znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 566/ 2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základného   práva   vlastniť majetok   podľa čl. 20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k. 4 C 141/2008-177 z 3. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013 doručená   sťažnosť   A.   B. (ďalej   len „sťažovateľka“) vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 141/2008-177 z 3. apríla 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom   postavení   navrhovateľky   v   súdnom   spore „o   náhradu   škody   za   ublíženie na zdraví s následkom smrti o ušlú výživu pre pozostalých“ vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 141/2008. Okresný súd rozsudkom z 10. novembra 2010 uložil odporcom povinnosť „spoločne   a   nepodielne   zaplatiť“ sťažovateľke   prisúdenú   istinu   s   úrokmi z omeškania,   ako   aj „rentu   vo   výške   100   Eur   mesačne...“.   Dopĺňacím   rozsudkom z 21. januára 2011, ktorým okresný súd doplnil IV. výrok rozsudku z 10. novembra 2010, návrh sťažovateľky v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský súd „uznesením č. 5 Co 25/2011 zrušil   dopĺňací   rozsudok...   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie“,   lebo   jeho   odôvodnenie „je z hľadiska gramatického nezrozumiteľné a zároveň také, že ho nie je možné považovať za   strohé“.   Okresný   súd   ďalším   rozsudkom   (č.   k.   4   C   141/08-177   z   3.   apríla   2012) sťažovateľkin   návrh   (v   prevyšujúcej   časti,   pozn.)   zamietol.   Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 potvrdil „rozsudok súdu 1. stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol s tým, že ide o doplňujúci rozsudok k rozsudku... zo dňa 10. 11. 2010“.

3. Sťažovateľka (ktorá nesúhlasila so skutkovými a právnymi závermi) považovala „rozsudok   prvostupňového   súdu,   ako   aj   odvolacieho   súdu   za   diskriminačný...“, ako aj nezákonný a zjavne nespravodlivý.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 5 Co 104/2012-191 zo dňa 28. 2. 2013 a Okresný súd...   rozsudkom   č.   4   C/141/2008-177   zo   dňa   3.   4.   2012   porušili   základné   právo sťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 4), 46 ods. 1) Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Rozsudky Krajského súdu... z 28. 2. 2013 a Okresného súdu... zo dňa 3. 4. 2012 sa zrušujú a vracajú Okresnému sudu... na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 22 047,60 €. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 €... Krajský   súd...   a   Okresný   súd...   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania vo výške 331,13 €.“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudky okresného súdu z 10. novembra 2010 a 3. apríla 2012, ako aj rozsudok krajského súdu z 28. februára 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok... Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.).

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/08 a jeho rozsudkom z 3. apríla 2012,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 104/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2012 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 4).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/08 a jeho rozsudok z 3. apríla 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaniach proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 5 Co 104/2012-191 z 28. februára 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   104/2012 z 28. februára   2013,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi názormi   a   závermi   tohto   súdu,   ktoré   však   podľa   názoru   sťažovateľky   vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež bod 3).

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

14.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia   krajský   súd po uvedení priebehu a výsledku   konania prvostupňového súdu oboznámil podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky a vyjadrenie odporcu v 3. rade (Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava) k odvolaniu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Odvolací   súd   na   základe   podaného   odvolania   preskúmal   rozsudok   súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O. s. p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 21. 12. 2012 o 16,00 hod. a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Ust.   §   205   ods.   2   O.   s.   p.   taxatívne   určuje   dôvody,   ktorými   možno   odôvodniť odvolanie   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   Odvolací   dôvod   podľa ust. § 205 ods.   2 písm.   d)   O.   s. p.,   teda nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ust. § 132 až 135 O. s. p. teda ak jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   podľa   ust.   §   205   ods.   2   písm.   f)   O.   s.   p. je spôsobilým   odvolacím   dôvodom   vtedy,   ak   dôjde   k   omylu   súdu   pri   aplikácií   práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho   predpisu   než   sa   správne   mal   použiť   alebo   aplikácia   správneho   právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.

Odvolací   súd   v   prejednávanej   veci   nezistil,   že   by   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vychádzal z nesprávneho skutkového a právneho záveru. Preto je odvolanie navrhovateľa nedôvodné.

Súd prvého stupňa navrhovateľkou produkované dôkazy na preukázanie skutkových tvrdí (zrejme tvrdení, pozn.) hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v § 132 O. s. p. a jeho hodnotenie i skutkový záver si osvojuje i odvolací súd.

Predmetom konania bola náhrada škody za ublíženie na zdraví s následkom smrti a to ušla výživa pre pozostalú manželku z titulu škody na zdraví, ktorú utrpel M. K. ako manžel navrhovateľky, ktorý dňa... 1997 podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa.... 1997. Navrhovateľka žiadala priznať náhradu nákladov na svoju výživu za obdobie od dopravnej nehody, t. j. od... 1997 do zmeny pomerov sumu 8.000,- Sk a jej dcéry, predtým navrhovateľky v 2. a 3. rade, každá po 4.171,50 Sk, teda spolu žiadali 686.406,- Sk s úrokmi z omeškania.

Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom, kde uložil odporcom spoločne a nerozdielne zaplatiť   navrhovateľkám,   spolu   sumu   686.406,-   Sk   k   rukám   navrhovateľky   v   1.rade so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 1. 6. 1997 do 31. 10. 2000. V ostatnej časti, vo výrokoch   o   plnení   povinností   odporcov   v   1.   až   3.   rade za obdobie   od   1.   11.   2000 do zaplatenia a v nadväzujúcich výrokoch bol tento rozsudok zrušený odvolacím a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvého stupňa bolo uložené ustáliť a zistiť za obdobie od 1. 11. 2000 do budúcna všetky príjmy navrhovateliek v 1. až 3. rade, vyžiadať   správy   o   vdovskom,   i   sirotských   dôchodkoch,   či   sú   zamestnané   a   v   akých pomeroch žijú. Pre prípad potreby mal súd vyžiadať aj správy o potvrdení pracovného pomeru nebohého v zahraničí.

Čo   sa   týka   navrhovateľky   v 2.   a   3.   rade,   bolo   právoplatne   vo   veci   rozhodnuté. Predmetom   konania   ostal   len   vylúčený   nárok   uplatňovaný   navrhovateľkou   za   obdobie od 1. 11. 2000 do budúcna.

V   časti,   v   ktorej   bolo   vyhovené   návrhu   bolo   rozhodnuté   rozsudkom č. k. 4 C/141/2008-120 zo dňa 10. 11. 2010.

Súd   prvého   stupňa   odôvodnil   výšku   príspevku   priznanú   na   výživu   pozostalej manželke tak, že v obdobiach kedy bola navrhovateľka zamestnaná určil ju sumou 100,- Eur a v obdobiach, keď bola nezamestnaná sumou 150,- Eur mesačne.

Vzal   do   úvahy   skutočnosti   ohľadom   príjmov,   jej   predpokladaných   výdavkov   na strane   zomrelého,   i   pozostalých,   ako   i   ostatné   skutočnosti   a   tiež   vzal   do   úvahy,   že rozhodujúci je stav v čase smrti manžela navrhovateľky. Takže následné, prípadné zvýšenie životných nákladov v nasledujúcom období u pozostalého nie je rozhodujúce. Prihliadol na vyplácaný vdovský príspevok, ako i v rámci posudzovania rodiny nepriamo na vyplácaný sirotský dôchodok a vo veci sirôt už i vydaného rozhodnutia o príspevku na ich výživu. Pri rozhodovaní   prihliadol   i   na   kurzové   zmeny   k pomeru   Talianskej   líry   ku   Slovenskej korune, respektíve po zavedení Eura v Taliansku ku kurzovým zmenám Slovenskej koruny k Euru a po 1. 1. 2009, po zavedení Eura v Slovenskej republike aj ku konverznému kurzu Slovenskej koruny k Eur. Uvažoval, že v prípade keby zomrelý naďalej pracoval v cudzine, prinášal by rodine čoraz menej Slovenských korún. Jeho príjem by sa teoreticky znižoval. Samozrejme, s ohľadom na ekonomický vývoj by zase jemu mohol vzrásť plat a tento vývoj zase priniesol tiež nárast cien, ale celkovo možno konštatovať, že kurzové vplyvy nemali zásadný vplyv na posudzovanie výšky príspevku na výživu pozostalého manžela zo strany súdu.   Následne   dospel   úvahou   k   sume,   ktorá   je   uvedená   vo   výroku   rozsudku   a   ktorá ale znižovala   jeho   dávku   sociálneho   zabezpečenia   poskytovanú   z   dôvodu   úmrtia,   teda vdovského, ktoré navrhovateľka poberá. Poukázal na zákonnú úpravu, ako aj súdnu prax, napríklad   R 71/2002,   alebo   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky 25 Cdo/1161/2000.

Odvolací súd má za to, že pri určení výšky ušlej výživy pre pozostalú manželku pri svojej   úvahe   súd   prvého   stupňa   nevybočil   z   rámca   formálnej   logiky,   teda   jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti možno považovať za vecne správne. Súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 448 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka účinného   do   19.   6.   1997.   Náhrada   nákladov   na   výživu   všetkých   pozostalých   tu   bola ohraničená tak, že nesmie dovedna prevýšiť sumu, do ktorej by zomretému patrila náhrada za stratu na zárobku podľa ust. § 447 ods. 2.

