znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 567/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. R., R., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 mailom a 2. júla 2013 poštou doručená sťažnosť O. R. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“, resp. „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka je navrhovateľkou v súdnom spore o náhradu škody s príslušenstvom vedenom Okresným súdom   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   7/2012.   Okresný   súd rozsudkom z 3. mája 2012 „návrh navrhovateľky v celom rozsahu“ zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom z 18. apríla 2013.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Podstata porušenia namietaného základného práva spočíva v arbitrárnom procese a ústavne neudržateľnom prístupe súdov k predmetu sporu, s takto určenou štruktúrou dokazovania.

K porušeniu môjho práva na riadny proces a spravodlivý proces v obraze, ktorý poskytujú   rozsudky   došlo   z   dvoch   viac   menej   principiálnych   dôvodov:   súdy   jednak neakceptovateľným   spôsobom   bagatelizovali   flagrantné   porušenia   konkrétnych   a   najmä kogentných ustanovení § 101 O. s. p. a to v tom, že nie len žalobca ale „účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu“...

Ďalej súdy neakceptovali ust. § 132 O. s. p... Tu by som chcela zdôrazniť, že súd ani nemohol hodnotiť dôkazy, pretože nevykonal žiadne   dokazovanie   v   smere   ako   bola   vykonaná   údržba   prívodu   vody,   či   ju   vykonala odborná   organizácia,   či   boli   použité   zodpovedajúce   materiály.   Napriek   tomu, že navrhovateľka trvala na vykonaní takýchto dôkazov...

Rozsudok krajského súdu nie je podložený dôkazmi, pretože podľa nášho názoru riadne   dokazovanie   nebolo   vykonané   a   navrhovateľke   bola   týmto   spôsobom   odňatá možnosť preukázať tak zavinenie odporkyne ako aj výšku škody. Krajský súd nereagoval na zásadné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní...

Všetko   podstatné   a   dôležité   bolo   už   uvedené   v   žalobe   aj   v   odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku.   Odvolací   súd   sa   teda   stotožnil   s   plytkým,   nepresvedčivým odôvodnením, opierajúcim sa nie o dôkazy, ale o vyjadrenia žalovaného...

Porušenie základného práva spočíva v tom, že neboli dodržané zákonom ustanovené postupy.»

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   SR rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/91/2012 zo dňa 18. 04. 2013 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/91/2012 zo dňa 18. 04. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

5. Ako   dôkazový   materiál sťažovateľka k sťažnosti   okrem   iného pripojila žalobu z 18. januára   2012,   rozsudok   okresného   súdu   z 3.   mája   2012,   odvolanie   sťažovateľky z 23. mája 2012 a namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   ústavou garantovaného   základného   práva   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom porušil označené základné právo predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku   krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľkou   označeným   základným   právom   podľa   ústavy   existuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom sp. zn. 10 Co 9/2012 z 18. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

