktorý   mal   riadne   doručené   predvolanie,   sabez ospravedlnenia nezúčastnil na pojednávaní konanom 3. decembra 2012 (na pojednávanísa   nezúčastnil   ani   jeho   právny   zástupca,   pozn.).   Napokon   vplyv   na   plynulosť   konaniaokresného   súdu   z hľadiska   ustálenia   predmetu   konania   determinovaného   žalobnýmpetitom mala   aj   skutočnosť,   že   napríklad   po   tom,   ako   okresný   súd   5.   apríla   2006rozhodol o pripustení   sťažovateľom   navrhovanej   zmeny   žalobného   petitu,   sťažovateľ   už12. apríla 2006 navrhoval opätovne zmenu žalobného petitu. Pokiaľ však ide o konanievedené krajským súdom, počas tohto konania ústavný súd v správaní na strane sťažovateľanezistil   žiadnu   takú   skutočnosť,   ktorá   by   podstatnou   mierou   prispela   k predĺženiupreskúmavaného odvolacieho konania.

3. Napokon, ústavný súd s prihliadnutím   na § 100 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalšíchnávrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, sa zaoberal postupomtak okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu.

Pokiaľ ide o okresný súd, podľa zistení ústavného súdu najmä v období do vyhláseniavo veci prvého rozsudku (20. apríla 2006) konal vo veci plynulo, avšak po vrátení mu vecidovolacím súdom 19. apríla 2012 na opätovné konanie a rozhodnutie, okresný súd začal voveci   opätovne   konať   až   po   takmer   6   mesiacoch,   a to   10.   októbra   2012,   keď   nariadilpojednávanie   na   3.   december   2012.   Z hľadiska   hodnotenia   prieťahov   v posudzovanomkonaní   možno na   ťarchu   okresného   súdu   pripočítať   aj obdobie v trvaní   3 mesiacov   (pozohľadnení   30   dní   na   vypracovanie   vyhláseného   rozsudku),   a to   v čase   od vyhláseniarozsudku   8.   januára   2014,   do   19.   mája   2014,   keď   bol   tento   rozsudok   expedovanýúčastníkom konania.

Súčasne ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu upriamujepozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna(nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručenéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak nesmerovala kodstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil navšeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Okrem   zistených   období   nečinnosti   v postupe   okresného   súdu   ústavný   súdkonštatuje,   že   z   prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   v posudzovanom   konanívyplýva, že postup okresného súdu bol poznačený aj neefektívnou činnosťou, keď napríkladokresný súd pojednávanie konané 19. júna 2013 odročil až o viac ako 4 mesiace, a tona 30. október 2013 z dôvodu „ďalšieho dokazovania“, avšak v tomto období okresný súdžiadne   dokazovanie   nevykonával,   a navyše   na   pojednávaní   30.   októbra   2013   účastnícikonania   na   dopyt   okresného   súdu   vyhlásili,   že   návrhy   na   ďalšie   dokazovanie   nemajú.Príkladom neefektívnej činnosti okresného súdu je aj skutočnosť, že o návrhu sťažovateľaz 30.   júna   2003   na   zmenu   žalobného   petitu   okresný   súd   rozhodol   až   5.   apríla   2006(t. j. po viac ako 2 rokoch a 9 mesiacoch), keď navrhovanú zmenu petitu pripustil.

Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   podsp. zn. 8 Co 320/06, zo súdneho spisu vyplýva, že od 11. júla 2006, keď vec krajskému súdunapadla, krajský súd bez ďalšieho vo veci rozhodol až po viac ako 2 rokoch a 9 mesiacoch,a to 30. apríla 2009. Taká dĺžka je podľa ústavného súdu pre odvolacie konanie, ktoréhoťažiskom nie je dokazovanie a prvotné ustaľovanie skutkového stavu ústavne neudržateľnáa neospravedlniteľná ani nadmerným zaťažením zákonného sudcu.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom   takokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 139/02, ako aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/06 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako toje uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

4.   V   nadväznosti   na   výrok   uvedený   v bode   1   tohto   rozhodnutia   a   v   záujmeefektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľovi   ústavný   súd   v   bode   2   výroku   tohtorozhodnutia prikázal krajskému súdu, ktorý podľa zistenia ústavného súdu v danej veciv súčasnosti   koná   o odvolaniach   sťažovateľa   (proti   rozsudku   okresného   súduč. k. 20 C 139/02-378   z 8.   januára   2014   a proti uzneseniu   sp.   zn.   20   C   139/08z 23. júla 2014), v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 835/2014, 14 Co 836/2014 podľačl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bezzbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoréhopriznania sa sťažovateľ domáhal v sume po 5 000 € tak voči okresnému súdu, ako aj vočikrajskému súdu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   nie   je   pre   sťažovateľadostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľoviaj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktorépodľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   naskutočnosť, že predmetné konanie trvá už viac ako 12 rokov, považuje za primerané v sumepo 3 000 € samostatne, tak voči okresnému súdu, ako aj voči krajskému súdu, tak ako to jeuvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavnéhosúdu.

6. Ústavný súd priznal   v konaní pred   ústavným   súdom úspešnému sťažovateľovi(§ 36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   z   dôvodu   jeho   právnehozastúpenia   advokátom,   ktorý   si   uplatnil   nárok   na   ich   úhradu   v sume   453,52   €   vrátane20 % DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzalz príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijnéhopaušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podaniesťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu (bez DPH,pretože právny zástupca nepredložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), pričom ústavný súdnepriznal sťažovateľovi nárok na úhradu trov za jeden úkon právnej služby v roku 2014, a toza   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti,   pretože   v tomto   vyjadrení   právny   zástupca   neuviedolžiadne nové skutočnosti podstatné pre   rozhodnutie vo   veci porušenia práv   sťažovateľa.Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 284,08€, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015