znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 567/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/376/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M.   J.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2012 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/376/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného v súdnom spore „o náhradu škody v sume 4 296,86 euro“ vedenom na Okresnom súde Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C/68/2011. Okresný súd rozsudkom z 29.   septembra   2011 „žalobný   návrh   na   zaplatenie   sumy   4 296,86   euro“ po   vznesení námietky premlčania sťažovateľom a aj vedľajším účastníkom konania zamietol. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi trovy konania. Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   nevyhovel   návrhu   žalobcu,   aby „pri rozhodovaní... aplikoval ust. § 150 O. s. p.“, ale „aplikoval pri rozhodovaní... ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.“. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd   uznesením   sp.   zn.   3   Co/376/2011   z 31.   augusta   2012,   ktorým   zmenil „rozsudok o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva“. Nepriznal im tiež náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré „zdôvodnil ust.   § 150 ods.   1 O. s. p.“ považuje „za arbitrárne, svojvoľné a nemajúce oporu v doterajšej súdnej praxi, a teda z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné“.

4. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti uvádzané krajským súdom ako „dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná“ nemali zákonom   požadovanú   relevanciu   a prihliadnutie   na   ne   spôsobilo „nesprávnu   aplikáciu a interpretáciu   zákona“,   ktorých   dôsledkom   bolo   porušenie   sťažovateľových   práv na „rovnosť účastníkov konania a... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ argumentoval „nálezom ÚS SR v obdobnej veci, sp. zn. III. ÚS 192/09-27 zo dňa 02. 09. 2009“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... sp. zn. 3 Co/376/2011-82 zo dňa 31. 08. 2012 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 3 Co/376/2011-82 zo dňa 31. 08. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 950,76- Eur... Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 190,42 Eur...“

6.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľ   predložil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 7 C/68/2011-64 z 29. septembra 2011, uznesenie krajského súdu sp.   zn. 3 Co/376/2011 z 31. augusta 2012 a nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 192/09-27 z 2. septembra 2009.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval na neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. l a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co/376/2011   z 31.   augusta   2012,   keď   tvrdil,   že odvolací   súd porušil ním označené práva, keď zmenil prvostupňový rozsudok v časti o trovách konania v jeho neprospech.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 („Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi... od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“) rovní. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech   len   čiastočný,   súd   náhradu   trov   pomerne   rozdelí,   prípadne   vysloví,   že   žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 150 ods. 1 OSP   ak   sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä   na   okolnosti,   či   účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách konania   (namietal   nesprávne   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a naň   nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mal krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

12.   V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

13.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať, či všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu   možno   pokladať   za   udržateľné   (obdobne   I.   ÚS   17/00,   I. ÚS   93/08, I. ÚS 373/2012).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone,   a dospel   tiež   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zmenil prvostupňový   rozsudok   v namietanej   časti   (o   trovách   konania),   aj   náležite   odôvodnil. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   po   uvedení   podstaty   skutkovej   a právnej argumentácie   okresného   súdu   oboznámil   odvolanie   žalobcu   a vyjadrenie   žalovaného (sťažovateľa)   a vedľajšieho   účastníka   k nemu. Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   krajský   súd takto: „Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o trovách konania podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Aj keď základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov sporového konania, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v § 142 O. s. p. v znení neskorších predpisov a   ust.   §   142   O.   s.   p.   vyjadruje   zásadu   zodpovednosti   za   výsledok   sporového   konania a pokiaľ v konaní úspešný účastník vynaložil náklady potrebné k účelnému uplatneniu alebo bráneniu   práva,   potom   je   prisúdenie   náhrady   účelne   vynaložených   nákladov   konania v sporovom konaní pravidlom, z ktorého však existujú výnimky a jednou z nich aj ust. § 150 O. s. p.

Predpokladom   použitia   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   je   existencia   dôvodov   hodných osobitného   zreteľa   pre   nepriznanie   náhrady   inak   úspešnému   účastníkovi   a   existencia výnimočnosti daného prípadu. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania   (v   ich   majetkových,   sociálnych,   osobných a ďalších pomeroch všetkých účastníkov konania, v okolnostiach, ktoré viedli k uplatneniu nároku v postoji k účastníkov v priebehu konania). Dôvod hodný osobitného zreteľa môže byť daný aj charakterom procesnej situácie. Ust. § 150 ods. 1 O. s. p. má teda slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania.