15.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľky (potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa),   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní zisteného   skutkového   stavu   a   na tomto   základe vyvodených   právnych   záverov.   V   odôvodnení   krajský   súd   oboznámil   prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie odporcov k nej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd..., ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal účastník   (§   201 veta 1   O.   s.   p.) v   zákonom stanovenej   lehote   (§ 204   ods.   1   O.   s.   p.) preskúmal vec v rozsahu danom v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Odvolací   súd   vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného   (správne)   súdom   prvého stupňa, vyplývajúceho z obsahu vykonaných dôkazov, záver súdu prvého stupňa má oporu vo   vykonanom   dokazovaní:   Vzhľadom   však   na   to,   že;   súd   prvého   stupňa   v   písomnom vyhotovení rozhodnutia svoje právne hodnotenie iba stroho a zužujúco zdôvodil, odvolací súd považoval za svoju povinnosť vyjadriť sa k rozhodujúcim otázkam neopodstatnenosti podaného návrhu a následne aj k vzneseným odvolacím argumentáciám navrhovateľky. V konaní   bolo   preukázané,   že   odporkyňa   v 1)   rade   je   bezprostrednou   susedou navrhovateľky v bytovom dome na ulici... v R. a odporkyňa v 2) rade je správca bytov a nebytových   priestorov   bytového   domu   na.   uvádzanej   adrese.   Podaným   návrhom   sa navrhovateľka domáhala voči odporkyni v 1) rade a odporkyni v 2) rade náhrady sumy 4 154,10   eur   titulom   škody,   a   to   z   dôvodu,   že   praskla   pancierová   hadička   vedúca   od vodomeru   do   rozvodu   do   bytu   odporkyne   v 1)   rade,   čím   došlo   k   zatečeniu   jej bytu   na prízemí   a   vznikla   jej   škoda.   Poukazovala   najmä   na   zodpovednosť   odporkyne   v 1)   rade za škodu z dôvodu, že tá zanedbala všeobecnú prevenčnú povinnosť, porušila povinnosť ustanovenú   v   §   11   ods.   1   Zákona   o   bytoch   a   nebytových   priestoroch   a   nevyvrátila domnienku zavinenia, ktorú Občiansky zákonník vo svojom ust. § 420 predpokladá. Podľa navrhovateľky   odporkyňa   v 2)   rade   je   zodpovedná   za   škodu   z   dôvodu,   že   nenahlásila ako správkyňa   bytového   domu   túto   udalosť   poisťovni,   čím   porušila   povinnosť   danú jej zákonom   o   bytoch   a   nebytových   priestoroch   a   následne   spôsobila   jej   škodu. Navrhovateľka (odvolateľka) nerozporovala skutkové a právne názory okresného súdu voči odporkyni v 2) rade, a to podstatný dôvod zamietnutia jej návrhu pre nedostatok pasívnej legitimácie odporkyne v 2) rade v spore. V podanom odvolaní sa zamerala iba na skutkové a právne   závery   okresného   súdu   voči   odporkyni   v 1)   rade,   preto   krajský   súd   viazaný obsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v odvolacom prieskume a v hodnotení odvolacích dôvodov sa zameral najmä na rozporované skutkové a právne závery týkajúce sa vo vzťahu k odporkyni v 1) rade.

V ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka je upravená všeobecná zodpovednosť za spôsobenú   škodu,   ktorá   vychádza   zo   zásady   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú porušením právnej povinnosti, táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený právny úkon. Zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   porušením   právnej   povinnosti   možno uplatniť, ak sú   splnené   nasledovné   predpoklady   zodpovednosti   za   škodu,   1)   porušenie povinnosti   (existencia   protiprávneho   úkonu),   2)   vznik   škody   ako   majetkovej   ujmy,   3) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, 4) zavinenie   toho,   kto   škodu   svojim   protiprávnym   úkonom   spôsobil   (ide   o   zodpovednosť za predpokladané zavinenie). Ak boli predpoklady zodpovednosti poškodeným preukázané (t.   j.   poškodený   preukazuje a nesie dôkazné bremeno   týkajúce   sa porušenia povinnosti škodcu,   kauzálneho   nexusu   a   škody)   potom   je   možné   zavinenie   škodcu   predpokladať, ak škodca vyvrátiteľnou právnou domnienkou zavinenie nevyvráti.

Navrhovateľka v súdenej veci nepreukázala porušenie právnej povinnosti odporkyne v 1) rade a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ako aj výšku škody. Vzhľadom k tomu, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa týchto troch zložiek, nie je   možné   predpokladať   zavinenie   odporkyne   v 1)   rade   a   následne   nie   je   možné od odporkyne v 1) rade ani požadovať vyvrátenie zavinenia...

Protiprávny úkon škodcu by v konkrétnej prejednávanej veci prichádzal do úvahy, ak by poškodený preukázal, že škodca porušil právny predpis, t. j. v tomto prípade § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch alebo ak by porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Obidve ustanovenia sledujú prakticky jeden a ten istý právny záujem a síce počínať si v tomto prípade tak, aby pri užívaní, udržiavaní bytu vlastník neohrozoval, nerušil ostatných a aby si počínal tak, aby druhému nespôsobil škodu. Je dôležité, ale poukázať na skutočnosť, že generálna prevencia prichádza do úvahy, len v prípadoch ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť   sa   posudzuje.   Krajský   súd   mal   za   to,   že   generálna   klauzula   sa   v   tomto prípade nepoužije vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu povinnosti vlastníka bytu podľa zákona o bytoch a nebytových priestoroch.