Táto výška tejto náhrady bola vypočítaná na 26.989,- Sk. K   odvolacej   námietke   navrhovateľky,   že   prečo   súd   nevychádzal   z údajov   v   čase úmrtia manžela navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne skúmal pomery za obdobie od 1. 12. 2000 do budúcna z dôvodu, že do tohto termínu už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Nemožno nesúhlasiť s odvolateľkou, že by si súd prvého stupňa neuvedomil skutočnosť, že skúma zárobok, ktorý je základom pre výpočet renty a tento je už sumou redukovanou podľa platných predpisov. Súd prvého stupňa stále vychádzal zo sumy 26.989,- Sk. Pokiaľ skúmal i príjem navrhovateľky, ktorá sa skutočne snažila starať o rodinu, nemožno hovoriť, že by túto skutočnosť súd prvého stupňa nejakým spôsobom zneužil.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že určil sumu renty v rozpätí od 100,- eur, v čase keď navrhovateľka pracovala do 150,- Eur,   keď táto nepracovala a mohol určiť sumu v rozpätí od 0 do 265,55 Eur, tak ako to tvrdí navrhovateľka.

Na rozhodnutie vo veci nemala podstatný vplyv ani skutočnosť, že súd prvého stupňa konštatoval, že dcéra navrhovateľky bola niekoľko mesiacov zamestnaná. Zo samotného petitu rozsudku nevyplýva, že by táto úvaha súdu prvého stupňa mala vplyv na priznanie výšky náhrady za ušlú výživu. Súd prvého stupňa striktne určil náhradu vo výške 100,- Eur za čas, keď navrhovateľka pracovala a 150,- Eur za čas, keď nepracovala.

Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, táto otázka, teda chyba návrhu v časti špecifikácie   úroku   z   omeškania   bola   riešená   už   v   uznesení   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 5 Co/297/2009,   5 Co/88/2010–69 zo dňa 8.   7.   2010.   Odvolací súd tu jednoznačne konštatoval, že zo spisu vyplýva,   že pri podaní návrhu si navrhovateľka spolu s deťmi uplatnila úrok a nie úrok z omeškania. Ide o celkom iný právny nárok, pričom z pôvodnej sumy 686.406,- Sk bol priznaný 17,6 % úrok z omeškania za obdobie do 31. 10. 2000 právoplatne.   Úrok   z   omeškania   si   preukázateľne   navrhovateľka   uplatnila   tak, ako to vyplýva z č. l. 12 spisu podaním doručeným Okresnému súdu Kežmarok dňa 10. 10. 2008. Išlo o upresnenie petitu návrhu zo strany právneho zástupcu navrhovateľky, až vtedy bol teda riadne uplatnený úrok z omeškania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že mohlo dôjsť   k   chybe   tak,   že   navrhovateľka   skutočne   myslela   úrok   z   omeškania   za   jednotlivé mesačné platby – renty. Nič nebránilo navrhovateľke svoj návrh, pokiaľ pochybila upraviť skôr, teda pred uplynutím premlčacej doby. Na tom nič nemení skutočnosť, že v rámci právneho poriadku je úrok viazaný na bankové úroky a úroky z pôžičiek, prípadne úroky z vkladov alebo iných dlhov v súvislosti s peňažnými prostriedkami.

Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za diskriminačné, pričom neobstojí ani názor navrhovateľky, že by dôkazy súd prvého stupňa vyhodnocoval zjavne v jej neprospech.

Ako príklad príjmu v rodine navrhovateľky odvolací súd uvádza príjem v rodine k 1. 12. 2000, keď vdovský dôchodok navrhovateľky činil 2.772,- Sk, sirotský dôchodok oboch dcér 2.774,- Sk, čo je spolu 5.586,- Sk. K tomuto dátumu mali dcéry navrhovateľky priznanú náhradu na výživné vo výške 8.343,- Sk.   Navrhovateľke za tento mesiac bola priznaná náhrada na výživu vo výške 150,- Eur, čo je cca 4.500,- Sk. Teda spolu príjem, ktorý tvorili dôchodkové dávky a náhrada výživného do rodiny predstavoval 18.389,- Sk, čo predstavuje 70 % sumy 26.989,- Sk., ktorú predstavuje redukovaný zárobok manžela navrhovateľky v čase úmrtia. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne rozhodol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. v jeho napadnutej časti, teda vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil s tým, že pre upresnenie uviedol, že ide o dopĺňací rozsudok k rozsudku č. k. 4 C/141/08-120 zo dňa 10. 11. 2010 (§ 164 O. s. p.).“

15. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich   dôvodov   a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 5 Co   104/2012   z   28.   februára   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený ani povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

20.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

21. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 19 ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť   aj   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   porušenia   čl.   20   ods.   4   ústavy (pozri bod 8.2), ktorý garantuje ochranu vlastníckemu právu, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   orgánu verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09). Navyše, v danej veci absentuje aj príčinná súvislosť medzi namietaným porušením tohto práva a rozhodnutím všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k predmetu   súdneho   sporu   (náhrada   ušlej   výšky pre pozostalých).

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013