Námietka premlčania je inštitútom hmotného práva, ktorá je upravená v ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe, v tomto zákone ust. § 101 až § 110 Občianskeho zákonníka. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Tým však nedochádza k zániku práva, ale len k jeho oslabeniu, ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia. Aj keď zistenie, že účastník mal v konaní úspech v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, nie je dôvodom, aby súd bez ďalšieho nepriznal   úspešnému   účastníkovi   náhradu   trov   konania,   to   neznamená,   že   súd   nemusí prihliadať na všetky okolnosti významné pre posúdenie náhrady trov konania z hľadiska ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa síce skúmal možnosť aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p,,   avšak   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   zohľadnil   len   skutočnosť,   že   v konaní   neúspešný   žalobca   je   živnostníkom   vykonávajúcim   prepravu   osôb   a   v   konaní úspešný   žalobca   (správne   žalovaný)   je   študentom   vysokej   školy.   Skutočnosti,   na   ktoré poukazovala právna zástupkyňa žalobcu (žalobca utrpel vážne poškodenie zdravia, znášal bolestivé   operácie   a   procedúry   a   nároky,   ktoré   sú   uplatnené   v žalobe   sú   v   príčinnej súvislosti s týmito okolnosťami), nie sú podľa názoru súdu prvého stupňa takými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznať.

Odvolací súd odlišne od posúdenia aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. súdom prvého stupňa   dospel   k   záveru,   že   pokiaľ   žalovaný   bol   právoplatne   uznaný   vinným   z   prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona (rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 2   T/25/08-145   zo   dňa   01.   08.   2008),   pričom   pri   dopravnej   nehode   utrpel   žalobca   aj podvrtnutie krčnej chrbtice a pomliaždenie pravého kolena s dobou liečenia do 42 dní a predmetom   konania   je   uplatnený   nárok   práve   z titulu   bolestného,   hotových   výdavkov spojených   s   liečbou   a   škody   na   motorovom   vozidle   žalobcu,   ani   okolnosť,   že   žalobca uplatnil náhradu škody po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, nemohla viesť k záveru, že pre rozhodnutie vo veci nie je možné aplikovať ust. § 150 ods. 1 O. s. p., lebo len samotná skutočnosť, že škoda bola spôsobená žalobcovi pri dopravnej nehode, ktorú zavinil   žalovaný   a predmetom   konania   je   škoda   na   zdraví   a   škoda   na   majetku (na nákladnom   motorovom   vozidle   žalobcu),   ktorá   vznikla   v   súvislosti   s   protiprávnym konaním žalovaného je dôvodom pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. pre rozhodnutie o náhrade trov konania.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 220 O. s. p. zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania   tak,   že   náhradu   trov   prvostupňového   konania   žalovanému   a   vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva.

Aj pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ust. § 150 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznal.“

15. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

16. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

17.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08,   I.   ÚS   373/2012)   konštatuje,   že   práva   na   súdnu   ochranu   a v jeho   rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

18. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   pred   všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

19.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 212 ods. 1 a 3, § 220, § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ktoré umožňovali zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20.   Ústavný   súd   sa   z obsahu napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   je   dostatočne   odôvodnené   a má   oporu v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho   konania)   a aké   ustanovenia   (právne   normy)   príslušného   právneho   predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež odvolacieho   konania   žalovanému   sťažovateľovi   a vedľajšiemu   účastníkovi   nepriznal. Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné a svojvoľné a vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   dôvodmi   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným porušením   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

23. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

24. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu (body 3 a 4), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namietal. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

25.   K dôvodovej   argumentácii   sťažovateľa   (bod   4   –   nález   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 192/09 z 2. septembra 2009) ústavný súd poznamenáva, že právne závery ústavného súdu v predmetnej veci vychádzali z v tomto rozhodnutí uvedeného skutkového a právneho stavu a nemožno ich použiť ako všeobecne záväzné aplikačné pravidlo.

26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012