Pre   komplexnosť,   ak   by   krajský   súd   posudzoval   konanie   aj   z   hľadiska občianskoprávnej   prevencie   podľa   §   415   Občianskeho   zákonníka   je   dôležité   posúdiť správanie sa konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania, možnosť predvídať škodu v konkrétnom prípade. Z ust. § 415 Občianskeho zákonníka nevyplýva kde presne končia hranice   prevenčnej   povinnosti,   a   preto   záleží   na   konkrétnych   aspektoch   jednotlivého prípadu. V konkrétnom posudzovanom prípade navrhovateľka nepreukázala a ani netvrdila, že by všeobecné správanie, prípadne konkrétne konanie odporkyne v 1) rade pred vznikom udalosti naznačovalo, že by bola osobou, ktorá riadne byt neužíva, neudržiava, prípadne nezabezpečuje jeho údržbu alebo, že by rušila alebo ohrozovala ostatných vo výkone ich práv. Navrhovateľka taktiež neuviedla a ani nepreukázala či bola daná reálna možnosť škodu predpokladať, t. j. najmä tým, že by v tomto prípade v rovine teórie odporkyňa v 1) rade   bola   preukázateľne   upozornená,   že   uvedená   hadička   je   pokazená   alebo   je   možné v blízkej budúcnosti predpokladať, že sa pokazí, a preto je nevyhnutné vykonať opravu, ktorú   však   odporkyňa   v 1)   rade   nevykonala,   čím   by   porušila   všeobecnú   prevenčnú povinnosť.   Taktiež   navrhovateľka   nepreukázala   ani   netvrdila   či   bolo   nutné   uskutočniť nejaké konkrétne opatrenia vo vzťahu k pancierovej hadičke, prípadne vo vzťahu k nejakej inej časti, ktorá s pancierovou hadičkou súvisí, ktoré by zamedzili vzniku škody a ktoré odporkyňa   v 1)   rade   neuskutočnila,   čím   by   porušila   všeobecnú   prevenčnú   povinnosť. Tvrdenie odporkyne v 1) rade, že počas svojej neprítomnosti v čase udalosti odstavila vodu a kľúče nechala u svojej susedy pre prípady, že by bolo nevyhnutné sprístupniť byt, krajský súd považuje za konanie z ktorého je možné odvodiť, že odporkyňa v 1) rade neporušila ani povinnosť   stanovenú   jej   v   §   11   ods.   1   Zákona   o   bytoch   a   nebytových   priestoroch. Odvolateľka nenamietala, resp. nežiadala predložiť dôkaz na vykonanie údržby prívodu vody   osobami   odborne   spôsobilými,   čo   opätovne   potvrdzuje,   že   odporkyňa   v 1)   rade neporušila povinnosť stanovenú jej v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch. Vzhľadom   k   tomu,   že   nebolo   preukázané   porušenie   všeobecného   právneho   predpisu ani porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, nebol naplnený zodpovednostný znak – príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou, keďže žiadna povinnosť porušená nebola.

Čo   sa   týka   výšky   požadovanej   škody,   podklady   predložené   navrhovateľkou   nie sú dostatočné, s výnimkou listín vzťahujúcich sa na podlahy a kuchynskú linku, z ktorých je preukázané, za akú cenu by tieto veci opravil tretí subjekt. Je potrebné však podotknúť, že aj keby tieto doklady preukazovali výšku škody aspoň za poškodené podlahy a kuchynskú linku,   navrhovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   ďalších   zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, a to protiprávne konanie a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.

Súhrnom   všetkých   uvádzaných   dôvodov   odvolací   súd   odvolaniu   navrhovateľky vyhovieť   nemohol   a   musel   konštatovať   jeho   nedôvodnosť.   Dodáva,   že ďalšie   odvolacie argumenty, ktoré navrhovateľka uvádzala v odvolaní nemali podstatný význam pre právne posúdenie veci.“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v zmysle   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS   21/98,   IV. ÚS 110/03).   Ústavný   súd   ešte   pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu   nie je právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bol odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013